Mankovce
| Mankovce | |
| obec | |
| Štát |  Slovensko
|
|---|---|
| Kraj | Nitriansky kraj |
| Okres | Zlaté Moravce |
| Región | Tekov |
| Nadmorská výška | 230 m n. m. |
| Súradnice | 48°25′34″S 18°19′34″V / 48,4261°S 18,3261°V |
| Rozloha | 4,24 km² (424 ha) [1] |
| Obyvateľstvo | 516 (31. 12. 2023) [2] |
| Hustota | 121,7 obyv./km² |
| Prvá pís. zmienka | 1345 |
| Starosta | Milan Vrábel[3] (HLAS-SD) |
| PSČ | 951 91 (pošta Hosťovce) |
| ŠÚJ | 500542 |
| EČV (do r. 2022) | ZM |
| Tel. predvoľba | +421-37 |
  Poloha obce na Slovensku
| |
 Interaktívna mapa obce
| |
| Wikimedia Commons: Mankovce | |
| Webová stránka: obecmankovce.sk | |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | |
Mankovce sú obec na Slovensku v okrese Zlaté Moravce v Nitrianskom kraji.
Polohopis
[upraviť | upraviť zdroj]Obec sa nachádza v severovýchodnej časti Žitavskej pahorkatiny v doline potoka Stránka, na južných svahoch Tribeča. Obec susedí na severe s obcou Zlatno, na východe s obcou Lovce, na juhu s obcou Hosťovce a Martin nad Žitavou a na juhozápade s obcou Velčice. Nachádza sa približne desať kilometrov od okresného mesta.
Obec sa rozkladá v nadmorskej výške okolo 230 metrov nad morom. Kataster má charakter mierne zvlnenej pahorkatiny. Podklad je tvorený pieskami, štrkmi a treťohornými ílmi, v severných častiach kremencami. Z pôd prevažujú hnedozeme. Lesy sú agátové, v severnej časti na svahoch Tribeča prevažujú duby, brezy a borovice.
Časti chotára Mankoviec sa nazývajú: Za jazorom, Dlhé, Díle, Kopanice, Sliváš, Od hosťoveckého, Lásky, Cez vrch, Háje, Gejdy, Na pánskom, Rovniny, Pod hájom, Viničky, Nad Malčínskom, Tajky, Pod vinohrady, Vinice, Pod bôrinou, Rozkoše, Pod rozkošami, Gaštanica, Fabrika, Nad prešom, Pod prešom, Pansky vinohrad, Hlboká cesta, Nad hlbokou cestou, Ulica, Prvé hony, Druhé hony, Spálený mlyn.
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Staršie dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Prví obyvatelia obce boli lovci a pastieri, neskoršie poľnohospodári. V lokalite tríbečských hôr žilo veľa zubrej zveri, na ktorú prví obyvatelia poľovali. V roku 1972 našiel pán Rakovský v lokalite Sobotište kamennú motyčku z obdobia neolitu spolu s nálezmi oštepov a úlomkami pazúrikov (spolu 107 kusov). Počas záchranného výskumu Archeologického ústavu SAV v Nitre pri stavbe budovy MNV, kde ľudová tradícia spomína zaniknutý kostol a kláštor Pavlínov sa zistili základy Románskeho kostola z prvej polovice 13. storočia so sakristiou. K pravej južnej strane kostola bola pristavaná obytná budova. Zrúcanina kostola bola ešte v roku 1903 viditeľná. “Za osobitne cenný a významný poznatok archeologického výskumu v Mankovciach treba považovať i nález keramiky pražského typu, ktorým sa po prvýkrát dokladá osídlenie intravilánu dnešných Mankoviec najneskoršie už v 6. storočí.“ [4]
Ľudová tradícia spomína, že obec mala štyri mlyny – jeden pod dedinou, druhý v dedine a dva nad dedinou. V archívnych materiáloch sú uvedené dva mlyny, jeden pod názvom Podhajský z roku 1536 a druhý len ako mlyn z roku 1720. Zrejme išlo o vodné mlyny na potoku Stráňka, neuvádza sa komu patrili. Do mlynov vozili obilie občania Loviec a Hosťoviec a okolitých dedín, kde mlyny neboli.
