Mercury-Redstone 3

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Mercury-Redstone 3
Znak misie
Údaje o misii
Názov misie: Mercury-Redstone 3
Kozmická loď:Mercury (výr. č. 7)
Nosná raketa:Redstone MRLV MR-7
Volací znak:Freedom 7
Posádka:1
Kozmodróm (rampa):Cape Canaveral (LC-5)
Štart: 5. máj 1961, 14:34:13,48 UTC
Pristátie: 5. máj 1961, 14:49:35 UTC
severná oblasť Atlantického oceánu; 135 km severovýchodne od ostrova Great Abaco
27°13.7′S 75°53′Z / 27,2283°S 75,883°Z / 27.2283; -75.883
Trvanie: 15 minút, 22 sekúnd
Počet obehov:suborbitálny let
Apogeum:187,40 km
Vzdialenosť:487,26 km
Max. rýchlosť:8 277 km/h
Max. zrýchlenie:11,0 g (108 m/s²)
Hmotnosť:1 832,64 kg (kozmická loď pri štarte)
1 295,07 kg (v apogeu)
1 169,81 kg (pri návrate)
1 050,53 kg (pri pristátí)
Fotografia posádky
Alan Bartlett „Al“ Shepard, Jr.
Alan Bartlett „Al“ Shepard, Jr.
Navigácia
Predchádzajúca misiaNasledujúca misia
Mercury-Redstone BD Mercury-Redstone 4

Mercury-Redstone 3 (alebo podľa lode Freedom 7) bol prvý americký pilotovaný kozmický let, ktorý sa uskutočnil 5. mája 1961 a vyniesol do vesmíru prvého Američana, ktorým sa stal Alan Shepard. Zároveň išlo o prvý kozmický let s ľudskou posádkou v rámci programu Mercury. Hlavným cieľom programu bolo vyslať človeka na nízku obežnú dráhu Zeme a bezpečne ho vrátiť späť. Shepardova misia bola 15-minútový suborbitálny let, ktorého hlavným cieľom bolo preukázať schopnosť astronauta odolať vysokému preťaženiu pri štarte a návrate do atmosféry. Počas letu sa Shepard stal celkovo druhým človekom vo vesmíre a prvým, ktorý manuálne ovládal orientáciu kozmickej lode. Niekedy sa uvádza, že prvým Američanom vo vesmíre bol John Glenn, keďže Shepard letel iba po balistickej dráhe a nedostal sa teda na obežnú dráhu ako Glenn.

Shepardov let bol z technického hľadiska úspechom, hoci nadšenie z tohto počinu utlmila skutočnosť, že len tri týždne pred Shepardovým letom sa prvým človekom vo vesmíre a tiež na obežnej dráhe Zeme stal sovietsky kozmonaut Jurij Gagarin, ktorý 12. apríla 1961 v kozmickej lodi Vostok 1 jedenkrát obletel Zem a úspešne pristál.

Posádka[upraviť | upraviť zdroj]

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Záložná posádka[upraviť | upraviť zdroj]

Prípravy na let[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1959 dostal novovzniknutý Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) povolenie od prezidenta Dwighta D. Eisenhowera vybrať svojich prvých astronautov z radov vojenských skúšobných pilotov. Služobné záznamy 508 absolventov škôl skúšobných pilotov získala NASA z ministerstva obrany. Z tohto celkového počtu vyhovovalo minimálnym štandardom 110 pilotov.[1] Tie zahŕňali vek menej ako 40 rokov, bakalársky titul alebo jeho ekvivalent a výšku menej než 180 cm. U niektorých požiadaviek sa mohlo počítať s istou toleranciou, ale požadovaná výška bola pevne stanovená. Dôvodom boli rozmery kabíny kozmickej lode Mercury.[2]

Všetkých 110 kandidátov následne rozdelili do troch skupín, pričom v prvej skupine boli tí najsľubnejší.[3] Prvá skupina 35 kandidátov sa zhromaždila v Pentagóne dňa 2. februára 1959. Dôstojníkov námorníctva a námornej pechoty privítal náčelník námorných operácií, admirál Arleigh Burke, zatiaľ čo dôstojníkov vzdušných síl prijal náčelník štábu letectva, generál Thomas D. White. Obaja preukázali svoju podporu vesmírneho programu a prisľúbili, že na kariéry dobrovoľníkov to nebude mať nepriaznivý vplyv. Predstavitelia NASA ich potom informovali o programe Mercury. Pripustili, že ide o veľmi riskantný podnik a zdôraznili, že v prípade úspechu bude mať veľký celoštátny význam.[4][5] Podobný proces sa o týždeň neskôr v Pentagóne zopakoval s druhou skupinou 34 kandidátov. Zo 69 bolo 6 kandidátov nad hranicou výškového limitu, 15 bolo vyradených z iných dôvodov a 16 odmietli. NASA tak po prvých výberových procesoch zostalo 32 kandidátov (15 z vojenského letectva, 2 z námornej pechoty a 15 z námorníctva). Vzhľadom na to, že úspešných kandidátov bolo po prvom výberovom kole viac, než sa očakávalo, NASA rozhodla vybrať 6 astronautov miesto pôvodne plánovaných 12. Potom nasledovala vyčerpávajúca séria rôznych fyzických a psychologických testov na Lovelace Clinic v Albuquerque (štát Nové Mexiko) a vo Wright Aerospace Medical Laboratory v Ohiu.[6]

Sedmička astronautov programu Mercury. Hore zľava doprava: Alan Shepard, Gus Grissom a Gordon Cooper. Dole zľava doprava: Walter Schirra, Deke Slayton, John Glenn a Scott Carpenter

