MILAN
| MILAN | ||
|---|---|---|
 Odpaľovacie zariadenie MILAN na prenosnom stojane. | ||
| Typ: | RPG (Protitanková zbraň) | |
| Miesto pôvodu: |  Francúzsko Nemecko
| |
| História služby | ||
| V službe: | 1972-súčasnosť | |
| História výroby | ||
| Výrobca: | MBDA | |
| Vyrobené: | 1972-súčasnosť | |
| Počet vyrobených kusov: | 10000 odpaľovacích zariadení, 350000 striel | |
| Základné údaje | ||
| Hmotnosť: | 16,4 kg | |
| Dĺžka: | 120 cm | |
| Kaliber: | 11,5 cm | |
| Účinný dostrel: | 200 - 2 000 m | |
MILAN (Missile d'Infanterie Léger Antichar) je francúzsko-nemecká protitanková zbraň druhej generácie. MILAN sa dostal do výzbroje asi 40 krajín, vrátane mnohých členov NATO. Má za sebou aj rad bojových nasadení, kde sa ukázalo, že je veľmi efektívny.
Vývoj[upraviť | upraviť zdroj]
S konštrukciou zbrane MILAN sa začalo už v roku 1962 v spoločnej francúzsko-nemeckej spoločnosti Euromissile. Vojskové skúšky boli zavŕšené v roku 1972, sériová výroba aj prijatie do služby celého systému MILAN prebehli v roku 1973.
Odhaduje sa, že od 70. rokov 20. storočia bolo vyrobených 360 000 rakiet MILAN. Ako protitanková strela druhej generácie sa MILAN tešil bezprecedentnému celosvetovému úspechu a jeho výrobca MBDA sa snažil neustále túto zbraň vylepšovať. Počas 80-tych rokov boli MILANY použité vo vojne o Falklandy, angolskej občianskej vojne, libanonskej občianskej vojne, iránsko-irackej vojne a sovietskej intervencii v Afganistane. Úspech systému MILAN inšpiroval viaceré krajiny a predpokladá sa, že podnietil vývoj sovietskych 9K111 Fagot a 9K113 Konkurs alebo čínskeho HJ-8.
Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]
Protitankovú zbraň MILAN môže prenášať jeden vojak, ale jej obsluhu štandardne tvoria dvaja vojaci. Strelec, ktorý iniciuje zameriavací systém a po výstrele rakety v ňom drží cieľ. Pomocník väčšinou nesie dve strely, aby sa dala streľba zopakovať. Vycvičená obsluha zvládne vypáliť aj trikrát za minútu. Hoci je štandardne systém prenosný, často býva namontovaný aj na rôzne obrnené vozidlá (Panhard VBL, VAB APC a AMX-10P).
Po výstrele z tubusu sa z letiaceho telesa rakety vysunú stabilizačné krídelká. Strela letí asi pol metra nad priamkou viditeľnosti medzi zameriavacím systémom a cieľom, aby do ničoho nenarazila. Používa poloautomatický navádzací systém s riadením po drôte. Systém sleduje strelu, ktorá má v zadnej časti infračervený alebo elektronický žiarič. Z jednotky, v ktorej operátor drží zameraný cieľ, potom po rýchlo sa odvíjajúcom tenkom drôte dostáva príkazy na let. Vďaka drôtu nemôže byť rušená elektronicky ani svetlicami. Avšak po celú dobu letu sa strelec nesmie pohnúť z miesta.
Varianty[upraviť | upraviť zdroj]
_1986.jpg)
MILAN 1 - prvý model tohto zbraňového systému, ktorý sa začal vyrábať v roku 1972. Mal rakety kalibru 103 milimetrov, ktoré dokázali preraziť až 350 mm valcovaného homogénneho panciera .
MILAN 2 - druhá verzia, ktorá sa vyrábala od roku 1984. Kaliber rakety sa zväčšil na 115 milimetrov a bol pridaný dištančný zapaľovač. Dokázala preraziť 550 mm valcovaného homogénneho panciera a vyradiť tak tanky druhej generácie a väčšinu ľahko obrnených vozidiel.
MILAN 2T - vylepšená verzia, ktorej raketa bola vybavená tandemovou hlavicou. Prvá kumulatívna nálož kalibru 30 mm na špici slúži na iniciáciu reaktívneho pancierovania a až potom vybuchuje hlavná 115mm kumulatívnu nálož, ktorá potom prebíja obnažený pancier (dokáže preraziť až 880 mm valcovaného homogénneho panciera za reaktívnym pancierovaním).[1] Zariadenie je 1,2 metra dlhé a jeho hmotnosť je 16,4 kilogramu. Samotná strela váži v poslednej verzii 7,1 kilogramu. MILAN 2T sa vyrába od roku 1991. Všetky verzie až po model MILAN 2T môžu byť vystrelené minimálne zo vzdialenosti 400 metrov a maximálny dolet majú 2 000 metrov. Rýchlosť strely je 200 m/s.
MILAN 3 - súčasná verzia, ktorá má odpaľovaciu a navádzaciu jednotku umiestnenú na statíve, aby bola pri streľbe stabilná. Nevýhodou starších verzií MILANu je, že neboli odolné voči infračerveným rušičom, ako je napr. ruský systém Štora. Posledné verzie striel sú ale oveľa odolnejšie aj voči tomuto typu rušenia. Raketa má kaliber 125 mm a tandemovú hlavicu na prekonanie reaktívneho panciera. Najnovšie modely tak zvládajú preraziť až 1000 milimetrov RHAe, a sú teda pre ruské tanky jednoznačne smrteľné. Modernizované strely používané v systéme MILAN 3 dnes majú hmotnosť 7,3 kg, celý nový systém váži 25,5 kg, má už vyriešený minimálny dostrel. Ten je znížený na hodnotu 25 metrov (hlavne na boj v mestskej zástavbe) a maximálny dolet rakety sa udáva stále v rozmedzí 1850-2000 metrov. Má modifikované odpaľovacie zariadenie s laserovým zameriavačom so zvýšenou odolnosťou voči rušeniu. Ako účinné zariadenie proti rušičkám bola aj inštalácia nového infračerveného stroboskopu so xenónovou infračervenou pulznou výbojkou namiesto klasickej infračervenej stopovky v zadnej časti strely. Vyrába sa od roku 1996.
MILAN ER - modernizácia systému MILAN 3, ktorá sa vyznačuje doletom až 3 km. Je tiež vybavená novým odpaľovacím zariadením s denným/nočným zameriavačom. Vyrába sa od roku 2007. [2]
Nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]
Čadsko-líbyjský konflikt[upraviť | upraviť zdroj]
V rokoch 1978 až 1987 prebehla v Čade séria líbyjských intervencií. Čad mal podporu francúzskej vlády, ktorá mu dodala protitankové strely MILAN. MILAN bol prvou z pechotných protitankových zbraní, ktoré vážne začali spochybňovať dominanciu tanku na bojisku. Počas bojov v Čade v roku 1987 dokázalo 12 čadských systémov MILAN, namontovaných na ľahkých nákladných automobiloch Toyota, zničiť viac ako 60 líbyjských tankov T-55 a T-62.[3]
Požívatelia[upraviť | upraviť zdroj]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ MILAN [online]. weaponsystems.net, [cit. 2023-04-07]. Dostupné online.
- ↑ MILAN [online]. military-today.com, [cit. 2023-04-07]. Dostupné online.
- ↑ Milan II - Anti-Tank Missiles (ATGW) - Missiles - European Defence Equipment - Armed Forces Europe - edmis6a7 [online]. armedforces.co.uk, [cit. 2023-04-08]. Dostupné online.