Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.

Alan Bartlett Shepard

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Alan B. Shepard, Jr.
astronaut NASA
Alan Shepard
Alan Shepard
Št. príslušnosť Spojené štáty Spojené štáty
Stav zosnulý
Narodenie 18. november 1923
Derry, New Hampshire, Spojené štáty
Úmrtie 21. júl 1998 (74 rokov)
Pebble Beach, Kalifornia, Spojené štáty
Iné zamestnanie pilot U.S. Navy, skúšobný pilot
Čas vo vesmíre 9 dní, 57 minút
Čas výstupov do otvoreného vesmíru 9 hodín, 23 minút
Kozmonaut od 9. apríla 1959
Misie MR-3, Apollo 14
Znaky misií Freedom 7 insignia.png Apollo 14-insignia.png
Kozmonaut do 1. augusta 1974

Kontradmirál Alan Bartlett „Al“ Shepard, Jr. (* 18. november 1923, Derry, New Hampshire, Spojené štáty – † 21. júl 1998, Pebble Beach, Kalifornia, Spojené štáty) bol americký námorný dôstojník a pilot, skúšobný pilot, jeden z pôvodnej sedmičky astronautov NASA Mercury Seven, a podnikateľ, ktorý v máji 1961 uskutočnil prvý pilotovaný let s posádkou programu Mercury. Stal sa pritom prvým americkým astronautom, aj keď niekedy sa toto prvenstvo pripisuje Johnovi Glennovi. Shepard totiž vo vesmírnej lodi Freedom 7 (Mercury-Redstone 3) letel iba po balistickej dráhe, nedostal sa teda na obežnú dráhu ako Glenn. Počas svojho letu sa Shepard však stal celkovo druhým človekom vo vesmíre a prvým, ktorý manuálne ovládal orientáciu kozmickej lode.

O desať rokov po svojom prvom kozmickom lete velil vtedy už 47-ročný Shepard, ako najstarší v oddieli aktívnych astronautov, misii Apollo 14 (1971), v rámci ktorej potom pilotovaním lunárneho modulu Antares uskutočnil najpresnejšie pristátie na Mesiaci zo všetkých misií v programe Apollo. Stal sa piatym a zároveň aj najstarším človekom, ktorý vstúpil na mesačný povrch a jediným astronautom z pôvodnej Mercury Seven, ktorý tak uskutočnil. Zaujímavosťou je, že ku koncu druhého a zároveň aj posledného výstupu na mesačný povrch odpálil aj dve golfové loptičky.

Apollo 14 bolo Shepardovým druhým aj posledným vesmírnym letom, keďže ešte počas prebiehajúcich programov Mercury a Gemini bol 5 rokov vyradený z letového stavu kvôli tzv. Ménièrovej chorobe. Išlo o chorobu vnútorného ucha, ktorá mu bola v roku 1968 úspešne vyliečená chirurgickým zákrokom. Shepard vykonával aj funkciu veliteľa oddielu astronautov v obdobiach od novembra 1963 do júla 1969 (približná doba jeho „uzemnenia“) a od júna 1971 do 1. augusta 1974 (od svojho posledného vesmírneho letu až po odchod z NASA). Dňa 26. augusta 1971 bol povýšený do hodnosti kontradmirál, pričom sa stal prvým astronautom, ktorý dosiahol túto hodnosť. V roku 1974 odišiel z NASA aj z United States Navy a začal sa naplno venovať podnikaniu, s ktorým začal ešte počas kariéry v NASA. Zomrel v roku 1998 na leukémiu.

Mladosť a vzdelanie[upraviť | upraviť zdroj]

Rodičia[upraviť | upraviť zdroj]

Alan Bartlett Shepard, Jr. sa narodil 18. novembra 1923 v Derry v štáte New Hampshire ako najstarší z dvoch detí Alana B. Sheparda, Sr. a Pauliny Renzy Shepardovej (rodenej Emersonovej).[1] Bol jedným z mnohých slávnych potomkov cestujúceho Richarda Warrena z lode Mayflower, anglickej plachetnice, ktorá sa stala známou ako symbol európskej kolonizácie, keď prevážala anglických separatistov z mesta Plymouth do Ameriky.[2][1] Alan B. Shepard, Sr., známy ako Bart, pracoval v Derry National Bank, ktorú vlastnil Shepardov starý otec Fritz.[3] V roku 1915 vstúpil do Národnej gardy a počas prvej svetovej vojny slúžil vo Francúzsku u amerických expedičných síl.[4] U Národnej gardy zostal aj v medzivojnovom období a po vypuknutí druhej svetovej vojny bol povolaný späť do aktívnej služby, povýšený do hodnosti podplukovníka (lieutenant colonel).[5] Okrem Alana B. Sheparda, Jr. mal aj mladšiu dcéru Paulinu, známu ako Polly.[6]

Vzdelanie[upraviť | upraviť zdroj]

Alan Shepard, Jr. spočiatku navštevoval Adams School. V školskom veku bol obeťou svojej vlastnej nespútanej energie, vždy pripravený na rôzne žarty a s minimálnym rešpektom k autoritám, s výnimkou svojho otca. Prísna miestna učiteľka menom Berta Wigginsová si však okrem iného všimla aj Shepardov prenikavý intelekt. Mladý Alan zadané úlohy spĺňal takmer vždy skôr v porovnaní s ostatnými spolužiakmi, a nevedel, čo so svojou nahromadenou energiou. Od spomínanej učiteľky začal dostavať úlohy navyše, napríklad písanie esejí na rôzne témy, zbieranie poštových známok a napísanie aj zviazanie knihy. Shepardovo sebavedomie dokazuje aj fakt, že svoju autobiografiu pomenoval „Ja“, pričom išlo o parafrázu v tom čase populárnej Lindberghovej knihy „We (My)“. Vďaka prístupu učiteľky Berty Wigginsovej preskočil šiesty ročník a nastúpil do siedmej triedy na Oak Street School v Derry.[7][5] V siedmom ročníku si preskočenie zopakoval, keď nastúpil rovno do deviatej triedy.[7]

Následne pokračoval na strednej škole Pinkerton Academy v Derry. Tam však prežíval nepríjemné chvíle, keďže sa vďaka preskakovaniu ročníkov stal najmladším, najmenším a najslabším žiakom prvého ročníka.[7] V tých časoch sa naplno prejavilo jeho absolútne odhodlanie ísť si za svojimi cieľmi. Medzi nimi bol stále aj úspech v škole, ale bol fascinovaný tiež lietaním. Na škole založil klub leteckých modelárov. Na Vianoce roku 1938 dostal ako darček let lietadlom Douglas DC-3.[8] Bol to pre neho silný zážitok, a tak začal na bicykli dochádzať na letisko Manchester Municipal, ktoré bolo od Derry vzdialené približne 20 km. Nemal síce žiadne peniaze na výcvik, výmenou za pomocné práce na letisku mu však občas umožnili odviezť sa lietadlom. Dostal aj niekoľko neformálnych pilotných lekcií. Prejavil sa jeho prirodzený talent a navyše sa zaujímal aj o údržbu strojov. Neskôr si bol schopný aj platiť ostatné pilotné lekcie.[9][10]

S blížiacou sa druhou svetovou vojnou začal Alan Shepard uvažovať o ďalšom štúdiu. Shepardov otec presadzoval, aby jeho syn nastúpil na West Point, ale Alan chcel lietať a West Point nebol pre neho príliš vhodný. V roku 1940 zložil prijímacie skúšky ako druhý najlepší zo všetkých uchádzačov na United States Naval Academy v Annapolise. Mal však iba 16 rokov, čím bol primladý na prijatie. Preto jeden rok strávil na prípravke Admiral Farragut Academy, ktorú absolvoval v roku 1941.[11]

Po nástupe na námornú akadémiu v Annapolise sa Alan opäť stal najmladším a najmenším v ročníku, ale rôzne požiadavky a tresty „mazákov“ hraničiace so šikanou ho nedokázali zlomiť. Počas štúdia v Annapolise sa zaujímal o vodné športy. Bol horlivý a súťaživý námorník, pričom vyhral množstvo pretekov. Naučil sa plaviť na všetkých rôznych typoch lodí, ktoré akadémia vlastnila, a to aj na 27-metrovom škuneri USS Freedom. Zúčastňoval sa tiež plávania a športového veslovania na osmičke.[12] Počas vianočných prázdnin roku 1942 išiel do Principia College neďaleko St. Louis, kde študovala jeho sestra Polly. Chcel s ňou stráviť nejaký čas, pretože kvôli vojnovým cestovným obmedzeniam nemohla ísť domov. Polly pozvala Alana na tradičný vianočný ples svojej školy, kde Shepard po prvýkrát stretol istú Louise Brewerovú.[13] Kvôli prebiehajúcej vojne bolo štúdium na akadémii skrátené z pôvodných štyroch rokov na tri, pričom rozsah učiva a výcviku zostal rovnaký. Štúdium v Annapolise zakončil 6. júna 1944 ako 463. z celkových 915 kadetov. Nasledujúci mesiac sa s Louise Brewerovou tajne zasnúbil.[14]

Prvý let lietadlom som uskutočnil v podomácky vyrobenom klzáku, ktorý vyrobil môj kamarát spolu so mnou. Bohužiaľ, nedostali sme sa vyššie než 1,2 metra nad zem, pretože lietadlo havarovalo.
– Alan Shepard o svojom prvom lete

Služba v námorníctve[upraviť | upraviť zdroj]