Koncom marca 1959 boli ukončené všetky výberové testy zostávajúcich kandidátov a výberová komisia začala analyzovať výsledky. Testami neprešlo 8 kandidátov, požiadavky splnilo 13 kandidátov, výborné výsledky s výhradami preukázali 3 kandidáti a výborné výsledky bez výhrad preukázalo 7 kandidátov. Vzhľadom na to, že NASA pôvodne plánovala vybrať šesťčlennú skupinu, nakoniec sa rozhodlo, že skupina prvých astronautov bude sedemčlenná. Sedmička vybraných astronautov programu Mercury bola verejnosti predstavená dňa 9. apríla 1959 na tlačovej konferencii v Dolley Madison House na námestí Lafayette Square vo Washingtone, D. C.[7] Záujem médií o túto udalosť bol enormný. Mnohí novinári a fotografi sa tiesnili v bývalom tanečnom salóne. V čele miestnosti si za konferenčný stôl sadlo sedem mužov v civilnom odeve: Donald K. „Deke“ Slayton, Alan B. Shepard, Jr., Walter M. „Wally“ Schirra, Jr., Virgil I. „Gus“ Grissom, John H. Glenn, Jr., Leroy Gordon „Gordo“ Cooper, Jr. a Malcolm Scott Carpenter.[6] Shepard v reakcii na značný mediálny rozruch pred nimi povedal prísediacim Slaytonovi a Schirrovi: „Nemôžem tomu uveriť. Títo ľudia sú blázni.“ „Áno, ako červia farma,“ odpovedal mu Slayton. Celá konferencia trvala dve hodiny, a zatiaľ čo väčšina astronautov odpovedala stručne na položené otázky, jeden z nich si prítomnosť médií užíval. John Glenn, ktorý už bol v tom čase v USA verejne známy aj vďaka účasti v televíznej súťaži Name That Tune (Uhádni názov tejto melódie), sa stal mediálne obľúbený hlavne kvôli svojim dlhým patriotickým odpovediam. Obrovský záujem médií o osobnosti budúcich astronautov, z ktorých sa okamžite stali uctievané celebrity, pocítili aj ich rodiny, ktoré si museli zvykať na takmer nový život. Novým celebritám prichádzali rôzne ponuky, napríklad dom na kľúč za veľmi nízku cenu, výhodné úvery na nové domy v Houstone alebo každý rok najnovšie športové autá Chevrolet Corvette za symbolický jeden dolár. Časopis Life astronautom ponúkol sumu pol milióna dolárov, ktorú si mali rozdeliť medzi sebou do troch rokov ako výmenu za prístup do svojho súkromia. Magazín sa oficiálne od 24. augusta 1959 stal v podstate pravidelným informátorom o súkromnom dianí u sedmičky astronautov. Riziko veľkej výzvy v podobe kozmického letu sa ukázalo v plnej miere už v noci na 18. mája 1959, kedy mali všetci siedmi astronauti na Cape Canaveral možnosť sledovať svoj prvý štart rakety, nosiča SM-65D Atlas podobného tomu, aký ich mal vyniesť na nízku obežnú dráhu Zeme. Necelých šesťdesiat sekúnd po štarte Atlas explodoval a rozžiaril nočnú oblohu nad Floridou. Astronauti boli ohromení. Shepard zľahka buchol lakťom do Glenna a povedal: „No, som rád, že túto nám odpratali z cesty. Len dúfam, že to opravia...“[8]

Tvárou v tvár silnej konkurencii zo strany ďalších astronautov, zvlášť Johna Glenna, Shepard prestal fajčiť a osvojil si Glennov zvyk ísť si ráno zabehať. Nezašiel však až tak ďaleko, aby sa vzdal milovanej kávy, koktailov a záletníctva.[9][pozn. 1] Častokrát hrával s Grissomom a Slaytonom hádzanú a dvíhal činky v telocvični, ktorú NASA postavila pre astronautov na Cape Canaveral. Všetci astronauti sa začali podrobovať intenzívnemu výcviku, ktorý spočíval vo fyzickej príprave, akademických predmetoch, materiálnej príprave a špecifickom tréningu na centrifúgach a iných podobných strojoch. Astronauti boli okrem výcviku a sledovania často neúspešných štartov rakiet (Shepard k tomu poznamenal: „Čo by ste čakali od rakiet postavených kontraktorom, ktorý ponúkol najnižšiu cenu?“) zainteresovaní aj v dizajne dôležitých súčastí systémov Mercury. Navštevovali tiež príslušné továrne podieľajúce sa na programe. V decembri 1960 si Dr. Robert R. Gilruth, riaditeľ NASA Space Task Group,[pozn. 2] zvolal všetkých astronautov a dal im jednoduchú úlohu, ktorá spočívala v tom, že každý z nich mal napísať, kto z jeho kolegov by mal pilotovať prvý kozmický let programu Mercury a prečo. Jediným pravidlom bolo, že nikto nemohol nominovať sám seba. Výsledok tejto ankety Gilruth nikdy nikomu neprezradil. Dňa 19. januára 1961 si Gilruth povolal sedmičku astronautov do svojej kancelárie v Langley. Astronauti už tušili, čo im chce Gilruth oznámiť. O štvrť na šesť večer ho už s napätím očakávali. Gilruth meškal. „Ak budeme musieť čakať ešte chvíľku, budem musieť predniesť príhovor,“ náhle prerušil ticho Gus Grissom. Ostatní sa začali veľmi smiať, pretože Grissom bol výnimočne málovravnou osobou. Potom už do miestnosti vstúpil Gilruth a po krátkej úvodnej reči oznámil: „Alan Shepard uskutoční prvý suborbitálny let. Grissom uskutoční druhý let. Glenn bude náhradníkom pre obe misie. Nejaké otázky?“ Nikto nemal žiadne otázky a astronauti Shepardovi pogratulovali. Niektorých však Gilruthova voľba istým spôsobom rozrušila, zvlášť Glenna, ktorý sa tentokrát ukázal v negatívnom svetle, keď začal písať svojim nadriadeným i známym v politických kruhoch a aj samotnému Gilruthovi, ktorému ostro vyčítal jeho rozhodnutie. Glenn nebol so svojou kampaňou jediný a celú záležitosť musel po pár týždňoch vyriešiť až Gilruth, ktorý rázne vysvetlil, že Alan Shepard je jeho voľbou.[11] Médiá sa však o Gilruthovom rozhodnutí nedozvedeli hlavne z tých dôvodov, aby mali astronauti pokoj od dotieravých reportérov a Gilruth si tým dával aj istý priestor na prípadnú zmenu nominácie. Dňa 31. januára 1961 štartoval na suborbitálny let v kabíne Mercury šimpanz Ham. Svoj let síce prežil bez ujmy na zdraví (uhynul až v roku 1983), ale v žiadnom prípade nemožno hovoriť o úspešnej misii, skôr o kontrolovanej havárii. Znamenalo to okamžité odloženie Shepardovho letu do druhej polovice apríla 1961.[pozn. 3] Nespokojný Alan naliehal aj na šéfkonštruktéra nosnej rakety Redstone, Dr. Wernhera von Brauna, slovami: „Preboha, poďme letieť teraz.“ Wernher von Braun však trval na ešte ďalšom lete v automatickom režime, ktorý vyrieši problémy týkajúce sa kabíny Mercury a hlavne rakety Redstone. Dňa 21. februára 1961 NASA vydala tlačovú správu, v ktorej informovala verejnosť, že Shepard, Glenn a Grissom začnú s výcvikom na prvý pilotovaný let programu Mercury. Meno pilota, ktorý uskutoční prvý let, však nebolo zverejnené. NASA len uviedla, že „bude menovaný krátko pred letom.“ Zámerom tohto zahmlievania bolo znížiť mediálny tlak na Sheparda počas posledných mesiacov jeho výcviku.

