Deke Slayton

Donald K. Slayton
astronaut NASA
Deke Slayton v roku 1965
Stav	zosnulý
Narodenie	1. marec 1924 Sparta, Wisconsin, USA
Úmrtie	13. jún 1993 (69 rokov) League City, Texas, USA
Predchádzajúce zamestnanie	pilot bombardéra, skúšobný pilot
Hodnosť	major, USAF
Čas vo vesmíre	9 dní, 1 hodina, 28 minút
Kozmonaut od	9. apríla 1959
Misie	Apollo-Sojuz
Znaky misií
Kozmonaut do	27. februára 1982
Kozmonautický portál  Biografický portál

Donald Kent „Deke“ Slayton [vyslov: donald kent dýk slejtn] (* 1. marec 1924, Sparta – † 13. jún 1993, League City) bol americký astronaut, skúšobný pilot, letecký inžinier a pilot Vzdušných síl USA. Bol vybraný do prvej sedmičky astronautov NASA programu Mercury. Stal sa prvým šéfastronautom NASA a následne až riaditeľom operácií letových posádok (Director of Flight Crew Operations), pričom zodpovedal aj za výber astronautov na lety do vesmíru.

Počas druhej svetovej vojny sa Slayton prihlásil do Leteckého zboru Armády USA a odlietal niekoľko bojových letov nad Európou a Tichomorím. Po vojne odišiel z armády a študoval letecké inžinierstvo na University of Minnesota, pričom v roku 1949 získal titul bakalár vied (Bachelor of Science). Následne pracoval ako letecký inžinier vo firme Boeing. Nemohol však lietať, a tak odtiaľ po dvoch rokoch odišiel a vstúpil do Národnej leteckej gardy štátu Minnesota. Potom sa prihlásil k Vzdušným silám USA a v roku 1955 bol prijatý do U.S. Air Force Test Pilot School. V roku 1959 bol vybraný do prvej sedmičky astronautov NASA (Mercury Seven). Mal sa stať druhým Američanom na obežnej dráhe Zeme, ale v roku 1962 ho vyradili z letového stavu kvôli srdcovej arytmii. Vzápätí sa stal prvým šéfastronautom NASA a v roku 1963 aj asistentom riaditeľa pre operácie letových posádok (Assistant Director for Flight Crew Operations). Funkciu šéfastronauta prenechal v roku 1964 astronautovi Alanovi Shepardovi, ktorý tiež musel byť vyradený z letového stavu. V roku 1966 bol Slayton menovaný za riaditeľa operácií letových posádok. Mal na starosti výber astronautov, ich prípravu a najmä menovanie posádok. Z tejto pozície mal veľký vplyv na podobu amerických pilotovaných kozmických letov. Nevzdával sa však šance na let do vesmíru a medzitým sa snažil udržiavať v dobrej kondícii. V roku 1972 nakoniec dostal lekárske povolenie na návrat do letového stavu a začal sa pripravovať na medzinárodný kozmický let Apollo-Sojuz, počas ktorého v roku 1975 letel do vesmíru ako pilot stykovacieho modulu. Mal 51 rokov a stal sa vtedy najstarším človekom vo vesmíre. Pomáhal aj pri vývoji raketoplánu. V NASA zostal do roku 1982. Zomrel v roku 1993 na rakovinu mozgu.

Mladosť a začiatok kariéry

Rodičia a vzdelanie

Narodil sa 1. marca 1924 na jednej z mliečnych fariem okolo mestečka Leon neďaleko Sparty v štáte Wisconsin v USA. Mal anglický a nórsky pôvod. Jeho otec Charles Sherman Slayton (1887 – 1972) bol pôvodne vdovcom, kým sa zoznámil s Victoriou Adeliou Larsonovou (1895 – 1970). Okrem Donalda mali manželia Slaytonoví ešte ďalšie štyri deti (syna Howarda, dcéry Bev a Marie a najmladšieho syna Dicka) a Donaldov otec mal ešte dcéru Vernu a syna Elwooda z prvého manželstva. Elwood však s nimi nežil a vychovávala teta. Donald odmalička pomáhal s prácami na farme pri chove oviec a kráv a pestovaní tabaku. V dome nemali elektrinu ani tečúcu vodu. Vo veku 5 rokov sa Donaldovi stala nehoda, ktorá ho fyzicky poznamenala na celý život. Keď sa snažil pomôcť vyčistiť zaseknutú kosačku, ťahanú koňmi, kone náhle urobili jeden krok vpred. Žacia lišta mu cvaknutím odsekla dva články prstenníka na ľavej ruke. Na tento hendikep bol Donald do dospelosti veľmi citlivý a naučil sa skrývať prsty na ľavej ruke tak, aby si nikto nič nevšimol. Po absolvovaní základnej školy v Leone nastúpil na strednú v neďalekom meste Sparta, kde boxoval, hral na trombón a bol aktívny v organizácii Future Farmers of America. Keď bol v druhom ročníku, Nemecko napadlo Poľsko a začala druhá svetová vojna. Mladý Slayton sa zaujímal o farmárčenie, ktorému sa chcel venovať, ale namiesto toho ho viacej zaujalo letectvo. V treťom ročníku si zmenil nepovinné predmety z prírodopisu, poľnohospodárstva a živočíšnej výroby na matematiku, fyziku a chémiu. Napriek roztržke s otcom sa mu podarilo obhájiť si svoj názor.

Druhá svetová vojna

Slayton ako pilot počas druhej svetovej vojny

Dňa 7. decembra 1941 Japonsko zaútočilo na Pearl Harbor a USA následne vstúpili do vojny. Slayton spočiatku uvažoval o službe v námorníctve (United States Navy), ale nevedel plávať a námorníctvo prijímalo do leteckého výcviku iba vysokoškolsky vzdelaných adeptov. Letecký zbor Armády USA (United States Army Air Corps) však od marca 1942 prijímal do leteckého výcviku mladíkov iba so stredoškolským vzdelaním. Slayton vycítil príležitosť a 8. apríla 1942 podpísal u leteckého zboru záväzok ako nezaradený vojak. V máji dokončil strednú školu a o niekoľko mesiacov neskôr sa presunul do San Antonia v Texase, kde mal absolvovať letecký výcvik. Tu prišiel rozhodujúci moment, ktorým bola lekárska prehliadka. Spočiatku to vyzeralo, že kvôli chýbajúcim článkom na prstenníku ľavej ruky Slayton s lietaním skončil skôr, než vôbec začal. Niektorého z lekárov našťastie napadlo pozrieť sa do predpisov. Zistilo sa, že predpisový pilot musí mať všetky prsty s jedinou výnimkou. Na vykonávanie tohto povolania nie je potrebný prstenník na ľavej ruke (pre ľavákov na pravej). Slayton tak mohol začať s úvodným výcvikom vo Vernone v Texase, kde lietal na cvičných lietadlách Fairchild PT-19, PT-17 Stearman a AT-6 Texan. Na konci leta 1942 uskutočnil na lietadle PT-17 Stearman svoj prvý sólový let. Po troch mesiacoch úvodného výcviku sa presunul do mesta Waco v Texase, kde v rámci základného výcviku lietal na strojoch BT-13 Valiant. Úvodným aj základným výcvikom Slayton prešiel bez zaváhania. Prial si lietať na jednomotorových stíhačkách, ale armáda ho vybrala do kurzu pre pilotov viacmotorových lietadiel. Donald tak začal s výcvikom na lietadlách AT-10 Wichita, AT-17 Bobcat a A-18 Shrike. Výcvik absolvoval 22. apríla 1943 a následne mal v Columbii v Južnej Karolíne podstúpiť bojový výcvik na bombardér B-25 Mitchell. Po piatich mesiacoch výcvik dokončil a čakalo ho pridelenie k bojovej jednotke, ktorou sa stala 340. bombardovacia skupina (340th Bombardment Group, 340th BG) dislokovaná v tom čase v severnej Afrike.

Donald Slayton (vpravo) s kolegom pri lietadle A-26 Invader pravdepodobne na Okinave, leto 1945

V Newport News vo Virgínii Slayton so svojimi kolegami nastúpil na jednu z lodí tvoriacich konvoj, aby vyplávali smerom do Stredozemného mora. Po mesačnej plavbe lode priplávali do prístavu Zerni, kde sa ukázalo, že 340th BG sa medzitým premiestnila do Talianska. Lode tak odplávali smer Neapol. Neďaleko Gibraltáru sa stali terčom útoku nemeckých bombardérov a ponoriek. Nemcom sa podarilo potopiť niekoľko lodí. V septembri 1943 Slayton nakoniec prišiel do Neapolu, odkiaľ sa presunul na základňu San Pancrazio. Odtiaľto lietal na bojové lety nad Balkánsky polostrov. Po šiestich týždňoch sa spolu s 340th BG presunul na základňu vo Foggii a v januári 1944 na poľné letisko na úpätí sopky Vezuv. Tu večer 18. marca zažil erupciu Vezuvu, pri ktorej bolo v priebehu niekoľkých minút zničených asi 80 lietadiel 340th BG. Nad Európou Slayton nakoniec odlietal 56 bojových letov a v máji 1944 sa vrátil do USA.

Plánoval, že sa ešte vráti do Európy ako stíhací pilot, ale armáda mu dala dve možnosti. Buď bude inštruktor pre pokročilý výcvik na B-25 v Texase, alebo inštruktor pre bojový výcvik na B-25 v Južnej Karolíne. Slayton si vybral druhú možnosť, ale mal už iný plán. V tom čase sa uvádzal do výzbroje nový dvojmotorový ľahký bombardér A-26 Invader, ktorý mal byť rýchlejší než ostatné lietadlá v tejto kategórii. Keď už nemôže byť stíhačom, rozhodol sa, že bude aspoň lietať na A-26. Zámer sa mu podaril a zvyšok roka 1944 strávil výcvikom na A-26 na Selfridgeovom letisku v Michigane. Pripravoval sa na bojové nasadenie v Tichomorí. V júli 1945 prišiel na ostrov Okinava a pridal sa k 319. bombardovacej skupine (319th Bombardment Group, 319th BG). Z Okinavy stihol odlietať sedem bojových letov nad Japonskom. Posledný bojový let uskutočnil 12. augusta, tri dni po zhodení atómovej bomby na Nagasaki. Tešil sa na návrat domov, ale početné jednotky z Európy a Tichomoria nebolo možné prepraviť späť do USA naraz. Preto takmer dva mesiace trvalo, kým sa dostal domov. Po vojne pracoval ako inštruktor na B-25 v Camp McCoy vo Wisconsine, Albany v Georgii a Boca Raton na Floride. Na jeseň 1946 mal Slayton 22 rokov, koniec záväzku v armáde na dohľad, 1 100 nalietaných hodín a 63 bojových letov na konte. Dňa 21. októbra uskutočnil posledný let v službách armády a v novembri 1946 z nej odišiel.

Po druhej svetovej vojne

F-51D Mustang v službách Národnej leteckej gardy štátu Minnesota začiatkom 50. rokov 20. storočia

Po odchode z armády Slayton začal študovať letecké inžinierstvo na University of Minnesota v Minneapolise. Vzhľadom na Slaytonove vojnové skúsenosti mu univerzita odpustila polovicu kreditov za prvý ročník a armáda zase hradila školné. Zvyšok ale bol na Slaytonovi. Rozhodol sa, že univerzitu absolvuje v najrýchlejšom možnom tempe. Ponoril sa do štúdia a vo voľnom čase pracoval, pretože armádne štipendium hradilo iba školné, nie ubytovanie a stravu. Istý čas dokonca pracoval v obchode s dámskou obuvou. Nakoniec však usúdil, že vykladanie nákladných vagónov bude predsa len lepšia voľba. Okrem toho počas víkendov lietal ako rezervista pre vzdušné sily na lietadlách T-6 Texan. Potom zistil, že jeden z jeho starých kamarátov lieta u Národnej leteckej gardy štátu Minnesota v letke, ktorá mala vo výzbroji nielen bombardéry A-26, s ktorými Slayton lietal počas vojny, ale aj jednomotorové stíhačky F-51 Mustang. Slayton využil túto šancu a čoskoro sa preškolil na Mustangy. V jednom období dokonca lietal na troch typoch lietadiel – A-26, F-51 a C-47. V auguste 1949 Slayton získal titul bakalár vied (Bachelor of Science) v leteckom inžinierstve. Štvorročný študijný program zvládol za dva a pol roka. Prácu mu ponúklo niekoľko firiem, ale nakoniec ho zamestnal Boeing. Následne strávil dva roky poväčšinou pri rysovacej doske v Seattli. Pracoval na B-52 Stratofortress a KC-97 Stratofreighter, ale nebolo to pre neho šťastné obdobie. Prišiel aj o možnosť lietať, keďže v okolí Seattlu nebola žiadna základňa Národnej leteckej gardy.

F-86F Sabre 36. denného-stíhacieho krídla na základni Bitburg v Západnom Nemecku, 1955

Vo februári 1951 mu bývalý veliteľ letky našiel miesto u Národnej leteckej gardy štátu Minnesota a ponúkol mu, aby sa vrátil k svojej bývalej jednotke. Slayton sa rozlúčil s Boeingom a odišiel zo Seattlu. Ukázalo sa však, že dva roky neustáleho pozerania na technické výkresy mu ľahko poškodili zrak. Našťastie dostal kontakt na jedného oftalmológa, ktorý dokázal pomocou cvikov vrátiť Slaytonov zrak opäť do formy. Zatiaľ čo cvičil svoje očné buľvy a čakal na opakovanú lekársku prehliadku, stal sa dôstojníkom údržby lietadiel. Po zaradení do letového stavu zalietaval F-51, ktoré prešli opravami a predpísanými prehliadkami.