Po mesiaci úvodného školenia pre lietajúci personál na Floride[15] bol Shepard vyslaný odslúžiť si jeden rok na torpédoborci USS Cogswell, pretože budúci námorní piloti si museli najprv istý čas odslúžiť na mori.[9] V tom čase bol však torpédoborec v aktívnej službe v Tichom oceáne. Shepard nastúpil na Cogswell dňa 30. októbra 1944, keď sa loď vrátila na námornú základňu na atole Ulithi v súostroví Karolíny. Už po dvoch dňoch na mori posádka Cogswellu pomáhala zachrániť 172 námorníkov z krížniku USS Reno, ktorý bol po torpédovom útoku japonskej ponorky značne poškodený. USS Cogswell následne poškodený krížnik sprevádzal pri plavbe späť na základňu Ulithi. V decembri 1944 torpédoborec zastihol tajfún Cobra, silná búrka, v ktorej sa ďalšie tri torpédoborce prevrátili. O mesiac neskôr Cogswell bojoval proti útokom kamikadze v rámci vylodenia v Lingayenskom zálive na Filipínach.[16]

Torpédoborec USS Cogswell vo februári 1945

Koncom februára 1945 sa USS Cogswell vrátil na západné pobrežie Spojených štátov kvôli nutným opravám a Shepard dostal trojtýždňové voľno. S Louise Brewerovou sa rozhodli vziať ešte predtým, než sa Alan bude musieť vrátiť do služby. Sobáš sa uskutočnil dňa 3. marca 1945 v kostole vo Wilmingtone v Delaware. Po svadbe mohli mladomanželia spolu stráviť len krátky čas, pretože opravy Cogswellu už pomaly končili a 5. apríla 1945 sa Shepard vrátil naspäť do služby.[17] USS Cogswell vyplával smer Okinava, kde poskytoval palebnú podporu pozemným jednotkám. Čelil útokom kamikadze, ktoré sa našťastie darilo včas zastaviť. Začiatkom júla bol ostrov Okinava po urputných bojoch so značnými stratami na oboch stranách dobytý, čo znamenalo dočasnú úľavu aj pre Alana Sheparda. V novembri 1945 malo totiž nevyhnutne nasledovať vylodenie na japonskej pevnine, ale vojenskí analytici poukazovali na to, že ak bránili Japonci Okinavu iba obmedzenými silami a napriek tomu spôsobili Američanom straty ako v bitke o Guadalcanal a Iwó-džimu dohromady, potom odpor na japonskej pevnine si vyžiada životy nielen desiatok tisíc amerických vojakov, ale aj státisícov Japoncov. Americký prezident preto rozhodol inak a prinútil Japonsko ku kapitulácii pomocou novej zbrane, atómovej bomby. USS Cogswell v čase výbuchu atómových bômb v Hirošime a Nagasaki kotvil približne 160 km od Nagasaki. Posádka Cogswellu bola očitým svedkom vzdialeného mohutného výbuchu. Dňa 15. augusta 1945 približne o pol ôsmej večer veliaci dôstojník Cogswellu dostal rozkaz: „zastaviť paľbu“. Alan Shepard bol na palube torpédoborca aj v čase ceremoniálneho ukončenia druhej svetovej vojny v Tokijskom zálive dňa 2. septembra 1945. O mesiac neskôr sa Shepard vrátil späť do Spojených štátov.[18][19]

Pilotný žiak Alan Shepard v roku 1946

V novembri 1945 prišiel na námornú leteckú základňu Corpus Christi v Texase, kde 7. januára 1946 začal základný letecký výcvik. Po niekoľkých mesiacoch teoretickej prípravy nasledovali lety najprv na dvojplošníkoch N2S Stearman a po základnom výcviku aj na výkonnejších lietadlách SNJ Texan. Mnohí kadeti vrátane Alana Sheparda mali s pilotážou problémy. Shepard dokonca istý čas čelil vylúčeniu z výcviku a priradeniu späť na paluby lodí U.S. Navy. Dôvodom jeho začiatočných neúspechov bol nedostatočný počet odlietaných hodín. Nakoniec ich nazbieral tým, že sa tajne zapísal do kurzu, ktorého cieľom bolo získanie súkromnej pilotnej licencie na jednom z malých letísk neďaleko základne Corpus Christi.[20] Jeho pilotné zručnosti sa s pribúdajúcim počtom letových hodín postupne zlepšovali. Rovnako sa začali zlepšovať aj jeho výsledky vo výcviku na strojoch Texan, pričom aj inštruktori ho začali hodnotiť nadpriemerne. Začiatkom roku 1947 bol poslaný na pokročilý letecký výcvik na námornú leteckú základňu Pensacola na Floride. Aby získal pilotné krídla na uniformu, musel ako záverečný test uskutočniť šesť bezchybných pristátí na lietadlovej lodi USS Saipan. Všetkých šesť pristátí uskutočnil Alan úspešne. Nasledujúci deň mu jeho otec Bart Shepard vlastnoručne pripol zlaté krídla s kotvou na uniformu.[21]

Shepardovo 105. bojové vzlietnutie s lietadlom F4U-4 Corsair z lietadlovej lode USS Franklin D. Roosevelt, október 1948

Po úspešnom absolvovaní pokročilého výcviku bol Alan Shepard pridelený k stíhacej letke VF-42 vyzbrojenej lietadlami F4U Corsair. Alan v zaraďovacom dotazníku totiž označil jednomotorové palubné lietadlá a v kolónke poznámok dole uviedol: „Úprimne túžim lietať na stíhacích-bombardovacích Corsairoch.“[22]

V júli 1947 sa manželom Shepardovým narodila prvá dcéra, Laura.[23]

Letka VF-42 mala nominálne svoju základňu na lietadlovej lodi USS Franklin D. Roosevelt, ale v čase Shepardovho príchodu podstupovala nutné opravy v doku. Letka bola medzitým dislokovaná na námornej základni Norfolk vo Virgínii. Na svoju prvú plavbu na lietadlovej lodi sa Alan vydal koncom roku 1947 do Karibiku. Už vtedy si začal získavať čoraz väčší rešpekt medzi ostatnými. Ako prvý spomedzi nováčikov dostal súhlas na kvalifikačné nočné pristátie na palube USS Franklin D. Roosevelt, ktoré úspešne zvládol. Stal sa prvým nováčikom v histórii U.S. Navy, ktorý získal povolenie lietať s Corsairom z paluby v noci už pri svojej prvej plavbe, pričom v bežnej praxi získavali piloti túto kvalifikáciu až pri svojej druhej plavbe. Po krátkej zastávke v Norfolku bola USS Franklin D. Roosevelt začiatkom roku 1948 vyslaná na deväťmesačnú plavbu po Stredozemnom mori. Počas tejto plavby Shepard najprv velil sekcii (pozostávala z dvoch lietadiel) a potom aj divízii (štyri lietadlá). Zaviedol aj rituál zavolať pri každej možnej príležitosti manželke Louise o 17:00 (jej času).[24]

Potom, čo deväťmesačná plavba na USS Franklin D. Roosevelt skončila, bol Shepard vybraný, aby sa podieľal na skúšobných letoch v mrazivom počasí z paluby USS Midway. Ostatní piloti po skončení tejto plavby smerovali k dočasným povinnostiam na pevnine, ale Alan Shepard bol v roku 1950 vybraný spomedzi konkurencie 150 uchádzačov o účasť na kurze v United States Naval Test Pilot School na námornej leteckej základni Patuxent River v Marylande.[25] Po úspešnom absolvovaní kurzu sa podieľal na rôznych letových skúškach, napríklad aj na skúškach nového konceptu lietadlových lodí so šikmou letovou plochou.[26] Okrem iného obľuboval veľmi nízky let vysokou rýchlosťou, kvôli ktorému v jednom prípade vystrašil istého admirála a Shepard dostal desaťdenný zákaz lietania, a uvažovalo sa aj o vojenskom prokurátorovi. Alan nakoniec mohol zostať v radoch lietajúceho personálu hlavne vďaka jeho charizme a skvelým výsledkom počas testovania novej techniky.[27] V roku 1951 sa Shepardovým narodila druhá dcéra, Juliana.[28]

Začiatkom roku 1953 Shepard ukončil svoje štúdium v Test Pilot School a ako jeden zo skúsených pilotov bol určený uviesť prúdové stíhacie lietadlo McDonnell F2H Banshee do služby u letky VF-193 „Ghostriders“. Zúčastnil sa dvoch plavieb do západného Pacifiku na palube lietadlovej lode USS Oriskany a s veľkým očakávaním sa pripravoval na svoje prvé bojové nasadenie v Kórejskej vojne proti severokórejským a sovietskym pilotom, ktorých nazývali „Honchos“. Predtým, než sa Alan Shepard mohol vôbec zúčastniť bojových letov nad Kóreou, bola v júli 1953 podpísaná dohoda o prímerí.[29]

Shepardov najobľúbenejší stroj F-11F Tiger

Po skončení plavby na USS Oriskany bol Shepard prevelený do Patuxent River, kde začal svoj druhý turnus už ako kvalifikovaný skúšobný pilot. Testoval stroje F7U Cutlass, F3H Demon, F-8U Crusader, F-4D Skyray a F-11F Tiger, ktorý bol zrejme jeho najobľúbenejším.[30] V jednom prípade bol aj nútený katapultovať sa z lietadla F7U Cutlass. V roku 1956 zomrela Louisiina sestra na bližšie neurčenú chorobu a zanechala svojmu manželovi tri deti (dvoch chlapcov a jedno dievča). Potom, keď bolo jasné, že otec o deti neprejavuje záujem, boli chlapci poslaní do internátnej školy a dievča menom Judith si vzali k sebe manželia Shepardoví. Judith premenovali na Alice, aby sa jej meno neplietlo s Julianou a vychovávali ju ako vlastnú aj napriek tomu, že si ju nikdy oficiálne neadoptovali.[31]