John Glenn (vľavo), Gus Grissom (v strede) a Alan Shepard (vpravo) pózujú pred raketou Redstone, apríl 1961

Dňa 24. marca sa uskutočnil skúšobný let Mercury-Redstone BD, ktorý bol jednoznačne úspešný. Vďaka tomu sa začal blížiť let prvého človeka do vesmíru a už to vyzeralo, že ním bude Američan. Sheparda si medzitým všetci doberali v súvislosti so šimpanzmi. Počas simulácií sa jeden technik v reakcii na nejakú Shepardovu námietku vyjadril, že by možno nebolo na škodu, keby nechali namiesto neho letieť šimpanza, ktorý pracuje za banány a bez námietok. Shepard po ňom hodil popolník, ktorý len tesne minul jeho hlavu. V stredu 12. apríla 1961 sa sovietsky kozmonaut Jurij Gagarin stal prvým človekom vo vesmíre a prvým na obežnej dráhe okolo Zeme. Hovorcovi programu Mercury Johnovi „Shortymu“ Powersovi zavolal v ten deň okolo tri štvrte na štyri ráno korešpondent NBC Jay Barbree. „Dobré ránko, Shorty! Ospravedlňujem sa za túto nekresťanskú hodinu.“ Nahnevaný Shorty mu odpovedal: „Bozaj ma dobré ránko v riť. Čo chceš?“ Vzápätí ho Barbree požiadal: „Reakciu? Reakciu NASA na vypustenie Rusa na obežnú dráhu!“ Rozospatý Powers mu následne odpovedal slovami, ktoré potom veľmi ľutoval: „Vypadni, Barbree, my tu ešte všetci spíme.“[14] Vďaka tejto neúmyselne symbolickej odpovedi sa NASA stala stredobodom pozornosti médií. Medzitým aj napriek sovietskemu prvenstvu pokračovali prípravy na let Alana Sheparda. Shepard, Grissom a Glenn trávili veľké množstvo času v simulátore, pričom len Shepard absolvoval počas apríla 120 kompletných simulovaných letov v simulátore a hyperbarickej komore.[17] Koncom apríla si Shepard balil veci v hoteli Holiday Inn v Cocoa Beach, ktorý vlastnil hotelier a filantrop Henri Landwirth. Alan sa chystal na presun do ubytovacích priestorov pre astronautov v hangári S na Cape Canaveral, kde strávi posledný týždeň pred štartom. Keď býval v hoteli Holiday Inn, nosil tmavé okuliare a oblečenie, aby unikol zvedavým reportérom, pretože verejnosť stále nemohla vedieť, kto bude prvým Američanom vo vesmíre. Henri Landwirth sa snažil Alanovi pomáhať skryť jeho identitu. Novinárom a dotieravým návštevníkom hovoril, že Shepard v hoteli nie je, pričom ho cez kuchyňu pašoval dnu a von. Pred odchodom na Cape Canaveral prišla na pár dní Alana pozrieť aj manželka Louise, ale videli sa len málo. „Návštevníci a reportéri sa k nám stále tlačili,“ povedal neskôr. Ich dlhším spoločným momentom bola hodinová cesta autom na letisko v Orlande, počas ktorej spolu prehodili len pár slov. Obaja si však uvedomovali, že to môže byť naposledy, čo sa vidia. Potom, čo Louise zaviezol na letisko, sa Shepard vrátil späť do Holiday Inn, zbalil si kufre a odišiel do hangára S, kde sa ubytoval spolu s Glennom a Grissomom. Zdravotná sestra astronautov Dee O’Harová im na druhom poschodí hangára starostlivo prichystala klimatizovanú útulnú spálňu so svetlomodrými stenami, béžovými závesmi, dvoma gaučmi, sklápacím kreslom a dvomi poschodovými posteľami. Shepard spal na jednej poschodovej posteli a Glenn s Grissomom sa delili o druhú. Blížil sa štart naplánovaný na 2. mája 1961. Odpočítavanie pred štartom sa začalo o 00:30 miestneho času. O pol hodinu neskôr Sheparda a Glenna vzbudil lekár William K. Douglas, ktorý Alanovi oznámil, že momentálne je dosť zlé počasie, ale rozhodlo sa, že dôjde k natankovaniu rakety. Po sprche a rannej hygiene si Shepard obliekol župan a spolu s Grissomom a Glennom si sadol k raňajkám, ktoré pozostávali z filet mignonu obaleného v slaninke, toastu, želé, vajíčok a pomarančového džúsu. Toto raňajkové menu sa potom stalo pre astronautov jednou z tradícií v deň štartu. Po raňajkách Shepard podstúpil predletovú lekársku prehliadku a rozhovor so psychiatrom. Potom si šiel obliecť skafander. Na Cape Canaveral sa v ten deň zhromaždil dav ľudí, aby mohli sledovať štart. Nízka oblačnosť, slabý dážď a prítomnosť búrok v oblasti však riaditeľa štartu Walta Williamsa donútili, aby let pre ten deň zrušil. Shepard bol síce sklamaný, ale zároveň sa mu uľavilo. Kým prišlo oznámenie o zrušení štartu, sedel už takmer tri hodiny oblečený v skafandri v šatni pre astronautov v hangári S. Tam ho potajomky odfotil fotograf tlačovej agentúry AP Jimmy Kerlin. Celé USA sa tak v priebehu niekoľkých desiatok minút dozvedeli, kto bude prvým Američanom vo vesmíre. Shepard sa konečne mohol prestať pretvarovať pred médiami a vyhovárať sa pri otázkach na identitu pilota misie Mercury-Redstone 3. Frustráciu z odloženého štartu si v to popoludnie vybil veľkým panákom brandy, dlhým behom na pláži a krátkou kontrolou svojej kozmickej lode na vrchole nosnej rakety Redstone. Potom absolvoval tri simulované cvičné misie na trenažéri a nakoniec si na 15 minút zdriemol. Nový termín štartu stanovili na piatok 5. mája. Posledné dni pred štartom trávil so svojím náhradníkom Johnom Glennom. Obaja muži síce mali úplne odlišné postoje k životu, morálke a tiež k otázke prvenstva vo vesmíre, ale snažili sa spolu vychádzať. Cez deň 4. mája sa bavili dlhými behmi po pláži a rozhovormi medzi sebou. Keď sa vrátili do hangára S, Alan zavolal žene Louise, dcére Laure, ktorá v tom čase bola vo svojej škole v St. Louis, a domov rodičom v New Hampshire. Večer sa Shepard a Glenn navečerali v spoločnosti ďalších piatich astronautov a ich agenta Lea D’Orseyho a krátko po 22:00 si šli Alan a John ľahnúť do postelí bez toho, aby sa obťažovali sprchovaním alebo prezliekaním. Do 15 minút zaspali. Únava predchádzajúcich dní bola zrejmá. Okolo polnoci sa Shepard vzbudil a podišiel k oknu, aby skontroloval počasie. Potešilo ho, že na oblohe uvidel hviezdy a žiadne mraky. Potom si šiel ľahnúť a čoskoro opäť zaspal.[18]

Priebeh letu[upraviť | upraviť zdroj]