Slayton však nebol spokojný s pozíciou rezervistu a chcel sa vrátiť do regulárneho letectva. Vzdušné sily USA (United States Air Force, USAF) jeho žiadosť prijali až na tretí raz. Dúfal, že sa zapojí do kórejskej vojny, ale v máji 1952 bol pridelený do Air Command and Staff School v Montgomery v Alabame. Opäť zasadol do školských lavíc, ale šesťtýždňový kurz mu ubehol celkom rýchlo. Potom bol pridelený na pozíciu inšpektora údržby na veliteľstve 12. leteckej armády na základni Wiesbaden vo vtedajšom Západnom Nemecku. V Nemecku ale napriek pôvodným chmúrnym vyhliadkam na lietanie v starých C-47 predsa len narazil na dve šťastné okolnosti. Prvá z nich bola istá Marjorie „Marge“ Lunneyová (1921 – 1989), ktorá pracovala na základni vo Wiesbadene ako sekretárka. Druhou okolnosťou bola prvá skúsenosť s prúdovými lietadlami. Počas návštevy v USA po prvom 18-mesačnom turnuse v Nemecku sa Slaytonovi podarilo prehovoriť nadriadených, a na druhý turnus bol pridelený k 36. dennému-stíhaciemu krídlu (36th Fighter-Day Wing) v Bitburgu. Ako dôstojník údržby dostal preškolenie na vtedy moderný F-86 Sabre. Dňa 18. mája 1955 sa na základni Ramstein oženil s Marjorie Lunneyovou. Kamaráti z jednotky mali z recesie na rukávoch čierne pásky, čím nevestu príliš nepotešili. Zaujímavosťou je, že to bol posledný sobáš, ktorý nemecké úrady vykonali podľa okupačných zákonov. Nemecko v tom čase už nepodliehalo okupačnému veleniu spojeneckých vojsk.

Skúšobný pilot

Po opakovaných pokusoch o prijatie do U.S. Air Force Test Pilot School bola s prihliadnutím na jeho angažmán na prúdových lietadlách jeho žiadosť prijatá. V júni 1955 sa mal Slayton hlásiť na Edwardsovej základni vzdušných síl v Kalifornii ako žiak kurzu pre skúšobných pilotov. Na základe skúseností zo štúdia na University of Minnesota ho tunajšie tempo štúdia neprekvapilo. Navyše sa tu k hodinám stráveným v prednáškových miestnostiach a večerným samoštúdiom pridalo aj lietanie. Mesiac po príchode na Edwardsovu základňu bol Slayton už v plnej práci na hodnotení výkonnostných charakteristík ľahko olietaného T-33. Slaytonovo hodnotenie T-33 si vyžiadalo celkovo 11 letov medzi 26. júlom a 15. septembrom a výsledkom bola správa, ktorú musel schváliť veliteľ školy podplukovník Amman a šéf výkonnostnej sekcie major Polve. Dokument získal ich potvrdenie, rovnako tak aj tie nasledujúce. V decembri 1955 bol Slayton vyradený ako čerstvý skúšobný pilot.

Republic YF-105A

Pridelili ho ku Flight Test Center na Edwardsovej základni k sekcii, ktorá testovala výkony prototypov stíhacích lietadiel. Znamenalo to, že sa dostal k elite skúšobných pilotov. Spolu s ním putoval k stíhacej sekcii aj spolužiak Donald Sorlie. Pod vedením plukovníka Hanesa tu pôsobilo 13 pilotov. Nováčikovia Donald & Donald rýchlo zapadli medzi ostatných. Do roku 1955 ostatní Slaytona oslovovali „Donald“ alebo „Don“. Po príchode do Flight Test Center tu boli dvaja Donaldovia. Pôsobilo to zmätok v rádiovej komunikácii, a tak ostatní začali Slaytona prezývať zloženinou počiatočných písmen z jeho krstných mien Donald Kent. DK sa v angličtine vyslovuje ako „dý kej“, a tak vznikla neskôr slávna prezývka „Deke“ (vyslovuj ako „Dýk“). Deke ako skúšobný pilot spočiatku lietal tzv. „chase“, čo boli sprievodné lety pri testoch prototypov, pri ktorých chase pilot poskytoval svojmu kolegovi referencie ohľadom správania lietadla, výšky, rýchlosti a zhotovoval fotografický alebo filmový záznam. Potom sa dostal aj k novým prototypom. V septembri 1956 vykonával skúšky bŕzd na novom stroji YF-105A, keď obloženie bŕzd vzplanulo. Lietadlo sa zastavilo na kraji dráhy a oheň sa začal pomaly šíriť. Slayton neváhal, otvoril kryt kabíny a zoskočil na zem. Lenže nepočítal s hmotnosťou padáka a pri dopade si spôsobil poriadny pruh. Nebolo to naposledy, čo sa Deke dostal do problémov s YF-105A. Päť, niekedy aj šesť dní v týždni Deke lietal na niekoľkých typoch lietadiel denne. Testoval stroje T-33, YF-104A, F-102A, TF-102, F-101A, F-106 a množstvo ďalších lietadiel. Počas skúšok lietadla F-105 Thunderchief bol Deke menovaný za projektového manažéra a okrem iného dostal na starosť aj vykonávanie samotných skúšok. V jeden deň mal vykonať let na zistenie charakteristík počas utiahnutej zatáčky za podzvukovej rýchlosti. Thunderchief sa však Dekovi vymkol kontrole, vykonal tri alebo štyri otáčky vo vývrtke, ktorá prešla v plochú vývrtku na chrbte. Lietadlo teraz padalo za neustálej rotácie. Mohutné odstredivé sily Slaytona vyťahovali zo sedadla. Nedarilo sa mu vyviesť stroj z nestabilného režimu, Thunderchief sa vždy len začal točiť na opačnú stranu. Navyše Deke zistil, že kvôli negatívnemu preťaženiu nedočiahne na madlá katapultu. Počas niekoľkých sekúnd stroj spadol o tri kilometre a pád pokračoval. Nakoniec sa Dekovi podarilo vysunúť vzdušné brzdy, ktoré, ako dúfal, vývrtku definitívne zastavia. Thunderchief ale opäť iba zmenil zmysel rotácie a padal ďalej. Tentokrát ale počas prechodu z jedného smeru do druhého málinko zaváhal. Na to Deke čakal. Pri ďalšom pokuse sa mu podarilo uviesť stroj do normálneho strmhlavého letu, ktorý mohol vybrať. K zemi mu zostávali iba tri kilometre. Keď sa s lietadlom vrátil na základňu, mechanici opatrne otvorili bombovnicu lietadla, v ktorej boli pripevnené meracie prístroje. Namiesto záznamníkov a citlivých aparátov tu bola iba spleť pokrúteného kovu. Obrovské sily a vibrácie počas vývrtky ich úplne zdemolovali. Deke sa na to chvíľu pozeral, potom sa pomaly obrátil smerom k hangáru, ktorý si na Edwardsovej základni pre svoju potrebu prenajala firma Republic Aviation, zdvihol pravú ruku a známym gestom poslal konštruktérov Republicu do príslušných miest.

Dňa 8. apríla 1957 mu manželka Marge porodila syna, ktorému dali meno Kent Sherman. V rovnakom roku sa stíhacia sekcia Flight Test Center rozdelila na dve časti a Deke bol menovaný za šéfa jednej z nich. V roku 1958 bol spolu s kolegom Andym Andersonom poslaný do Veľkej Británie, aby tamojším pilotom pomohli s letovými skúškami ich prvej nadzvukovej stíhačky English Electric P.1B (z ktorej o niečo neskôr vznikol English Electric Lightning). Pre Slaytona sa P.1B stalo najobľúbenejším lietadlom vôbec. V tom čase sa naplno rozbehli vesmírne preteky medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom. Deke vtedy neprejavoval zvláštny záujem o vesmír, ale videl prísľub v chystanom projekte X-15.

„	P.1 bolo úžasné lietadlo s ľahkou ovládateľnosťou F-86 a výkonmi F-104. Jeho jedinou nevýhodou bolo, že nemalo žiadny dolet... Keď sa však pozriem späť, musím povedať, že P.1 bolo moje najobľúbenejšie lietadlo vôbec.	“
– Deke Slayton

Kariéra v NASA

Mercury Seven

Deke Slayton v roku 1959

V januári 1959 Slayton dostal zapečatenú obálku z Washingtonu, D. C. Boli v nej inštrukcie, aby osobne prišiel do hlavného mesta na tajnú poradu. Nebol ale sám, niektorým ďalším pilotom z Edwardsovej základne prišla pozvánka tiež. Kým Deke sa mal do Washingtonu dostaviť 9. februára, niektorí jeho kolegovia mali v rozkaze termín o týždeň skôr. Keď sa vrátili z tajného pohovoru, niečo aj prezradili. Slayton tak už pri balení vecí pred cestou trocha tušil, o čo pôjde. V pondelok 9. februára 1959 Deke sedel s 30 ďalšími mužmi v jednej zo sál Dolley Madison House vo Washingtone, D. C. Prvé informácie kandidátom poskytol Charles Donlan, námestník Space Task Group. Odhalil im dôvod ich prítomnosti, vysvetlil princípy fungovania novej organizácie NASA a stručne opísal program Mercury. Potom k nim prehovoril Warren North z riaditeľstva NASA, ktorý vysvetlil dôvody na vykonanie pilotovaného kozmického letu. Nakoniec im Dr. Robert Voas opísal priebeh výberového procesu. Niektorých kandidátov trocha zaskočil fakt, že kabína Mercury mala byť schopná plne automatického letu, čo podľa ich názoru degradovalo funkciu pilota na jej palube. Hoci Slaytona vesmír predtým nijako nelákal, rozhodol sa, že sa zúčastní výberového konania. Nasledujúci deň, v utorok 10. februára, začali motivačné pohovory a psychologické testy. V stredu nasledovali záverečné pohovory úvodnej fázy výberu a potom sa Deke s ostatnými mohol vrátiť domov. Mal čakať na ďalšie pokyny. Kandidáti, ktorí neprešli úvodným kolom výberu, boli o svojom neúspechu informovaní okamžite. Zo 69 mužov, ktorí sa zúčastnili prvých pohovorov, zostalo 32. Dňa 6. marca sa mal Slayton dostaviť do mesta Albuquerque v Novom Mexiku, kde sa malo na miestnej Lovelace Clinic uskutočniť ďalšie kolo výberu. Deke bol v tretej skupine kandidátov. Lekári mali na klinike preskúmať zdravotný stav každého kandidáta do najmenšieho detailu. Procedúry, ktorými kandidáti prechádzali, boli veľmi bolestivé, nepríjemné a veľmi často ponižujúce. Slayton sa neskôr vyjadril: „Ak ste nemali radi doktorov, bolo to ako najhoršia nočná mora.“ Slayton ale týždeň na klinike vydržal, rovnako aj ostatní kandidáti. Len Dekov starý kamarát z Edwardsovej základne, istý Gus Grissom, mal namále, keď lekári u neho objavili sennú nádchu. Nakoniec im však vysvetlil, že vo vesmíre sa tak ľahko nedostane do styku s peľom. Od 15. marca Slaytona čakalo ďalšie kolo výberu vo Wright Aerospace Medical Laboratory v Ohiu. Kandidátov tu čakali „stresové testy“. Medzi 15 skúškami, ktorými muži prechádzali, bol napríklad test na zvládanie jednoduchých úloh v hlučnom a stresujúcom prostredí. Kým kandidátovi pri uchu hučala siréna o 145 decibeloch (každý dostal chrániče sluchu) vo všetkých frekvenciách počuteľného spektra, pilot mal na papier vykonávať jednoduché výpočty. Aby bol stres ešte väčší, stál nad ním psychológ a meral čas riešenia jednotlivých výpočtov. Okrem toho kandidáti jazdili na centrifúge, museli prejsť testami zvládania tepla, chladu, pobytom v izolačnej komore, ďalšími psychotestami atď. Dňa 21. marca sa však Deke mohol zbaliť a odísť domov. Mal čakať na telefonát z NASA. V zákulisí medzitým prebiehali spory o to, koho z kandidátov prijať do programu. Pôvodne mali prijať 12 uchádzačov, ale počas výberu sa počet miest znížil na 6. Teraz, keď zostávalo iba vyhodnotiť, ako jednotliví muži skončili, Charles Donlan, šéf programu Mercury, zistil, že prísne podmienky splnilo 7 z nich. Nevedel, koho vyradiť, a tak sa nakoniec opýtal svojho nadriadeného Dr. Roberta R. Gilrutha, vedúceho Space Task Group, ktorý rozhodol, že do oddielu astronautov prijmú všetkých 7 adeptov. Skupina budúcich astronautov sa tak začala volať Mercury Seven.

