Preskočiť na obsah

Planétka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Planétka môže byť v záhradníctve aj malá ručná plečka na pletie malých parciel, pozri planétka (záhrada).
Planétka 951 Gaspra na fotografii sondy Galileo
Planétky (a planéty) vo vnútornej časti slnečnej sústavy (po Jupiter).
Planétky (a planéty) vo vonkajšej časti slnečnej sústavy (za Jupiterom), t.j. Kentauri a transneptúnske objekty.

Planétka (iné názvy: malá planéta, planetoid, planetoida, asteroid) je stredne veľké pevné prirodzené teleso obiehajúce okolo Slnka, v užšom zmysle bez transneptúnskych planétok a prípadne aj bez Kentaurov. Pojem spravidla nezahŕňa kométy. Podrobnejšie znenie definície a komentár k názvom pozri nižšie.

Terminológia

[upraviť | upraviť zdroj]
Množinové vyjadrenie (Eulerov diagram) terminológie pre rôzne typy telies slnečnej sústavy. Ako vidno, planétky (vo význame 1) = trpasličie planéty + malé telesá slnečnej sústavy − kométy.

Základ

[upraviť | upraviť zdroj]

Planétka (iné názvy: malá planéta, planetoid, staršie: planetoida, asteroid) môže byť:

  • 1) v širšom zmysle: prirodzené pevné teleso obiehajúce okolo Slnka, ktoré je menšie ako (netrpasličia) planéta a väčšie ako meteoroid, okrem kométy (pričom ale niektoré definície do planétok zahŕňajú aj kométy[1])
  • 2) v užšom zmysle: rovnako ako bod 1, ale okrem transneptúnskych planétok (a komét) a prípadne aj okrem planétok medzi Jupiterom a Neptúnom, čiže tento význam zahŕňa len objekty vyskytujúce sa relatívne bližšie k Slnku (zhruba po Jupiter alebo po Neptún).

Pokiaľ ide o termíny z vyššie uvedenej definície: Presná veľkostná hranica medzi meteoroidom a planétkou (asteroidom) je sporná (ako hranica sa uvádza priemer objektu 1 meter, 50 metrov, 100 metrov a pod.); naopak pojem planéta je jasne definovaný (planéty sú Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter, Saturn, Urán, Neptún a do roku 2006 aj Pluto).

Niektorí autori terminologicky rozlišujú medzi pojmami planétka/malá planéta/planetoid(a) (=vyššie uvedený význam 1) a asteroid (=vyššie uvedený význam 2). Podľa tejto terminológie sa teda planétky delia na (a) asteroidy, (b) rôzne planétky zhruba medzi Jupiterom a Neptúnom (tieto sú alternatívne zaraďované pod asteroidy), napr. Kentauri, a (c) transneptúnske planétky. Pozri aj nižšie kapitolu Základné delenie.

Pojmu planétka vo význame 1 je podobný pojem malé teleso slnečnej sústavy, vytvorený v roku 2006. Pojem malé teleso slnečnej sústavy však vždy zahŕňa aj kométy slnečnej sústavy a naopak nezahŕňa trpasličie planéty.

Zdroje tejto kapitoly: [2][3][4][5][6][7][1][8][9][10][11][12]

Špeciálne významy

[upraviť | upraviť zdroj]

Niekedy sa vyššie uvedené pojmy (význam 1) používajú aj pre iné hviezdy než Slnko.[chýba zdroj] Nasledujúci text sa zaoberá len slnečnou sústavou.

O iných významoch slova planetoid(a) pozri planetoid.

Pojem umelý asteroid (umelá planétka/umelý planetoid) sa občas používa na označenie človekom vytvorených objektov, ktoré skončili na obežnej dráhe okolo Slnka, ako napríklad sonda Mariner IV.

Základné delenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Planétky v širšom zmysle/asteroidy v širšom zmysle:[13][14]

Trpasličie planéty sú časť planétok hlavného pásu a časť transneptúnskych planétok (a možno aj časť Kentaurov[15]).