Alan Shepard v kabíne lode Freedom 7 pred štartom

V piatok 5. mája o 01:07 miestneho času lekár William K. Douglas zľahka buchol Sheparda po ramene. „No tak, Al,“ povedal Douglas. „Napĺňajú nádrže.“ „Som pripravený,“ oznámil Shepard a spýtal sa: „John je hore?“ „John je hore,“ odpovedal Douglas. „Všetci sme hore. Spal si dobre?“ „Veľmi dobre,“ povedal Shepard. „Žiadne sny.“ Popri krátkej sprche a holení si Shepard pískal, potom si obliekol župan a prešiel do vedľajšej miestnosti, kde ho čakal John Glenn, ktorý bol už hore a mal na sebe rovnaký župan ako Alan. O pol druhej ráno si obaja sadli k raňajkám, ktoré opäť pozostávali z filet mignonu obaleného v slaninke, toastu, želé, vajíčok a pomarančového džúsu. „A sme tu znova,“ povedal Glenn. „Si pripravený?“ Shepard prikývol. „To je život, čo?“ povedal Glenn. „Filet mignon každé ráno.“ Shepard to ocenil a uprednostnil skôr vtipy než niektoré z Glennových „pochabých sentimentov“. Nechcel myslieť na dôležitosť nadchádzajúcej udalosti, ale len na technické úlohy, ktoré ho čakali. Keď Shepard potom neskôr dostal otázku, ako sa cítil pri raňajkách v deň štartu, povedal, že keď sa chystáte si sadnúť na vrchol mnohých ton výbušnín, posledná vec, ktorá vám napadne je, že budete v učebnici dejepisu. „Môžem ešte niečo urobiť?“ spýtal sa Glenn po raňajkách. Shepard mu povedal, že nie, je v poriadku, je pripravený. Následne Glenn odišiel naposledy skontrolovať stav kozmickej lode a Shepard podstúpil dôkladnú lekársku prehliadku. Dr. Douglas našiel uvoľnený necht na štvrtom prste Shepardovej ľavej nohy, na ktorú mu niekto stúpil. Necht mu odstrihol. Na chrbte mal Shepard spálenú a lúpajúcu sa kožu z nedávnych slnečných popoludní pri bazéne hotela Holiday Inn. Nič z toho však nebolo prekážkou a podľa spomienok Dr. Douglasa bol Shepard navonok pokojný a vyzeral, akoby sa chystal na lov kačíc alebo na ryby. Po rokoch však Shepard priznal: „Skúšal som to hrať do pohody, ale cítil som motýle v žalúdku.“ Krátko po druhej hodine Alan naposledy zavolal svojej žene Louise. „Dúfala som, že si to ty,“ povedala mu. „Budeme ťa sledovať v televízii. Nezabudni zamávať, keď odštartuješ.“ „Áno,“ odpovedal Alan a zasmial sa. „Otvorím poklop a vystrčím von ruku.“ Na konci hovoru mu Louise povedala, aby sa „ponáhľal domov“. „Budem,“ odpovedal Alan. „Milujem ťa.“ Potom nasledovalo obliekanie skafandra a odchod z hangára S. Tesne pred odchodom z hangára Alan žmurkol na zdravotnú sestru astronautov Dee O’Harovú, ktorá stála pri východe a držala v ruke ruženec. „No, už idem, Dee,“ povedal a ona len mávla rukou, bojujúc so slzami. O 04:09 nastúpil do špeciálne upraveného prívesu, ktorý ho mal odviezť na štartovaciu rampu. Neskôr priznal, že keď spolu s Dr. Douglasom opúšťal hangár S a nastupoval do prívesu, „opäť cítil motýle v žalúdku“. Počas cesty k rampe LC-5 ho okrem technikov a lekára sprevádzal aj Gus Grissom. Ani v túto chvíľu si Shepard neodpustil svoj obľúbený fór a zúboženým hlasom so španielskym prízvukom oslovil Grissoma: „Hej, Gus, vieš, čo to skutočne znamená byť astronautom?“ „Nie, José, povedz mi.“[pozn. 4] odpovedal Grissom. Shepard sa pousmial a povedal: „Mal by si mať odvahu, správny krvný tlak a štyri nohy.“ „Prečo štyri nohy, José?“ Grissom predstieral zvedavosť. „Pretože naozaj chceli vyslať psa, ale rozhodli sa, že by to bolo príliš kruté,“ vysvetlil mu Alan. Po príchode na štartovaciu rampu Shepard vystúpil z prívesu a obzrel si raketu s kozmickou loďou na vrchole. Obrátil sa k prítomným, aby sa im prihovoril, ale kvôli návalu emócii nenašiel žiadne slová, a tak im len zamával. Počas jazdy výťahom na vrchol obslužnej veže mu Dr. Douglas podal krabičku s pastelkami a povedal: „Aby si tam hore mal čo robiť.