Deke Slayton (vľavo) a Alan Shepard (vpravo) na slávnej tlačovej konferencii vo Washingtone, D. C., 9. apríl 1959

V piatok 3. apríla 1959 zazvonil v Slaytonovej kancelárii na Edwardsovej základni telefón. Volal mu Charles Donlan. „Boli ste vybraný, aby ste sa k nám pridali. Teda pokiaľ máte stále záujem.“ „Áno, mám,“ odpovedal Deke a odišiel informovať svojho nadriadeného, že odchádza z Edwardsovej základne. V stredu 8. apríla Slayton odletel do Washingtonu, D. C. a v nasledujúci deň stál s ostatnými šiestimi kandidátmi v Dolley Madison House a zo zákulisia sledoval masu novinárov a fotografov, ktorí sa tlačili pred pódiom v bývalom tanečnom salóne. Astronauti boli zoradení podľa abecedy a vedľa Slaytona stál Alan Shepard z námorníctva. Krátko predtým, než vyšli na pódium, sa Slayton priznal Shepardovi: „Som pekelne nervózny.“ Obaja sa zhodli a dúfali, že to nebude dlho trvať. Vzápätí sa Shepard pozrel na Slaytona a opýtal sa ho: „Tieto, uh, motýliky sa už zase vracajú do módy?“ Deke sa zatváril zmätene a začal trocha pochybovať o výbere svojho oblečenia. Potom si spomínal, ako Shepard na neho pôsobil chladne a odmerane, zatiaľ čo ďalší astronaut, ktorý si pre túto príležitosť tiež dal motýlika, John Glenn, sa snažil byť ku každému milý. „Čo je sakra zlé na mojom motýliku?“ Opýtal sa Sheparda. „No, vlastne nič. Len pochybujem, že kamery nezachytia tú škvrnu od vajíčka alebo kečupu, alebo čo to máš za svinstvo na svojom motýliku.“ Slayton ešte viac znervóznel: „Aké svinstvo?“ V tom momente už musel vyjsť na pódium a zasadnúť spolu s ostatnými k pripravenému stolu s mikrofónmi. Medzitým začul Sheparda, ako hovorí: „Ach bože, ten motýlik...“ Slayton sa márne pokúšal pozrieť na motýlika, keď zrazu zacítil, ako Shepard do neho nenápadne strká lakťom. Deke sa k nemu naklonil a Shepard mu zašepkal: „Nič na tom motýliku nemáš, Slayton.“ „Čože?“ Odpovedal Deke. Shepard sa pousmial: „Dostal som ťa, U.S. Air Force!“ Odveká, hoci nie úplne vážne mienená rivalita medzi dvoma zložkami amerických ozbrojených síl sa preniesla aj sem. Slayton si to začal uvedomovať: „Ako dostal? Aha takto! Shepard, ja ťa...!“ Dekov šepot prerušil príchod riaditeľa NASA Keitha Glennana. Začala sa tlačová konferencia. Na otázku, čo na to (že sa stanete astronautom) povedali Vaša žena a deti, Slayton odpovedal: „To, čo robím, je v podstate moja vec, čo sa týka profesie a moja žena s tým zvyčajne súhlasí na sto percent.“ O niekoľko desiatok minút neskôr boli zo siedmich mužov programu Mercury celonárodné celebrity. Astronauti nerozumeli, prečo je okolo nich taký mediálny ošiaľ, keď ešte nič nedokázali. Slayton a Shepard sa na seba prekvapene pozreli, pričom obom bolo jasné, že už nič nebude také, ako predtým. Slayton svoju rodinu presťahoval z Edwardsovej základne do domu neďaleko Fort Eustis vo Virgínii, kde jeho susedmi boli kolegovia astronauti Gus Grissom a Walter „Wally“ Schirra.

Sedmička astronautov programu Mercury pózuje s modelom rakety Atlas, 1959. Zľava doprava: Gus Grissom, Scott Carpenter, Deke Slayton a Gordon Cooper. Vzadu zľava: Alan Shepard, Walter Schirra a John Glenn

Nové národné celebrity si užívali výhody, ktoré vyplývali z ich statusu. Dom na kľúč za veľmi nízku cenu, výhodné úvery na nové domy v Houstone alebo každý rok najnovšie športové autá Chevrolet Corvette za symbolický jeden dolár. Časopis Life astronautom ponúkol sumu pol milióna dolárov, ktorú si mali rozdeliť medzi sebou do troch rokov ako výmenu za prístup do svojho súkromia. Na druhej strane tu však bolo riziko v podobe kozmického letu. Nosná raketa Atlas, ktorá ich mala vyniesť na obežnú dráhu Zeme, bola vtedy značne nespoľahlivá. Astronauti tiež museli cestovať po celých USA a zo začiatku nemali možnosť lietať na výkonných prúdových lietadlách. Až počas výcviku si presadili možnosť udržiavať návyky na strojoch T-33, F-102 a F-106 Vzdušných síl USA na Langleyovej základni. Potom tu bol veľký príval nových informácií, ktoré museli astronauti vstrebať. Keď v roku 1959 astronauti začali navštevovať Cape Canaveral, aby sledovali štarty rakiet, bývali väčšinou v budove s názvom hangár S. Bol to prerobený letecký hangár s obrovskými posuvnými dverami na oboch koncoch, pričom jeho vnútro bolo prerobené na kancelárie, lekárske laboratóriá a ubytovne astronautov. Aby sa astronauti dostali do svojich izieb, museli často prechádzať cez plechovú budovu vedľa hangára S, v ktorej sa nachádzali klietky plné šimpanzov, z ktorých potom niektorí leteli na skúšobných letoch. Vrieskajúce šimpanzy mali navyše nepríjemný zvyk hrať sa s vlastnými výkalmi. Keď raz jeden kongresman navštívil Cape Canaveral, trval na návšteve klietok so šimpanzmi napriek varovaniam o ich nepríjemnom správaní. Zákonodarca stál pri klietke a rozprával sa so šimpanzom, ktorého nazval „malý astronaut“. Šimpanz Enos sa mu vyprázdnil do rúk a hromadu výkalov hodil na kongresmanov oblek. Aby sa astronauti vyhli nepríjemným šimpanzom a nemuseli bývať v nepohodlnom a pochmúrnom hangári S, požiadali NASA o povolenie bývať v hoteli Starlite v Cocoa Beach, ktorý vlastnil hotelier a filantrop Henri Landwirth. Neskôr bol Landwirth najatý, aby riadil nový hotel Holiday Inn, ktorý sa staval na pláži. Zhodou okolností v deň otvorenia Holiday Inn v máji 1960, hotel Starlite úplne vyhorel. Polícia nenašla žiadne dôkazy o úmyselnom podpálení a neskôr došla k záveru, že príčinou požiaru bolo chybné elektrické vedenie. Raz neskoro v noci Landwirth našiel Deka Slaytona sedieť vo svojom novom hotelovom bare Riviera Lounge a opýtal sa ho, či by sa astronauti presunuli zo Starlite do jeho nového hotela. „Nevidím žiadny problém,“ povedal Slayton. „Porozprávam sa s chlapcami a dám ti vedieť.“ Slayton zavolal na druhý deň a povedal, že ponuku prijímajú s tým, že kedykoľvek budú v meste, budú mať k dispozícii izbu. Landwirth súhlasil a dokonca im znížil cenu na 8 dolárov za noc. Keď sa astronauti presunuli do Holiday Inn, nasledovali ich všetci reportéri a tiež zástupy atraktívnych žien, ktoré boli predtým v hoteli Starlite. Čoskoro sa Holiday Inn stal vyhľadávaným miestom v Cocoa Beach.

Deke Slayton počas výcviku na centrifúge v Johnsville v Pensylvánii, 1960

Astronauti programu Mercury sa podrobovali namáhavému výcviku. Každý dostal hneď na začiatku výcviku pridelenú jednu oblasť, v ktorej mal zastupovať záujmy astronautov. Slayton dostal na starosť vývoj nosiča Atlas, ktorý bol vtedy značne nespoľahlivý. A to až tak, že prvé lety sa mali uskutočniť pomocou slabšej rakety Redstone, ktorá bola schopná dopraviť kabínu Mercury iba na suborbitálnu dráhu. Deke a ostatní museli tiež prejsť výcvikom prežitia v panamskej džungli, v púšti neďaleko nevadského Rena, neustálymi jazdami na centrifúge a nácvikom núdzového opustenia kabíny vo vode. Z toho mal Deke obavy, lebo nevedel plávať, keďže v jeho rodisku netiekla žiadna väčšia rieka a nemal tak príležitosť naučiť sa to. Trocha mu to išlo aspoň pod vodou s kyslíkovou fľašou na chrbte, ale nedokázal sa poriadne udržať na hladine. Gus Grissom ho pri jednej príležitosti musel zachraňovať, keď Slayton spadol cez okraj záchranného člnu a začal sa topiť. Gus skočil do vody a zachránil ho. Odvtedy sa Grissom a Slayton ešte viacej spriatelili. Postupne sa však Deke naučil udržať sa aspoň chvíľu na hladine, ale nikdy sa nenaučil poriadne plávať. Dňa 25. augusta 1959 Slayton podstupoval výcvik na centrifúge v Johnsville v Pensylvánii. Bez problémov zvládal aj veľké preťaženia a ani teraz nečakal žiadne problémy. Lekár William K. Douglas mu prilepil na hrudník zvody EKG a skúšal ich funkciu, pričom sa náhle zarazil. „Čo je?“ Spýtal sa Deke. „Ale nič, len mám dojem, že vidím nepravidelný tep,“ odpovedal Dr. Douglas. „To si robíš srandu!“ Deke znervóznel. „Hlavne pokoj, bude to asi len chyba v inštrumentácii,“ povedal Douglas a vyžiadal si od obsluhy centrifúgy jazdu s preťažením 3 g. Lekár počas jazdy pozorne sledoval pás so záznamom Dekovej srdcovej činnosti a bol čoraz viac nepokojný. Nakoniec prikázal zastaviť centrifúgu. Možno to bolo len z pretrénovania, ale Dr. Douglas poslal Slaytona na špecializované pracovisko námorníctva vo Philadelphii. Tu na jeho EKG nenašli žiadne anomálie. O mesiac neskôr však lekári na Brooksovej základni v San Antoniu stanovili konečnú diagnózu: fibrilácia srdcových predsiení z nejasných príčin. Slayton sa stal fanatikom zdravého životného štýlu. Okamžite prestal takmer úplne fajčiť. Vo veľmi vypätých chvíľach si dal len tenkú cigaretu a cigaru potom pri oslavách v riadiacom stredisku. Začal každý deň behávať niekoľko míľ a obmedzil konzumáciu alkoholu. Jeho zdravotný stav sa ale nemenil. Postupne sa Deke naučil aj spoznať nástup nepravidelného tepu podľa pocitov v hrudníku. Lekári nakoniec prišli s verdiktom: „Napriek danej nepravidelnosti tento stav podľa nášho názoru žiadnym spôsobom neovplyvňuje výkony astronauta Slaytona. Sme tiež toho názoru, že by mal byť akceptovaný pre letové operácie vo vesmíre.“

Slayton (úplne vľavo), Shepard, Dr. Lyndell a Grissom (úplne vpravo) na ostrove Grand Bahama po úspešnom Shepardovom suborbitálnom lete Mercury-Redstone 3, počas ktorého sa stal prvým Američanom a druhým človekom vo vesmíre, 5. máj 1961

Prvý let človeka do vesmíru sa začal blížiť. V decembri 1960 si Dr. Robert R. Gilruth zvolal všetkých astronautov a dal im jednoduchú úlohu, ktorá spočívala v tom, že každý z nich mal napísať, kto z jeho kolegov by mal pilotovať prvý kozmický let programu Mercury a prečo. Jediným pravidlom bolo, že nikto nemohol nominovať sám seba. Deke tam napísal Alana Sheparda, pretože mal podľa neho vynikajúce pilotné schopnosti a bol zo všetkých najinteligentnejší a najvýrečnejší. Výsledok tejto ankety Gilruth nikdy nikomu neprezradil. Dňa 19. januára 1961 si Gilruth povolal sedmičku astronautov do svojej kancelárie v Langley a oznámil im: „Alan Shepard uskutoční prvý suborbitálny let. Grissom uskutoční druhý let. Glenn bude náhradníkom pre obe misie.“ Hoci Slayton na Gilruthovo rozhodnutie povedal, že „mu to nevadí“, v skutočnosti ho „šokovalo, zranilo a úplne ponížilo“, že nebol vybraný ani medzi troch najlepších. Na druhý deň sa konala inaugurácia prezidenta Johna F. Kennedyho a vtedy mu „realita udrela priamo do očí“. „Samozrejme! Politika!“ Pomyslel si Slayton. „V žiadnom prípade to nebola náhoda, že Shepard aj John Kennedy boli námorníci.“ V stredu 12. apríla 1961 boli astronauti na Cape Canaveral, kde sa pripravoval Shepardov let a tiež štart bezpilotnej misie Mercury-Atlas 3, čo bola ďalšia skúška Atlasu po dvoch predchádzajúcich neúspešných pokusoch. Všetkých zaskočila správa, že sovietsky kozmonaut Jurij Gagarin sa stal prvým človekom vo vesmíre a prvým na obežnej dráhe okolo Zeme. Depresívnej atmosfére prispel aj neúspech misie Mercury-Atlas 3, ktorá sa 25. apríla musela ukončiť už po 43 sekundách letu nútenou autodeštrukciou rakety. Prípravy na Shepardov suborbitálny let Mercury-Redstone 3 pokračovali. Dňa 5. mája 1961 sa Alan Shepard nakoniec stal prvým Američanom a zároveň druhým človekom, ktorý sa dostal do vesmíru. Deke Slayton počas tohto letu slúžil v Riadiacom stredisku Mercury (Mercury Control Center) ako komunikátor (CAPCOM), ktorý zabezpečoval spojenie s kozmickou loďou. O dva mesiace neskôr, 21. júla, štartoval Gus Grissom na suborbitálny let Mercury-Redstone 4. Slayton tentoraz slúžil ako CAPCOM v bunkri riadenia štartu, pričom jeho úlohou bolo komunikovať s kabínou do momentu, kým raketa vzlietne z rampy. Počas bezpilotnej misie Mercury-Atlas 4 dňa 13. septembra 1961 Deke pracoval na sledovacej stanici na Bermudách. Raketa Atlas fungovala bez problémov a let skončil úspešne. Dňa 29. novembra 1961, po úspešnom orbitálnom lete Mercury-Atlas 5 so šimpanzom Enosom na palube, NASA informovala verejnosť, že na prvý americký pilotovaný orbitálny kozmický let Mercury-Atlas 6 poletí v decembri 1961 astronaut John Glenn a jeho náhradníkom bude Scott Carpenter. NASA tiež oznámila, že pilotom ďalšej misie Mercury-Atlas 7 bude v apríli 1962 Deke Slayton a jeho náhradníkom Walter Schirra. Slayton kabínu Mercury (výr. č. 18) pomenoval Delta 7, pretože išlo o štvrtý pilotovaný let programu Mercury a písmeno delta (Δ) je štvrté v gréckej abecede.