Prvá prísomná zmienka o existencií obce pochádza z roku 1345 pod názvom Mangya, neskôr Maykowch, Manchuz (1393), Mankowcze (1773), po maďarsky Mankóc. Obec patrila zemanom, v roku 1394 hradnému panstvu Jelenec, ale v 15. storočí ju Forgáčovci darovali lefantovským Pavlínom. Po zrušení rehole prešla do správy verejných základín. V roku 1536 mala obec mlyn, v roku 1601 mala 23 domov, v roku 1720 mala 23 daňovníkov a mlyn, v roku 1828 mala 39 domov a 254 obyvateľov, ktorí sa zaoberali poľnohospodárstvom. Ráz obce sa nezmenil ani po roku 1918.
V 15. až 19. storočí sa v katastrálnom území obce nachádzala osada Straňa. Táto osada sa spomína v roku 1406, v roku 1601 mala 8 domov, v roku 1828 mala 2 domy a 19 obyvateľov.
Obec od roku 1344 do roku 1345 patrila zemanom, v roku 1388 patrila zemanom z Tvrdomestíc. V roku 1394 obec prepadli poddaní z Hosťoviec, časť obyvateľov zajali a odvliekli do Gýmešského hradu. V tomto období tu vládli Forgáčovci, ktorí dostali späť svoje majetky za zásluhy v bojoch o uhorskú korunu.
V decembri roku 1385 pritiahol s vojskom do Budína Karol, princ neapolský, bratranec kráľovnej Márie a bol korunovaný za uhorského kráľa ako Karol II. Malý. Voči nemu bolo zorganizované sprisahanie (palatín Mikuláš Gara), ktorého sa zúčastnil i Blažej Forgáč. Pri návšteve u kráľovien dňa 7. 2. 1386 napadol Blažej Forgáč podľa predom pripraveného plánu nevyzbrojeného Karola II. Došlo k bitke a smrteľnému zraneniu Karola II., ktorý na následky zranenia dňa 24. 2. 1386 zomrel. Za svoj čin dostal Blažej Forgáč nielen späť gýmešské panstvo aj s mestom Zlaté Moravce, ale získal aj druhý rodový majetok s hradom Halič. Cestou na Gerovský hrad bol však sprievod oboch kráľovien 25. 7. 1386 prepadnutý vojskami Jana Howathiho. V boji boli zabití Mikuláš Gařa, Ján Gařa i Blažej Forgáč, obe kráľovné boli zajaté a uväznené.
V roku 1401 si obec Mankovce Forgáchovci vymohli násilím, a v roku 1415 si Peter Forgáč zvolil za svoje posmrtné a pohrebné miesto lefantovský kláštor Pavlínov, kde dal vystavať aj oltár a k nemu daroval Pavlínom aj polovicu Mankoviec. Druhú polovicu obce Pavlínom darovali Félix a Alžbeta Forgáchovci. Pavlíni (bieli mnísi) tu v roku 1549 vlastnili 8 a pol porty (domy so spoločnou bránou). Vybudovali v obci kláštor a ku kostolu postavili sakristiu. Pavlíni mali v tejto dobe po Slovensku viac kláštorov, v roku 1786 však Jozef II. tento rád zrušil a obec Mankovce prechádza pod kráľovskú komorskú správu.
Neskôr obec trpela pod tureckým panstvom, bola poplatná Turkom v roku 1632 ostrihomskému inšpanovi Mehmetovi, no musela platiť aj cisárovi. V roku 1632 opustenú poddanskú pôdu zobrali zemania, ktorí sa takto obohacovali. V tomto roku vysadili aj vinohrady, ktoré niekoľko rokov po sebe nezarodili, preto ponechali len dve vinice. Rozloha vinohradov v roku 1764 dosiahla 69 kopáčov. Vinice sa nachádzali na kopci nad dedinou v polohe i dnes zvanej Pánsky vinohrad, kde sa udržali až do 19. storočia.
