Ludanice

Ludanice
obec
Štát	Slovensko
Kraj	Nitriansky kraj
Okres	Topoľčany
Región	Nitra
Nadmorská výška	160 m n. m.
Súradnice	48°29′50″S 18°07′07″V
Rozloha	11,2 km² (1 120 ha)
Obyvateľstvo	1 812 (31. 12. 2019)
Hustota	161,79 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1242
Starosta	Matúš Dočkalik (nezávislý)
PSČ	956 11
ŠÚJ	505048
EČV	TO
Tel. predvoľba	+421-38
E-mailová adresa	poslať email
Telefón	038/53 19 139
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce v rámci Nitrianskeho kraja
Wikimedia Commons: Ludanice
Webová stránka: obecludanice.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Ludanice sú obec na Slovensku v okrese Topoľčany. V obci je rímskokatolícky kostol Najsvätejšej Trojice z roku 1701, pár metrov od kostola sa nachádza farský úrad. Zo služieb sa v obci nachádza už niekoľko rokov Pošta so službami poštovej banky pre obce Ludanice, Dvorany nad Nitrou, Mýtna Nová Ves. V obci nájdete niekoľko obchodov, reštaurácií aj ľudových krčiem, dámske a pánske kaderníctvo, detského lekára, lekára pre dospelých, lekáreň, futbalové ihrisko, kultúrny dom s kinosálou a tanečnou sálou. V obci sa nachádza základná škola s materskou školou a jedáleň pre žiakov. V obci pôsobí niekoľko kultúrnych a spoločenský organizácií: Seniorské srdce, Dychová hudba, Slovenský orol, Obecný futbalový klub, Poľovnícke združenie Ponitran, Rybárske združenie Zádvor, Dobrovoľný hasičský zbor.

Samosprávu v podobe obecného úradu nájdete neďaleko kultúrneho domu.

Základné informácie

Poloha:

    Obec leží v juhozápadnom regióne Slovenska, v oblasti stredné Ponitrie. Ludanice sú jednou z väčších obcí v okrese Topoľčany. Poloha na významnej cestnej a železničnej dopravnej trase Nitra - Prievidza, vo vzdialenosti 8 kilometrov od okresného mesta Topoľčany, zabezpečuje dobrú prepojenosť obce na okolie. Severným smerom, približne hodinu jazdy autom sa nachádza hornonitrianske centrum Prievidza, smerom na juh je región prepojený na starobylé mesto Nitra, súčasné centrum vysokého školstva a výstavníctva, ktoré je od obce Ludanice vzdialené asi 25 kilometrov. Obec  sa nachádza približne 100 kilometrov od hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy.

Reliéf územia:

   Obývaná časť obce Ludanice v prevažnej miere leží v nadmorskej výške od 155-160 metrov. Iba jedna ulica sa tiahne smerom na severozápad vedľa cesty, ktorá spája obec Ludanice a Horné Obdokovce a podobne ako ostatná časť chotára na západnej až severozápadnej strane aj tu najvyššie položené miesta presahujú nadmorskú výšku 200 metrov nad morom. Členitosť terénu je značná a ostro kontrastuje s rovinou v údolnej časti, kde sa rozprestiera obec. Rovinatý priestor pokračuje na juhovýchod smerom k rieke Nitre a rozľahlá rovina sa rozprestiera aj severným a južným smerom od obce. Rovina severovýchodne od obce Ludanice smerom k okresnému mestu Topoľčany je tvorená úrodnými poliami, ktoré sa rozprestierajú od ochrannej hrádze pri rieke Nitre vpravo až po dopravný koridor, tvorený štátnou cestou a železničnou traťou vľavo.

Klíma oblasti:

   Klimatické podmienky určuje poloha obce v miernom pásme severnej zemepisnej šírky v oblasti prechodného stredoeurópskeho podnebia. Čo sa týka teplotných pomerov, priemerná ročná teplota v oblasti sa pohybuje okolo 8,5 stupňa Celzia. Priemerný ročný úhrn zrážok 600-700 mm zabezpečuje dostatočne vlhkú klímu a priaznivé vlahové pomery v pôde, vhodnej na intenzívne poľnohospodárske využívanie. Prevládajúce prúdenie vzduchu je severozápadné až severné.

