Nitrianske Sučany

Nitrianske Sučany
obec
Štát	Slovensko
Kraj	Trenčiansky kraj
Okres	Prievidza
Región	Horná Nitra
Nadmorská výška	295 m n. m.
Súradnice	48°43′49″S 18°28′12″V
Rozloha	18,07 km² (1 807 ha)
Obyvateľstvo	1 200 (31. 12. 2023)
Hustota	66,41 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1249
Starosta	Pavol Caňo (nezávislý)
PSČ	972 21
ŠÚJ	514241
EČV (do r. 2022)	PD
Tel. predvoľba	+421-46
Adresa obecného úradu	Nitrianske Sučany 263
Telefón	(046) 549 01 89
Fax	(046) 549 01 12
Poloha obce na Slovensku
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Nitrianske Sučany
Webová stránka: nitrianskesucany.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Nitrianske Sučany sú obec na Slovensku v okrese Prievidza.

V obci je rímskokatolícky kostol sv. Filipa a Jakuba apoštolov z roku 1737.

Príroda

Nitrianske Sučany ležia v južnej časti Strážovskej hornatiny na styku s Nitrianskou sprašovou pahorkatinou v doline pravostranného prítoku Nitrice. Nadmorská výška v strede obce je 297 m n. m., v chotári 250 – 952 m n. m. Chotár obce je zalesnený dubovo-hrabovými lesmi a bučinami.

Dejiny

Najstaršia písomná zmienka o obci pochádza z nezachovanej kráľovskej listiny z roku 1249, v ktorej prechádza obec z majetku nitrianskeho hradu do vlastníctva zoborského kláštora a jej meno je uvedené ako Zucsan. V roku 1270 boli Sučany (Zuchan) aj s Račicami a Dvorníkmi dané výmenou za majetky v Turci zoborskému kláštoru. V roku 1271 sa objavuje v listine pri ohraničovaní majetku názov obce v rôznych podobách: Zuchcham, Zuchchen, Zucham, Suchan. Začiatkom devätnásteho storočia sa spomína názov Sučany, začiatkom dvadsiateho storočia Nitrianske Sučany, maďarsky Nyitraszuscány, Nyitra Szucsán, Nagyszucsán.

Zaujímavosťou je zhodnosť názvu tejto obce a obce Sučany v okrese Martin. Táto zhoda nie je náhodná, jedna obec je pomenovaná podľa druhej, zrejme kvôli určeniu príslušnosti k panovníkovi na Vyšehrade, ktorému patril Turiec aj Horná Nitra. Takýchto zhôd bolo v spomenutých krajoch devätnásť, niektoré obce však už zanikli.

Podľa historických údajov boli obyvatelia Nitrianskych Sučian rímski katolíci. Najskôr si postavili malú drevenú modlitebnú kaplnku, ktorá zhorela a v roku 1737 postavili barokový kostol zasvätený sv. Filipovi a Jakubovi, ktorý bol viackrát renovovaný. Za kostolom je miestny cintorín, na ktorom je pochovaný aj významný slovenský botanik a liečiteľ, rímskokatolícky kňaz František Madva, ktorý posledné dva roky prežil v Nitrianskych Sučanoch. V obci sa nachádzajú tri kaplnky z 18. a 19. storočia a trojičný stĺp z 18. storočia.

V chotári obce sa ťažil mramor, z ktorého je vytesaná krstiteľnica v sučianskom kostole, stĺpy piaristického kostola v Prievidzi a cisársky palác vo Viedni.

Táto obec bola známa obchodom s konope či šafranom. Tradícia kupectva tu bola veľmi silná, ľudia chodili s tovarom aj do vzdialených miest. Nasvedčuje tomu aj obecný erb, na ktorom sú vyobrazené váhy ako dôležitý nástroj predavača. Obyvatelia sa venovali aj sedliactvu, mali vlastné lúky a role, čo tiež dokladá erb s lemešom a čerieslom. Temer každá rodina bola sedliacka, vlastnili dom, pastviny, polia a hospodárske zvieratá. Okrem toho tu bol mlyn, pivovar a vyrábalo sa víno. Obec bola jedna z najväčších v doline, zrejme aj vďaka výhodnému umiestneniu medzi kopcami, ktoré ju chránili pred nepriaznivými prírodnými, ale aj spoločenskými udalosťami. Navyše nebola zaťažená robotovaním na panskom, pretože svoje povinnosti hradili v peniazoch. Mali teda čas venovať sa remeslám, obchodu, furmanstvu.

Kultúrny dom bol postavený v roku 1940, bol však trikrát prestavaný. V roku 1946 bola obec elektrifikovaná. V roku 1972 bola postavená nová základná škola, ktorá je v súčasnosti spojená s materskou školou, v roku 1958 – 1960 vybudovali obecný vodovod a v roku 1992 sa začala plynofikácia obce. Obec ma bohaté kultúrne tradície v oblasti divadla, folklóru a zborového spevu.

Rímska minca

Počas výkopových prác v záhrade, dňa 18. 05. 1960, v hĺbke asi 60 cm, našiel pán A. Ševce, číslo domu 268, výnimočný nález. Išlo o kostrové pozostatky, pri ktorých bola rímska bronzová minca a pravdepodobne 5 – 6 menších rímskych mincí. Menšie mince a pravdepodobne ľudské pozostatky sa nezachovali.