“ Shepard sa hlasno zasmial, pričom si takmer zahmlil priezor svojej prilby, a krabičku vrátil Douglasovi. Povedal mu, že bude trocha zaneprázdnený. O 05:21 Shepard začal nastupovať do kabíny kozmickej lode, ktorú pomenoval Freedom 7.[pozn. 5] Keď už sedel na svojom mieste, všimol si pred očami ceduľu s nápisom „Zákaz loptových hier v týchto priestoroch“ a hneď vedľa plagát z nejakého erotického časopisu. Na moralistického Glenna sa to síce príliš nehodilo, ale Shepard vedel oceniť dobrý žart. Sporo odeté dievča chcel nechať na svojom mieste počas celého letu, ale Glenn ceduľu aj plagátik s ospravedlňujúcim úškrnom odtrhol a schoval do vrecka, keďže vnútro kabíny mali počas letu snímať dve kamery. Potom Glenn pomohol pripútať Sheparda do sedadla a pripevnil množstvo hadíc, káblov a senzorov z Alanovho skafandra na palubnú dosku kabíny. Tesne pred uzavretím poklopu Glenn naposledy Shepardovi podal ruku. Alana zrazu dojalo, aký bol John dobrotivý. Poďakoval svojmu kolegovi a potom ukázal palec hore. „Čoskoro sa uvidíme,“ povedal Shepard s hlasom tlmeným v prilbe. „Šťastné pristátie, kapitán,“ odpovedal Glenn, keď personál stojaci za ním zakričal veľa šťastia a zbohom. Posledná ľudská tvár, ktorú Shepard videl bola Glennova, jeho široký úsmev v skreslenom obraze rybieho oka na obrazovke periskopu. Krátko po šiestej došlo k uzavretiu poklopu prielezu a Shepard zostal sám. Vtedy si pomyslel: „Okay, blbec. Išiel si do toho dobrovoľne. Teraz to neposer.“ Išlo o tradíciu pilotov vstupujúcich do neznámych podmienok. Vzápätí však v slúchadlách začul volanie: „José? Počuješ ma, José?“ Bol to Alanov kolega Deke Slayton, ktorý mal počas letu slúžiť v Riadiacom stredisku Mercury (Mercury Control Center) ako komunikátor (CAPCOM), ktorý zabezpečoval spojenie s kozmickou loďou. „Počujem ťa jasne a zreteľne, Deke,“ odvetil Shepard. „Príliš neplač, José,“ povedal Slayton. Potom Slayton predal komunikáciu Gordonovi Cooperovi v štartovnom bunkri, ktorého úlohou bolo komunikovať s kabínou do momentu, kým raketa vzlietne z rampy. O 07:14 sa začalo problematicky vyvíjať počasie. Keď počas prvého odkladu štartu Shepard rádiom komunikoval s technikmi, sťažoval sa na statickú elektrinu v uchu. „Nepočujem vás v tomto posratom slúchadle,“ povedal a na linke sa ozval Shorty Powers, aby ho upozornil: „Dávaj si pozor na jazyk. Všade nás nahrávajú.“ Potom začali problémy s meničom napätia v obslužnom zariadení rampy. Následne vypovedal službu aj jeden z počítačov IBM v Marylande. Shepard mal už mať svoj let podľa pôvodného plánu dávno za sebou, ale namiesto toho ležal v neprirodzenej polohe na chrbte už tri hodiny a začínal byť čoraz viacej vystresovaný. Adrenalín stúpal, srdce mu búšilo, a tak si hovoril: „Ideš na to príliš rýchlo. Spomaľ. Uvoľni sa.“ „Príliš ma trápila myšlienka na následky neúspešného letu,“ priznal neskôr. Medzitým začal pociťovať, že potrebuje vykonať malú potrebu. Kontaktoval CAPCOM-a Gordona Coopera: „Človeče, chce sa mi čúrať. Zisti, či sa môžem rýchlo dostať von a uľaviť si.“ Potom Shepard povedal, že už je tam „celú večnosť“ a ak sa nepôjde vymočiť, praskne mu močový mechúr. Navrhol, aby pristavili späť obslužnú vežu a nechali ho vystúpiť z kabíny. Cooper túto správu poslal ďalej, ale Wernher von Braun povedal nie. Napokon Shepard začal kričať. V rozhovore, ktorý bol potom vymazaný z prepisu, ktorý NASA neskôr poskytla novinárom, Shepard povedal, že ak ho nenechajú vystúpiť, bude sa musieť vymočiť do svojho skafandra. Na jeho tele však bolo niekoľko drôtov, ktoré viedli k snímačom a tiež rektálny teplomer, ktorý bol takisto, hoci nepriamo prepojený s elektrickou sieťou kabíny. Shepard navrhol, aby jednoducho na chvíľu vypli prúd v obvodoch pre telemetriu. Moč sa mu zhromaždil v miestach, kde mal kríže, ale väčšinu vlhkosti absorbovala jeho bavlnená spodná bielizeň, ktorú však čoskoro vysušil kyslík cirkulujúci skafandrom.[19]