História obce Ludanice

    Impulzom pre archeologické bádanie v regióne obce Ludanice boli v prevažnej miere výkopové práce stavieb realizovaných v obci alebo jej blízkom okolí. Náhodné nálezy keramického materiálu, či dokonca odkrytie hrobov z dávnej minulosti boli signálmi, ktoré upozornili na možnosť bližšieho preskúmania danej lokality z archeologického hľadiska.Tak napríklad výstavba cesty v roku 1950 v severnej časti lokality Lúštek odkryla historické nálezy, z ktorých sa niekoľko počas stavebných prác nenávratne zničilo. Až v roku 1955 sa v tejto oblasti, ktorá bola počas predchádzajúcich prác vlastne objavená uskutočnil archeologický výskum. Okrem keramického materiálu boli nájdené najmä v sídliskových jamách predmety, ktoré dokumentujú roľnícky charakter vtedajšieho osídlenia. Lúštek bol v čase mladšej doby kamennej pomerne rozľahlý a mierne vyvýšený kopec. Keďže v súčasnosti je toto územie súčasťou roviny, tiahnucej sa na pravom brehu pozdĺž toku rieky Nitry, vykopávky v roku 1955 si vyžadovali značné zásahy do terénu. Ale uskutočnené sondy vydali dôkazy o osídlení oblasti ľudom s lineárnou keramikou v lokalite Ludaníc v mladšej dobe kamennej. Boli objavené aj tri hroby, z ktorých jeden bol detský.

    Okrem poznatkov o dobe kamennej priniesol výskum v polohe Lúštek aj rad nálezov laténskej kultúry, ako sa nazýva súbor pamiatok vzťahujúci sa na historických Keltov (z obdobia 500-0 pred Kr.). Archeologický výskum poskytol nálezy keltskej keramiky, ale nepodarilo sa nájsť ani jeden sídliskový objekt, typický pre Keltov na našom území.

Významný nález pamiatok tráckej kultúry

   Keď sa v Ludaniciach začalo v päťdesiatych rokoch s výstavbou školy, pri výkopových prácach sa taktiež našli svedectvá o pravekom osídlení obce. Objavené pamiatky tráckej kultúry z rokov 600-400 pred Kr. neušli pozornosti robotníkov a dostali sa až k archeológom. Ide o dve nádoby, ktoré predstavujú vôbec prvý keramický materiál z územia hornej a strednej Nitry vyrobený pomocou hrnčiarskeho kruhu.

   V zbierkach prehistorického múzea vo Viedni zistila v roku 1932 rakúska archeologička Dr. Leonore Nischer-Falkenhof závažné nálezy pochádzajúce z obce Ludanice, komitát Nitra. Všetky pochádzali z 19. storočia a boli objavené v roku 1884. V tom čase sa severne od majera Alexandra Stummera vykonávali melioračné práce, ktoré rozrušili pravdepodobne viacero lokalít. Autor nálezovej správy uvádza až 30 porušených kostrových hrobov s nálezmi nádob, bronzových ihlíc a kamenných nástrojov. Okrem hrobov sa v melioračných ryhách našlo veľa keramiky a rôzneho iného archeologického materiálu z obdobia eneolitu (neskorej doby kamennej 3500-2000 pred Kr.). Na základe nájdenej keramiky bola vyčlenená a pomenovaná ludanická skupina lengyelskej kultúry neskorej doby kamennej.

   Starý pôvodný názov Ludaníc znel Ludan. Jedným z možných vysvetlení pôvodu názvu obce, resp. názvu v príbuznom tvare Ljudan (ľudský, ľudnatý) je poukazovanie na veľkú ľudnatú dedinu na ktorú sa zachovala z dávnych časov pamiatka práve v jej pomenovaní. V takomto prípade názov Ludan ako odvodenina od slova ľud má praslovanský pôvod. Vychádzajúc z toho, že starobylý miestny názov v tvare Ludan sa vyskytuje aj v iných slovenských regiónoch a je pravdepodobne staroslovienskeho pôvodu, tak jeho zachovanie do dnešných čias svedčí o nepretržitom osídlení oblasti súčasných Ludaníc minimálne od 9. storočia. Pod názvom Ludan nachádzame zmienku o obci aj v listine Nitrianskej kapituly z roku 1242, ktorá je prvou doloženou písomnou zmienkou o obci Ludanice v dokumentoch.

   Dedinu v priebehu 14. storočia pravdepodobne tvorili 3 samostatné sídelné jednotky. Horná časť okolo opevneného hrádku tvorila prvú z nich, druhá časť vznikla v okolí kláštora Kozmu a Damiána a patrila opátstvu, tretia najmenšia vznikla na majetkovom podieli potomkov Folkuša z Čeladíc. Sídlili síce v Trenčianskej župe, ale majetkové podiely v Ludaniciach a celé Dvorany nad Nitrou vlastnili až do konca 15. storočia.