Slayton v skafandri Mercury počas príprav na let Mercury-Atlas 7, 1962

Dňa 13. februára 1962, týždeň pred štartom misie Mercury-Atlas 6 s astronautom Johnom Glennom, telefonoval Dr. Douglasovi plukovník Knauf z riaditeľstva NASA s tým, že istý lekár z generálneho štábu by si chcel overiť, či má John Glenn problémy so srdcom. Zdroj tejto informácie bol z veľmi vysokých miest, čiže z Bieleho domu. Douglas túto domnienku poprel. O niekoľko dní volal Knauf znova a tentokrát sa pýtal na srdce Glennovho náhradníka Scotta Carpentera. Douglas dôrazne poprel aj túto domnienku, ale medzi rečou sa zmienil o zdravotnom stave Deka Slaytona, keďže všetci o jeho srdcovej anomálii vedeli. Douglas si myslel, že celá vec týmto skončila a Slaytonovi nič nepovedal. Za týmto všetkým bol jeden z lekárov, Dr. Larry Lamb, ktorý Deka vyšetroval v San Antoniu pred dvoma rokmi. Vtedy bol proti tomu, aby Slayton mohol naďalej zostať v letovom stave, ale ho prehlasovali. Lamb bol tiež osobným kardiológom viceprezidenta USA Lyndona B. Johnsona, a keď sa dozvedel, že Slayton bol nominovaný za pilota misie Mercury-Atlas 7, rozhodol sa tomu zabrániť a využil svoje kontakty. Asi tri týždne po Glennovom lete Dr. Lamb oslovil riaditeľa NASA Jamesa Webba a vyvíjal na neho nátlak, aby Slayton radšej neletel do vesmíru. Webb sa nakoniec podvolil a rozhodol o preskúmaní Slaytonovho zdravotného stavu. Slayton sa zatiaľ pripravoval na svoj kozmický let. Začiatkom marca 1962 dostal telefonický príkaz okamžite sa dostaviť do Washingtonu, D. C. Trocha neochotne vystúpil zo simulátora, prezliekol sa, nasadol do lietadla T-33 a zamieril smerom na Washington, D. C. Dňa 13. marca 1962 predstúpil spolu s Dr. Williamom K. Douglasom pred vojenskú zdravotnú komisiu, ktorá však nenašla žiaden dôvod na vyradenie Slaytona z letového stavu. Webbovi to však nestačilo a chcel nezávislé prešetrenie Slaytonovho zdravotného stavu civilnými lekármi. Dňa 15. marca Slayton išiel do budovy riaditeľstva NASA, aby absolvoval ďalšie vyšetrenie. Jeho zdravotný stav dlho skúmali traja lekári, Proctor Harvey z Georgetown University, Thomas Mattingley z Washington Hospital Center a Eugene Braunwell z National Institutes of Health. Potom ho požiadali, aby počkal na ich rozhodnutie. Zástupca riaditeľa NASA Keith Glennan následne Slaytonovi stručne oznámil, že ho vyraďuje z letového stavu. Lekári na Slaytonovi nenašli nič, čo by ho diskvalifikovalo z medicínskeho hľadiska, ale podľa nich nebol dôvod nenechať namiesto neho letieť iného astronauta, ktorý nemá tento problém so srdcom. Išlo tak o politické rozhodnutie. Na 16. marca NASA naplánovala tlačovú konferenciu, na ktorej boli médiám vysvetlené dôvody Slaytonovho vyradenia z letového stavu. Deke si neskôr spomínal, že mal chuť všetkých v miestnosti zabiť, ale snažil sa ovládať a počas konferencie vyhlásil: „Samozrejme som sklamaný, ale budem sa snažiť zo svojej pozície podporovať program, ako to len bude možné.“

Šéfastronaut

Deke Slayton v roku 1962

Na misii Mercury-Atlas 7 Slaytona nahradil Scott Carpenter. Kým Slayton zastával názor, že kozmická loď Mercury ešte stále nie je natoľko spoľahlivá, aby bolo možné na obežnej dráhe plytvať časom v prospech experimentov, ktoré sa nevzťahovali na testovanie systémov lode, Carpenter dovolil vedcom a výskumníkom, aby doslova natlačili letový plán pokusmi. Štart letu sa nakoniec uskutočnil 24. mája 1962. Carpenterov výkon na obežnej dráhe však nebol hodnotený príliš dobre, pretože kvôli jeho snahe nastaviť loď vždy do najvhodnejšej polohy pre fotografovanie spotreboval nadmerné množstvo paliva a zbytočne tak ohrozil svoju bezpečnosť. Viackrát už do vesmíru neletel. Deke sledoval Carpenterov let ako CAPCOM na odľahlej pozorovacej stanici Muchea na západnom pobreží Austrálie. Slayton sa nehodlal len tak vzdať svojej šance na let do vesmíru. Odkedy ho vyradili z letového stavu, začal tichú kampaň za návrat medzi aktívnych astronautov. Veľmi mu s tým pomáhal Dr. William K. Douglas, ktorý mu v júni 1962 vybavil v Bostone schôdzku s jednou z absolútnych kardiologických špičiek tej doby, Dr. Paulom D. Whiteom. Kardiológ informoval Slaytona o tom, že najlepším spôsobom, ako prísť na jeho zdravotný problém, by bola pitva. Dr. White urobil Dekovi rôzne testy a potom zaslal NASA svoj verdikt. Slayton bol opäť sklamaný, keďže Dr. White v podstate zopakoval závery svojich predchodcov. Nenašiel na ňom nič, čo by ho vylučovalo z letového stavu, ale aj podľa Dr. Whitea nebol dôvod nenechať namiesto Slaytona letieť iného astronauta, ktorý nemá tento zdravotný problém. Deke sa naďalej nevzdával a videl nádej v začínajúcom programe Gemini. Krátko po vynesení verdiktu Dr. Whitea si Slaytona zavolal Bob Gilruth, ktorý bol teraz riaditeľom Strediska pilotovaných letov (Manned Spacecraft Center). „Bolo by veľmi ťažké ťa pretlačiť do Gemini,“ povedal Slaytonovi. Z formálneho hľadiska bol Slayton naďalej príslušníkom Vzdušných síl USA. Velenie však začalo spochybňovať platnosť jeho licencie „Class I“, čo znamenalo, že Slayton je plne kvalifikovaným pilotom, ktorý môže lietať aj samostatne. V jeden okamih sa dokonca uvažovalo o tom, že by Dekovi odobrali aj licenciu Class II, čiže by musel úplne skončiť s lietaním. K tomu však nedošlo, ale aj tak prišiel o Class I a odteraz musel mať v lietadle vždy ešte niekoho s plnou kvalifikáciou. Pre skúseného skúšobného pilota to bolo veľmi ponižujúce, ale nakoniec bol rád, že mohol lietať aspoň takto. V roku 1962 NASA súbežne realizovala tri programy – Mercury sa už pomaly blížil ku koncu, začínal program Gemini a rodilo sa Apollo, ktorého cieľom bolo dostať človeka na Mesiac a späť do konca 60. rokov. Pre tieto vesmírne programy už bolo treba viacej astronautov než pôvodných sedem, resp. už len šesť, keďže Slayton bol vyradený z letového stavu. Dňa 18. apríla 1962 NASA oficiálne oznámila, že prijíma žiadosti do novej skupiny astronautov. Deke Slayton pomáhal vypracovávať kritériá na nábor týchto nových astronautov, ktorých NASA oficiálne predstavila 17. septembra 1962. Keďže ich bolo deväť, nazývali sa The New Nine. S väčším počtom astronautov súčasne prišla potreba viesť a kombinovať aktivity oddielu a zastupovať záujmy jeho členov v rýchlo expandujúcej NASA. Riaditeľ Strediska pilotovaných letov Bob Gilruth a jeho námestník Walt Williams zvažovali, že oslovia vzdušné sily, aby zo svojich radov vybrali niekoho schopného. Údajne už bol vybraný jeden generál, keď Alan Shepard prišiel s nápadom, aby túto úlohu vykonával Slayton. Dňa 18. septembra 1962 NASA oficiálne oznámila, že Deke Slayton sa stáva koordinátorom aktivít astronautov (Coordinator of Astronaut Activities). Stal sa v podstate prvým šéfastronautom NASA.

Slayton počas výcviku prežitia v panamskej džungli, jún 1963

Slayton si rýchlo získal rešpekt svojich podriadených, čiže astronautov, a tiež nadriadených v rámci Strediska pilotovaných letov aj v NASA všeobecne. Gusa Grissoma poveril dohľadom nad deviatkou nových astronautov. Začal tiež menovať členov letových posádok. Nebola to jednoduchá záležitosť, keďže musel vhodne skombinovať rôznych ľudí tak, aby sa rešpektovala seniorita, odbornosť, skúsenosti a tiež psychologická kompatibilita. V novembri 1962 nominoval Gordona Coopera za pilota misie Mercury-Atlas 9, posledného letu programu Mercury. Za jeho náhradníka určil Alana Sheparda. Deke bol ako šéfastronaut prítomný pri mnohých aktivitách svojich podriadených. Pravidelne navštevoval továrne výrobcov, ktoré mali na starosti techniku NASA. Sprevádzal astronautov až k štartovacej rampe a potom sledoval ich počínanie z riadiaceho strediska. Doma tak trávil minimum času. Kvôli licencii Class II mohol Slayton lietať iba s ďalšou plne kvalifikovanou osobou na palube, čo mu bolo ponižujúce. Navyše zistil, že vzdušné sily sa mu chystajú zobrať aj túto licenciu, čo by znamenalo, že by nemohol vôbec lietať vo výkonných strojoch. V novembri 1962 tak zavolal svojmu nadriadenému, náčelníkovi štábu Vzdušných síl USA Curtisovi LeMayovi, a požiadal ho o permanentnú výnimku. LeMay bol neoblomný, ale nakoniec Dekovi ponúkol, že mu ešte jeden rok dovolí lietať a potom ho definitívne uzemní. Slayton s tým súhlasil. V máji 1963 sa program Mercury skončil úspešným letom Gordona Coopera a Slayton sa s astronautmi mohol sústrediť na program Gemini. Potvrdilo sa to, čo bolo zrejmé už v roku 1962, že na nadchádzajúce lety programov Gemini a Apollo bude potrebný ešte väčší počet astronautov. Dňa 5. júna 1963 NASA oznámila, že prijme 10 až 15 nových astronautov. Bola zriadená výberová komisia, ktorú tvorili astronauti Mercury Deke Slayton, Alan Shepard, Wally Schirra, John Glenn a skúšobný pilot NASA Warren J. North, riaditeľ operácií letových posádok. Na konci výberového procesu Slayton telefonoval úspešným kandidátom. Pôvodne ich malo byť 13, ale nakoniec sa z poverčivosti k číslu 13 rozhodlo, že ich bude 14. NASA nových astronautov, ktorí sa stali známi ako The Fourteen, predstavila 18. októbra 1963 na tlačovej konferencii v Stredisku pilotovaných letov v Houstone. V lete 1963 Slayton začal zostavovať posádku prvého pilotovaného letu programu Gemini. Skúšobný let novej dvojmiestnej kozmickej lode si vyžadoval skúseného a schopného veliteľa, resp. veliaceho pilota, ako sa v programe Gemini táto funkcia oficiálne nazývala. V júli 1963 tak Slayton na túto pozíciu nominoval Alana Sheparda a pilotom sa stal Thomas Stafford, nováčik z tzv. novej deviatky. Už v októbri toho istého roka ale museli Sheparda vyradiť z letového stavu kvôli neprestávajúcim príznakom tzv. Ménièrovej choroby (závraty s nevoľnosťou, šumenie v ušiach, postupná strata sluchu). V novembri 1963 Slaytonovi vypršalo jednoročné povolenie na lietanie od generála LeMaya. Deke mu zavolal a generálov verdikt znel, že ho musí uzemniť. Slayton sa nahneval a rozhodol sa k 20. novembru vo vzdušných silách úplne skončiť. Po 19 rokoch sa tak z neho stal civilista. Šéflekár oddielu astronautov Dr. Charles Berry ale prišiel s nápadom zriadiť pre Slaytona špeciálnu zdravotnú triedu NASA Class III, ktorá ho oprávňovala na lety na agentúrnych T-33 a od roku 1964 aj T-38 za predpokladu, že na palube bude druhý, plne kvalifikovaný pilot. Riaditeľ Strediska pilotovaných letov Bob Gilruth s tým nemal problém, a tak Deke o lietanie úplne neprišiel. V rámci administratívnej reštrukturalizácie sa 21. novembra 1963 Slayton stal aj asistentom riaditeľa pre operácie letových posádok (Assistant Director for Flight Crew Operations). Pribudlo mu tak množstvo práce, keďže neoficiálne ako šéfastronaut riadil aj oddiel astronautov.