Základná charakteristika

[upraviť | upraviť zdroj]

Planétky (vo význame 1) sú stredne veľké telesá nachádzajúce sa najmä v priestore medzi Marsom a Jupiterom, v tzv. pásme planétok (synonymá: prstenec/pás planétok, pásmo/prstenec/pás asteroidov). Veľa z nich sa však nachádza aj za dráhou Jupitera (najmä za dráhou Neptúna), kým iné môžu krížiť dráhu Zeme a dostávajú sa bližšie k Slnku ako Zem.

Najmenšie planétky majú niekoľko metrov alebo niekoľko desiatok metrov (v závislosti od konkrétnej definície spornej dolnej hranice planétky). Príkladom veľkých planétok sú 2 Pallas a 4 Vesta; obe dosahujú v priemere približne 500 km. Medzi transneptúnovými planétkami sa vyskytujú ešte väčšie planétky. Niektoré veľké planétky, napr. planétka 1 Ceres s priemerom 900 – 1 000 km a Pluto, majú od roku 2006 aj oficiálne postavenie trpasličej planéty, starší názov veľkých planétok (t.j. trpasličích planét a podobných planétok) bol planetoid (v užšom zmysle).

Pluto sa do roku 2006 považoval buď za planétku[2] alebo (oveľa častejšie) za planétu. Od roku 2006 sa už oficiálne za planétu nepovažuje.

Etymológia slova asteroid

[upraviť | upraviť zdroj]

Slovo „asteroid“ znamená hviezdovitý (z gréckeho asteroeides, aster "hviezda" + -eidos „forma, tvar“). Prvýkrát ho použil v roku 1802 Sir William Herschel krátko po tom, čo Heinrich Wilhelm Olbers objavil druhý asteroid 2 Pallas 28. marca toho istého roku; v názve je preto hviezda, lebo všetky vtedy známe planéty zobrazovali astronómom disky, čiže sa vizuálne odlišovali. Tento pojem tiež použil pre malé mesiace planét z kategórie plynných obrov. Prvý anglický vedecký dokument, ktorý vo svojom názve používal pojem asteroid, napísal v roku 1840 Georg Adolph Erman (1806 – 1877).

Počet

[upraviť | upraviť zdroj]

K 1. januáru 2010 bolo známych celkove 477 010 planétok (vo význame 1), z toho 229 914 očíslovaných a 15 524 pomenovaných.[16] Posledné odhady uvádzajú celkový počet planétok v Slnečnej sústave na niekoľko miliónov.

Tento obrázok planétky 433 Eros zobrazuje pohľad z jedného konca planétky naprieč žľabom na jej spodnej strane smerom k náprotivnej strane. Vidno na nej aj prvky merajúce naprieč iba 35 metrov.

Vznik

[upraviť | upraviť zdroj]

Predpokladá sa, že väčšina planétok sú pozostatky protoplanetárneho disku, ktoré neboli zahrnuté do planét počas vznikania sústavy. Niektoré planétky majú vlastné mesiace.

Niekedy sa možno stretnúť s teóriou, že planétky (vo význame 2) vznikli rozpadom nejakej veľkej planéty medzi Marsom a Jupiterom, ale celková hmotnosť planétok (objavených aj neobjavených) nie je dostatočná na vytvorenie poriadnej planéty.

Dejiny objavovania

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá planétka bola objavená v prvú noc 19. storočia, 1. januára 1801, v palermskej hvezdárni Giuseppom Piazzim a dostala meno 1 Ceres. Počet objavených telies neustále stúpal. Dnes sú známe státisíce planétok.

Spočiatku boli tieto telesá považované za planéty, neskôr sa pre ne vytvorila nová kategória planétky (iné názvy: asteroidy, planetoidy). Tieto pomenovania mali svoj pôvod vo vzhľade týchto telies (asteroid – hviezde podobný, planetoid – planéte podobný).