   Castellum Ludan cum oppido Ludan (hrádok v Ludaniciach spolu s mestečkom Ludanice), dediny Urmince, Horné a Pusté Obdokovce plus polovica Veľkých Dvorian, to boli rodové majetky ludanickej vetvy rodu Ludanickovcov, ktoré získali so súhlasom kráľa po roku 1421 naspäť do svojej držby dvaja Ladislavovia, potomkovia Petra a Synka Ludanických. Označenie mestečko nebolo iba výrazom centrálneho postavenia v regióne, ale v tom období sa dedina skutočne rozrástla natoľko, že ju bolo možné považovať za mestečko. V roku 1422 povolil panovník konanie týždenných trhov každý týždeň v pondelok a tak sa z bývalej dediny stalo mestečko s trhovým právom. Jeho význam ešte posilnila skutočnosť, že na základe povolenia kráľa Žigmunda začal Ladislav Ludanický (Synkov syn) po roku 1425 s prestavbou opevneného hrádku na celokamennú pevnosť. Kamenný hrad už o niekoľko rokov neskôr slúžil ako útočište počas výprav husitov na Slovensko nielen pre Ludanických, ale aj pre okolitých zemanov a ich poddaných.

Písaná forma názvu obce sa zmenila na Ludanicze

   Dokument, kde sa prvý raz vyskytuje názov obce vo forme Ludanicze je spojený s dedičkou po poslednom príslušníkovi z ludanickej vetvy rodu, Petrovi Ludanickom. Jeho dcéra Anna a Václav Ludanický z Rokytnice požiadali kráľa Vladislava II. (panoval v rokoch 1490-1516) o potvrdenie oprávnenosti ich nárokov na staré rodové majetky. Listina z roku 1514 potvrdzuje Annu Ludanickú ako zákonitú vlastníčku Ludanického panstva. Václav Ludanický z Rokytnice zrejme o dedičstvo na Slovensku príliš nestál, pretože na Morave vlastnil dostatok majetkov.

   Na tomto ilustračnom snímku je časť mapy obce z roku 1782, kde sa ešte stále uvádza pomenovanie obce vo forme Ludanicze

   V podstate od založenia benediktínskeho opátstva bola obec majetkovo rozdelená na hornú a dolnú časť. Horná časť obce predstavovala majetkové podiely patriace Ludanickovcom spolu s kaštieľom, dolná časť nazývaná aj opátska patrila tunajšiemu opátstvu. Toto prirodzené delenie sa udržalo až do konca 19. storočia. Od 16. storočia mali obidve časti vlastnú obecnú správu a prakticky fungovali ako dve samostatné obce až do konca 19. storočia.

    Dôkazom fungujúcej obecnej správy sú obecné pečate, ktoré pochádzajú z 18. storočia. Najstaršia známa pečať z Dolných Ludaníc pochádza z roku 1718 a bola vyhotovená pre úrad richtára. Jej odtlačok obsahuje zobrazenie Svätej Trojice, iniciály P L (obec Ludanice) a rok 1718. Prvý známy odtlačok pečate Horných Ludaníc pochádza z roku 1781. Obsahuje poľnohospodársky motív (ženská postava držiaca v ruke obilné klasy) a kruhopis pečate bol S.FELSOLUDAN.1781.POSSESION (sigillum-pečať Horné Ludanice 1781 obec).

Spoločný názov po zlúčení hornej a dolnej časti obce

   V poslednej dekáde 19. storočia dochádza k zmene v členení obce Ludanice na Horné a Dolné. Po ich zlúčení dostala obec nové meno a podľa vtedy prebiehajúcich maďarizačných tendencií sa volala NyitraLudány.

   Koniec Rakúsko-Uhorska a vznik novej republiky znamenali aj začiatok novodobej existencie obce pod terajším názvom Ludanice. Obec, jej pomenovania a rôzne územné členenia prešli počas histórie dlhú cestu až do dnešných čias.

