Nitrianske Sučany

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Nitrianske Sučany
obec
Nitrianske-Sucany-Pano-2020.jpg
Pohľad na obec zo západu, máj 2020.
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Trenčiansky kraj
Okres Prievidza
Región Horná Nitra
Nadmorská výška 295 m n. m.
Súradnice 48°43′49″S 18°28′12″V / 48,7304°S 18,4701°V / 48.7304; 18.4701
Rozloha 18,07 km² (1 807 ha) [1]
Obyvateľstvo 1 192 (31. 12. 2021) [2]
Hustota 65,97 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1249
Starosta Pavol Caňo[3] (nezávislý)
PSČ 972 21
ŠÚJ 514241
EČV PD
Tel. predvoľba +421-46
Adresa obecného
úradu
Nitrianske Sučany 263
Telefón (046) 549 01 89
Fax (046) 549 01 12
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Nitrianske Sučany
Webová stránka: nitrianskesucany.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Nitrianske Sučanyobec na Slovensku v okrese Prievidza.

V obci je rímskokatolícky kostol sv. Filipa a Jakuba apoštolov z roku 1737.

Príroda[upraviť | upraviť zdroj]

Nitrianske Sučany ležia v južnej časti Strážovskej hornatiny na styku s Nitrianskou sprašovou pahorkatinou v doline pravostranného prítoku Nitrice. Nadmorská výška v strede obce je 297 m n. m., v chotári 250 – 952 m n. m. Chotár obce je zalesnený dubovo-hrabovými lesmi a bučinami.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Najstaršia písomná zmienka o obci pochádza z nezachovanej kráľovskej listiny z roku 1249, v ktorej prechádza obec z majetku nitrianskeho hradu do vlastníctva zoborského kláštora a jej meno je uvedené ako Zucsan. V roku 1270 boli Sučany (Zuchan) aj s Račicami a Dvorníkmi dané výmenou za majetky v Turci zoborskému kláštoru. V roku 1271 sa objavuje v listine pri ohraničovaní majetku názov obce v rôznych podobách: Zuchcham, Zuchchen, Zucham, Suchan. Začiatkom devätnásteho storočia sa spomína názov Sučany, začiatkom dvadsiateho storočia Nitrianske Sučany, maďarsky Nyitraszuscány, Nyitra Szucsán, Nagyszucsán.

Zaujímavosťou je zhodnosť názvu tejto obce a obce Sučany v okrese Martin. Táto zhoda nie je náhodná, jedna obec je pomenovaná podľa druhej, zrejme kvôli určeniu príslušnosti k panovníkovi na Vyšehrade, ktorému patril Turiec aj Horná Nitra. Takýchto zhôd bolo v spomenutých krajoch devätnásť, niektoré obce však už zanikli.

Podľa historických údajov boli obyvatelia Nitrianskych Sučian rímski katolíci. Najskôr si postavili malú drevenú modlitebnú kaplnku, ktorá zhorela a v roku 1737 postavili barokový kostol zasvätený sv. Filipovi a Jakubovi, ktorý bol viackrát renovovaný. Za kostolom je miestny cintorín, na ktorom je pochovaný aj významný slovenský botanik a liečiteľ, rímskokatolícky kňaz František Madva, ktorý posledné dva roky prežil v Nitrianskych Sučanoch. V obci sa nachádzajú tri kaplnky z 18. a 19. storočia a trojičný stĺp z 18. storočia.

V chotári obce sa ťažil mramor, z ktorého je vytesaná krstiteľnica v sučianskom kostole, stĺpy piaristického kostola v Prievidzi a cisársky palác vo Viedni.

Táto obec bola známa obchodom s konope či šafranom. Tradícia kupectva tu bola veľmi silná, ľudia chodili s tovarom aj do vzdialených miest. Nasvedčuje tomu aj obecný erb, na ktorom sú vyobrazené váhy ako dôležitý nástroj predavača. Obyvatelia sa venovali aj sedliactvu, mali vlastné lúky a role, čo tiež dokladá erb s lemešom a čerieslom. Temer každá rodina bola sedliacka, vlastnili dom, pastviny, polia a hospodárske zvieratá. Okrem toho tu bol mlyn, pivovar a vyrábalo sa víno. Obec bola jedna z najväčších v doline, zrejme aj vďaka výhodnému umiestneniu medzi kopcami, ktoré ju chránili pred nepriaznivými prírodnými, ale aj spoločenskými udalosťami. Navyše nebola zaťažená robotovaním na panskom, pretože svoje povinnosti hradili v peniazoch. Mali teda čas venovať sa remeslám, obchodu, furmanstvu.

Kultúrny dom bol postavený v roku 1940, bol však trikrát prestavaný. V roku 1946 bola obec elektrifikovaná. V roku 1972 bola postavená nová základná škola, ktorá je v súčasnosti spojená s materskou školou, v roku 1958 – 1960 vybudovali obecný vodovod a v roku 1992 sa začala plynofikácia obce. Obec ma bohaté kultúrne tradície v oblasti divadla, folklóru a zborového spevu.