Historické metódy objavovania

[upraviť | upraviť zdroj]

Metódy objavovania planétok sa počas posledných dvoch storočí drasticky zlepšili.

V posledných rokov 18. storočia vytvoril barón Franz Xaver von Zach skupinu 24 astronómov, aby na oblohe našla „chýbajúcu planétu“, ktorá sa, podľa predpokladov Titius-Bodeovho zákona, mala nachádzať približne vo vzdialenosti 2,8 astronomických jednotiek od Slnka. Táto snaha bola následkom objavu sira Williama Herschela z roku 1781, ktorý objavil planétu Urán vo vzdialenosti „predpovedanej“ zákonom. Bolo potrebné, aby boli pripravené rukou kreslené mapy oblohy pre všetky hviezdy zverokruhu až po dohodnutý limit zreteľnosti. Počas nasledujúcich nocí sa mala obloha znova zmapovať a dúfalo sa, že sa tým podarí odhaliť nejaký pohybujúci sa objekt. Očakávaný pohyb chýbajúcej planéty bol asi 30 uhlových sekúnd za hodinu, čo bolo pre pozorovateľov ľahko rozoznateľné.

Prvú planétku 1 Ceres paradoxne neobjavil člen tejto skupiny, ale skôr bola objavená náhodou v roku 1801. Ďalšie tri objavy (2 Pallas, 3 Juno, 4 Vesta) boli uskutočnené počas niekoľkých nasledujúcich rokov, posledne menovaná planétka Vesta bola objavená v roku 1807. Po ďalších ôsmich rokoch hľadaní, ktoré neprinášali ovocie, väčšina astronómov sa nazdávala, že ďalšie už neexistujú, a preto s ďalším hľadaním prestala.

Ale, Karl Ludwig Hencke vytrval a v roku 1830 začal hľadať ďalšie planétky. O 15 rokov neskôr našiel planétku 5 Astraea, čo bola prvá nová planétka po 38 rokoch. O menej ako dva roky našiel tiež 6 Hebe. Následne sa pridali aj iní astronómovia a odvtedy bola každý rok nájdená aspoň jedna nová planétka (okrem vojnového roku 1945). Význačnými hľadačmi planétok v tomto období boli: John Russell Hind, Annibale de Gasparis, Karl Theodor Robert Luther, Hermann Mayer Salomon Goldschmidt, Jean Chacornac, James Ferguson, Norman Robert Pogson, Ernst Wilhelm Leberecht Tempel, James Craig Watson, Christian Heinrich Friedrich Peters, Alphonse Louis Nicolas Borrelly, Johann Palisa, Paul Henry, Prosper Henry a Auguste Charlois.

V roku 1891 použil Maximilian Franz Joseph Cornelius Wolf prvýkrát astrofotografiu na detekciu planétok, ktorá vyzerá ako tenké prúžky svetla na fotografickej doske s dlhou expozíciou. Toto v porovnaní s predchádzajúcimi vizuálnymi metódami drasticky zvýšilo rýchlosť objavov: sám Wolf objavil 248 planétok, počnúc 323 Brucia, zatiaľ čo všetkých dovtedy objavených asteroidov bolo len niečo viac ako 300. O storočie neskôr bolo stále identifikovaných, očíslovaných a pomenovaných len niekoľko tisíc asteroidov. Vedelo sa, že ich existuje oveľa viac, ale väčšina astronómov sa nimi nezaoberala, nazývajú ich „háveď nebies“.

Moderné metódy objavovania

[upraviť | upraviť zdroj]

Až do roku 1998 boli planétky objavované v štyroch krokoch. Po prvé, oblasť oblohy sa odfotografovala širokouhlým ďalekohľadom. Robili sa vždy dve fotografie typicky s odstupom jednej hodiny. Počas niekoľkých dní bolo možné vyrobiť početné množstvo párov fotografií. Po druhé, dva filmy tej istej oblasti sa skúmali pomocou stereoskopu. Mierny posun každého telesa obiehajúceho Slnko bol pozorovaný na dvojici filmov. Obrázok telesa sa pod stereoskopom javil byť nepatrne „plávajúci“ ponad hviezdy v pozadí. Po tretie, len čo sa podarilo identifikovať pohybujúce sa teleso, jeho pozícia sa presne zmerala použitím digitalizačného mikroskopu (t. j. mikroskop, ktorý dokáže zdigitalizovať údaje a zobraziť ich napr. na počítači). Táto pozícia sa merala relatívne voči hviezdam, ktorých poloha bola známa.