Vo vedení NASA

Riaditeľ operácií letových posádok Deke Slayton (vľavo), šéfastronaut Alan Shepard (v strede) a zástupca riaditeľa Strediska pilotovaných letov George Low (vpravo) v riadiacom stredisku v Houstone počas misie Gemini 11, 12. september 1966

V jeden deň Slayton a Shepard požiadali o prúdové lietadlo NASA, ktorým by mohli letieť z Houstonu na Cape Canaveral. „Je mi ľúto, ale to nemôžete urobiť,“ povedal im Dr. Berry. „Viem, že to znie hrozne, ale dvaja poloviční piloti nedajú dohromady jedného celého. Musíte mať so sebou ďalšieho kvalifikovaného pilota.“ Pod Slaytonovým vedením ako asistenta riaditeľa pre operácie letových posádok a neoficiálne tiež šéfastronauta bolo asi 300 ľudí a začínal cítiť, že je to na neho už priveľa. Frustrovaný Shepard uvažoval spočiatku po vyradení z letového stavu o odchode z NASA a návrate k námorníctvu, ale Slaytonovi sa podarilo ho prehovoriť, aby zostal. Dňa 8. júla 1964 Shepard nastúpil do funkcie vedúceho Úradu astronautov (Chief of the Astronaut Office), ako sa odteraz oficiálne nazývala pozícia šéfastronauta. Počas prvých nominácií na lety programu Gemini sa začal objavovať typický Slaytonov systém rotácie posádok, kedy sa záložná posádka danej misie stala hlavnou posádkou o tri misie ďalej. Tento systém sa napriek občasným výnimkám udržal po celú dobu Slaytonovho fungovania v riaditeľstve operácií letových posádok. V roku 1966 bol povýšený na riaditeľa operácií letových posádok (Director of Flight Crew Operations). NASA sa v rámci programu Gemini podarilo nacvičiť všetky dôležité základné postupy potrebné k letu na Mesiac. V novembri 1966 program úspešne skončil. Teraz bol na rade prvý pilotovaný let programu Apollo, ktorého štart sa plánoval na 21. februára 1967. Slayton na let Apollo 1 (vtedy ešte označovaný ako AS-204) menoval svojho kamaráta Gusa Grissoma, Edwarda Whitea, prvého Američana, ktorý vystúpil z kozmickej lode do otvoreného vesmíru, a nováčika Rogera Chaffeeho. V piatok ráno 27. januára 1967 sa v jedálni na ubytovni posádok v Budove pilotovaných letov (Manned Spacecraft Operations Building) na Cape Kennedy zišli hlavná posádka Apolla 1, záložná a podporná posádka, Stuart Roosa, ktorý mal pri plánovanom teste pôsobiť ako CAPCOM v štartovnom bunkri, Deke Slayton a riaditeľ programu Apollo Joe Shea. Test, ktorý sa mal vykonať, bol známy ako „plugs out test“. Mal sa simulovať kompletný finálny odpočet až do momentu, kedy loď aj nosná raketa prejdú na interné zdroje energie. Všetko malo byť úplne rovnaké ako v deň štartu len s tým, že raketa Saturn IB bola nenatankovaná. Všetky ostatné aspekty, vrátane natlakovania kabíny kozmickej lode kyslíkovou atmosférou na 16 psi (110 kPa), mali byť totožné s konfiguráciou v štartovný deň. Počas raňajok astronauti preberali problémy, ktoré sa týkali najmä biednej kvality rádiového spojenia. V predošlý večer sa Grissom a Slayton dohodli, že Deke bude počas testu monitorovať komunikačné problémy priamo v kabíne. Ráno 27. januára však už na to mali iný názor, keďže Deke by musel mať svoju vlastnú improvizovanú prípojku na slúchadlá, ktoré by mohli celú záležitosť skresliť. Slayton sa tak rozhodol celý test sledovať z bunkra riadenia štartu, kde sa pripojil k slúchadlovému vstupu konzoly CAPCOM-a Stuarta Roosu. Test sa stále viac predlžoval a prítomní začínali byť unavení a nervózni. O 18:31:04 miestneho času sa na komunikačnom okruhu ozval Grissomov prekvapený výkrik. Vzápätí sa ozvali aj hlasy ostatných dvoch členov posádky. V štartovnom bunkri spočiatku nechápali, o čo ide. Stačil však pohľad na malú obrazovku na konzole CAPCOM-a, ktorá prenášala obraz z kamery zameranej na okno v poklope kabíny. Kruh okna bol bežne tmavý, ale teraz ho osvetľovalo jasne biele svetlo. Deke chvíľu sledoval pokusy technikov na rampe o záchranu posádky. Potom vyskočil zo stoličky, schmatol dvoch neďaleko stojacich lekárov, Freda Kellyho a Alana Hartera, a vyrazil z dverí bunkra smerom k rampe. Keď prišli na miesto, kabína už bola otvorená. Okolo sa povaľovali hasiace prístroje a použité chemické masky. Stačil im jeden pohľad do vnútra kabíny a bolo im jasné, že prišli neskoro. Potom sa zistilo, že v dôsledku chyby na kabeláži kabíny preskočila iskra, ktorá v atmosfére tvorenej čistým kyslíkom spôsobila požiar. V priebehu niekoľkých desiatok sekúnd posádka upadla do bezvedomia a zahynula v dôsledku vdýchnutia toxických splodín.

Deke Slayton (úplne vpravo) počas raňajok v spoločnosti posádky Apolla 11 a Williama Andersa ráno v deň štartu, 16. júl 1969

Program Apollo sa musel pozastaviť a prehodnotiť. Krátko po nehode Apolla 1 Slayton požiadal Wallyho Schirru, Donna Eiseleho a Waltera Cunninghama, aby po obnovení programu uskutočnili prvý pilotovaný let kozmickej lode Apollo. V pondelok 8. apríla 1967 sa v malej zasadačke v budove číslo 4 Strediska pilotovaných letov zišla skupina 18 astronautov. Neboli tu všetci tak, ako na pravidelných pondelkových poradách. Avízo o schôdzke dostali len tí, ktorí už za sebou mali aspoň jeden let v Gemini. Slayton im hneď v úvode oznámil: „Chlapi, ktorí sa budú podieľať na prvých mesačných výpravách, sedia v tejto miestnosti.“ Výcvik posádok sa opäť rozbehol a do oddielu astronautov pribudli medzitým aj ďalšie posily. Slayton sa tiež nevzdával svojej šance na kozmický let. Stále bol nefajčiarom, obmedzoval alkohol a snažil sa cvičiť a behať. Naučeným nenápadným pohybom si vždy zmeral na zápästí tep, aby sa tak uistil, či fibrilácia srdcových predsiení neodišla. Na jar 1967 sa dozvedel o lieku Quinadine, ktorý mal vraj potláčať fibriláciu. Deke zašiel za šéflekárom astronautov Dr. Charlesom Berrym, ktorý mu vykonal testy a vyšetrenia, aby sa ubezpečil, či môže ten liek užívať. Výsledky ukázali, že Deke ho môže začať užívať. Liek si vyžadoval striktné dávkovanie a Slayton ho užíval každých 6 hodín, takže sa musel pre dávku budiť aj v noci. Fibrilácia mu však postupne zmizla. Potom mu bolo možné znížiť dávkovanie na tri tablety denne, ale pri jeho hektickom životnom tempe občas na nejakú dávku zabudol, a tak sa mu v júli 1967 fibrilácia vrátila. Keď sa v auguste 1968 oficiálne rozhodlo, že nasledujúci pilotovaný let programu Apollo, čiže Apollo 8, poletí v prípade úspechu Apolla 7 k Mesiacu, Slayton prehodil posádky Apolla 8 a 9 kvôli ich skúsenostiam s lunárnym modulom, keďže Apollo 8 malo letieť bez neho. Vďaka Slaytonovej rotácii posádok sa 9. januára 1969 Neil Armstrong, Michael Collins a Edwin „Buzz“ Aldrin oficiálne stali hlavnou posádkou Apolla 11. Počas tejto misie ľudia prvýkrát pristáli na Mesiaci. Dňa 20. júla 1969 sa nimi stali veliteľ Armstrong a pilot lunárneho modulu Aldrin. Bolo to po prvýkrát, keď sa človek dostal na iné prirodzené kozmické teleso ako na Zem. Pilot veliteľského modulu Collins bol v tom čase na obežnej dráhe okolo Mesiaca. Slayton medzitým pokračoval v zostavovaní posádok misií na zostávajúce pristátia na Mesiaci. V roku 1969 sa šéfastronaut Alan Shepard mohol vrátiť späť do letového stavu. Shepard spolu so Slaytonom nominoval seba za veliteľa najbližšej možnej mesačnej misie, ktorou v tom čase bolo Apollo 13. Za normálnych okolností mal byť vďaka zabehnutému Slaytonovmu systému rotácie posádok veliteľom Apolla 13 astronaut Gordon Cooper, ktorý predtým pôsobil v úlohe veliteľa záložnej posádky Apolla 10, a teraz očakával let na Mesiac. Cooper ale v úlohe veliteľa záložnej posádky podľa Slaytona nepresvedčil. Často bol namiesto učební a simulátorov v garážach, kde si opravoval pretekárske autá, s ktorými sa potom účastnil rôznych pretekov. Coopera tak nahradil Shepard, ktorý dostal možnosť zostaviť si posádku podľa svojho úsudku. Keď Slayton predložil navrhovanú posádku Apolla 13 vedeniu NASA, vtedajší šéf divízie pilotovaných letov pri riaditeľstve NASA George Mueller to odmietol. Slayton tak požiadal Jima Lovella, ktorý vtedy len nedávno pôsobil ako veliteľ záložnej posádky Apolla 11 a bol už tiež určený za veliteľa misie Apollo 14, či by jeho posádka bola namiesto Apolla 14 ochotná letieť už v Apolle 13. Lovell súhlasil a Shepardova neskúsená posádka dostala misiu Apollo 14.

Deke Slayton v roku 1971

Ďalšie plánované lety mali byť oveľa komplexnejšie a rozostup medzi nimi sa mal ustáliť na približne troch mesiacoch. NASA v tom období začala uvažovať aj o letoch na Mars. V rámci toho sa Deke zúčastnil niektorých pridružených projektov, napr. pobytu v Antarktíde. Tu si v januári 1970 zástupcovia jednotlivých stredísk NASA vyskúšali niekoľkodňovú izoláciu. Na spiatočnej ceste sa potom nadšený lovec Deke vybral na južný ostrov Nového Zélandu, kde sa odreagoval pri strieľaní na vysokú zver z vrtuľníka. V apríli 1970 štartovalo k Mesiacu Apollo 13. Sedem dní pred štartom sa pilot lunárneho modulu v záložnej posádke Charles Duke nakazil rubeolou od jedného zo svojich detí. Keďže Ken Mattingly ako jediný nemal z hlavnej posádky vytvorené protilátky, Slayton prehodil pilotov veliteľského modulu a Mattingly sa premiestnil do záložnej posádky a na jeho miesto nastúpil John Swigert. V júli 1970 sa Deke vybral do Wyomingu na lov antilop. Tam sa mu v jeden deň po niekoľkých mesiacoch vrátila fibrilácia. Vtedy mu napadlo, že predtým sa mu fibrilácia vracala pravidelne v cykle 7 až 10 dní. Spomenul si, že v apríli, keď mal nádchu, mu Dr. Berry predpísal silné dávky vitamínov. Odvtedy si na ne zvykol a po istú dobu ich bral pravidelne. Fibrilácia sa mu vrátila na výlete po náročnom dni, keď šiel neskoro spať, vstával veľmi skoro a mal za sebou namáhavý program. Slayton začal znova brať vitamíny a viedol si podrobné záznamy o ich príjme a svojich reakciách. Po celé obdobie príprav na misiu Apollo 14 sa mu fibrilácia nevrátila. Deke začal pociťovať nádej. Na jar 1971, krátko po lete Apolla 14, sa rozhodovalo o zložení posádky Apolla 17, posledného letu programu Apollo. Hoci boli v oddieli astronautov aj vedci, Slaytonovi a ostatným sa priečilo poslať k Mesiacu niekoho iného, než skúsených skúšobných pilotov. Misie boli aj tak dosť riskantné, než aby bol na palube nejaký vedec, ktorý síce prešiel výcvikom, ale nikto nevedel, ako sa zachová v krízovej situácii. Geológ Dr. Harrison Schmitt bol pôvodne v záložnej posádke ako pilot lunárneho modulu. Po silnom nátlaku vedeckej komunity sa nakoniec ocitol v hlavnej posádke Apolla 17. Slaytona ešte čakalo určovanie posádok pre vesmírnu stanicu Skylab. Bolo to jeho posledné veľké rozhodovanie vo funkcii riaditeľa operácií letových posádok. V polovici októbra 1971 sa v tureckom Istanbule konal 2. Medzinárodný kongres o trombóze a zúčastnil sa ho aj Dr. Charles Berry. Natrafil tam na špičkového kardiológa z Mayo Clinic v Rochestri, Dr. Harolda Mankina. Okrem iného prišla reč aj na Deka Slaytona a jeho problém s fibriláciou srdcových predsiení, ktorý sa mu záhadne sám od seba vyriešil iba pomocou vitamínov. Berry vedel, že Deke potrebuje nejakú kapacitu, ktorá by mu potvrdila jeho bezchybné zdravie. Všetci lekári, ktorí doteraz riešili Dekov prípad, síce potvrdili, že Slaytonovi k návratu do letového stavu nič nebráni, ale nechceli sa podpísať pod takéto rozhodnutie. Dr. Mankin súhlasil a Slaytonovi odkázal, aby prišiel na Mayo Clinic. V decembri 1971 tak Deka prijali na Mayo Clinic pod menom Dick K. King, aby predišiel nepríjemnému záujmu médií. Slayton si neskôr na to spomínal: „...vykonali na mne celú plejádu testov. Boli to pekne dynamické skúšky. Skoro ma obrátili naruby. Zavesili ma na bežeckom páse hore nohami, robili do mňa diery, napumpovali do mňa farbivo a skúmali časti tela, o ktorých som vôbec nevedel, že ich mám.“ Dr. Mankin ale zahrnul medzi testy aj angiogram, čo znamenalo vpraviť do cievy na paži dlhý katéter a dostať sa s ním až priamo do srdca. Slayton sa zhrozil. Angiogram mu lekári už nútili niekoľkokrát v minulosti, ale existovalo riziko, že pri tomto vyšetrení môže zomrieť. Dr. Mankinovi sa však podarilo Deka prehovoriť. Povedal mu, že zatiaľ všetky testy dopadli výborne a pokiaľ bude v poriadku aj angiogram, podporí jeho návrat do letového stavu. Slayton nakoniec súhlasil.