V roku 1830 vyčíňala v obci cholera, v roku 1837 zasiahol obec požiar, ktorému podľahla dedina spolu s kláštorom a kostolom. Požiar sa ešte v obci spomína v roku 1882. V roku 1870 pri komasacii kúpil Ľ. Majténi z Rozkoší chotáru časť Pánsky vinohrad za 8000 korún. V 18. storočí vlastnila obec dostatok lúk, z ktorých seno občania predávali. Pasienkov však bolo málo, preto na pasienky premieňali opustenú pôdu na majeroch. Palivové drevo brali z majera Stráňa, stavebné si museli kupovať.
Na obecnom pečatidle je v štíte objavujúci sa orol a čerieslo. Štít je obklopený dvomi palmovými ratolesťami na jeho vrchnom okraji otvorená koruna. Na pečatidle je nápis: Sigillum Pagi Mankouce 1780.
V obci sa nachádza pamiatkovo chránený strom – lipa stará 660 rokov s obvodom kmeňa 380 cm a vysoká 10 m. Naproti cez cestu stojí dom č. 93 pokrytý ešte hrubou vlnitou škridlou vypálenou v bývalej fabrike – tehelni na Rozkošoch medzi obcami Mankovce a Zlatno.
V čase archeologického výskumu pri výstavbe MNV bol v tejto lokalite objavený i kostolný cintorín z prvej polovice 13. storočia, užívaný až do 18. storočia. Prvá škola bola v Mankovciach postavená v rozmedzí rokov 1830–1840 na mieste bývalého kláštora. Nová škola bola postavená v roku 1958 a v budove starej školy bol po rekonštrukcii umiestnený Miestny národný výbor (MNV), neskôr bolo pristavené osvetové stredisko. Školská kronika bola založená v roku 1927 a prvou kronikárkou bola Anna Gažová, miestna učiteľka. Obecná kronika bola založená v roku 1932 a prvým kronikárom bol Jozef Paulov, riaditeľ školy.
Moderné dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Za prvej Československej republiky boli obyvatelia maloroľníci, poľnohospodárski a lesní robotníci. Vysoká nezamestnanosť viedla k odchodom za prácou do zahraničia, napr. v roku 1929 boli na prácach vo Francúzsku Karol Doskoč a Ondrej Vrábeľ. V roku 1929 bolo v Mankovciach založené úverové družstvo.
Počas Druhej svetovej vojny obec podporovala partizánov, zásobovala ich potravinami. Obec bola oslobodená ČA 28. marca 1945. K 35. výročiu Slovenského Národného Povstania bola obci udelená Pamätná plaketa.
Od roku 1952 začala do obce premávať autobusová linka ČSAD. V roku 1954 bola zavedená v obci elektrina, dovtedy sa svietilo kahancami a petrolejovými lampami. V roku 1958 bol v obci rozvedený miestny rozhlas, dôležité oznamy dovtedy ohlasoval bubeník. Bubon bol v obci uložený ako historická pamiatka. V roku 1968 bol postavený kostol a v roku 1971 dom smútku.
Občianska vybavenosť
[upraviť | upraviť zdroj]V obci sa nachádza pohostinstvo, knižnica, futbalové ihrisko a moderný rímskokatolícky kostol Ružencovej Panny Márie z roku 1968, už sa tu nenachádza základná škola.
Infraštruktúra
[upraviť | upraviť zdroj]Obec je pripojená na verejný vodovod, plynovod aj kanalizáciu.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava: ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
- ↑ Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2024-03-28, [cit. 2024-04-10]. Dostupné online.
- ↑ Voľby do orgánov samosprávy obcí 2022 : Zoznam zvolených starostov [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, 2022-10-30. Dostupné online.
- ↑ Vlastivedný časopis 23 z roku 1974 č. 1 strana 44 – 45, Zaniknuté stredoveké stavby v Mankovciach, autor Alojz Habovštiak.
- KROPILÁK, Miroslav, ed. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. 1. vyd. Bratislava: Veda, 1977. 517 s.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mankovce