Vlastníci panstva Ludanice

  Éru Ludanickovcov vystriedali noví majitelia. Obdobie nepretržitého vlastníctva ludanického panstva príslušníkmi ludanickej vetvy rodu sa skončilo, keď syn Petra Ludanického Ján zomrel bez dedičov. Jánova sestra Anna sa vydala v roku 1494 za Juraja Suchého. Zväzok netrval dlho, lebo Juraj Suchý už v roku 1501 nechal ako ťažko chorý spísať svoj testament a v tom istom roku aj zomiera. Z historického hľadiska môže ísť o dôležitý dokument vo vzťahu k existencii benediktínskeho opátstva v obci, lebo v závete okrem zabezpečenia rodinných príslušníkov odkázal Juraj Suchý menšie sumy peňazí farskému kostolu sv. Demetra v Ludaniciach a kláštoru sv. Kozmu a Damiána. Zároveň nezabudol zabezpečiť kostol aj kláštor bohoslužobným náčiním a rúchami. Túto skutočnosť možno považovať za dôkaz, že koncom 15. storočia opátstvo v Ludaniciach ešte existovalo, kláštor aj začiatkom 16. storočia žil svojím životom a na jeho čele stál opát.

   V roku 1502 sa Anna vydala za Jána Čecha z Jablonice. Sídlili v Horných Obdokovciach, lebo na kaštieľ v Ludaniciach si robili nároky šľachtici z Dvorian. Po dlhoročných sporoch sa nakoniec Anna so svojim mužom Jánom Čechom na základe listiny z roku 1514, ktorou ju sám kráľ Vladislav II. potvrdil ako zákonitú vlastníčku ludanického panstva definitívne usadila v ludanickom kaštieli. Jej syn a jediný dedič František Čech vlastnil panstvo do doby, pokiaľ sa jeho dcéra Anna nevydala.

Striedanie vlastníkov panstva v 16. a 17. storočí

   Sobášom s Annou, dcérou Františka Čecha získal bývalé rodové majetky Ludanických v prvej polovici 16. storočia do vlastníctva Ambróz Dolgoš. Rodina Dolgošovcov, pôvodom z Kozmáloviec získala Horné Ludanice, Chrabrany, Obdokovce a Horné Štitáre, pričom Ambróz Dolgoš s manželkou vlastnil aj pomerne veľkú časť Dolných, čiže Opátskych Ludaníc, kde dominujúcim majiteľom bolo benediktínske opátstvo. V období úpadku kláštorov, kedy z nich mnohí rehoľníci odchádzali sa snažili Dolgošovci o udržanie benediktínskeho opátstva v Ludaniciach. V roku 1546 dali celý výnos z majetkov opátstva farárovi Valentovi z Oslian pod podmienkou, že jednou tretinou výnosu musí prispievať na udržiavanie budovy kláštora a kláštorného kostola. V polovici 16. storočia sa na strednom Ponitrí rozširuje luteranizmus, ale v Ludaniciach sa kvôli ešte stále čiastočne fungujúcemu benediktínskemu opátstvu jeho myšlienky nepresadili. V tomto období dochádza aj k zmene majiteľov ludanických majetkov. Dolgošovcov vystriedali Babindolskí, ktorí tiež neboli myšlienkam luteranizmu príliš naklonení.

   V druhej polovici 16. storočia sa dostáva ludanické panstvo do rúk rodiny z Babindolu. Gregor z Babindolu sa stal druhým mužom Anny, dedičky po Františkovi Čechovi, jedinom potomkovi Anny Ludanickej. Vtedajší opát Ján z Rohovca, ktorý pôsobil v Ludaniciach v tej dobe nemal pravdepodobne najlepšie vzťahy s rodinou z Babindolu. Babindolskí použili stavebný materiál z budovy opátstva aj opátskeho kostola na opevnenie svojho kaštieľa. Pretože tým sa cirkevný majetok dostal do stavu, keď nevyhnutne potreboval opravy, opát Ján, iste aj s pomocou rodiny z Babindolu sa snažil v rokoch 1559 -1560 o vykonanie nevyhnutných opráv. V roku 1564 sa dostal opát do sporu s Gregorom z Babindolu, ktorého pred súdom obvinil, že odcudzil a neoprávnene užíval niektoré poddanské polia spadajúce pod právomoc kláštora. Výsledok sporu nie je známy, ale asi išlo o vážne nedorozumenie so zemepánmi, lebo opát Ján sa radšej vzdal svojho miesta a z Ludaníc odišiel.