V roku 1957 bol Alan projektovým skúšobným pilotom lietadla F5D Skylancer. Shepard stroj hodnotil negatívne a vďaka jeho nepriaznivým hodnoteniam bol nakoniec zrušený celý projekt. Posledných päť mesiacov pôsobenia v Patuxent River strávil ako inštruktor v Test Pilot School. V polovici toho istého roku začal po ponuke námorníctva študovať na Naval War College v Newporte v Rhode Island.[32] Úlohou tejto inštitúcie bolo vychovávať perspektívne kádre pre veliteľské pozície. Necelý mesiac po začiatku štúdia, 4. októbra 1957, zastihla Alana a s ním celé Spojené štáty správa o vypustení prvej umelej družice Zeme menom Sputnik, ktorú na obežnú dráhu vypustil Sovietsky zväz. V tom čase si ani Shepard neuvedomoval, aký bude mať tento čin pre neho dôsledok, sústredil sa na štúdium. Po jeho úspešnom absolvovaní ho zaradili na pozíciu v štábe Atlantickej flotily. Jeho práca spočívala v dohliadaní nad bojaschopnosťou lietadiel.[33] Do tejto doby mal na konte celkovo viac než 3 600 letových hodín vrátane 1 700 hodín na prúdových lietadlách.[34]

Viete, byť skúšobným pilotom nie je vždy najzdravšia vec na svete.
– Alan Shepard o svojej kariére skúšobného pilota

Kariéra v NASA[upraviť | upraviť zdroj]

Mercury Seven[upraviť | upraviť zdroj]

Astronauti Mercury Seven pred lietadlom F-106 USAF. Zľava doprava: Scott Carpenter, Gordon Cooper, John Glenn, Virgil I. Grissom, Walter M. Schirra, Alan B. Shepard Jr. a Donald K. Slayton

V roku 1959 dostal novovzniknutý Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) povolenie od prezidenta Dwighta D. Eisenhowera vybrať svojich prvých astronautov z radov vojenských skúšobných pilotov. Služobné záznamy 508 absolventov škôl skúšobných pilotov získala z ministerstva obrany. Z tohto celkového počtu vyhovovalo minimálnym štandardom 110 pilotov.[35] Tie zahŕňali vek menej ako 40 rokov, bakalársky titul alebo jeho ekvivalent a výšku menej než 180 cm. U niektorých požiadaviek sa mohlo počítať s istou toleranciou, požadovaná výška však bola pevne stanovená. Dôvodom boli rozmery kabíny kozmickej lode Mercury.[36]

Alan Shepard sa o týchto skutočnostiach dozvedel v januári 1959, kedy v novinách The New York Times zahliadol článok o NASA. V článku sa písalo o plánovanom lete človeka do vesmíru a o tom, že NASA má v pláne osloviť 110 špičkových skúšobných pilotov a z nich vybrať pár tých, ktorí by mohli plánovaný let uskutočniť. Doterajšia kariéra a výsledky radili Alana podľa jeho vlastnej mienky k favoritom výberu. V nasledujúcich dňoch však Shepard prežíval isté sklamanie, keď sa začal dozvedať o ostatných kamarátoch, ktorí dostali pozvánku do Pentagónu, kým on nie. Nakoniec vysvitlo, že Alanova pozvánka sa iba stratila. Dostal ju s týždňovým oneskorením. Všetkých 110 kandidátov následne rozdelili do troch skupín, pričom v prvej skupine boli tí najsľubnejší.[37]

Prvá skupina 35 kandidátov vrátane Alana Sheparda sa zhromaždila v Pentagóne dňa 2. februára 1959. Dôstojníkov námorníctva a námornej pechoty privítal náčelník námorných operácií, admirál Arleigh Burke, zatiaľ čo dôstojníci amerického letectva boli prijatí náčelníkom štábu letectva, generálom Thomasom D. Whiteom. Obaja preukázali svoju podporu vesmírneho programu a prisľúbili, že kariéry dobrovoľníkov by nemali byť nepriaznivo ovplyvnené. Predstavitelia NASA ich potom informovali o programe Mercury. Pripustili, že ide o veľmi riskantný podnik a zdôraznili, že v prípade úspechu bude mať veľký celoštátny význam. V ten večer Alan Shepard diskutoval na hotelovej izbe o udalostiach dňa spolu s ostatnými námornými pilotmi Jimom Lovellom, Petom Conradom a Wallym Schirrom. Všetci sa obávali o svoje kariéry, pretože prechod k NASA znamenal, že budúci astronauti budú musieť zanechať svoju kariéru v ozbrojených silách. Navonok síce zostanú dôstojníkmi, ale zatiaľ čo ich rovesníci budú môcť byť povyšovaní a zastávať vyššie funkcie, oni naďalej zostanú s rovnakou hodnosťou. Všetci si však zároveň uvedomili, aké možnosti pre účastníkov vesmírneho program nastanú v prípade úspechu celého projektu. Nakoniec sa zhodli na tom, že pre vesmírny program sa rozhodli dobrovoľne.[38][39]

Podobný proces sa o týždeň neskôr v Pentagóne zopakoval s druhou skupinou 34 kandidátov. Zo 69 bolo 6 kandidátov nad hranicou výškového limitu, 15 bolo vyradených z iných dôvodov a 16 odmietli. NASA tak po prvých výberových procesoch zostalo 32 kandidátov (15 z USAF, 2 z USMC a 15 z USN). V poslednej skupine úspešných kandidátov v rámci námorníctva bol aj Alan Shepard. Vzhľadom na to, že úspešných kandidátov bolo po prvom výberovom kole viac, než sa očakávalo, bolo rozhodnuté vybrať 6 astronautov miesto pôvodne plánovaných 12. Potom nasledovala vyčerpávajúca séria rôznych fyzických a psychologických testov na Lovelace Clinic v Albuquerque (štát Nové Mexiko) a vo Wright Aerospace Medical Laboratory v Ohiu.[40]

Sedmička astronautov programu Mercury. Hore zľava doprava: Alan Shepard, Gus Grissom a Gordon Cooper. Dole zľava doprava: Wally Schirra, Deke Slayton, John Glenn a Scott Carpenter

Koncom marca 1959 boli ukončené všetky výberové testy zostávajúcich kandidátov a výberová komisia začala analyzovať výsledky. Testami neprešlo 8 kandidátov, požiadavky splnilo 13 kandidátov, výborné výsledky s výhradami preukázali 3 kandidáti a výborné výsledky bez výhrad preukázalo 7 kandidátov. Vzhľadom na to, že NASA plánovala vybrať šesťčlennú skupinu, sa nakoniec rozhodla, že skupina prvých astronautov bude sedemčlenná. Alan Shepard sa po vyčerpávajúcej sérii testov vrátil späť ku svojej každodennej práci a očakával výsledky. Dňa 2. apríla 1959 sa práve chystal s Louise na svadbu svojej sesternice Alice do Bostonu, keď ho pri odchode z kancelárie zastihol telefonát z NASA. Dostal otázku, či má stále záujem pracovať pre NASA. Alan neváhal a novú radostnú správu mohol potom osobne oznámiť aj svojim rodičom a sestre v Bostone.[41][42]

Sedmička vybraných astronautov projektu Mercury bola verejnosti predstavená dňa 9. apríla 1959 na tlačovej konferencii v Dolley Madison House na námestí Lafayette Square vo Washingtone D.C..[43] Záujem médií o túto udalosť bol enormný. Mnohí novinári a fotografi sa tiesnili v bývalom tanečnom salóne. V čele miestnosti si za konferenčný stôl sadlo sedem mužov v civilnom odeve: Deke Slayton, Alan Shepard, Wally Schirra, Gus Grissom, John Glenn, Gordon Cooper a Scott Carpenter.[40] Alan Shepard v reakcii na značný mediálny rozruch pred nimi povedal prísediacim Slaytonovi a Schirrovi: „Neuveriteľné. Tí ľudia sa zbláznili!“ „Áno, ako červia farma“, odpovedal mu Slayton. Celá konferencia trvala dve hodiny, a zatiaľ čo väčšina astronautov odpovedala stručne na položené otázky, jeden z nich si prítomnosť médií užíval. John Glenn, ktorý už bol v tom čase v Spojených štátoch verejne známy aj vďaka účasti v istej televíznej súťaži, sa stal mediálne obľúbený hlavne kvôli svojim dlhým patriotickým odpovediam. Obrovský záujem médií o osobnosti budúcich astronautov, z ktorých sa okamžite stali uctievané celebrity, pocítili aj ich rodiny, ktoré si museli zvykať na takmer nový život. Novým celebritám prichádzali rôzne ponuky, napríklad dom na kľúč za veľmi nízku cenu alebo najnovšie športové autá Chevrolet, tiež za nízku cenu. Časopis Life astronautom ponúkol sumu pol milióna dolárov, ktorú si mali rozdeliť medzi sebou do troch rokov ako výmenu za prístup do svojho súkromia. Magazín sa v nasledujúcich rokoch stal akýmsi pravidelným informátorom o súkromnom dianí u sedmičky astronautov.