Návrat do letového stavu

Po vyšetreniach Dr. Mankin zavolal Dr. Berrymu a oznámil mu Slaytonove dobré výsledky. Dr. Berry sa mohol pustiť do práce. Najprv kontaktoval hlavného lekárskeho inšpektora Federálneho úradu pre civilné letectvo (Federal Aviation Administration, FAA), ktorý Slaytonovi vrátil kvalifikáciu Class I. Žiaden z lekárov, ktorí v roku 1962 vyradili Deka z letového stavu, nebol proti, a tak sa 13. marca 1972 na tlačovej konferencii verejnosť dozvedela, že astronaut Deke Slayton sa vracia do letového stavu bez akéhokoľvek obmedzenia. Stalo sa tak na týždeň presne 10 rokov potom, čo sa Slayton dozvedel o svojom uzemnení. Médiá však už niečo vedeli dopredu, keďže niekto z NASA dal echo fotografovi denníka Houston Post. Fotograf sa potom objavil na Ellingtonovej základni a odfotil Deka, ktorý po 10 rokoch mohol úplne sám nastúpiť do kabíny lietadla T-38. Slayton od radosti hodinu predvádzal vysokú pilotáž.

Apollo-Sojuz

Posádka kozmickej lode Apollo v rámci misie Apollo-Sojuz. Zľava doprava: Deke Slayton, Vance Brand a Thomas Stafford

Slayton tak konečne mohol využiť svoju šancu na let do vesmíru. Posledné dve posádky misií na Mesiac, Apollo 16 a Apollo 17, už boli v pokročilom štádiu výcviku, ktorý sa chýlil ku koncu. Posádky Skylabu boli oficiálne potvrdené v januári 1972 a nový program Space Shuttle bol ešte veľmi ďaleko v budúcnosti. Jedinou Slaytonovou šancou zostal medzinárodný americko-sovietsky let Apollo-Sojuz. Oficiálne malo ísť najmä o otestovanie androgýnneho univerzálneho spojovacieho mechanizmu, ale v skutočnosti bol celý let čisto politickou záležitosťou. Predbežné rozhovory so Sovietmi o tomto lete sa uskutočnili už v roku 1970. Dňa 24. mája 1972 prezident USA Richard Nixon podpísal počas návštevy Moskvy dohodu o plánovanom spoločnom lete. Slayton sa začal učiť po rusky a čakal na okamih nominácie posádok. Na začiatku júna 1972 ho oslovil Chris Kraft, riaditeľ Strediska pilotovaných letov, a položil mu očakávanú otázku ohľadom posádky pre spoločný let s Rusmi. Slayton mu bez váhania vymenoval zloženie hlavnej posádky: veliteľ Deke Slayton, pilot veliteľského modulu Vance Brand a pilot stykovacieho modulu John Swigert. Brand urobil na Deka dobrý dojem, keď slúžil v záložnej posádke Apolla 15 ako pilot veliteľského modulu, Swigert preukázal svoje kvality počas misie Apollo 13. V záložnej posádke mali byť Alan Bean, Ronald Evans a Jack Lousma. Swigert ale v posádke dlho nezostal. V priebehu roka 1972 sa prevalila aféra s poštovými známkami. Posádka Apolla 15 mala vziať 398 poštových známok so spomienkou na ich let a 100 z nich predať nemeckému obchodníkovi s poštovými známkami. Zisk z predaja bol použitý na založenie zvereneckého fondu pre deti posádky Apolla 15. Hoci ich čin nebol nezákonný a napriek skutočnosti, že pri skorších letoch NASA zavierala oči pred podobnými aktivitami, administratíva rozhodla, že astronauti budú príkladne potrestaní a nikto z nich už do vesmíru nepoletí. Nakoniec sa ukázalo, že rovnaký zberateľ, ktorý predával obálky Apolla 15, mal okrem iného aj zmluvu s Johnom Swigertom. Okamžite bol vyhodený z posádky. Krátko po skončení misie Apollo 17, posledného letu programu Apollo, si Chris Kraft zavolal do svojej kancelárie Deka Slaytona, Vance Branda a Thomasa Stafforda. Vedenie NASA a Kraft sa rozhodli, že veliteľom letu bude Stafford, pretože velil dvom z troch zo svojich misií, s čím sa Slayton nemôže porovnávať. Slayton bude počas letu v úlohe pilota stykovacieho modulu a Brand zostane na mieste pilota veliteľského modulu. Deke to ale videl realisticky a keby bol na Kraftovom mieste on, rozhodol by rovnako. Dňa 30. januára 1973 to NASA oficiálne oznámila verejnosti. Dňa 24. mája toho istého roku zverejnila sovietska strana zloženie posádky lode Sojuz v rámci tohto spoločného letu. Veliteľom sa stal Alexej Leonov a palubným inžinierom Valerij Kubasov. Za ich náhradníkov boli určení Anatolij Filipčenko a Nikolaj Rukavišnikov. V máji 1973 sa kompletná americká a sovietska posádka stretla na parížskom aerosalóne.

Slayton na štartovacej rampe 39B v Kennedyho vesmírnom stredisku

Slaytonov kamarát Alan Shepard odložil svoj plánovaný odchod z NASA a prevzal funkciu riaditeľa operácií letových posádok, aby sa Deke mohol plne sústrediť na výcvik, ktorý okrem tradičnej materiálnej prípravy, prechádzania letových postupov, výcvikov na simulátore a ďalších vecí mal ešte jeden aspekt navyše. Američania a Sovieti sa snažili pochopiť zvyklosti a kultúru svojich náprotivkov, keďže oba národy majú odlišné mentality. Dňa 8. júla 1973 sovietski kozmonauti prileteli na 13-dňový pobyt do USA, počas ktorého nadväzovali prvotné osobné kontakty s Američanmi a oboznámili sa s ich postupmi a procedúrami. V novembri zase Američania navštívili Moskvu a Hviezdne mestečko, čím začala séria vzájomných návštev. Okrem pracovných povinností sa zúčastnili aj športových a spoločenských aktivít. Navštívili aj Boľšoj teatr, kde ich baleríny na konci predstavenia zasypali ružami. „Bola to príjemná pauza v stereotypnom výcviku. Sovieti nám predviedli zatiaľ len štandardnú verziu Sojuzu, a tak sme viac prezerali historické pamiatky a lovili ryby v Medvedích jazerách blízko sovietskeho výcvikového strediska,“ spomínal si Slayton na prvú návštevu ZSSR. Deke mal pred návštevou Sovietskeho zväzu za sebou 140 hodín výučby ruštiny, najviac z celej posádky Apolla, a dúfal, že 300 hodín bude na dané účely stačiť. Čoskoro však zistil, že výučbe jazyka bude treba venovať oveľa viacej času. Vo februári 1974 odstúpil z funkcie riaditeľa operácií letových posádok a prijal miesto manažéra Approach and Landing Tests (ALT) v programe Space Shuttle. Keďže fyzické exempláre raketoplánu zatiaľ neexistovali, mal dosť času na výcvik pre Apollo-Sojuz. Najviac času Slayton venoval špeciálnemu spojovaciemu modulu, ktorý mal umožniť spojenie medzi dvoma loďami, ale mal tiež vytvoriť prostredie, vhodné na prechod posádok z jedného stroja do druhého. Američania používali v Apolle čisto kyslíkovú atmosféru s tlakom 34 kPa, sovietsky Sojuz bol naplnený zmesou kyslíka a dusíka s tlakom 110 kPa. Stykovací modul mal tieto rozdiely vyrovnávať s tým, že na návštevy do lode partnerov mali astronauti alebo kozmonauti vyrážať práve z neho po príslušnej príprave organizmu. Slaytonova rodina pociťovala, že Deke si výcvik užíva. V jeden deň, keď sa bavil akrobaciou na lietadle T-38 sa mu podarilo priviesť stroj do plochej vývrtky. Našťastie sa mu ju podarilo vyrovnať s veľkou rezervou výšky a nabudúce si už dával pozor. Koncom apríla 1975 Američania prvý raz navštívili sovietsky kozmodróm Bajkonur v Kazachstane. Slayton si na to spomínal: „...na Bajkonur sme sa dostali až pri poslednej príležitosti koncom apríla 1975 na priamu Staffordovu žiadosť. Všetkých troch nás prekvapila ohromná rozloha miestneho závodu, kde je sústredený snáď všetok priemysel potrebný pri kozmickom výskume: montáž rakiet a kozmických lodí rovnako ako rafinérie a chemické továrne na výrobu pohonných hmôt pre reaktívne motory. Naproti tomu odpaľovacia rampa pôsobila prostým neokázalým dojmom. Ležala osamelo v stepi doposiaľ neosadená nosnou raketou so Sojuzom. Široko ďaleko okolo prázdny priestor – zrejme z bezpečnostných dôvodov, len na obzore, snáď 10 km ďaleko, som spozoroval pomocnú vežu ďalšieho odpaľovacieho zariadenia. To my na Cape Canaveral pomaly zakopávame jeden o druhého. Pokúsil som sa predstaviť si, ako sa tu zahemžia ľudia pred štartom kozmickej lode, a v tej chvíli som držal palce nielen sebe, ale celému projektu Apollo-Sojuz a najviac sovietskym kozmonautom Leonovovi a Kubasovovi.“

Štart rakety Saturn IB s kozmickou loďou Apollo, 15. júl 1975

Dňa 15. júla 1975 vstávali astronauti Thomas Stafford, Vance Brand a Deke Slayton o 10:10 miestneho času. Vzbudil ich šéfastronaut John Young. Posádka uvítala správu, že kozmická loď Sojuz 19 s Leonovom a Kubasovom je úspešne usadená na plánovanej obežnej dráhe. O 10:30 astronauti prišli na záverečnú lekársku prehliadku pred štartom. „...mal som trému pred záverečnou lekárskou prehliadkou,“ spomínal si Slayton. „V poriadku, doktor?“ Nesmelo sa opýtal Deke. „A čo iné čakáte, Deke?“ Usmial sa Dr. Nicogossian. „Myslíte, že by ste sa dostali až na predštartovnú prehliadku, keby s vami nebolo všetko ok?“ Slayton prikývol a namiesto odpovede sa pousmial. Po lekárskej prehliadke sa posádka usadila k raňajkám, ku ktorým sa už tradične podával malý steak, miešané vajíčka, toast, želé, pomarančový džús, káva a čaj. Počas raňajok si astronauti pozreli videozáznam štartu Sojuzu. Robert Crippen z podpornej posádky medzitým začal so záverečnými prípravami kokpitu kozmickej lode Apollo na príchod astronautov. Po raňajkách nasledovalo obliekanie skafandrov a odchod z Budovy pilotovaných letov. Astronauti spolu s dvoma technikmi a Youngom nasadli do špeciálne upravenej dodávky, ktorá ich doviezla k 15 km vzdialenému štartovaciemu komplexu 39B. Young z dodávky vystúpil pri Stredisku riadenia štartu (Launch Control Center). Veliteľ Thomas Stafford nastúpil do veliteľského modulu ako prvý a po ňom nasledoval pilot stykovacieho modulu Deke Slayton. O chvíľu neskôr sa k nim pridal pilot veliteľského modulu Vance Brand. Kozmická loď Apollo v poriadku odštartovala 15. júla 1975 o 15:50:00,68 miestneho času (19:50:00,68 UTC) pomocou nosnej rakety Saturn IB zo štartovacieho komplexu 39B v Kennedyho vesmírnom stredisku. V čase päť minút po štarte nadšený Slayton ohlásil: „Človeče, toto rozhodne stojí za tých šestnásť rokov!“ Po navedení na obežnú dráhu bol Sojuz na 6. oblete a vo vzdialenosti 6 625 km pred Apollom. Deke sa vtedy vo veku 51 rokov stal najstarším človekom vo vesmíre. Potom astronauti vykonali prestavbu lode, resp. pripojenie prechodového modulu k veliteľskej sekcii. Prvé minúty na obežnej dráhe boli pre Deka zážitkom a tiež napätím. Obával sa kinetózy, ale nakoniec ani Američania ani Sovieti nemali v tomto ohľade najmenší problém. Objavila sa však komplikácia so stykovacím modulom. Zariadenie sa malo odmontovať, aby bolo možné sa dostať do modulu, ale Brand zistil, že nemôže správne umiestniť špeciálny k tomu určený nástroj do príslušného otvoru na stykovacom uzle. Všetko sa nakoniec vyriešilo na druhý deň ráno. Okrem tohto bol najhorším problémom na palube Apolla rozliaty jahodový džús. Leonov s Kubasovom v Sojuze 19 zistili, že čiernobiela televízna kamera, ktorú mali na palube, nefunguje. Kozmonauti dokonca v snahe odstrániť problém odpárali kus vnútornej obšívky orbitálneho modulu, aby sa dostali ku kľúčovým súčiastkam televíznych obvodov. Oprava ale bola neúspešná a americkí manažéri mali obavy, či budú Sovieti schopní získať zábery Apolla počas približovacej fázy. Farebná televízna kamera ale fungovala bezchybne. Posádka Sojuzu začala okrem iného pomaly znižovať tlak vo svojej lodi na 66 kPa. Následne obe lode priebežne vykonávali korekčné zážihy, ktorými sa pomaly približovali k sebe. Apollo aktívnej v úlohe a Sojuz ako pasívny objekt.