Tieto tri kroky neznamenajú objavenie planétky: pozorovateľ zatiaľ našiel len „úkaz“, ktorý dostal dočasné označenie. Posledným krokom je poslanie pozícií a času meraní Brianovi Marsdenovi z Centra planétok (angl. Minor Planet Center). Dr. Marsden má počítačové programy schopné spočítať, či tento úkaz spája úkazy predchádzajúce jedinou obežnou dráhou. Ak áno, pozorovateľ posledného úkazu je prehlásený za objaviteľa a dostane právo pomenovať planétku hneď, ako sa očísluje (toto podlieha ešte schváleniu Medzinárodnej astronomickej únie, angl. International Astronomical Union).

Dejiny prieskumu (do roku 2002)

[upraviť | upraviť zdroj]

Až do veku vesmírneho cestovania boli planétky aj v najväčších ďalekohľadoch iba kropaje svetla a ich tvar a povrch ostávali záhadou.

Prvé fotografie objektov podobných planétkam boli zblízka urobené v roku 1971, keď sonda Mariner 9 odfotografovala Phobos (mesiac) a Deimos (mesiac), dva malé mesiace planéty Mars, ktoré sú pravdepodobne zachytenými planátkami. Tieto obrázky odhalili nepravidelný tvar väčšiny planétok, podobný zemiaku.

Prvá skutočná, zblízka odfotografovaná planétka, bola v roku 1991 planétka 951 Gaspra, nasledovaná v roku 1993 planétkou 243 Ida a jej mesiacom Dactyl. Všetky tieto objekty boli odfotografované sondou Galileo na ceste k Jupiteru.

Prvou sondou, zameranou na planétky, bola NEAR Shoemaker, ktorá odfotografovala planétku 253 Mathilde prv, než začala obiehať okolo planétky 433 Eros, na ktorom v roku 2001 pristála.

Medzi ďalšie planétky, krátko navštívené sondami na ceste k iným destináciám, patria 9969 Braille (sondou Deep Space 1 v roku 1999) a 5535 Annefrank (sondou Stardust v roku 2002).

Pomenúvanie objavených planétok

[upraviť | upraviť zdroj]

Keď je obežná dráha planétky potvrdená, dostane táto číslo a neskôr jej môže byť pridelené meno (napr. 1 Ceres). Niekoľko prvých je pomenovaných po postavách z grécko-rímskej mytológie, ale keď sa tieto mená začali míňať, použili sa aj iné mená: slávnych ľudí, manželiek objaviteľov a dokonca aj televíznych postáv. Nepísaná tradícia používania iba ženských mien trvala, kým nebola pomenovaná planétka 334 Chicago. Zvláštne feminizované mená sa však objavovali v zoznamoch aj počas nasledujúcich rokov.

Planétku číslo 9822, objavená na Mt. Palomar, Medzinárodná astronomická únia (IAU) pomenovala názvom 9822 Hajduková 4114 T-1 podľa slovenskej astronómky Dr. Márie Hajdukovej. V roku 2001 sa Medzinárodná astronomická únia rozhodla pomenovať inú planétku, číslo 11657, názvom Antonhajduk, podľa slovenského astronóma Dr. Antona Hajduka ako ocenenie jeho práce.

Niekoľko skupín má mená s bežným námetom, napr. Kentauri, planétky obiehajúce medzi Saturnom a Neptúnom, sú všetky pomenované podľa legendárnych kentaurov, a Trójania podľa hrdinov z Trójskej vojny. V roku 2003 bola objavená nová skupina planétok, Apoheles, keď sa zistilo, že planétka 2003 CP20 má obežnú dráhu vždy bližšie k Slnku než je obežná dráha Zeme.