Riziko veľkej výzvy v podobe vesmírneho letu sa ukázalo v plnej miere o niekoľko týždňoch neskôr, v noci na 18. mája 1959, kedy mali všetci siedmi astronauti na Cape Canaveral možnosť sledovať svoj prvý štart rakety, nosiča SM-65D Atlas podobného tomu, aký ich mal vyniesť na obežnú dráhu. Necelých šesťdesiat sekúnd po štarte Atlas explodoval a rozžiaril nočnú oblohu nad Floridou. Astronauti boli ohromení. Shepard zľahka buchol lakťom do Glenna a povedal: „No, som rád, že túto nám odpratali z cesty. Len dúfam, že to opravia...“[44]

Freedom 7[upraviť | upraviť zdroj]

Tvárou v tvár silnej konkurencii zo strany ďalších astronautov, zvlášť John Glenna, Shepard prestal fajčiť a osvojil si Glennov zvyk ísť si ráno zabehať. Nezašiel však až tak ďaleko, aby sa vzdal koktailov a záletníctva.[45] Všetci astronauti sa začali podrobovať intenzívnemu výcviku, ktorý spočíval vo fyzickej príprave, akademických predmetoch, materiálnej príprave a špecifickom tréningu na centrifúgach a iných podobných strojoch. Astronauti boli okrem výcviku a sledovania často neúspešných štartov rakiet zainteresovaní aj v dizajne dôležitých súčastí systémov Mercury. Navštevovali tiež príslušné továrne podieľajúce sa na programe. Dňa 19. januára 1961 si Robert R. Gilruth, riaditeľ NASA Space Task Group[pozn. 1], zvolal všetkých astronautov do svojej kancelárie v Langley, aby im oznámil, kto uskutoční prvý pilotovaný vesmírny let programu Mercury. Gilruth po krátkej úvodnej reči oznámil: „Alan Shepard uskutoční prvý suborbitálny let. Grissom uskutoční druhý let. Glenn bude náhradníkom pre obe misie. Nejaké otázky?“ Nikto nemal žiadne otázky a astronauti Shepardovi pogratulovali. Niektorých však Gilruthova voľba istým spôsobom rozrušila, zvlášť Glenna, ktorý sa tentokrát zaangažoval v negatívnom svetle, keď začal písať svojím nadriadeným i známym v politických kruhoch a aj samotnému Gilruthovi, ktorému ostro vyčítal jeho rozhodnutie. Glenn nebol so svojou kampaňou jediný a celú záležitosť musel po pár týždňoch vyriešiť až Gilruth, ktorý rázne vysvetlil, že Alan Shepard je jeho voľbou.[46] Shepard, Grissom a Glenn sa začali intenzívne pripravovať na svoje vesmírne lety. Prípravy mali relatívne hladký priebeh až do 31. januára 1961, kedy na suborbitálny let štartoval v kabíne Mercury šimpanz Ham. Svoj let prežil síce bez ujmy na zdraví (uhynul až v roku 1983), ale v žiadnom prípade nemožno hovoriť o úspešnej misii, skôr o kontrolovanej havárii. Znamenalo to okamžité odloženie Shepardovho letu do druhej polovice apríla 1961.[pozn. 2] Nespokojný Alan naliehal aj na šéfkonštruktéra Redstonu, Dr. Wernhera von Brauna, slovami: „Pre rany Božie, poďme letieť teraz!“ Wernher von Braun však trval na ešte ďalšom lete v automatickom režime, ktorý vyrieši problémy týkajúce sa kabíny Mercury a hlavne nosnej rakety Redstone.

Alan Shepard v kabíne lode Freedom 7 pred štartom

Dňa 24. marca sa uskutočnil skúšobný let Mercury-Redstone BD, ktorý bol jednoznačne úspešný. Vďaka tomu sa začal blížiť prvý let človeka do vesmíru. Dňa 12. apríla 1961 sa sovietsky kozmonaut, Jurij Gagarin, stal prvým človekom vo vesmíre a prvým na obežnej dráhe okolo Zeme. Keď hovorcovi programu Mercury, Shortymu Powersovi, zavolal krátko pred štvrtou hodinou ráno korešpondent NBC, Jay Barbree, rozospato mu na jeho požadovanú reakciu na vypustenie Rusa na obežnú dráhu odpovedal: „My tu ešte všetci spíme.“[52] Vďaka tejto neumýselne symbolickej odpovedi sa NASA stala stredobodom pozornosti médií. Medzitým aj napriek sovietskemu prvenstvu pokračovali prípravy na let Alana Sheparda. Shepard, Grissom a Glenn trávili veľké množstvo času v simulátore, pričom len Shepard absolvoval počas apríla 120 kompletných simulovaných letov v simulátore a hyperbarickej komore.[53] Blížil sa štart naplánovaný na 2. mája 1961, ale kvôli nízkej oblačnosti, slabému dažďu a prítomnosti búrok v oblasti musel byť štart pre ten deň zrušený.

Štart Mercury-Redstone 3 s Alanom Shepardom na palube, 5. máj 1961

Nový termín štartu bol stanovený na piatok 5. mája 1961. V tento deň o jednej hodine ráno prebudil Sheparda lekár Bill Douglas. O pol druhej ráno si po sprche a rannej hygiene astronauti Shepard a Glenn sadli k raňajkám. Následne John Glenn odišiel naposledy skontrolovať stav kozmickej lode a Alan Shepard podstúpil dôkladnú lekársku prehliadku. O druhej hodine ráno Alan naposledy zavolal svojej žene Louise a potom nasledovalo obliekanie skafandra. Počas cesty k štartovacej rampe LC-5 ho sprevádzal okrem technikov a lekára aj Gus Grissom. Krátko po šiestej hodine ráno Shepard nastúpil do kabíny kozmickej lode, ktorú pomenoval Freedom 7.[pozn. 3] O hodinu neskôr sa začalo problematicky vyvíjať počasie. Potom začali problémy s meničom napätia v obslužnom zariadení rampy. Následne vypovedal službu aj jeden z počítačov IBM v Marylande. Shepard už mal mať svoj let podľa pôvodného plánu dávno za sebou, ale namiesto toho ležal v neprirodzenej polohe na chrbte už tri hodiny, a tak musel po dohode so štartovným bunkrom vykonať aj malú potrebu do skafandru.

Odpočítavanie už potom prebiehalo bez problémov až do času T-2 minúty, kedy vysoký tlak kyslíka vo vnútri nosnej rakety Redstone takmer spôsobil zrušenie štartu. Alan Shepard bol už z neustáleho zdržovania štartu rozrušený a do bunkru riadenia štartu odkázal: „Sakra, o čo vám tam ide, chlapi? Prečo nevyriešite svoj malý problém a nezapálite tú sviečku?“ Spomínaný problém sa podarilo vyriešiť celkom rýchlo a posledné sekundy pred štartom si Alan pre seba povedal: „Neposer to, Shepard! Boh ti pomáhaj, ak to poserieš!“[54] Raketa Redstone vyštartovala o 09:34:13,48 miestneho času (14:34:13,48 svetového času) a v tom momente Shepard ohlásil: „Vzlet a hodiny bežia!“ Vzápätí mu Deke Slayton odpovedal so slovami: „Si na ceste, José!“[pozn. 4][55] Štart prvého Američana do vesmíru sledovalo množstvo ľudí na plážach okolo Cocoa Beach a milióny divákov prostredníctvom živého televízneho prenosu.[56]

Vrtuľník HUS-1 z lode USS Lake Champlain vyzdvihuje Sheparda z kozmickej lode Freedom 7 po pristátí v Atlantiku

Raketa značne zrýchľovala a 142 sekúnd po štarte sa vypol motor. Pyrotechnika odpálila už nepotrebnú záchrannú vežičku a došlo k oddeleniu kozmickej lode. V čase 3 minúty a 5 sekúnd od štartu prešiel Shepard na manuálne riadenie lode, ktoré trvalo približne minútu. Vyskúšal riadenie vo všetkých troch osách (sklon, vybočenie a náklon).[57] Potom opisoval výhľad z kozmickej lode na pobrežie Floridy z výšky viac než 180 km. V čase 5 minút po štarte Freedom 7 dosiahla maximálnu výšku 187,5 km a v tom momente sa zapálili brzdiace rakety, ktoré síce pri suborbitálnom lete neboli potrebné[pozn. 5], ale bolo potrebné otestovať ich funkciu a účinnosť pre pripravované orbitálne lety. Po vypnutí rakiet uviedol Shepard loď do správnej polohy pre zostup – tepelným štítom v smere letu. Počas ôsmej minúty letu začal pociťovať narastajúce účinky preťaženia, ktoré počas zostupu relatívne rýchlo dosiahlo hodnotu 11,5 g. Kvôli účinkom silného preťaženia dokázal Alan dať najavo, že je všetko v poriadku iba slovami: „Okay...okay...“ Vo výške 7 km sa otvoril stabilizačný padák, po ktorom vzápätí nasledoval hlavný padák. V 5 kilometroch bol otvorený ventil, vďaka ktorému začal do kabíny lode prúdiť okolitý vzduch. Tepelný štít sa chvíľu potom odpojil od dna kabíny a zostal visieť pripevnený k látke, aby tlmil náraz pri pristátí na hladinu. Kozmická loď pristála po 15 minútach a 22 sekundách letu na hladine Atlantického oceánu o 09:49:35 miestneho času (14:49:35 svetového času). Chvíľu potom, čo dal Shepard pokyn na vyzdvihnutie, bol vynesený na palubu vrtuľníka HUS-1. Vrtuľník prepravil Sheparda a kozmickú loď Freedom 7 na palubu lietadlovej lode USS Lake Champlain. Celý záchranný proces trval iba jedenásť minút.[58]

Cez periskop... Aký krásny výhľad. Oblačnosť nad Floridou – tri až štyri desatiny blízko východného pobrežia. Zakrýva až Hatteras... Vidím [jazero] Okeechobee. Rozoznávam ostrov Andros. Rozoznávam útesy.
– Shepardov opis výhľadu z kozmickej lode Freedom 7
Alan Shepard s manželkou Louise v areáli Bieleho domu dostáva od prezidenta Johna F. Kennedyho medailu NASA za výnimočnú službu, 8. máj 1961

Ešte na palube USS Lake Champlain volal Shepardovi prezident John F. Kennedy, čím založil tradíciu prezidentských telefonátov astronautom, ktorí sa práve vrátili z vesmíru. Z Alana Sheparda sa prakticky okamžite stal oslavovaný národný hrdina. Dňa 8. mája 1961 bol aj s manželkou prijatý v areáli Bieleho domu, kde ho prezident Kennedy vyznamenal medailou NASA za výnimočnú službu.[59] Vyznamenaný bol aj Záslužným leteckým krížom (DFC).[60] Potom nasledovali triumfálne jazdy ulicami Washingtonu, New Yorku a Los Angeles, pri ktorých davy ľudí oslavovali nového národného hrdinu, a tiež stretnutia s vyššími kruhmi spoločenskej a politickej sféry.