Nie je možné odborne potvrdiť, či kostenné pozostatky a mince pochádzali z jedného hrobu a teda z rovnakého časového horizontu. Môže za to fakt, že archeológovia, nie z vlastnej viny, prišli k nálezu neskoro.

Väčšia zachovaná bronzová rímska minca, pochádza z roku 166 z čias vlády cisára Marka Aurélia, roky vlády 161 – 180. Je to ten cisár, ktorý je známy aj z veľkofilmu Gladiátor. Nález mince zaujal predovšetkým vedeckú pospolitosť, spracovával ju numizmatik profesor Hlinka, zmienil sa o nej bratislavský Večerník (1961, VI, č. 71, s. 4), univerzitný profesor Vojtech Ondrouch (Ondrouch, V.: Nálezy keltských, antických a byzantských mincí na Slovensku. Bratislava 1964, s.104 – 105). Momentálne je minca uložená v zbierkach Slovenského národného múzea v Bratislave (Minarovičová, E.: Rímske mince v zbierke SNM I. Bratislava 1990, s. 83).

Na prednej strane mince je zobrazená hlava cisára Marca Aurélia s vavrínom, na zadnej strane je pravdepodobne rímska bohyňa rozvahy Providentia. Nápis na obidvoch stranách vypisuje celé meno cisára aj s titulmi: M. AVREL. ANTONINVS AVG. ARMENIACVS P. M. TR. POT. XX. IMP. III. COS. III. S. C., cely nápis bez skráteného zápisu: Marcus Aurelius Antoninus Augustus Armeniacus (Markus Aurélius Vznešený Arménsky – po víťaztve v dnešnom Arménsku nad Partmi), pontifex maximus (najvyšší kňaz), tribunitia potestate XX. (tribún ľudu, po 20-tykrát), imperator III. (imperátor, po 3-tikrát), consul III. (konzul, po 3-tikrát), senatus consulto (z rozhodnutia senátu). Práve tieto nápisy umožnili datovanie razby mince do r. 166 nášho letopočtu. Pokial by minca skutočne pochádzala z hrobového celku, tak by ho datovala do r. 166 a neskôr – nie je možné povedať, ako dlho bola v obehu.

Kto mohol byť posledným vlastníkom opisovanej rímskej mince? V r. 166 – 180 rímsky cisár Markus Aurélius viedol vojnu s germánskymi kmeňmi (Markomanmi, Kvádmi). Boje sú označované ako markomanské vojny a odohrávali sa aj na území dnešného Slovenska. Počas tejto vojny vznikol aj rímsky nápis na hradnej trenčianskej skale v r. 179. Opisuje udalosť, podľa ktorej 855 rímskych vojakov, príslušníkov II. pomocnej légie z Aquinca (dnešná Budapešť), prezimovalo na nepriateľskom germánskom území na prelome r. 178 – 179. Trenčín a Nitrianske Sučany nie sú veľmi vzdialené lokality, nie je však možné doložiť prítomnosť rímskych vojakov na území dnešnej našej obce. Mince v 2. storočí boli hodnotné najmä pre obsah drahých kovov, preto kolovali dlho v obehu. Opisovaná minca je z bronzu, ale aj bronzové mince boli cenené u germánskych kmeňov. Vlastníkom mince mohol byť aj príslušník germánskeho kmeňa Kvádov. Tento kmeň obýval územie dnešného Slovenska v čase markomanských vojen. V r. 173 rímske vojsko pod vedením samotného cisára Marka Aurélia vyrazilo pravdepodobne z Brigetia (dnešný Komárom), prekročilo Dunaj a popri menších riekach postupovalo na územie Kvádov. Počas ťažkých bojov sa rímski legionári dostali do kvádskeho obkľúčenia a boli by údajne umreli od smädu, keby ich nebol zachránil privolaný „zázračný dážď“. Ešte počas existencie starovekej rímskej ríše vznikli rozdielne správy o tom, kto „zázračný dážď“ privolal, či egyptský mág alebo kresťania v rímskom vojsku. Markus Aurélius napísal filozofické dielo „Hovory k sebe samému“, na základe ktorého je táto udalosť lokalizovaná do Pohronia. Tento príbeh teda nepotvrdzuje prítomnosť rímskych vojakov v oblasti horného Ponitria.

Či bol posledným majiteľom mince rímsky občan alebo príslušník germánskeho kmeňa, prípadne niekto iný, nie je to možné potvrdiť, či vyvrátiť. S určitosťou sa však dá jej nález označiť ako ojedinelý po prvé, v zmysle výnimočný pre náš región a ojedinelý po druhé, v zmysle archeologických nálezových okolnosti, keď sa nájde len jediný artefakt. Druhý prípad je smutnejší o to viac, keď viaceré zdroje hovoria o tom, že minca pôvodne nebola jediným predmetom z nálezu.

Zdroje

• KROPILÁK, Miroslav, ed. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. 1. vyd. Bratislava: Veda, 1977. 517 s.
• Minarovičová, E.: Rímske mince v zbierke SNM I. Bratislava 1990, s. 83