   Babindolskí, konkrétne dediči Ondreja, Gregorovho syna, sa ku opátskym majetkom dostali prenájmom, ktorý im umožnil opát Ján Čelini. Ten sa v roku 1590 stal ludanickým opátom a pretože v Ludaniciach nesídlil, tak ako najlepšiu možnosť spravovania celého majetku videl jeho prenájom. Až do roku 1613 potom výnosy z majetkov opátstva užívali Babindolskí, ktorí boli aj vlastníkmi Horných Ludaníc. Zmenu tohto stavu, kedy Dolné Ludanice s majetkami prináležali iba formálne tunajšiemu opátstvu priniesol opát Pavol Dávid, ktorý vyplatil Babindolských, aby mohol užívať výnos z majetkov opátstva sám. Babindolskí o svoje majetky v Horných Ludaniciach prišli niekedy v priebehu 1. polovice 17. storočia za neznámych okolností. Novými majiteľmi sa stali Ostrošičovci.

   Príčiny zmeny vlastníkov panstva nie sú známe. Matej Ostrošič vlastnil ludanické panstvo do roku 1669, kedy mu bolo skonfiškované pre podozrenie z účasti na Vešeléniho sprisahaní a od tohto dátumu sa panstvo aj obec dostali do držby uhorskej komory.

Panstvo Ludanice ako súčasť Erdödyovského majetku

   V roku 1685 prejavil záujem o panstvo Ludanice Krištof Erdödy. Za 20 tisíc zlatých, vyplatených komore, sa stali Erdödyovci na bezmála dve storočia majiteľmi Horných Ludaníc, tamojšieho kaštieľa a celého panstva. Panstvo tvorili okrem Horných Ludaníc ešte Chrabrany, Urmince, Veľké Dvorany a niekoľko menších osád pri panských majeroch Kľačany a Pusté Obdokovce. V Ludaniciach Erdödyovci nikdy trvalo nesídlili, ich majetok spravoval správca spolu s ďalšími zamestnancami panstva. Po Krištofovi prebral panstvo Ludanice jeho syn Jozef s manželkou Máriou Teréziou Beréni. Jeden z ich dedičov, Krištof, v 70-tych rokoch 18. storočia prenajal kvôli finančným problémom celé panstvo Ludanice na dobu 32 rokov Karolovi Jezernickému. Po uplynutí tejto doby sa panstvo vrátilo späť do vlastníctva Erdödyovcov. Počas 18. storočia Erdödyovci rozšírili svoje vlastníctvo v Horných Ludaniciach natoľko, že na začiatku 19. storočia im patrilo viac ako 90% všetkej pôdy.

   Alexander Stummer získal ludanické panstvo od Erdödyovcov kúpou v roku 1869. V Horných Ludaniciach patrila Stummerovcom takmer všetka pôda. V roku 1914 Alexander Stummer zomrel a majetok zdedil jeho syn Karol. V období po druhej svetovej vojne bola uskutočnená pozemková reforma a pôda patriaca Karolovi Stummerovi bola rozdelená medzi 101 prídelcov. Možno teda povedať, že veľkostatok vlastnili Stummerovci v Ludaniciach až do konca druhej svetovej vojny.

Ludanickovci

   Ako bolo v minulosti zvykom, šlachtický rod získaval svoje meno podľa sídelného majetku. To platí aj pre rod Ludanických, ktorý vlastnil svoje majetky v priestore medzi Topoľčanmi a Nitrou už v prvej polovici 13. storočia.

   Na ich významné postavenie v regióne poukazuje aj existencia benediktínskeho opátstva z prelomu 12. a 13. storočia o ktorého založenie sa nemalou mierou zaslúžili. Kláštor obdarovali menšími pozemkovými majetkami v Ludaniciach a v susedných dedinách.

Rod Ludanických - šlachtický pôvod a výsady

   Napriek tomu, že v polovici 13. storočia bol rod Ludanickovcov široko rozvetvený a rozdelený do 8 samostatných vetiev - ludanickej, čeladickej, janíkovskej, cabajskej, lefantovskej, kapinskej, chrabranskej a kovarskej, príslušníci rodu sa všetci svorne v listinných dokladoch hlásili k tomu, že pochádzajú z rodu Ludanických. Vedomie spoločných predkov v jednotlivých príslušníkoch rodu posilňovalo pocit urodzenosti a zabezpečovalo rešpektovanie ich príslušnosti k vyššej šľachte. Ich pôvod im zabezpečoval prístup k vysokým úradom a hodnostiam na kráľovskom dvore. Mnohí príslušníci rodu pôsobili ako kráľom delegovaní sudcovia, župani kráľovských žúp a kráľovskí pristaldi (zástupcovia kráľa pri rôznych právnych úkonoch).