Po oslavách sa Alan vrátil ku svojej práci a slúžil ako komunikátor (CAPCOM) pri Grissomovom suborbitálnom lete Mercury-Redstone 4 v júli 1961. Spojenie zabezpečoval aj pri Glennovom orbitálnom lete Mercury-Atlas 6 vo februári 1962, ktorý sprevádzali problémy s falošným signálom uvoľnenia tepelného štítu a aj vďaka Shepardovi skončil let úspešne.[61] Tú istú funkciu zastával aj pri Carpenterovom lete Mercury-Atlas 7 v máji 1962. Carpenter sa počas letu dostal do vážnych problémov hlavne kvôli svojim nesprávnym rozhodnutiam. Vo veľkej miere vďaka Shepardovmu opätovnému rozvážnemu a pokojnému prístupu skončil aj tento let úspešne.[62]

Znak zrušeného Shepardovho letu Mercury-Atlas 10

V októbri 1962 bol Alan nominovaný do funkcie náhradníka Gordona Coopera pre let Mercury-Atlas 9. V zákulisí však začal intenzívne lobovať za svoj vlastný let.[63] NASA svoju pozornosť zatiaľ sústredila na Cooperov let, ktorý bol pôvodne naplánovaný na jeden deň, ale koncom roku 1962 trvanie misie predĺžila na takmer dva dni. Shepardovi vyhovovalo, keď vedenie NASA začiatkom roku 1963 navrhlo v rámci programu Mercury uskutočniť ešte jeden let, Mercury-Atlas 10 (MA-10). Návrh prišiel z dôvodu snahy vyplniť časovú medzeru, ktorá vznikne v pilotovanej americkej kozmonautike po Cooperovom lete, kým sa začnú lety programu Gemini. Na rekordný trojdňový let už bolo pripravené takmer všetko.[64] Nosná raketa Atlas už bola vyrobená, do kabíny kozmickej lode Mercury (výr. č. 15) už boli inštalované systémy, ktoré mali let v rekordnom trvaní umožniť a nominovaný pilot, Alan Shepard, už loď pomenoval Freedom 7-II na počesť svojej prvej kozmickej lode. Niekoľko mesiacov pred plánovaným štartom ale vedenie NASA zmenilo ohľadom letu MA-10 stanovisko. Keď sa blížil deň štartu letu Mercury-Atlas 9, tlačový hovorca NASA dňa 11. mája 1963 oznámil, že ak bude let MA-9 úspešný, bude to posledná misia programu. Za uskutočnenie misie Mercury-Atlas 10 sa po Shepardovej prosbe prihováral aj prezident John F. Kennedy, pričom konečné rozhodnutie nechal na vedenie NASA.[65] V tom čase sa však už začínal postupne rozbiehať program Gemini. Navyše, technické problémy, ktoré sa vyskytli ku koncu Cooperovho letu, sa ukázali byť spôsobené hlavne ich zaťažovaním za hranice svojich možností. Vedenie NASA preto nechcelo nič riskovať, a tak dňa 12. júna 1963 vtedajší riaditeľ NASA, James Webb, oznámil Výboru pre vesmír Senátu Spojených štátov, že program Mercury splnil všetky ciele. Povedal, že priorita by teraz mala byť venovaná programu Gemini.[64] To znamenalo koniec potenciálnej misie Mercury-Atlas 10. O deň neskôr NASA zrušila zmluvu pre program Mercury s firmou McDonnell Aircraft Corporation. Kozmická loď Freedom 7-II bola uložená do skladu na Cape Canaveral a nikdy neletela.

Program Gemini: šéfastronaut[upraviť | upraviť zdroj]

Po zrušení misie Mercury-Atlas 10 bol sklamaný Shepard nominovaný do funkcie veliteľa, resp. veliaceho pilota prvého pilotovaného letu programu Gemini, pričom druhým pilotom sa stal Thomas P. Stafford, jeden z členov tzv. novej deviatky astronautov.[66] Na jeseň 1963, približne šesť týždňov po začiatku výcviku na misiu Gemini 3, sa však u Alana začali výrazne prejavovať extrémne závraty a nevoľnosť[pozn. 6], sprevádzané hlasitým „zvonením“ v ľavom uchu. Tieto nepríjemné epizódy sa snažil spočiatku držať v tajnosti obávajúc sa o svoj letový status. Uvedomoval si však, že ak by došlo k ďalším závratom a nevoľnosti vo vzduchu alebo vo vesmíre, mohlo by sa mu to stať osudným. K ďalšej epizóde nakoniec došlo počas prednášky v Houstone, kam sa nedávno presťahoval z Virginia Beach v štáte Virgínia. Shepard tak musel oznámiť svoje prejavy neznámej choroby Dekovi Slaytonovi, ktorý bol teraz riaditeľom letových operácií, a požiadať o pomoc lekárov NASA.[68]

Slayton mu odporučil Dr. Charlesa Berryho, šéflekára oddielu astronautov, ktorý Alana okamžite podrobil rôznym testom a vyšetreniam. Počas vyšetrení sa ukázalo, že Shepard nedokáže udržať rovnováhu ani na jednej nohe. Testy a vyšetrenia nakoniec preukázali, že Shepard trpí tzv. Ménièrovou chorobou. Ide o stav, pri ktorom sa hromadí tekutina vo vnútornom uchu a ovplyvňuje správanie vestibulárneho aparátu, ktorý zodpovedá za udržovanie rovnováhy. Na chorobu neexistuje žiadny známy liek, ale asi v 20 % prípadov choroba spontánne odznie sama.[69][70] V snahe odčerpať prebytočnú tekutinu z ucha lekári Shepardovi predpísali diuretiká[pozn. 7] a silné dávky niacínu[pozn. 8]. Liečba nezabrala. Shepard musel byť natrvalo uzemnený. Zbavili ho aj lekárskej doložky, ktorá ho oprávňovala pilotovať stíhačky T-38, ktorými NASA disponovala, inak, než v prítomnosti ďalšieho pilota na palube.

Pri testoch okrem spomínaného lekári u Alana objavili aj začínajúci glaukóm (zelený zákal). Na konci roku 1963 sa Alan začal sťažovať na škrabanie v krku a následné röntgenové snímky odhalili malú hrčku na jeho štítnej žľaze. Dňa 17. januára 1964 sa Shepard podrobil operácii v Hermann Hospital v Houstone, pri ktorej mu lekári odobrali približne 20 % tohto orgánu. Následná histológia preukázala, že nádor nebol zhubný. O niekoľko mesiacov neskôr NASA informovala verejnosť, že na misiu Gemini 3 poletia namiesto Sheparda a Stafforda astronuauti Grissom a Young.[71]

Šéfastronaut, Alan Shepard, v časoch programu Gemini

Značne frustrovaný Shepard uvažoval o odchode z NASA a návratu k námorníctvu, ale Deke Slayton mu poradil, nech zostane v NASA. Ešte na jeseň 1963 Alan nastúpil do funkcie veliteľa oddielu astronautov. Zodpovedal za sledovanie koordinácie, plánovanie a kontrolu všetkých aktivít týkajúcich sa astronautov NASA. Patrilo tam sledovanie vývoja a implementáciu efektívnych výcvikových programov na zabezpečenie letovej pripravenosti personálu pre priraďovanie posádok na pilotované vesmírne lety; zriadenie pilotných hodnotení použiteľných pre navrhovanie, konštrukciu a prevádzku kozmických systémov a príslušenstva; poskytovanie kvalitatívnych vedeckých a technických záznamov s cieľom uľahčiť celkové plánovanie misie, formuláciu možných prevádzkových postupov, výber a charakter konkrétnych experimentov pre každý let. Pri tejto práci mal však Alan pocit, že jeho energia a intelektuálna kapacita nie sú využité na sto percent. Začal sa preto angažovať v súkromnom podnikaní. Ešte v roku 1963 zakúpil podiel v Baytown National Bank, ktorej sa postupom času stal prezidentom. Okrem toho sa angažoval aj v istej losangeleskej naftárskej firme a venoval sa chovu pretekárskych koní a dobytka.[72] Keďže Shepard sa ako vládny zamestnanec značne angažoval v súkromnej sfére, dostal od vtedajšieho riaditeľa NASA, Jamesa Webba, list, v ktorom mu Webb odporúčal zvážiť svoj angažmán v Baytown National Bank a brať pritom ohľad na verejnú mienku NASA. Ostatných astronautov pritom Shepard dôrazne varoval pred prijímaním darov od súkromných subjektov, čo svedčí o spletitosti jeho povahy.

V dôsledku frustrácie zo straty letového statusu kvôli Ménièrovej chorobe začal byť pre svoje okolie takmer neznesiteľný. Mnohým astronautom hlasito vyčítal ich nedostatky, pričom si získal aj prezývky ako, napríklad „Had“, „Bastard“ a „Vymáhač“. Počas tohto obdobia mala jeho sekretárka k dispozícii niekoľko portrétových fotografií Sheparda, na ktorých pózoval s rôznymi výrazmi v tvári. Na dvere svojej kancelárie striedavo vyvesovala dve fotografie s nápisom „Mood of the Day“ (nálada dňa) podľa toho, akú náladu mal Alan pri príchode do práce. Keď bolo všetko v poriadku, vyvesila fotografiu usmiateho Sheparda, ale keď Alan nemal práve svoj deň, visela na dverách fotografia zobrazujúca Alana s vážnym výrazom v tvári a veľmi prenikavým pohľadom. Návštevníci sa mohli potom pri pohľade na vyvesenú fotografiu rozhodnúť, či je vhodná chvíľa na rozhovor so Shepardom.[73] Veci zašli tak ďaleko, až si ho pozval k sebe do kancelárie Deke Slayton, ktorý sa Sheparda spýtal: „Nemyslíš, že si na chlapcov trochu príliš tvrdý?“ Alan váhavo odpovedal: „Asi som sa na nich vybíjal...“ So Slaytonom mal potom ešte dlhý rozhovor, po ktorom sa Shepard dostal opäť do príjemnejšieho vnútorného rozpoloženia.