Najnovšie technológie: zisťovanie nebezpečných planétok

[upraviť | upraviť zdroj]

Záujem identifikovať planétky, ktorých obežné dráhy pretínajú obežnú dráhu Zeme, a ktoré sa tak môžu so Zemou zraziť, sa zvyšuje. Tri najdôležitejšie skupiny planétok (asteroidov) blízko Zeme sú planétky skupiny Apollo, planétky skupiny Amor a planétky skupiny Aten. Bolo už navrhnutých viacero metód vychýlenia týchto planétok z ich obežných dráh.

Do tejto skupiny blízkozemských planétok patrí aj 433 Eros, ktorý bol objavený už v roku 1898 a 30. roky 20. storočia priniesli príval podobných objektov. V poradí, v akom boli objavené, sú to: 1221 Amor, 1862 Apollo, 2101 Adonis a konečne 69230 Hermes, ktorý sa v roku 1937 priblížil na 0,005 astronomických jednotiek k Zemi. Vtedy si astronómovia začali uvedomovať možnosť dopadu takéhoto telesa na Zem.

Dve udalosti v neskorších desaťročiach ešte zvýšili stupeň znepokojenia: zvyšujúce sa akceptovanie teórie Waltera Alvareza o vyhubení dinosaurov následkom dopadu planétky na Zem a pozorovanie zrážky kométy Shoemaker-Levy 9 s Jupiterom v roku 1994. Americká armáda tiež odtajnila informácie, že armádne satelity, vybudované na zistenie jadrového výbuchu, zistili stovky nárazov telies veľkých 1 až 10 metrov do horných častí atmosféry.

Všetky tieto úvahy pomohli podnietiť spustenie vysoko efektívnych automatických systémov, pozostávajúcich z CCD (angl. Charge-Coupled Device) fotoaparátov a počítačov priamo napojených na ďalekohľady. Od roku 1998 bola týmito automatickými systémami objavená veľká väčšina planétok.

Zoznam takýchto systémov zahŕňa:

  • Lincoln Near-Earth Asteroid Research (LINEAR) tím
  • Near-Earth Asteroid Tracking (NEAT) tím
  • Spacewatch
  • Lowell Observatory Near-Earth-Object Search (LONEOS) tím
  • Catalina Sky Survey
  • Campo Imperatore Near-Earth Objects Survey (CINEOS) tím
  • Japanese Spaceguard Association
  • Asiago-DLR Asteroid Survey

Sám systém LINEAR objavil do mája 2004 viac ako 40 500 planétok [4].

Na ochranu Zeme pred planétkami plánuje NASA v roku 2021 zrealizovať projekt DART ako testovaciu misiu ochrany pred planétkami a veľkými meteoritmi, zmenou dráhy planétky (65803) Didymos[17].

Klasifikácia planétok

[upraviť | upraviť zdroj]

Základné všeobecné rozdelenie planétok je uvedené vyššie v začiatočnej časti tohto článku.

Planétky sa okrem toho bežne zaraďujú do skupín podľa charakteristík ich obežných dráh alebo podľa detailov viditeľného spektra slnečného svetla, ktoré odrážajú:

Orbitálne skupiny a rodiny

[upraviť | upraviť zdroj]

Planétky sa delia do skupín a rodín na základe charakteristík ich obežných dráh. Je zvykom pomenovať skupinu planétok po prvej objavenej, zvyčajne najväčšej planétke. 'Skupiny' sú relatívne slabšie previazané ako 'rodiny', ktoré majú viac spoločných čŕt a zvyčajne sú výsledkom rozpadu väčšej, rodičovskej planétky. Prvýkrát boli definované Kijotsuguom Hirajamaom v roku 1918, a tak sa často na jeho počesť nazývajú Hirajamaove rodiny.