Rôzne názory o pôvode šľachticov z Ludaníc

   Starí uhorskí kronikári pokladali Ludanickovcov za cudziu šlachtu, ktorá sem prišla z Čiech. Niektoré indície svedčia o tom, že by to mohla byť čiastočne pravda. Zakladateľ kapinskej vetvy rodu Ludanickovcov sa označoval ako Vavrinec zvaný Čech, v cabajskej vetve rodu sa zas pravidelne vyskytovalo meno Indrich ( české Jindřich ). Podobne mená ďalších príslušníkov rodu svedčia o určitých kontaktoch s českým prostredím (Vítko, Sebeslav). Podľa inej tradície udržiavanej v prostredí samotných Ludanickovcov ich pôvodné rodové majetky sa nachádzali v Turci. Tieto majetky museli v polovici 11. storočia opustiť a po niekoľko generácií žili v Čechách a Poľsku, kde zotrvali až do začiatku 13. storočia. Na výprave do Svätej zeme, ktorej sa zúčastnili pod zástavou poľského vojvodu bol prítomný aj uhorský kráľ Ondrej II.(panoval v rokoch 1205-1235). Medzi predkami Ludanickovcov a kráľom došlo ku vzájomným kontaktom, šľachtici využili príležitosť a požiadali kráľa o povolenie vrátiť sa do Uhorska. Kráľ súhlasil a vrátil im ich pôvodné majetky v Turci. Staronovým pánom však poddaní v Turci odmietali poslušnosť a dlhoročné spory vyriešil až kráľ Belo IV. tak, že im údajne daroval ako náhradu za majetky v Turci Ludanice a ďalších 17 dedín ležiacich prevažne v Nitrianskej stolici.

Významní predstavitelia ludanickej vetvy rodu Ludanickovcov

Sebeslav

- synovia Vítko, Bohumír a Sebeslav

   Príslušníci ludanickej a čeladickej vetvy rodu vlastnili počas celého stredoveku majetky v Ludaniciach a okolí. V druhej polovici 13. storočia sa ludanická vetva rodu rozdelila na tri samostatné vetvy. Bohumír Ludanický sa usadil vo Dvoranoch nad Nitrou, jeho synovia Peter a Sebeslav okrem vlastného sídelného majetku vo Dvoranoch mali aj menšie majetkové podiely v Ludaniciach. Peter zomrel bez dediča, o ďalšom Bohumírovom synovi Jánovi nie sú k dispozícii hodnoverné údaje. A tak sa stal Bohumírov syn Sebeslav zakladateľom dvoranskej vetvy Ludanickovcov, potomkovia Vítka zostali sídliť v Ludaniciach a Sebeslavovi potomkovia našli trvalé sídlo vo Veľkých Janíkovciach pri Nitre. (Vítko, Bohumír a Sebeslav boli synovia najstaršieho známeho príslušníka ludanickej vetvy rodu Sebeslava.) Ku koncu 13. storočia za vlády Ondreja III.(panoval v rokoch 1290-1301) Ludanickovci neboli v žiadnych významnejších funkciách na kráľovskom dvore. Ekonomické problémy, ktoré im táto skutočnosť prinášala museli riešiť tak, že vstupovali do služieb najmocnejších feudálnych pánov. Keď sa po smrti Ondreja III., posledného z rodu Arpádovcov v roku 1301 presadil ako neobmedzený vládca na juhozápadnom Slovensku Matúš Čák, jeho stúpencami sa z rodu Ludanickovcov stali predovšetkým príslušníci janíkovskej a čeladickej vetvy. O vzťahoch príslušníkov ludanickej vetvy rodu s Matúšom Čákom nie sú žiadne dôkazy. Ich majetky susedili s Topoľčianskym hradným panstvom, ktoré patrilo Čákovcom a istým spôsobom obmedzovali možnosť rozširovania tohto panstva smerom na juh.