Stafford (vľavo) a Slayton (vpravo) s tubami „vodky“, v ktorých bol boršč, počas večere v orbitálnom module Sojuzu 19

Dňa 17. júla Brand uvidel v palubnom teleskope svietiacu bodku na mieste, kde nemala byť žiadna hviezda. Bol to Sojuz 19, s ktorým Deke o pár minút neskôr nadviazal rádiové spojenie: „Sojuz, Apollo, ako ma počujete?“ Povedal po rusky. Zo Sojuzu sa v angličtine ozval Kubasov: „Veľmi dobre! Pozdravujeme všetkých!“ V čase 15:46 UTC boli obe lode od seba 800 m a udržiavali konštantnú vzdialenosť. CAPCOM Richard Truly v riadiacom stredisku v Houstone ohlásil k Apollu: „Mám pre vás dva odkazy: Moskva dáva zelenú na spojenie, Houston dáva zelenú na spojenie, je to na vás chlapci. Užite si to!“ Stafford začal Apollo jemne navádzať k čakajúcemu Sojuzu. O 16:09:09 UTC sa ozval Leonov: „Máme záchyt... Okay, Sojuz a Apollo si teraz podávajú ruky!“ Vzápätí začali prípravy na osobné stretnutie reprezentantov oboch štátov. Stafford a Slayton prešli do spojovacieho modulu a uzavreli za sebou poklop. Vháňaním dusíka začali zvyšovať tlak vo vnútri modulu na 66 kPa, aby sa vyrovnal tlaku v Sojuze. V čase 19:17:26 UTC Stafford otvoril poklop, ktorý delil spojovací modul a Sojuz. Nazrel dovnútra orbitálneho modulu sovietskej lode a uvidel rozosmiate tváre Leonova a Kubasova. Vysoko nad francúzskym mestom Metz si Stafford s Leonovom podali ruky. Nasledovali formality, vrátane pozdravu od generálneho tajomníka Komunistickej strany ZSSR Leonida Brežneva, rozhovoru s americkým prezidentom Geraldom Fordom a podpisovaní oficiálnych protokolov o spojení Apolla a Sojuzu pre Medzinárodnú leteckú federáciu (Fédération Aéronautique Internationale, FAI). Potom Leonov a Kubasov pozvali Slaytona so Staffordom na slávnostnú kozmickú večeru do orbitálneho modulu Sojuzu. Leonov Američanov trocha prekvapil, keď vytiahol tuby, ktoré boli v Sojuzoch bežne a obsahovali nápoje a pokrmy. Tuby ale mali etikety najlepších ruských vodiek. Astronauti nakoniec zistili, že Leonov ich iba nachytal, a v tubách bol boršč. O 22:47 UTC Leonov zavrel za Staffordom a Slaytonom poklop spojovacieho modulu a obe posádky sa uložili k spánku vo svojich lodiach.

Alexej Leonov (vľavo) a Deke Slayton (vpravo) v orbitálnom module Sojuzu

Slayton vo vnútri spojovacieho modulu počas misie Apollo-Sojuz

V nasledujúci deň pokračovali vzájomné návštevy. Kubasov privítal Branda v Sojuze a Leonov sa vybral na prehliadku veliteľského modulu Apolla. V oboch lodiach prebiehali plánované experimenty a diváci mohli u televíznych obrazoviek po celom svete sledovať päticu mužov, ako sa vznáša v beztiažovom stave. Po niekoľkých hodinách sa Brand vrátil do Apolla a Stafford s Leonovom sa premiestnili do Sojuzu. Následne šiel do Apolla Kubasov. Každý presun členov posádky z jednej lode do druhej si vyžadoval pobyt v prechodovom module, v ktorom sa vyrovnával tlak s tou loďou, do ktorej sa chceli návštevníci premiestniť. Zároveň musel byť v každej z lodí vždy aspoň jeden člen posádky, aby monitoroval dôležité systémy. Uprostred druhého dňa spoločných aktivít sa uskutočnila tlačová konferencia, počas ktorej Leonov dostal otázku, ako mu chutí americké jedlo. Leonov odpovedal: „...nezáleží na tom, čo jete, ale s kým jete. Dnes povečeriam s mojimi dobrými priateľmi Tomom Staffordom a Dekom Slaytonom, pretože práve to je najlepšia časť mojej večere.“ Slayton potom v odpovedi na otázku, čím sa líšia vlastné zážitky vo vesmíre od postrehov, ktoré počul od ostatných, vyhlásil: „...nemyslím, že existuje spôsob, ktorým by ktokoľvek mohol vyjadriť, aké je to tu hore nádherné...“ Po skončení konferencie ešte nejaký čas pokračovali spoločné pozorovania a experimenty. Slayton s Kubasovom a Brandom tiež zmontovali špeciálnu pamätnú plaketu, ktorej polovice doviezli Apollo a Sojuz na obežnú dráhu. Potom si Američania a Sovieti vymenili semená stromov a nastal čas sa rozlúčiť. Stafford s Leonovom si naposledy podali ruky a o 21:00 UTC sa uzavrel poklop, ktorý delil spojovací modul od Sojuzu.

Po odpočinku sa 19. júla o 12:03:20 UTC Apollo odpojilo od Sojuzu. Na ľavom kresle Apolla teraz sedel Deke. Jeho úlohou bolo obletieť Sojuz a poslúžiť tak ako „clona“ pri umelom zatmení Slnka pozorovateľného sovietskou posádkou. Potom sa mal opäť pripojiť k Sojuzu. Po 21 minútach samostatného letu sa Apollo opäť priblížilo k sovietskej lodi. Slayton bol takmer úplne oslepený Slnkom, ale dokázal vykonať úspešné spojenie. K druhému spojeniu oboch lodí došlo o 12:40:41 UTC. Nebolo síce také mäkké, ako sa to pred dvoma dňami podarilo Staffordovi, pretože neopatrné vychýlenie jedného z joystickov riadenia na okamih vychýlilo obe lode z osi. O 15:26:12 UTC došlo k definitívnemu rozdeleniu oboch lodí, ktoré následne začali letieť vo formácii. Po niekoľkých experimentoch nastal o 18:42 UTC separačný manéver, počas ktorého Apollo upravilo svoju dráhu tak, aby nemohlo dôjsť k náhodnej zrážke so Sojuzom. Zatiaľ čo Sovieti sa podľa plánu pomaly ukladali k spánku, Američania zakončili svoj deň experimentmi. Nasledujúci deň, 20. júl, bol v znamení pozorovaní a experimentov a v závere dňa sa Leonov s Kubasovom začali chystať na zajtrajšie pristátie. V Apolle sa medzitým uskutočnil aj zaujímavý pokus, ktorý sa týkal plánovaného raketoplánu. Pri pobyte v beztiažovom stave sa odľahčená chrbtica mierne pretiahne. Inžinieri sa obávali, či budú môcť piloti raketoplánu ovládať pedále smerovky, či sa vôbec zmestia do svojich kresiel. Všetci traja astronauti sa tak starostlivo zmerali, pričom zistili, že pretiahnutie chrbtice nebude predstavovať problém. Návratový modul kozmickej lode Sojuz 19 úspešne pristál 21. júla o 10:50:51 UTC v kazašskej stepi. Posádka Apolla odkázala Sovietom svoje gratulácie. Apollo naďalej pokračovalo v samostatnom lete. V letovom pláne boli ďalšie pozorovania a experimenty. Dňa 23. júla si astronauti obliekli skafandre a o 19:45 UTC došlo k oddeleniu spojovacieho modulu. Okrem toho, že modul slúžil na spojenie so Sojuzom, bolo to tiež miesto na experimenty a Slayton tu aj spával. Posádka sem tiež chodila vykonávať veľkú potrebu. Ráno 24. júla posádku prebudila pieseň vysielaná z Houstonu a CAPCOM Robert Crippen ohlásil: „Dobré ráno, džentlmeni! Zábava končí a je čas sa zdvihnúť a ísť domov!“ „Ty ale vieš človeka prebudiť, Bob,“ ozval sa rozospatý Slayton. „To teda áno. Ale aby si nepovedal, odteraz máš práve 37 minút na prebudenie. Dáme sa do toho až cez Orroral. Tak sa zatiaľ najedzte!“ Odkázal Crippen. „Pri raňajkách nám ako obvykle prečítali najnovšie správy. Dozvedel som sa z nich, že náš starý, teda Chris Kraft, povedal novinárom, že so mnou počíta nielen pri horizontálnych skúšobných letoch raketoplánu v roku 1977, ale aj pre lety na obežnú dráhu v sedemdesiatom deviatom. Ak človek dostane takúto hlášku, keď práve končí s Apollom, dokáže mu to poriadne zdvihnúť náladu,“ spomínal si Slayton. Potom sa astronauti pripravovali na pristátie.

Veliteľský modul Apolla klesá na padákoch do vĺn Tichého oceánu, 24. júl 1975

Nad Indickým oceánom posádka vykonala brzdiaci zážih a potom došlo k oddeleniu servisného modulu Apolla. Slayton si na tieto momenty spomínal: „Nad Indickým oceánom na sedem sekúnd zaburácal motor SPS a začal sa zostup. Trvalo však ešte 20 minút a 14 sekúnd ako Apollo – vlastne už len veliteľská sekcia – dosiahla pomyselnú hranicu atmosféry vo výške 400 000 stôp [122 km]. Hustnúci vzduch sa víril okolo nás nadzvukovou rýchlosťou a vydával taký hluk, že aj skúsený Stafford nad tým krútil hlavou, a podotkol, že niečo také nezažil ani pri návrate od Mesiaca. Sedel som v kresle úplne vpravo, aby som videl na indikátory elektrických klimatizačných systémov, ktoré som mal pod dozorom a držal som prst na spúšti filmovej kamery pripravenej na snímanie záberu.“ Posádka ešte musela vykonať mnoho drobných úkonov, ktoré boli zásadné pre úspešné zavŕšenie letu. Stafford držal v ruke kontrolný zoznam (checklist) na pristátie a diktoval jednotlivé úkony. Kvôli vzrastajúcemu hluku musel dosť zvyšovať hlas a navyše bolo v slúchadlách počuť pomerne silné pískanie spätnej väzby. Brand a Slayton ale pohotovo plnili jeho pokyny. Nastala však drobná chyba. Buď Brand prepočul Staffordov povel, alebo Stafford vynechal jednu položku checklistu. Každopádne Brand neaktivoval vo výške 9 km systém ELS (Earth Landing System), ktorý fungoval ako časovač na odhodenie krytu padákových šácht, vypustenie brzdiaceho, výťažného a hlavných padákov a ďalších úkonov. Okrem iného tento systém otváral aj ventil, ktorým sa do kabíny vpustil okolitý vzduch, aby sa vyrovnal tlak vo vnútri a mimo kokpitu. Súčasne mal Brand s týmto systémom prepnúť ešte jeden spínač, ktorý definitívne deaktivoval trysky orientačného systému RCS (reaction control system). Ani tento spínač Brand neprepol. V kabíne bol značný hluk a Brand naozaj nemusel Stafforda počuť. Keď vo výške asi 7 km kabína stále padala bez otvorených padákov, Brand pochopil, že niečo je zle a inštinktívne siahol po dvoch iných prepínačoch. Jeden manuálne odhadzoval kryt padákových šácht a druhý vypúšťal brzdiaci padáčik a otváral odvetrávací ventil. Vtedy sa kabína naplnila niečím dráždivým. Všetci traja muži sa rozkašľali a hneď im bolo jasné, o čo ide. Ventilom sa do kabíny dostal vysoko toxický oxid dusičitý, ktorý sa používal v motoroch orientačného systému RCS ako okysličovadlo, pričom jedna z trysiek bola umiestnená priamo nad ventilom. Brzdiaci padáčik rozkýval kabínu a stále aktivovaný systém RCS sa snažil korigovať oscilácie. Po 30 sekundách sa dusiacej posádke podarilo aktivovať automatický systém ELS a trysky sa deaktivovali. Veliteľský modul Apolla pristál 24. júla 1975 o 21:18:24 UTC na hladine Tichého oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 510 km západne od Honolulu. Náraz kabíny na hladinu mal podľa Stafforda intenzitu takmer 10 g. Apollo sa okamžite prevrátilo do polohy „Stable II“, čiže špicom dole. Pridusení astronauti viseli vo svojich kreslách. Brand omdlel, Slaytonovi tiež nebolo najlepšie, len Stafford bol schopný rozopnúť svoje popruhy, opatrne vypadnúť na stenu kabíny a vytiahnuť z príslušných schránok pod svojím sedadlom kyslíkové masky. Jednu podal Slaytonovi, jednu nasadil sebe a poslednú pritlačil na tvár Brandovi, ktorého začal kyslík takmer okamžite prebúdzať z bezvedomia. Potom prehodil páčkový prepínač, ktorým nafúkol dva balóny na špici kabíny. Tie potom Apollo obrátili do polohy „Stable I“, čiže špicom hore a Stafford otvoril odvetrávacie ventily naplno a málinko pootvoril aj poklop kabíny. Deke si neskôr spomínal, že teraz bol na rade on, aby vyrobil vlastný problém. Kabína pristála blízko stredu zvolenej oblasti, a tak už za krátko boli pri nej potápači. Jeden z nich nakukol do okienka a Slayton mu s úsmevom ukázal dva palce hore. Po tomto uistení teda nikto neurýchlil zaistenie lode, a tak posádka čakala vo vnútri kabíny, v ktorej ešte stále boli toxické výpary na to, kým Apollo vyloví z vody palubný žeriav záchrannej lietadlovej lode USS New Orleans.