Štart Mercury-Redstone 3 s Alanom Shepardom na palube, 5. máj 1961

Odpočítavanie potom prebiehalo bez problémov až do času T-2 minúty, kedy vysoký tlak kyslíka vo vnútri rakety Redstone takmer spôsobil zrušenie štartu. Shepard bol už z neustáleho zdržovania letu nervózny a do bunkru riadenia štartu odkázal: „Som pokojnejší ako vy. Prečo neopravíte ten svoj malý problém a nezapálite túto sviečku?“ Spomínaný problém sa podarilo vyriešiť celkom rýchlo a potom už štartu nič nebránilo. Shepard začul v slúchadlách hlas Deka Slaytona, ktorý mu pokojne odpočítaval posledné sekundy. „T mínus sedem... šesť... päť...“ Shepard sa pevne zaprel nohami o kabínu. Slayton pokračoval: „Štyri...“ Alan položil ruku do blízkosti stopiek na palubnej doske. V prípade, že by automatické stopky zlyhali, musel by ich zapnúť manuálne. „Tri...“ Ľavú ruku si dal na páku zrušenia štartu. Záchranná vežička bola pripravená. „Dva... jeden...“ Tesne pred štartom si pre seba zamrmlal modlitbu, v ktorej požiadal „toho hore“, aby nad ním bdel, a povedal: „Neposer to, Shepard.“[20] Raketa Redstone vyštartovala o 09:34:13,48 miestneho času (14:34:13,48 svetového času) a v tom momente Shepard ohlásil: „Rozumiem, vzlet a hodiny bežia!“ Vzápätí mu Deke Slayton odpovedal so slovami: „Si na ceste, José!“[19] Štart prvého Američana do vesmíru sledovalo množstvo ľudí na plážach okolo Cocoa Beach a milióny divákov prostredníctvom živého televízneho prenosu.[21]

Vrtuľník HUS-1 z lode USS Lake Champlain vyzdvihuje kozmickú loď Freedom 7 z Atlantiku

Raketa značne zrýchľovala a 142 sekúnd po štarte sa vypol motor. Pyrotechnika odpálila už nepotrebnú záchrannú vežičku a došlo k oddeleniu kozmickej lode. V čase 3 minúty a 5 sekúnd od štartu Shepard prešiel na manuálne riadenie lode, ktoré trvalo približne minútu. Vyskúšal riadenie vo všetkých troch osách (sklon, vybočenie a náklon).[22] Potom opisoval výhľad z kozmickej lode na pobrežie Floridy z výšky viac než 180 km. Ešte pred štartom však sklopil šedý filter na optike periskopu, aby sa vyhol nepríjemným slnečným lúčom, ktoré ho oslepovali. Potom na filter zabudol, a tak pod sebou videl len bezfarebnú scénu. Príslušným prepínačom sa pokúsil filter odklopiť, ale zavadil pritom rukou o rukoväť núdzového prerušenia štartu, a tak sa ďalších pokusov radšej vzdal. V čase 5 minút po štarte Freedom 7 dosiahla maximálnu výšku 187,4 km a v tom momente sa zapálili brzdiace rakety, ktoré síce pri suborbitálnom lete neboli potrebné,[pozn. 6] ale musela sa otestovať ich funkcia a účinnosť pre pripravované orbitálne lety. Po vypnutí rakiet Shepard uviedol loď do správnej polohy pre zostup – tepelným štítom v smere letu. Snažil sa zahliadnuť hviezdy, ale dva priezory, ktoré mal k dispozícii, boli príliš malé a horizont svojím jasom prebíjal všetko ostatné. Počas ôsmej minúty letu začal pociťovať narastajúce účinky preťaženia, ktoré počas zostupu relatívne rýchlo dosiahlo hodnotu 11,0 g. Kvôli účinkom silného preťaženia Alan dokázal dať najavo, že je všetko v poriadku iba slovami: „Okay... okay... okay... okay“ Vo výške 7 km sa otvoril stabilizačný padák, po ktorom vzápätí nasledoval hlavný padák. V 5 kilometroch sa otvoril ventil, vďaka ktorému začal do kabíny lode prúdiť okolitý vzduch. Tepelný štít sa chvíľu potom odpojil od dna kabíny a zostal visieť pripevnený k látke, aby tlmil náraz pri pristátí na hladinu. Kozmická loď pristála po 15 minútach a 22 sekundách letu na hladine Atlantického oceánu o 09:49:35 miestneho času (14:49:35 svetového času). Chvíľu potom, čo dal Shepard pokyn na vyzdvihnutie, bol vynesený na palubu vrtuľníka HUS-1. Vrtuľník prepravil Sheparda a kozmickú loď Freedom 7 na palubu lietadlovej lode USS Lake Champlain. Celý záchranný proces trval iba jedenásť minút.[23]