Ku koncu svojej vlády sa Matúš Čák dostal do konfliktu s nitrianskym biskupom Jánom. Čákovi stúpenci prepadávali biskupské majetky a nakoniec po útoku na Nitru dobyli a zapálili nitriansky hrad. Zhorel aj katedrálny archív s mnohými cennými knihami a listinami. V roku 1318 dal biskup Ján spísať všetky svoje ponosy na Matúša Čáka. Po smrti Matúša Čáka v roku 1321 kráľ Karol Róbert (panoval v rokoch 1307-1342), ktorý sa zmocnil jeho majetkov, tvrdo postihol najmä príslušníkov ludanickej vetvy rodu. Dediny Ludanice, Urmince, Horné Štitáre, Horné a Pusté Obdokovce zabral pre seba a Ludanickovcom ponechal iba menšie majetkové podiely. Tieto majetky potom daroval ako odškodné nitrianskemu biskupovi Jánovi. Ako majstri taktiky sa prejavili v tomto období príslušníci janíkovskej a čeľadickej vetvy rodu, ktorí napriek svojej otvorenej spolupráci s Matúšom Čákom o svoje majetky neprišli, lebo včas dokázali prebehnúť na stranu kráľa a tak si zachrániť majetok i kráľovu priazeň.

Majetok ludanickej vetvy v cudzích rukách

Synko, vnuk Vítka Ludanického

- synovia Peter a Synko

   Pretože prevažnú časť starých rodových majetkov ludanickej vetvy rodu užívalo nitrianske biskupstvo, žili Ludanickovci v priebehu 14. storočia v pomerne skromných podmienkach. Vnuk Vítka Ludanického Synko, ktorý žil v prvej polovici 14. storočia presídlil z Ludaníc do Horných Obdokoviec.

Peter Ludanický, pravdepodobne starší z bratov zanechal po sebe synov Štefana, Tomáša, Ladislava a Synka. Koncom 14. .storočia sa stal najznámejším spomedzi Petrových potomkov Tomáš Ludanický. Za vlády kráľa Žigmunda Luxemburského (panoval v rokoch 1387-1437) sa pomerne rýchlo vyšvihol v cirkevných hodnostiach a na prelome 14. a 15. storočia sa stal jágerským biskupom. Jeho angažovanosť v otvorenej vzbure veľmožov proti kráľovi Žigmundovi mu priniesla značné problémy. Povstalci sa zmocnili Nitry a centrom protikráľovských síl sa stal opevnený hrádok v Ludaniciach. Keď kráľov stúpenec Štibor zo Štiboríc zaútočil proti Ludaniciam, kde sa opevnili Tomášovi bratia Štefan a Ladislav, podarilo sa vojakom po tvrdom boji kaštieľ dobyť. Obom bratom sa podarilo uniknúť a ani v budúcnosti sa nevzdali boja proti kráľovi. Spolu s biskupom Tomášom sa uchýlili na juh Uhorska. V roku 1403 Tomáš Ludanický zomiera a krátko po ňom bez potomkov zomrel aj Štefan Ludanický. Ladislav sa zmieril s kráľom a vstúpil do jeho služieb.

Petrov mladší brat Synko Ludanický sa v boji proti kráľovi neangažoval. Sidlil podobne ako jeho otec v Horných Obdokovciach a jeho jediný známy syn Ladislav Ludanický patril k verným stúpencom kráľa Žigmunda.

Ludanickí získali naspäť svoje rodové majetky

Ladislav, syn Synka Ludanického

- synovia Ján, Juraj, Peter

   V roku 1421 za preukázané služby vo vojne proti husitom využili Ladislavovia z Ludaníc (Ladislav syn Petra a Ladislav syn Synka) kráľovu vďačnosť a požiadali o vrátenie svojich majetkov. Tieto počas celého 14. storočia užívali nitrianski biskupi, keď po potlačení odboja proti kráľovi za účasti biskupa Tomáša Ludanického prepadli do rúk kráľa. Neskôr s dovolením kráľa užíval tieto majetky Donin, šľachtic poľského pôvodu z okruhu vojvodu Štibora. Za 1600 českých grošov, ktoré v zastúpení Štefana Malého z Lieskovca vyplatili Doninovi získali späť svoje rodové majetky. Obaja bratia, Ladislav syn Petra aj Ladislav syn Synka zomierajú krátko po skončení husitských vojen.

