Skylab 4

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Skylab 4
Znak misie
Skylab3-Patch.png
Údaje o misii
Názov misie: Skylab 4
Nosná raketa: Saturn IB
Volací znak: Skylab 4
Posádka: 3
Kozmodróm (rampa): Cape Canaveral Air Force Station (LC 39 B)
Štart: 16. november 1973
14:01:23,471 UTC
Pristátie: 8. február 1974
15:16:54 UTC
Trvanie: 84 dní, 1 h, 15 m, 30 s
Počet obehov: 1214
Apogeum: 437 km
Perigeum: 422 km
Doba obehu: 93,11 min.
Inklinácia: 50°
Cieľ spojenia: Skylab
Spojenie: 16. november 1973, 21:55:00 UTC
Odpojenie: 8. február 1974, 02:33:12 UTC
Hmotnosť: 20.847 kg
Fotografia posádky
Carr, Gibson, Pogue
Carr, Gibson, Pogue
Navigácia
Predchádzajúca misia Nasledujúca misia
Skylab2-Patch.png Skylab 3

Pozri aj Kozmonautický portál

Skylab 4 bola kozmická loď na dopravu tretej posádky kozmonautov k Skylabu, orbitálnej stanici USA na obežnej dráhe Zeme v roku 1973.[1] Bola 47 loďou s kozmonautmi letiacou do vesmíru.

Posádka[upraviť | upraviť zdroj]

Celá trojica kozmonautov USA bola vo vesmíre prvýkrát. Bola v tomto zložení:

Záložná posádka[upraviť | upraviť zdroj]

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

Loď určená pre trojčlennú posádku s výrobným číslom CSM-118 sa skladala z veliteľského a servisného modulu používaného v predchádzajúcom úspešnom programe Apollo. Vážila 20 847 kg (o málo viac než predchádzajúca Skylab 2 a Skylab 3), bola vyrobená americkou spoločnosťou North American Rockwell Corporation, Space Div., Downey, Kalifornia (USA) pre NASA v Houstonu. Neskôr bola katalogizovaná v COSPAR s označením 1973-090A. Veliteľský modul CM ( Command Module ) v tvare kužeľa vysokého 3,5 metra obsahoval kabínu, padákový systém so siedmimi padákmi, stabilizačné motory, batérie, optiku a záchranný systém LES ( Launch Escape System ), ktorý sa po úspešnom vzlete odhodil. Modul SM ( Service Module ) obsahoval hlavný motor, pohonné hmoty, batérie a zásobník kyslíka. Pred pristávacím manévrom sa od druhého modulu oddelil.

Priebeh letu[upraviť | upraviť zdroj]

Kozmickú loď Skylab SL-4 vyniesla na obežnú dráhu 16. novembra 1973 raketa Saturn IB z kozmodrómu na myse Canaveral - (Kennedyho vesmírne stredisko). Loď sa skladala z veliteľského a servisného modulu používaného v predchádzajúcom úspešnom programe Apollo. Po ôsmich hodinách letu sa loď pripojila k orbitálnej stanici Skylab, kam posádka po odpočinku prestúpila a začala pripravený program. Najprv sa však vydesila, pretože predchádzajúci kolegovia z misie Skylab 3 jej tam zanechali figuríny v pozíciách kozmonautov pri práci. Riešila aj silnú nevoľnosť kolegu Pogua, spočiatku voči riadiacemu stredisku tajenú. Program zahŕňal desiatky experimentov, fotografovanie, lekárske a biologické pokusy. Opäť bolo vyskúšané lietajúce kreslo ASMU ( Automatically Stabilized Maneuvering Unit ). Let bol narušený závadami na gyroskope, pretože dvaja z troch sa pokazili. To zapríčinilo obmedzenia manévrovacích možností stanice a opäť sa zvažovalo program letu skrátiť. Astronauti niekoľkokrát vystúpili mimo lode ( výstup EVA) kvôli potrebným prácam, napr výmenám filmov, či inštaláciu nových kamier. Let bol tiež predĺžený, pretože Gibson ako slnečný fyzik sledoval a fotografoval Kohoutkovu kométu a zatmenie Slnka 24. decembra. Pred odletom zvýšili obežnú dráhu stanice na 456 km, aby predĺžili jej životnosť na obežnej dráhe Zeme. Žiadna ďalšia posádka však nepriletela, plánované misie NASA boli zrušené. Na Zem odvážali 92 000 fotografií a obrovské množstvo ďalších údajov na páskach. Pri pristávacom manévri veliteľ zistil, že automatický systém nefunguje a pristátie prevzal a zvládol perfektne sám.

Výstupy do vesmíru[upraviť | upraviť zdroj]

Snímka vesmírnej stanice Skylab z odchádzajúcej lode Skylab 4
  • Carr a Gibson - EVA 4

Na Zemi pristáli 8. februára 1974 na hladinu Tichého oceánu asi 370 km od San Diega. O posádku aj s kabínou sa postarala loď USS New Orleans.[2]Let bol v tej dobe svetovým rekordom v dĺžke letu, prekonaným až po 4 rokoch Sojuzom 26. [3]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. VÍTEK, Antonín; LÁLA, Petr. Malá encyklopedie kosmonautiky. Praha : Mladá fronta, 1982. Kapitola Americké kosmické lety, s. 342.
  2. CODRA, Milan. Sto hviezdnych kapitánov. [s.l.] : Práca, 1982. Kapitola Allan Laverne Bean, s. 262.
  3. Encyklopédia kozmonautiky, str.344

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]