Nasleduje delenie planétok (bez planétok nachádzajúcich sa za hlavným pásom planétok) podľa tohto prístupu:

Skupiny do orbity planéty Zem

[upraviť | upraviť zdroj]

Relatívne málo planétok má orbitu blízku Slnku. Mnohé z týchto skupín sú v súčasnosti iba hypotetické, bez členov, takže mená skupín sú provizórne.

  • Vulkanoidné asteroidy sú hypotetické asteroidy s aféliom menším ako 0,4 AU, to znamená, že by obiehali vnútri orbity Merkúra. Bolo uskutočnených niekoľko hľadaní potencionálnych zástupcov skupiny, ale dodnes nebol nájdený žiadny.
  • Asteroidy skupiny Apohele sú asteroidy, ktorých afélium je menšie ako 1 AU, to znamená, že ich orbita je celá vnútri orbity Zeme. „Apohele“ je havajské slovo pre „orbitu“. Iné navrhované mená pre túto skupinu sú Inner-Earth Objects (IEOs) a Anons (ako v „Anonymite“). Do mája 2004 boli známe iba dve planétky z tejto skupiny: 2003 CP20 a 2004 JG6.
  • Asteroidy skupiny Arjuna sú voľne definované ako majúce orbitu podobnú zemskej, to znamená, že ich priemerný orbitálny polomer je okolo 1 AU a s malou excentricitou a malým sklonom dráhy k ekliptike. Vzhľadom na vágnosť definície môžu byť niektoré asteroidy zo skupín Apohele, Amor, Apollo alebo Aten zaradené aj do tejto skupiny. Termín bol zavedený organizáciou Spacewatch a skupina zatiaľ nemá zástupcu; príkladom možného zástupcu je planétka 1991 VG.
  • Zemskí Trojania sú asteroidy v Lagrangeových bodoch L4 a L5 sústavy Zem-Slnko. Ich poloha na oblohe pri pozorovaní zo zemského povrchu je fixovaná asi 60 stupňov východne a západne od Slnka, a keďže vládne tendencia hľadať asteroidy v omnoho väčších uhloch, bolo uskutočnených iba málo hľadaní v týchto lokáciách. Zatiaľ bola objavená len jedna planétka patriaca do tejto skupiny.

Skupiny do orbity planéty Mars

[upraviť | upraviť zdroj]

Skupiny a rodiny v hlavnom páse

[upraviť | upraviť zdroj]

Významné rodiny sú:

  • Rodina Eos má veľkú polos medzi 2,99 AU a 3,03 AU, excentricitu medzi 0,01 a 0,13 a uhol sklonu dráhy k ekliptike medzi 8° a 12°. Meno má po planétke 221 Eos, ~480 známych členov.
  • Rodina Themis má veľkú polos medzi 3,08 AU a 3,24 AU, excentricitu medzi 0,09 a 0,22 a uhol sklonu dráhy k ekliptike menší ako 3°. Meno má po planétke 24 Themis, ~535 známych členov.
  • Rodina Koronis má veľkú polos medzi 2,83 AU a 2,91 AU, excentricitu menšiu ako 0,11 a uhol sklonu dráhy k ekliptike menší ako 3,5°. Meno má po planétke 158 Koronis, ~310 známych členov.
  • Rodina Eunomia má veľkú polos medzi 2,5 AU a 2,75 AU, excentricitu medzi 0,1 a 0,2 a uhol sklonu dráhy medzi 13° a 20°, meno má po planétke 15 Eunomia, ~370 známych členov.
  • Rodina Flora má veľkú polos medzi 2,1 AU a 2,3 AU s uhlom sklonu dráhy menším ako 11°. Meno má po planétke 8 Flora, ~590 známych členov. Tiež nazývaná Rodina Ariadne po planétka 43 Ariadne.
  • Rodina Nysa má veľkú polos medzi 2,41 AU a 2,5 AU, excentricitu medzi 0,12 a 0,21, a uhol sklonu dráhy medzi 1,5° a 4,3°. Meno má po planétke 44 Nysa, ~375 známych členov. Tiež nazývaná Rodina Hertha po planétka 135 Hertha.
  • Rodina Maria má veľkú polos medzi 2,5 AU a 2,706 AU a uhol sklonu dráhy medzi 12° a 17°. Meno má po planétke 170 Maria, ~80 známych členov.