Návrat do oddielu astronautov[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom roku 1968 sa prejavy Ménièrovej choroby začali u Sheparda zhoršovať. Na ľavé ucho prakticky ohluchol. Kolega astronaut Thomas Stafford mu odporučil Dr. Williama Housa ordinujúceho v Los Angeles, ktorý sa pokúša liečiť Ménièrov syndróm operatívne. Shepard odletel do Los Angeles, kde sa stretol s Dr. Housom. Ten mu predstavil postup počas zákroku, riziká a percentuálnu šancu na úspech. Alan sa potom rozhodol operáciu absolvovať. Preto onedlho opäť cestoval do Los Angeles a nechal sa prijať do nemocnice St. Vincent's Hospital pod falošným menom Victor Poulos, aby predišiel nepríjemnému záujmu médií.[74] Očakávanú operáciu podstúpil 14. mája 1968. Operujúci lekár sa rezom za uchom musel najprv dostať ku skalnej kosti, do ktorej potom vyvŕtal malý kanálik, a tým sa dostal k vestibulárnemu aparátu. Alanov problém sa nachádzal medzi troma polkruhovitými kanálikmi labyrintu a slimákom, kde je umiestnený guľovitý vačok (sacculus). Práve tam nadbytok tekutiny spôsoboval chronický zápal, čím sa narušovala funkcia vestibulárneho aparátu. Doktor House guľovitý vačok najprv vyčistil a potom doň implantoval malú gumovú trubičku, druhým koncom umiestnenú ku kochleárnemu kanáliku, čím zabezpečil správne odtekanie tekutiny.[75]

Posádka Apolla 14. Zľava doprava: Stuart Roosa, Alan Shepard a Edgar Mitchell

Na výsledok operácie si musel Shepard počkať ešte niekoľko mesiacov, kým sa stav jeho vnútorného ucha dostal opäť do normálu. Medzitým sa vrátil ku svojej práci šéfastronauta a potajomky sa opatrne zapájal do výcviku. Začali sa aj prvé lety programu Apollo. Operácia bola nakoniec úspešná a 7. mája 1969 bol Shepard oficiálne vrátený do plného letového stavu. Shepard spolu so Slaytonom nominoval seba za veliteľa najbližšej možnej mesačnej misie, ktorou v tom čase bolo Apollo 13 naplánované na rok 1970. Za normálnych okolností mal byť vďaka zabehnutému Slaytonovmu systému rotácie posádok veliteľom Apolla 13 astronaut Gordon Cooper, ktorý predtým pôsobil v úlohe veliteľa záložnej posádky Apolla 10. Cooper v úlohe veliteľa záložnej posádky nepresvedčil a bol nahradený Shepardom, ktorý dostal možnosť zostaviť si posádku podľa svojho úsudku. Požiadal tak astronauta Jima McDivitta, aby pôsobil vo funkcii pilota lunárneho modulu a do funkcie pilota veliteľského modulu bol nominovaný nováčik Stuart Roosa. McDivitt ale odmietol. Argumentoval tým, že Shepard sa iba nedávno navrátil do plného letového stavu a preto nemá dostatočný výcvik na velenie nasledujúcej mesačnej misie Apollo. Do úlohy pilota lunárneho modulu bol tak namiesto McDivitta nominovaný tiež nováčik Edgar Mitchell. Keď Slayton predložil navrhovanú posádku vedeniu NASA, vtedajší šéf divízie pilotovaných letov pri riaditeľstve NASA, George Mueller, to odmietol. Slayton tak v auguste 1969 požiadal Jima Lovella, ktorý vtedy len nedávno pôsobil ako veliteľ záložnej posádky Apolla 11 a bol už tiež určený za veliteľa misie Apollo 14, či by jeho posádka bola namiesto Apolla 14 ochotná letieť už v Apolle 13. Lovell súhlasil a Shepardova neskúsená posádka dostala misiu Apollo 14. Astronauti Cooper a McDivitt už do vesmíru neleteli.[76][77] Veliteľom záložnej posádky Apolla 14 sa stal astronaut Eugene Cernan s česko-slovenskými koreňmi, pilotom veliteľského modulu Ronald Evans a pilotom lunárneho modulu Joe Engle.

Za výmenu posádok Apolla 13 a 14 bol Shepard nakoniec aj vďačný. Apollo 13 sa totiž počas letu k Mesiacu, v apríli 1970, dostalo po výbuchu jednej z kyslíkových nádrží do vážnych problémov a dlhý čas hrozila aj smrť posádky. Po úspešnom návrate Apolla 13 na Zem veliteľ, Jim Lovell, voči Alanovi na tému výmeny posádok sarkasticky zažartoval: „Kedykoľvek budeš chcieť Apollo 13 späť, máš ho mať, Alan!“ Kvôli nutným opravám a testom musel byť let Apollo 14 odložený o štyri mesiace oproti pôvodnému plánu.

Apollo 14[upraviť | upraviť zdroj]

Štart Apolla 14, 31. január 1971

S miernym oneskorením kvôli počasiu misia Apollo 14 nakoniec úspešne odštartovala zo štartovacieho komplexu 39A Kennedyho vesmírneho strediska 31. januára 1971 o 16:03:02,57 miestneho času (21:03:02,57 svetového času). Nosná raketa Saturn V s výrobným číslom SA-509 niesla na vrchole veliteľský modul pomenovaný Kitty Hawk a lunárny modul Antares. Navedenie na parkovaciu obežnú dráhu a navedenie na translunárnu dráhu prebehlo bez problémov. Komplikácie nastali po odpojení kozmickej lode od stupňa S-IVB s pripojeným lunárnym modulom, s ktorým sa mali spojiť, a nepotrebný stupeň S-IVB odpojiť, aby celé súlodie mohlo letieť k Mesiacu podľa plánu. Pilotovi veliteľského modulu, Stuartovi Roosovi, sa totiž ani po troch opakovaných pokusoch nepodarilo úspešne spojiť veliteľský modul s lunárnym modulom. Západky na špici spojovacieho uzla, ktoré mali zabezpečiť pevné spojenie oboch lodí, nefungovali správne. Obe lode sa pri každom pokuse o pevné spojenie od seba iba zľahka odrazili. Eugene Cernan posádke Apolla 14 nakoniec navrhol, aby Roosa veliteľský modul pomocou orientačných trysiek držal v čo najtesnejšej možnej blízkosti pri lunárnom module a Shepard v tom momente zatiahol pomocou prepínača na prístrojovom paneli spojovací uzol. Navrhnutý postup nakoniec fungoval bez problémov a veliteľský modul Kitty Hawk sa päť hodín po štarte pevne spojil s lunárnym modulom Antares, ktorý Roosa následne odpojil od stupňa S-IVB a s celou zostavou sa od neho vzdialil.[78]

Po štyri dni trvajúcom lete bolo Apollo 14 dňa 4. februára 1971 o 06:50 UTC manévrom LOI-1 úspešne navedené na obežnú dráhu okolo Mesiaca. Po ďalšej korekcii dráhy nasledovali previerky lunárneho modulu. Po odpočinku prestúpili 5. februára Shepard a Mitchell do lunárneho modulu Antares a začali s prípravami na jeho oddelenie od materskej lode Kitty Hawk, ku ktorému došlo 5. februára o 04:50:43 UTC. Približne hodinu a pol pred začiatkom zostupového manévru palubný počítač lunárneho modulu oznámil, že dostal príkaz na prerušenie pristátia. Signál sa objavil aj po opakovanom pokuse o nápravu, ale nakoniec sa problém podarilo vyriešiť pri ďalšom komunikačnom okne s Houstonom. Riešenie prišlo vo forme istej softvérovej záplaty na ignorovanie signálu prerušenia pristátia. Zostupový manéver následne prebiehal bez problémov až do momentu, kedy sa lunárny modul nachádzal vo výške približne 10 km nad mesačným povrchom. Palubný radar mal v tejto výške zamerať mesačný povrch a merať presnú vzdialenosť lunárneho modulu od povrchu. Nestalo sa tak, a keďže pravidlá misie prikazovali v tejto situácii prerušiť pristátie a vrátiť sa k materskej lodi, komunikátor, astronaut Fred Haise ohlásil: „Antares, mali by ste si začať prechádzať procedúry pre prerušenie pristátia!“ Alan Shepard mu odpovedal: „Sme si vedomí pravidiel, Houston!“ Vzápätí Shepard navrhol Mitchellovi: „Ak sa radar nenahodí, poletíme až dole.“ Situáciu vyriešil Fred Haise, ktorý astronautom navrhol vypnúť a zapnúť istič radaru. Navrhovaný postup fungoval bezchybne a chvíľu na to, o 09:18:11 UTC, lunárny modul Antares pristál v bezprostrednej blízkosti plánovaného bodu na pahorkatine Fra Mauro.[78][79]