Cez periskop... Aký krásny výhľad. Oblačnosť nad Floridou – tri až štyri desatiny blízko východného pobrežia. Zakrýva až Hatteras... Vidím [jazero] Okeechobee. Rozoznávam ostrov Andros. Rozoznávam útesy.
– Shepardov opis výhľadu z kozmickej lode Freedom 7
Shepard s manželkou Louise pri stretnutí s prvou dámou Jacqueline Kennedyovou, prezidentom Johnom F. Kennedym a viceprezidentom Lyndonom B. Johnsonom v areáli Bieleho domu pred tým, ako dostal Medailu NASA za výnimočnú službu, 8. máj 1961

Keď Shepard vystúpil z vrtuľníka, zamával na jasajúcich námorníkov a zakričal: „Páni, to bola jazda!“ Kapitán lode Ralph Weymouth privítal Sheparda na palube. Alan podal Weymouthovi ruku a predstavil sa: „Ahoj, ja som Al Shepard.“ Lekári NASA chceli monitorovať a zaznamenávať každú sekundu po lete. Námorníkom a posádke povedali, aby sa so Shepardom nerozprávali, nieto aby ho povzbudzovali. NASA chcela, aby všetky rozhovory inicioval Shepard. Jediní ľudia, ktorí ho mohli osloviť, boli lekári, ktorí sa ho stále pýtali, ako sa cíti. Keď Shepard prišiel do kajuty kapitána Weymoutha, podali mu po vypití pohára pomarančového džúsu magnetofón a povedali, aby si nahral svoje myšlienky. Klikol na nahrávanie a predstavil sa: „Volám sa José Jiménez...“ Nasledujúcu polhodinu Shepard zadychčane rozprával o každom detaile svojho letu a v jednej chvíli sa pochválil: „Úprimne povedané, zvládol som to oveľa lepšie, ako som si myslel, že zvládnem... V žiadnom okamihu som nepociťoval obavy.“ Psychiatri neskôr uviedli, že Shepard bol „pokojný a vyrovnaný“, ale všimli si aj, že prejavoval známky „vzrušenia a radosti“. Potom Shepardov vírivý monológ prerušil telefonát. Volal mu prezident John F. Kennedy, čím založil tradíciu prezidentských telefonátov astronautom, ktorí sa práve vrátili z vesmíru. Námorník podal Alanovi veľký čierny telefón a Shepard začul hlas svojho starého kamaráta Taza Sheparda z Alabamy, s ktorým bol vo výcviku ešte v Corpus Christi. Taza si vybral prezident Kennedy za svojho námorného pobočníka. „Alan, prezident s tebou chce hovoriť,“ povedal Taz. „Preboha, starec, ty si chytil novoanglický prízvuk,“ povedal Alan. Taz sa zasmial a povedal Alanovi, aby počkal na prezidenta. „Zdravím, kapitán,“ pozdravil Kennedy. „Áno, pane,“ odpovedal Shepard. „Veľmi Vám chcem zablahoželať,“ povedal nadšený Kennedy. „Ďakujem veľmi pekne, pán prezident,“ znela Shepardova odpoveď. „Samozrejme, že sme Vás sledovali v televízii,“ povedal Kennedy. „A sme veľmi radi a hrdí na to, čo ste urobili.“ „No, ďakujem Vám, pane. A ako už viete, všetko sa podarilo dokonale,“ odvetil Shepard. Potom Kennedy povedal, že sa teší na stretnutie s Alanom o tri dni. Na lodi USS Lake Champlain bol Shepard asi hodinu a potom nastúpil do dvojmotorového palubného dopravného lietadla Grumman C-1 Trader, ktoré vzlietlo z paluby lietadlovej lode smerom k ostrovu Grand Bahama. Počas letu Shepard šiel aj za pilotom do kokpitu a rozprával sa s ním. Keď to vyzeralo, že oblačnosť skomplikuje pristátie na ostrove, kde mal Shepard absolvovať ďalšie tri dni testov a výsluchov, zažartoval s pilotom, že by sa mali odkloniť do Nassau, aby si trocha oddýchli. Počas letu Shepard vypil šálku kávy a na ostrov Grand Bahama prišiel hladný. Od raňajok schudol tri kilá. Privítali ho Gus Grissom, Wally Schirra a Deke Slayton, ktorí mu povedali: „Zvládol si to naozaj dobre.“ Potom si Shepard dal obrovský krevetový koktail, sendvič s pečeným hovädzím mäsom a ľadový čaj. Lekári uviedli, že napriek tomu, že za posledných desať hodín schudol tri kilogramy, bol „v najlepšej kondícii, zdraví, nálade a presne taký, aký bol pred odchodom z Cape Canaveral – len šťastnejší“. Potom ho začali skúmať, až sa sťažoval na „nezvyčajný počet ihiel“. „Dúfam, že v budúcnosti bude potrebných menej vzoriek telesných tekutín,“ povedal. Krátko po piatej poobede Alan zavolal Louise, ktorej sa uľavilo, že jej manžel „je sám sebou“. Potom ostatní astronauti a malá skupina predstaviteľov NASA usporiadali pre Alana malý večierok. Alan Shepard, Wally Schirra, Shorty Powers, Walt Williams a hŕstka ďalších hrali do neskorej noci šípky