Rímska minca[upraviť | upraviť zdroj]

Počas výkopových prác v záhrade, dňa 18. 05. 1960, v hĺbke asi 60 cm, našiel pán A. Ševce, číslo domu 268, výnimočný nález. Išlo o kostrové pozostatky, pri ktorých bola rímska bronzová minca a pravdepodobne 5 – 6 menších rímskych mincí. Menšie mince a pravdepodobne ľudské pozostatky sa nezachovali.

Nie je možné odborne potvrdiť, či kostenné pozostatky a mince pochádzali z jedného hrobu a teda z rovnakého časového horizontu. Môže za to fakt, že archeológovia, nie z vlastnej viny, prišli k nálezu neskoro.

Väčšia zachovaná bronzová rímska minca, pochádza z roku 166 z čias vlády cisára Marka Aurélia, roky vlády 161 – 180. Je to ten cisár, ktorý je známy aj z veľkofilmu Gladiátor. Nález mince zaujal predovšetkým vedeckú pospolitosť, spracovával ju numizmatik profesor Hlinka, zmienil sa o nej bratislavský Večerník (1961, VI, č. 71, s. 4), univerzitný profesor Vojtech Ondrouch (Ondrouch, V.: Nálezy keltských, antických a byzantských mincí na Slovensku. Bratislava 1964, s.104 – 105). Momentálne je minca uložená v zbierkach Slovenského národného múzea v Bratislave (Minarovičová, E.: Rímske mince v zbierke SNM I. Bratislava 1990, s. 83).

Na prednej strane mince je zobrazená hlava cisára Marca Aurélia s vavrínom, na zadnej strane je pravdepodobne rímska bohyňa rozvahy Providentia. Nápis na obidvoch stranách vypisuje celé meno cisára aj s titulmi: M. AVREL. ANTONINVS AVG. ARMENIACVS P. M. TR. POT. XX. IMP. III. COS. III. S. C., cely nápis bez skráteného zápisu: Marcus Aurelius Antoninus Augustus Armeniacus (Markus Aurélius Vznešený Arménsky – po víťaztve v dnešnom Arménsku nad Partmi), pontifex maximus (najvyšší kňaz), tribunitia potestate XX. (tribún ľudu, po 20-tykrát), imperator III. (imperátor, po 3-tikrát), consul III. (konzul, po 3-tikrát), senatus consulto (z rozhodnutia senátu). Práve tieto nápisy umožnili datovanie razby mince do r. 166 nášho letopočtu. Pokial by minca skutočne pochádzala z hrobového celku, tak by ho datovala do r. 166 a neskôr – nie je možné povedať, ako dlho bola v obehu.

Kto mohol byť posledným vlastníkom opisovanej rímskej mince? V r. 166 – 180 rímsky cisár Markus Aurélius viedol vojnu s germánskymi kmeňmi (Markomanmi, Kvádmi). Boje sú označované ako markomanské vojny a odohrávali sa aj na území dnešného Slovenska. Počas tejto vojny vznikol aj rímsky nápis na hradnej trenčianskej skale v r. 179. Opisuje udalosť, podľa ktorej 855 rímskych vojakov, príslušníkov II. pomocnej légie z Aquinca (dnešná Budapešť), prezimovalo na nepriateľskom germánskom území na prelome r. 178 – 179. Trenčín a Nitrianske Sučany nie sú veľmi vzdialené lokality, nie je však možné doložiť prítomnosť rímskych vojakov na území dnešnej našej obce. Mince v 2. storočí boli hodnotné najmä pre obsah drahých kovov, preto kolovali dlho v obehu. Opisovaná minca je z bronzu, ale aj bronzové mince boli cenené u germánskych kmeňov. Vlastníkom mince mohol byť aj príslušník germánskeho kmeňa Kvádov. Tento kmeň obýval územie dnešného Slovenska v čase markomanských vojen. V r. 173 rímske vojsko pod vedením samotného cisára Marka Aurélia vyrazilo pravdepodobne z Brigetia (dnešný Komárom), prekročilo Dunaj a popri menších riekach postupovalo na územie Kvádov. Počas ťažkých bojov sa rímski legionári dostali do kvádskeho obkľúčenia a boli by údajne umreli od smädu, keby ich nebol zachránil privolaný „zázračný dážď“. Ešte počas existencie starovekej rímskej ríše vznikli rozdielne správy o tom, kto „zázračný dážď“ privolal, či egyptský mág alebo kresťania v rímskom vojsku. Markus Aurélius napísal filozofické dielo „Hovory k sebe samému“, na základe ktorého je táto udalosť lokalizovaná do Pohronia. Tento príbeh teda nepotvrdzuje prítomnosť rímskych vojakov v oblasti horného Ponitria.

Či bol posledným majiteľom mince rímsky občan alebo príslušník germánskeho kmeňa, prípadne niekto iný, nie je to možné potvrdiť, či vyvrátiť. S určitosťou sa však dá jej nález označiť ako ojedinelý po prvé, v zmysle výnimočný pre náš región a ojedinelý po druhé, v zmysle archeologických nálezových okolnosti, keď sa nájde len jediný artefakt. Druhý prípad je smutnejší o to viac, keď viaceré zdroje hovoria o tom, že minca pôvodne nebola jediným predmetom z nálezu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava: ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2022-03-31, [cit. 2022-04-01]. Dostupné online.
  3. Voľby do orgánov samosprávy obcí 2022 : Zoznam zvolených starostov [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, 2022-10-30. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]