Alan Shepard pózuje pri americkej vlajke na Mesiaci, 5. február 1971

Po vyše piatich hodinách po pristátí sa 47-ročný Alan Shepard stal piatym a zároveň aj zatiaľ najstarším človekom, ktorý vkročil na povrch Mesiaca.[80] V momente, keď vstúpil na mesačný povrch, povedal: „Bola to dlhá cesta, ale sme tu...“ Išlo o prvú misiu, pri ktorej sa podarilo úspešne vysielať farebný televízny obraz z povrchu Mesiaca.[pozn. 9] Astronauti na povrchu okrem iného inštalovali aj súbor vedeckých prístrojov ALSEP, ktorý obsahoval aj laserový odrážač slúžiaci potom ešte dlhé roky. Prvý výstup na mesačný povrch trval 4 hodiny, 47 minút a 50 sekúnd. Hlavným cieľom druhej prechádzky bol 1,5 km vzdialený kráter Cone. Na prepravu náradia a ďalšieho vybavenia mali astronauti použiť dvojkolesový transportér (MET), ktorý tlačili alebo ťahali ako rikšu. Boli však nesmierne vyčerpaní a kvôli únave a zlej orientácii iba čiastočne dodržali určenú trasu. Fred Haise astronautom nakoniec prikázal, aby vykonali naplánované experimenty na mieste, kde sa práve nachádzajú, a potom sa vrátili späť k lunárnemu modulu. Ešte pred definitívnym návratom astronautov do lunárneho modulu sa Shepard objavil pred kamerou a ohlásil: „Houston, mám v ruke rukoväť lopatky na núdzovú vzorku a úplnou náhodou je na jeho konci šestka železo. V ľavej ruke mám malú bielu loptičku, ktorú dôverne poznajú milióny Američanov. Teraz ju pustím na zem.“ Prvý úder sa mu nepodaril a zvíril len mesačných prach. Pri druhom údere sa loptička nepatrne pohla a pri treťom sa mu podarilo loptičku posunúť o niekoľko metrov. Na štvrtý úder Alan vytiahol ešte jednu loptičku a odpálil. Sledujúc rýchlo sa vzďaľujúcu loptičku vykríkol: „Míle a míle a míle!“[81] Potom sa spolu s Mitchellom vrátil k práci a do lunárneho modulu naložili celkovo 42,80 kg vzoriek. Na Mesiaci strávili celkovo 1 deň, 9 hodín, 30 minút a 31 sekúnd.

Keby mi niekto pred letom povedal: 'Chystáš sa nechať uniesť pri pohľade na Zem z Mesiaca?' Povedal by som: 'Nie, v žiadnom prípade.' Ale napriek tomu, keď som sa prvýkrát pozrel späť na Zem, zatiaľ čo som stál na povrchu Mesiaca, plakal som.
– Alan Shepard

Lunárny modul Antares odštartoval z povrchu 6. februára o 18:48:42 UTC a o 20:35:42 UT sa spojil s materskou loďou Kitty Hawk. V čase 01:37 UTC sa zapálil motor SPS, aby naviedol veliteľský a servisný modul Kitty Hawk na dráhu smerom k Zemi. Apollo 14 šťastne ukončilo svoj let 9. februára 1971 o 21:05:00 UTC pristátím do vĺn južného Tichého oceánu v blízkosti lietadlovej lode USS New Orleans. Miesto pristátia sa nachádzalo približne 680 km juhovýchodne od Tongy. Posádka Apolla 14 sa stala poslednou, ktorá po pristátí absolvovala pobyt v karanténe.[82] Po prepustení z karantény a následnej sérii rôznych spoločenských stretnutí a slávnostných večerí sa v júni 1971 Shepard vrátil späť do funkcie šéfastronauta. V júli 1971 bol prezidentom Richardom Nixonom menovaný ako delegát 26. Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov, pričom v tejto funkcii slúžil od septembra do decembra 1971.[72] Dňa 26. augusta 1971 bol Shepard prezidentom Nixonom povýšený na hodnosť kontradmirála, čím sa stal prvým astronautom, ktorý dosiahol túto hodnosť, hoci James McDivitt bol predtým povýšený na brigádneho generála USAF.[83][84] V období, keď sa Deke Slayton vrátil späť do letového stavu a pripravoval sa na americko-sovietsku misiu Apollo-Sojuz, zastával Shepard funckiu riaditeľa operácií posádok pre vesmírnu stanicu Skylab. Naďalej sa angažoval v súkromnom podnikaní, ktorému sa začal venovať čoraz viac. Rozhodol sa preto k 1. augustu 1974 z NASA aj námorníctva odísť.[72]

Tam hore som si uvedomil, že naša planéta nie je nekonečná. Je krehká. Nemusí to byť pochopiteľné pre mnoho ľudí a to je ťažké, že ľudia bojujú medzi sebou tu na Zemi namiesto toho, aby sa snažili dať dohromady a žiť na tejto planéte. Vyzeráme docela zraniteľne v temnote vesmíru.
– Alan Shepard po svojich vesmírnych letoch

Neskorší život[upraviť | upraviť zdroj]

Po odchode z NASA a námorníctva Shepard pôsobil v predstavenstvách mnohých spoločností. Angažoval sa v spoločnosti Winward Beverage Co., ktorej spoluvlastníkom sa stal. Spoločnosť získala ako prvá v juhovýchodnom Texase zmluvu na výrobu piva Coors. Okrem toho sa angažoval aj v predaji nehnuteľností a realít, bol prezidentom svojej spoločnosti, Seven Fourteen Enterprises, Inc. (pomenovanej po jeho dvoch vesmírnych letoch, Freedom 7 a Apollo 14), zastrešujúcej ešte niekoľko obchodných spoločností.[85]

V roku 1979 spisovateľ Tom Wolfe vydal úspešnú knihu Správna posádka (The Right Stuff), ktorá opisuje obdobie prvých amerických pilotovaných letov do vesmíru. Následný úspech filmovej verzie spôsobil návrat popularity bývalej sedmičky astronautov programu Mercury. Žijúci bývalí astronauti sa začali pri rôznych príležitostiach stretávať. Pri jednom stretnutí vyvstal v roku 1984 nápad založiť charitatívnu organizáciu Mercury Seven. Shepard v nej zastával iba funkciu čestného predsedu, pretože bol pracovne vyťažený riadením vlastnej spoločnosti. Cieľom nadácie bolo získavať peniaze na štipendiá pre nadaných študentov vedy a techniky. Neskôr, v druhej polovici 80. rokov, sa Alan začal v nadácii angažovať viac, keď predal všetky podiely vo svojich podnikoch. V roku 1995 bola nadácia premenovaná na Astronaut Scholarship Foundation. Shepard bol zvolený za prezidenta a predsedu nadácie, pričom v týchto funkciách zostal do októbra 1997, kedy obe funkcie prenechal bývalému astronautovi Jimovi Lovellovi.[72]

V roku 1992 začal Shepard spolu s Dekom Slaytonom a dvoma novinármi, Jayom Barbreem a Howardom Benedictom, pracovať na spoločnej knihe s názvom Moon Shot: The Inside Story of America's Race to the Moon. Kniha bola vydaná v roku 1994, ale Deke Slayton sa vydania knihy nedožil, zomrel v roku 1993.[81] V roku 1995 oslávili Alan a Louise polstoročie v manželskom zväzku. V roku 1996 bola Shepardovi diagnostikovaná leukémia. Situácia sa pre Alana vyvíjala spočiatku priaznivo, ale na jar 1997 sa jeho stav zhoršil. Napriek svojmu zlému zdravotnému stavu sa v súkromí zdôveroval: „Nič neľutujem. Nebojím sa. Ale nie som ani pripravený boj vzdať.“[86] Vďaka krvným transfúziám sa začal jeho stav v lete 1998 čiastočne zlepšovať, ale 20. júla ho manželka Louise priviezla do nemocnice v kalifornskom Pebble Beach s bolesťami žalúdku, pričom sa Alanov stav postupne zhoršoval. Alan Bartlett Shepard, Jr. zomrel večer 21. júla 1998.[87][86] Manželka Louise zomrela o päť týždňov neskôr, 25. augusta 1998 o 17:00, v čase, kedy jej vždy Shepard volával, keď bol na služobných cestách. Rodina sa potom rozhodla oboch spopolniť. 18. novembra bol popol obidvoch zmiešaný so suchými kvetmi v rovnakom momente rozptýlený z dvoch vrtuľníkov U. S. Navy nad malou zátokou Stillwater Cove, pred ich domom v Pebble Beach.[88][89][90]

Nemusíte mať žiadny zvláštny talent, ale možno len venovať viac pozornosti tomu, čo robíte.
– Alan Shepard