V 15. storočí, keď územie Slovenska spravoval Ján Jiskra sa potomok Petrovho syna Ladislava, Tomáš pridal na stranu bývalých husitských bojovníkov a organizoval spolu s nimi rôzne prepady a lúpeže v bližšom i vzdialenejšom okolí. Začiatkom 50-tych rokov 15. storočia, keď sa situácia začala konsolidovať odišiel a vďaka peniazom, ktoré získal v časoch svojej spolupráce s husitmi sa usídlil na Morave. Jeho synovia Ján a Hynko patrili už o desaťročie neskôr k popredným moravským šľachticom a sú zakladateľmi moravskej vetvy Ludanickovcov. Postupne sa stali majiteľmi panstiev v Rokytnici, Jaroměři, Veveří a Helfštíne. Hynko Ludanický z Rokytnice a jeho syn Václav získali pravdepodobne po roku 1465 od vtedajšieho uhorského kráľa Mateja Korvína (panoval v rokoch 1457-1490) výsadu, že môžu dediť majetky na Slovensku v prípade, ak by Peter Ludanický zomrel bez mužských potomkov.

V Ludaniciach zostali iba potomkovia Synkovho syna Ladislava. O Jánovi a Jurajovi sa v dokumentoch nezachovali žiadne správy.

Koniec mužskej línie ludanickej vetvy rodu

Peter, syn Ladislava Ludanického

- potomkovia Ladislav, Ján, Anna

   Peter Ludanický zostáva posledným významnejším mužským predstaviteľom ludanickej vetvy rodu. Obrana panstva pred útokmi susedných šľachticov a bratríkov, či útoky na okolité panstvá zo strany Petra Ludanického boli v polovici 15. storočia vedené snahou zachovať a ubrániť svoje rodové majetky. K Ludaniciam pripojil aj majetkové podiely v Chrabranoch po vymretí tunajšej vetvy Ludanickovcov a stal sa vlastníkom polovice Veľkých Dvorian. Na dedičov nemal šťastie. Jeho prvorodený syn Ladislav zomrel ešte za jeho života. Po smrti Petra Ludanického zostali maloleté deti Ján a Anna. Vdova dala majetok do užívania vzdialenému príbuznému Mikulášovi Dvoranskému pod podmienkou, že ich môže spravovať do tých čias, kým nebude Ján Ludanický dospelý. História ludanickej vetvy rodu sa uzavrela, keď Ján Ludanický v závere 15. storočia zomrel bez dedičov ako posledný mužský potomok tejto vetvy rodu Ludanickovcov z Ludaníc. Nárok na dedičstvo získal jednak Václav Ludanický z Rokytnice, ale na základe výnosu, ktorý získal Peter Ludanický od kráľa Mateja Korvína, aby sa jeho majetky mohli dediť aj v ženskej línii získala dedičské právo dcéra Petra Ludanického Anna.

Kultúrne pamiatky

Socha sv. Donáta je umiestnená v ľavej časti od vchodu do cintorína na peknom priestrannom mieste. Patrí k Ludaniciam viac ako 250 rokov. Pochádza z 1. polovice 18. storočia a postaviť ju dal Jozef Erdödy a jeho manželka, ktorí významným spôsobom podporovali náboženský život obce. Táto kamenná socha na vyvýšenom podstavci prícestného stĺpa pôvodne stála na križovatke ciest, odkiaľ bola presťahovaná a dnes stojí na svojom mieste v areáli ludanického cintorína. Latinský nápis obsahuje prosbu ku sv. Donátovi, aby obyvateľov ochraňoval od blesku, moru, ľadovca a ohňa.

Socha sv. Jána Nepomuckého pôvodne stála za vodou pri Panskom potoku. V súčasnosti historická pamiatka socha sv. Jána Nepomuckého, podobne ako socha sv. Donáta, stojí na miestnom cintoríne. Je osadená na vyvýšenom podstavci úplne v pravej časti hneď za ohradou cintorína. V roku 2017 bola socha kompletne obnovená.

Dominantou stredu obce je rímsko-katolícky farský kostol Najsvätejšej Trojice. V roku 1752-1761 prešiel rozsiahlou prestavbou a modernizáciou. Prestavba bola financovaná vtedajšou majiteľkou panstva Ludanice, Máriou Teréziou Beréni, vdovou po Jozefovi Erdödym a z prostriedkov, ktoré obetovali farníci. Zatiaľ posledná, 10 ročná rekonštrukcia kostola bola ukončená v roku 2010. Farnosť Ludanice bola v minulosti nerozlučne spojená s týmto kostolom alebo s jeho predchodcami, ktorí stáli po stáročia na tomto mieste. Práve kostol bol stredobodom náboženského života ako samotnej obce tak aj okolitých obcí, ktoré do farnosti patrili a nie je to inak ani v súčasnej dobe. Do farnosti patria tieto obce: Ludanice, Ludanice časť Mýtna Nová Ves, Dvorany nad Nitrou, Kamanová.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ludanice