Iné rodiny sú identifikované podľa množstva rôznych techník, najčastejšie podľa ?Hierarchical Clustering Method (HCM) a Wavelet Analysis Method (WAM)?:

Spektrálna klasifikácia

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1975 Clark R. Chapman, David Morrison a Ben Zellner vyvinuli taxonomický systém, založený na farbe, schopnosti odrážať žiarenie a tvare spektra. Tieto vlastnosti pravdepodobne zodpovedajú zloženiu materiálu na povrchu planétky. Pôvodne klasifikovali len tri typy planétok (asteroidov):

Tento zoznam bol odvtedy rozšírený, aby zahŕňal množstvo iných typov planétok. Toto množstvo stále postupne rastie s tým, ako sa skúmajú nové planétky.

Treba poznamenať, že napriek názvom vyššie uvedených typov asteroidov (t.j. uhličité a pod.), typ asteroidu automaticky nevypovedá o jeho zložení.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b Minor Planets [online]. encyclopedia.com, [cit. 2021-10-05]. Dostupné online.
  2. ↑ a b planetka. In: Technický slovník naučný P-Q. Encyklopedický dům, 2004, S. 106
  3. ↑ asteroid. In: Encyclopaedia Beliana 1, S. 413, 414 (Poznámka: Verzia článku v onlive verzii Beliany oproti pôvodnej verzii článku obsahuje pokazený obrázok [vypadlo grafické vyznačenie pásov planétok] a niektoré chybné úpravy, napr. chybné tvrdenie, že trpasličie planéty nie sú planétky)
  4. ↑ planétky. In: Pyramída
  5. ↑ Základné názvy z astronómie. In: Kultúra slova 1992 [1]
  6. ↑ The difference between asteroids and meteorites [online]. phys.org, [cit. 2021-10-05]. Dostupné online.
  7. ↑ BURBINE, Thomas H.. Asteroids. [s.l.] : Cambridge University Press, 2016. 367 s. ISBN 978-1-107-09684-4. S. najmä str. 36 a úvod.
  8. ↑ Meteoroids, Asteroids & Comets [online]. abyss.uoregon.edu, [cit. 2021-10-05]. Dostupné online. Archivované 2021-10-05 z originálu.
  9. ↑ Small Bodies Profile [online]. pds.nasa.gov, [cit. 2021-10-05]. Dostupné online.
  10. ↑ The International Astronomical Union Minor Planet Center [online]. minorplanetcenter.net, [cit. 2021-10-05]. Dostupné online.
  11. ↑ KARTTUNEN et al. ed., Fundamental Astronomy, 2007
  12. ↑ HUGHES, D. W., MARSDEN, B. G.. Planet, asteroid, minor planet: a case study in astronomical nomenclature. In: Journal of Astronomical History and Heritage, 10(1), 21-30 (2007). 21 [2]
  13. ↑ Zdroje sú rovnaké ako v kapitole Terminológia, ale najmä text Burbine 2017
  14. ↑ [3]
  15. ↑ http://web.gps.caltech.edu/~mbrown/dps.html
  16. ↑ TICHÝ, Miloš. Kolik je planetek? – IX [online]. planetky.cz, 2010-01-02, [cit. 2010-01-03]. Dostupné online. (česky)
  17. ↑ ČTK. NASA otestuje sondu, ktorá obráni Zem pred asteroidom. Pravda (Bratislava: Perex), 2019-05-17. Dostupné online [cit. 2021-03-26]. ISSN 1336-197X.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Portal Astronomický portál
Portál slnečná sústava

Pozn.: všetky stránky sú v angličtine.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Planétka&oldid=7789216“