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Interná skupina v rámci NASA, ktorá sa zaoberala prípravou pilotovaných vesmírnych letov.
  2. Prvý suborbitálny pilotovaný let programu Mercury sa mal pôvodne usktočniť dňa 26. apríla 1960,[47] ale oneskorenie spôsobené neplánovanými prípravnými prácami spôsobilo, že let bol veľakrát odložený, najprv na 5. decembra 1960, potom na polovicu januára 1961,[48] 6. marca 1961,[49] 25. apríla 1961,[50] 2. mája 1961 a napokon na skutočný dátum štartu dňa 5. mája 1961.[51]
  3. V preklade Sloboda 7. Číslo sedem v názve nesymbolizovalo sedmičku astronautov Mercury, ako sa niekedy nesprávne interpretuje, ale poukazovalo na fakt, že kozmická loď bola siedmym vyrobeným kusom.[49]
  4. Prezývka „José“ vznikla ešte počas výcviku astronautov Mercury. Shepard sa v tom čase dostal k humornej nahrávke z jednej časti série „The Steve Allen Show“, kde komik, Bill Dana, hral postavu „José Jiménez – váhavý astronaut“. José Jiménez bol fiktívny astronaut mexického pôvodu, ktorý s neustálymi obavami zo svojho vesmírneho letu, uplakaným hlasom a lámanou angličtinou vysvetľoval reportérovi, že nechce letieť. Skutoční astronauti si túto postavu veľmi obľúbili a zvlášť Alan Shepard, ktorý si gramofónovú platňu s výstupom Billa Danu pretočil na magnetofónovú pásku a v pokojných momentoch ju na Cape Canaveral púšťal do ampliónov na rampe na najvyššiu hlasitosť.
  5. Kozmická loď by sa vrátila späť do atmosféry aj bez spustenia brzdiacich rakiet, pretože rýchlosť lode nebola dostačujúca na to, aby začala obiehať okolo Zeme.
  6. Prvé príznaky choroby pocítil už v roku 1959 po konferencii, na ktorej bola predstavená sedmička astronautov Mercury. Vtedy hral so svojím otcom a jedným známym golf na Virginia Beach, pričom začal náhle pociťovať závraty a točenie hlavy. Epizóda nemala žiadne ďalšie následky, ale Alan pre istotu zakázal ostatným o tejto príhode hovoriť. Tá sa mu mierne pripomenula ešte počas výcviku, keď mu po každej jazde na centrifúge nevoľnosť ustupovala pomalšie než ostatným astronautom, ale inak nepociťoval žiadne iné zdravotné problémy. Na jar roku 1963 sa mu tieto problémy vrátili a epizódy závratov s nevoľnosťou sa stále stupňovali.[67]
  7. Liečivo alebo rastlinná droga navodzujúca zvýšenú diurézu (vylučovanie) vody a elektrolytov v moči.
  8. Jeden z vitamínov B. Vitamín B3 je nevyhnutne potrebný pri tvorbe energie v bunkách a je dôležitý pri srdcovej, nervovej a svalovej činnosti a pri udržiavaní zdravej kože a dobrého fungovania tráviaceho traktu.
  9. Farebná kamera na Apolle 12 síce nasnímala niekoľko krátkych okamihov farebného televízneho vysielania, ale následne bola mimovoľne namierená na slnko, čím sa stala nepoužiteľnou.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Burgess 2014, s. 69.
  2. http://archiver.rootsweb.ancestry.com/th/read/MAYFLOWER/2002-02/1014474755
  3. http://www.kosmonautix.cz/2013/11/vesmirne-osudy-32-dil-alan-shepard/
  4. Thompson 2004, s. 10.
  5. a b Burgess 2014, s. 70.
  6. Thompson 2004, s. 8.
  7. a b c Thompson 2004, s. 16–18.
  8. Thompson 2004, s. 20–24.
  9. a b Shepard a kolektív 2010, s. 64.
  10. Thompson 2004, s. 24–27.
  11. Thompson 2004, s. 27–29.
  12. Thompson 2004, s. 36–37.
  13. Thompson 2004, s. 40–42.
  14. Thompson 2004, s. 56.
  15. Thompson 2004, s. 57.
  16. Thompson 2004, s. 62–64.
  17. Thompson 2004, s. 66–68.
  18. http://www.history.navy.mil/research/histories/ship-histories/danfs/c/cogswell.html
  19. Thompson 2004, s. 69–80.
  20. Thompson 2004, s. 90–95.
  21. Thompson 2004, s. 100–103.
  22. http://www.kosmonautix.cz/2013/12/vesmirne-osudy-33-dil-alan-shepard/
  23. Thompson 2004, s. 109.
  24. Thompson 2004, s. 109–114.
  25. Thompson 2004, s. 124–125.
  26. http://www.jsc.nasa.gov/Bios/htmlbios/shepard-alan.html
  27. Thompson 2004, s. 131–137.
  28. Thompson 2004, s. 131.
  29. Thompson 2004, s. 151–154.
  30. Shepard a kolektív 2010, s. 65.
  31. http://www.kosmonautix.cz/2013/12/vesmirne-osudy-34-dil-alan-shepard/
  32. Thompson 2004, s. 177–181.
  33. Thompson 2004, s. 190.
  34. https://www.newspapers.com/newspage/12123349/
  35. Atkinson & Shafritz 1985, s. 36–39.
  36. Burgess 2011, s. 35.
  37. Burgess 2011, s. 38.
  38. Burgess 2011, s. 46–51.
  39. Atkinson & Shafritz 1985, s. 40–42.
  40. a b Atkinson & Shafritz 1985, s. 42–47.
  41. Thompson 2004, s. 196–197.
  42. Shepard a kolektív 2010, s. 67.
  43. Burgess 2011, s. 274–275.
  44. Glenn & Taylor 1985, s. 274–275.
  45. Thompson 2004, s. 262–269.
  46. Shepard & Slayton 1994, s. 76–79.
  47. Swenson, Grimwood & Alexander 1966, s. 141.
  48. Swenson, Grimwood & Alexander 1966, s. 263.
  49. a b Swenson, Grimwood & Alexander 1966, s. 342.
  50. Swenson, Grimwood & Alexander 1966, s. 324.
  51. Swenson, Grimwood & Alexander 1966, s. 350.
  52. Swenson, Grimwood & Alexander 1966, s. 342.
  53. Swenson, Grimwood & Alexander 1966, s. 343.
  54. Shepard & Slayton 1994, s. 111.
  55. http://www.kosmonautix.cz/2013/12/vesmirne-osudy-34-dil-alan-shepard-2/
  56. Swenson, Grimwood & Alexander 1966, s. 360–361.
  57. Burgess 2014, s. 147.
  58. Swenson, Grimwood & Alexander 1966, s. 356–357.
  59. https://archive.org/details/1961-05-08_As_World_Watched
  60. http://valor.militarytimes.com/recipient.php?recipientid=56428
  61. Thompson 2004, s. 319–322.
  62. Thompson 2004, s. 328–330.
  63. Burgess 2014, s. 236–237.
  64. a b Swenson, Grimwood & Alexander 1966, s. 492.
  65. Thompson 2004, s. 344–345.
  66. Thompson 2004, s. 345–346.
  67. http://www.kosmonautix.cz/2013/12/vesmirne-osudy-35-dil-alan-shepard/
  68. Thompson 2004, s. 350–351.
  69. Thompson 2004, s. 352–354.
  70. Shepard & Slayton 1994, s. 168–170.
  71. Thompson 2004, s. 366.
  72. a b c d http://history.nasa.gov/40thmerc7/shepard.htm
  73. Thompson 2004, s. 359–360.
  74. Thompson 2004, s. 386–387.
  75. http://www.kosmonautix.cz/2013/12/vesmirne-osudy-36-dil-alan-shepard/
  76. Thompson 2004, s. 390–393.
  77. Slayton & Cassutt 1994, s. 235–238.
  78. a b https://airandspace.si.edu/explore-and-learn/topics/apollo/apollo-program/landing-missions/apollo14.cfm
  79. http://www.kosmonautix.cz/2014/01/vesmirne-osudy-37-dil-alan-shepard/
  80. https://www.theguardian.com/science/2009/jul/09/apollo-astronauts-walking-moon
  81. a b http://history.nasa.gov/alsj/a14/a14.clsout2.html
  82. Codr 1982
  83. https://news.google.com/newspapers?nid=1350&dat=19710826&id=NvJOAAAAIBAJ&sjid=2QEEAAAAIBAJ&pg=3747,3816704
  84. Burgess 2014, s. 241.
  85. http://astronautscholarship.org/Astronauts/alan-b-shepard-jr/
  86. a b Thompson 2004, s. 462.
  87. http://www.nytimes.com/1998/07/23/us/alan-b-shepard-jr-is-dead-at-74-first-american-to-travel-in-space.html
  88. Thompson 2004, s. 471–472.
  89. http://articles.chicagotribune.com/1998-08-27/news/9808280089_1_louise-shepard-alan-shepard-original-seven-astronauts
  90. http://www.kosmonautix.cz/2014/01/vesmirne-osudy-39-dil-alan-shepard/

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Atkinson, Joseph D.; Shafritz, Jay M. (1985). The Real Stuff: a History of NASA's Astronaut Recruitment Program. Praeger special studies. New York: Praeger. ISBN 978-0-03-005187-6.
  • Burgess, Colin (2011). Selecting the Mercury Seven: the Search for America's First Astronauts. Springer-Praxis books in space exploration. New York; London: Springer. ISBN 978-1-4419-8405-0.
  • Burgess, Colin (2014). Freedom 7: the Historic Flight of Alan B. Shepard, Jr. Springer-Praxis books in space exploration. New York; London: Springer. ISBN 978-3-319-01155-4.
  • Carpenter, M. Scott; Cooper, L. Gordon, Jr.; Glenn, John H., Jr.; Grissom, Virgil I.; Schirra, Walter M., Jr.; Shepard, Alan B., Jr.; Slayton, Donald K. (2010) [pôvodne publikované v roku 1962]. We Seven: By the Astronauts Themselves. New York: Simon & Schuster Paperbacks. ISBN 978-1-4391-8103-4.
  • Codr, Milan (1982). Sto hvězdných kapitánů. 1. vyd. Praha: Práce. ISBN 24-033-82.
  • Glenn, John; Taylor, Nick (1985). John Glenn: A Memoir. New York: Bantam Books. ISBN 978-0-553-11074-6.
  • Kranz, Gene (2000). Failure Is Not an Option: Mission Control from Mercury to Apollo 13 and Beyond. New York: Simon & Schuster. ISBN 0-7432-0079-9.
  • Marriott, John (1992). Thunderbirds Are Go!. London: Macmillan Publishers. ISBN 1-85283-164-2.
  • Shepard, Alan B.; Slayton, Donald K.; Barbree, Jay; Benedict, Howard (1994). Moon Shot: The Inside Story of America's Race to the Moon. Atlanta: Turner Publishing Company. ISBN 1-878685-54-6.
  • Slayton, Donald K.; Cassutt, Michael (1994). Deke!: U.S. Manned Space: From Mercury to the Shuttle. New York: Forge. ISBN 0-312-85503-6.
  • Swenson, Loyd S., Jr.; Grimwood, James M.; Alexander, Charles C. (1966). This New Ocean: A History of Project Mercury. The NASA History Series. Washington, DC: NASA. OCLC 569889. NASA SP-4201.
  • Thompson, Neal (2004). Light This Candle: The Life & Times of Alan Shepard, America's First Spaceman. 1. vyd. New York: Crown Publishers. ISBN 0-609-61001-5.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]