Zo začiatku nikto netušil, čo sa stalo na palube Apolla. Na tlačovej konferencii na palube New Orleans sa počas telefonátu prezidenta Forda astronauti preriekli. Šokovaní lekári okamžite prerušili tlačovú konferenciu a posádku bezodkladne odvelili na palubnú maródku. Po necelej hodine sa u všetkých troch objavili príznaky rozsiahleho zápalu pľúc. Všetko nakoniec dobre dopadlo a nikto z trojice netrpel žiadnymi následkami vdýchnutia vysoko toxických výparov. Slayton ešte prežil mierny šok potom, čo zistil, ako mu hrozilo vyradenie z posádky Apolla. Posádka musela stráviť dva týždne vo vojenskej nemocnici v Honolulu na Havajských ostrovoch, kde lekári starostlivo sledovali ich zdravotný stav. Na jednej Slaytonovej röntgenovej snímke objavili malý tieň. Mohol to byť malý nádor. Keď sa Slayton vrátil do Houstonu, ihneď sa dal operovať. Nájdený nádor bol našťastie nezhubný. Vyšlo však najavo, že bol viditeľný aj na snímkach, ktoré vznikli ešte pred letom. Vtedy si ho nikto nevšimol, ale keby naň lekári prišli, okamžite by ho vyradili z posádky a letového stavu.

Program Space Shuttle

Mladá reportérka robí rozhovor s Dekom Slaytonom na Kellyovej základni v San Antoniu, marec 1979. Za nimi vidno raketoplán Columbia na chrbte lietadla Shuttle Carrier Aircraft

Po propagačnom turné posádok misie Apollo-Sojuz sa Slayton vrátil k bežnej práci. Od decembra 1975 sa Deke vrátil na miesto manažéra Approach and Landing Tests (ALT) v programe Space Shuttle. Bol pri tom, keď sa 12. augusta 1977 Fred Haise a Gordon Fullerton vo výške 7 300 m prvýkrát odpojili s raketoplánom Enterprise od materského lietadla Shuttle Carrier Aircraft, ktoré Slayton pomáhal vyvíjať, a úspešne s ním pristáli na Edwardsovej základni. Dve posádky pre ALT boli prvými, ktoré Slayton osobne nevyberal, keďže túto právomoc po ňom prevzal George Abbey. Po skončení ALT mal Slayton na starosti podporu nadchádzajúcich letov OFT (Orbital Flight Test). Prvý z nich, STS-1, odštartoval 12. apríla 1981. Išlo o prvú misiu raketoplánu Columbia a prvý kozmický let raketoplánu vôbec. Vzhľadom na to, že americký raketoplán nebol koncipovaný na let bez posádky, išlo o prvý prípad, kedy kozmickému letu s ľudskou posádkou nepredchádzali žiadne nepilotované skúšobné misie. Let STS-1 sa tak stal najriskantnejším skúšobným letom v dejinách kozmonautiky a letectva vôbec. Koncom 70. rokov Slayton uvažoval o možnosti ďalšieho kozmického letu, tentoraz na palube raketoplánu, ale odpoveďou mu bolo len zdvorilé mlčanie. Rozhodol sa, že akonáhle sa začnú lety OFT, odíde do dôchodku. Ešte v roku 1980 zistil vďaka osobnému odporúčaniu riaditeľa, že v NASA ešte môže zostať ako „pracujúci dôchodca“. K svojmu dôchodku si tak mohol pripísať aj plat zamestnanca NASA. V tom istom období sa mu ale začalo rozpadať manželstvo. Jeho žena Marge dúfala, že potom, čo si splní sen v podobe letu do vesmíru, Deke odíde z NASA a budú sa môcť odsťahovať z Houstonu. Rozpory medzi oboma manželmi vygradovali natoľko, že od roku 1978 začali žiť oddelene. Formálne sa rozviedli v roku 1983 a v októbri toho istého roka sa Slayton druhýkrát oženil s Bobbie Belle Jonesovou (1945 – 2010), ktorá tiež pracovala v NASA. Tento vzťah mu vydržal až do smrti. Medzitým Deke usúdil, že je čas na zmenu prostredia. Z NASA definitívne odišiel 27. februára 1982. Štyri dni predtým vykonal posledný let v lietadle T-38. Do tohto okamihu nalietal úctyhodných 7 164 letových hodín.

„	Cítim, že som na počiatku niečoho, na čo sa budú ľudské bytosti sústreďovať najbližších 1 000 rokov – ak sa medzitým nezničíme. Je možné, že o 50 rokov skončíme mimo tejto slnečnej sústavy, budeme blúdiť vesmírom, prinajmenšom v rámci našej galaxie, a skúmať iné hviezdy a sústavy.	“
– Deke Slayton

Neskorší život

Deke Slayton v roku 1981

Po odchode z NASA Slaytona oslovil istý David Hannah, ktorý založil firmu Space Services Inc., a dúfal, že sa mu podarí vyvinúť malý nosič na vynášanie komerčných nákladov do vesmíru. Raketa dostala meno Conestoga a 9. septembra 1982 bol Deke ako manažér programu pri úspešnom štarte, ktorý sa zapísal do dejín kozmonautiky. Súkromná raketa vtedy prvýkrát vyletela po suborbitálnej dráhe za hranice vesmíru. Slayton nastúpil do funkcie prezidenta spoločnosti Space Services. Po dlhom súperení o kontrakty na vynášanie komerčných nákladov sa firma na začiatku 90. rokov zlúčila s EER Systems Corporation a zamerala sa na lety sondážnych suborbitálnych rakiet. Slayton sa potom stal riaditeľom jednej z divízií vzniknutej korporácie, o pár stupňov nižšie, než pôvodná pozícia prezidenta, ale stále mohol pracovať v odvetví, v ktorom sa pohyboval niekoľko predchádzajúcich desaťročí. Slaytonovi sa zapáčili aj letecké preteky okolo pylónov. Kúpil si pretekárske lietadlo Williams W-17 Stinger a pomenoval ho Stinger-21. Stroj si veľmi obľúbil a počas nasledujúcich ôsmich rokov sa zúčastnil 43 pretekov, a hoci nikdy nevyhral, neviedol si zle. V septembri 1991 veril v dobré umiestnenie na vrchole pretekárskej sezóny v nevadskom Rene. Ešte počas leta ale začal zažívať zvláštne stavy. Cítil akoby strácal rovnováhu. Nebol to neustály pocit, prichádzalo to vo vlnách, len občas. Okamžite uzemnil sám seba a prehovoril svojho kamaráta Dustyho Dowda, aby on lietal so Stingerom na pretekoch v Rene. Dowd nakoniec s lietadlom vyhral v pretekoch o striebornú trofej. Potom už Stinger zostal odstavený v hangári v Kansase, kde ho Slayton hangároval.

Pretekárske lietadlo W-17 Stinger v múzeu Planes of Fame v meste Chino v Kalifornii

O niekoľko mesiacov si Slayton začal všímať, že sa v jeho zornom poli objavujú slepé škvrny. Lekári mu zistili zhubný nádor na mozgovom kmeni a prerastajúci až k optickému nervu. Presný typ nádoru odhalila až biopsia. Deke prvýkrát pocítil svoju smrteľnosť. Spísal poslednú vôľu a dal do poriadku svoje veci v pracovnom aj osobnom živote. So spisovateľom Michaelom Cassuttom začal v roku 1991 sériu rozhovorov, z ktorých neskôr vznikla kniha Deke! (U.S. Manned Space : from Mercury to the Shuttle). V roku 1992 začal s Alanom Shepardom a dvoma novinármi, Jayom Barbreeom a Howardom Benedictom, pracovať na spoločnej knihe s názvom Moon Shot: The Inside Story of America’s Race to the Moon. Po prvej sérii chemoterapie to vyzeralo, že nádor sa mu začína zmenšovať, a tak Deke začal znova pracovať. Spoločnosť EER Systems čakal zápas o veľký kontrakt a dva skúšobné štarty novej rakety s názvom Starbird, pričom oba prebehli úspešne. Donald Kent Slayton však skoro ráno 13. júna 1993 zomrel vo svojom dome v League City na predmestí Houstonu. Nasledujúcu sobotu sa v Johnsonovom vesmírnom stredisku konal smútočný ceremoniál, ktorého sa zúčastnil Alan Shepard, John Glenn, Wally Schirra, Alexej Leonov, vtedajší riaditeľ NASA Daniel Goldin a ďalší.

Ráno 13. júna 1993 o 07:57 miestneho času mohlo viacero svedkov na letisku Johna Waynea v Orange County v Kalifornii pozorovať červený Williams W-17 Stinger s imatrikulačnou značkou N21X, ktorý vzlietol z dráhy letiska, vykonával nad ním prízemnú akrobaciu a nakoniec v pomalom stúpaní odletel smerom na západ, pričom sa stratil z dohľadu nad Tichým oceánom. Hlučné lietadlo vzbudilo pozornosť, okrem iného aj preto, že porušilo hlukové predpisy, ktoré zakazovali lietanie v túto skorú dobu. Dňa 20. júla prišiel do Slaytonovej schránky list s napomenutím od Federálneho úradu pre civilné letectvo. List otvorila Dekova vdova Bobbie a napísala úradu odpoveď, v ktorej sa okrem iného zmienila, že Deke Slayton zomrel o 03:22 miestneho času, čiže asi päť a pol hodiny pred tým incidentom (vrátane miestneho časového rozdielu medzi Texasom a Kaliforniou), a tiež, že dotyčné lietadlo bolo pred niekoľkými mesiacmi venované múzeu športových lietadiel v Sparks v Nevade a momentálne je vystavené s vybratým motorom. Slaytonov Stinger mal navyše v rámci zníženia hmotnosti vymontovaný elektrický štartér, a tak potreboval na naštartovanie pomocníka na pretočenie vrtule, kým pilot manipuloval s ovládacími prvkami v kokpite. Svedkovia ale uvádzali, že lietadlo naštartovalo samé. Bobbie Slaytonová sa k tomu vyjadrila: „Dekovi zrejme trvalo šesť hodín, kým našiel svojho kamaráta Gusa Grissoma, ktorý mu pomohol nahodiť motor...“ Letecký historik Edward T. Maloney, ktorý lietadlo získal od Slaytona do svojej múzejnej zbierky, povedal: „Nikdy sme s ním nelietali, odkedy nám ho Deke dal. Bol posledný, kto s ním lietal.“ Maloney tiež tvrdil, že z lietadla nikdy nebol vymontovaný motor. V polovici 90. rokov bolo premiestnené do jeho múzea Planes of Fame v meste Chino v Kalifornii, kde je dodnes. Záhadu červeného lietadla Stinger sa nikdy nepodarilo vyriešiť.

„	Rozhodnite sa, čo chcete robiť a potom... sa nikdy nevzdávajte, kým to neuskutočníte.	“
– Deke Slayton

Literatúra

• SLAYTON, Donald K.; CASSUTT, Michael. Deke! (U.S. Manned Space : from Mercury to the Shuttle). New York : Forge, 1994. 354 s. ISBN 978-0-312-85503-1.
• THOMPSON, Neal. Light this Candle (The Life and Times of Alan Shepard, America’s First Spaceman). New York : Crown Publishers, 2004. 445 s. ISBN 978-0-609-61001-5.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Deke Slayton

Externé odkazy

• Oficiálny životopis na stránkach NASA (po anglicky)
• Deke Slayton na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Deke Slayton v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)
• Deke Slayton na stránkach kozmo-data.sk (po slovensky)