a pili kubánsky rum. Shepard v tú noc tvrdo spal, pričom Grissom ležal na lôžku vedľa neho, aby sa prvému Američanovi vo vesmíre počas noci nič nestalo. Nasledujúci večer, po ďalšom dni testov a výsluchov a krátkom pokuse o lov rýb, si Shepard oddýchol v skladacom kresle, sedel pod hviezdami a sledoval film The Grass Is Greener (Tráva je zelenšia), ktorý sa premietal na stenu v provizórnom vonkajšom kine na základni. Z Alana Sheparda sa prakticky okamžite stal oslavovaný národný hrdina. Dňa 8. mája 1961 bol aj s manželkou prijatý v areáli Bieleho domu, kde ho prezident Kennedy vyznamenal Medailou NASA za výnimočnú službu.[24] Vyznamenaný bol aj Záslužným leteckým krížom (DFC).[25] Na tlačovej konferencii potom na otázku, ako sa cítil počas piatich minút beztiaže, odpovedal: „Viete, práve niekedy počas beztiaže som si uvedomil, že sa ma na to niekto spýta. Takže... Tak som si povedal, že by som si mal pripraviť odpoveď. A teraz vážne, ako som povedal už skôr, krátke stavy beztiaže sme zažili už počas výcviku a je to veľmi príjemný pocit.“ Potom nasledovali triumfálne jazdy ulicami Washingtonu, New Yorku a Los Angeles, pri ktorých davy ľudí oslavovali nového národného hrdinu, a tiež stretnutia s vyššími kruhmi spoločenskej a politickej sféry.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Dňa 19. septembra 1959 sa astronauti Scott Carpenter, Gordon Cooper, John Glenn, Gus Grissom, Alan Shepard a Wally Schirra na týždeň ubytovali v rezorte Kona Kai Club na palmami obrastenom ostrove Shelter Island v kalifornskom San Diegu pri hraniciach s Mexikom. Ich úlohou tu bolo študovať konštrukciu rakety Atlas, ktorá mala vyniesť ich kabínu Mercury na obežnú dráhu. Rakety sa vyrábali vo veľkej továrni Convair-Astronautics v Kearny Mesa, kde sa astronauti zúčastňovali technických seminárov a mali motivačné prejavy. Večer sa konali organizované večere a spoločenské recepcie. Vo voľnom čase sa astronauti venovali aj vodnému lyžovaniu v zálive Mission Bay a potápaniu v zátoke La Jolla Cove. Počas toho týždňa sa odohrala aj udalosť, ktorá vyšla najavo až po rokoch a mohla poškodiť verejnú mienku o astronautoch a ohroziť tak celý americký program pripravovaných pilotovaných kozmických letov. V jeden večer Shepard zbalil ženu v pohraničnom bare a neskôr v noci dvojicu pri sexe v mexickej Tijuane vyrušili záblesky, o ktorých si Shepard myslel, že sú z fotoaparátu. Ešte v tú noc po návrate z Tijuany Shepard zašiel za Johnom Glennom na izbu a so všetkým sa mu priznal, pričom sa mu posťažoval, že to pokazil. Potom sa Shepard šiel porozprávať za Scottom Carpenterom a spisovateľom Donom Schancheom, ktorý bol v Kona Kai v rámci exkluzívnej zmluvy s časopisom Life na písanie príbehov o astronautoch. Carpenter býval na izbe so Schancheom, keďže svoju pôvodnú izbu s manželskou posteľou prenechal Shepardovi, ktorý ju chcel na svoje aktivity po pracovnej dobe. Spočiatku bol Shepard skleslý, kým im nezačal rozprávať o „zábavnom, ale uspokojivom telesnom styku“. Carpenter mu začal vyčítať, že zneuctil svoje manželstvo a uniformu. Schanche opísal Sheparda ako „absolútne nepoučiteľného“. Ráno Glenn zvolal jedno z ďalších pravidelných stretnutí astronautov, ktoré boli neformálne známe ako „seansy“ a väčšinou sa týkali technických záležitostí. Tentokrát sa však riešil sex, flirt a mimomanželské pomery astronautov. Glenn vyjadril svoje obavy o verejný imidž astronautov a vesmírny program v prípade, „keby niektorého z nich prichytili v nesprávnom čase na nesprávnom mieste“. Shepard mu oponoval zhruba v tom zmysle, že je každého vec, čo robí vo svojom voľnom čase a nikoho z nich nebude poučovať a moralizovať. Napriek obavám nakoniec o Shepardovej afére v Tijuane zhodou dnes už presne neznámych okolností nevyšiel žiaden článok či reportáž. Iróniou osudu sa titulný článok časopisu Life venoval v tom týždni verným manželkám astronautov.[10]
  2. Interná skupina v rámci NASA, ktorá sa zaoberala prípravou pilotovaných kozmických letov. Ide o priameho predchodcu dnešného Johnsonovho vesmírneho strediska v Houstone.
  3. Prvý suborbitálny pilotovaný let programu Mercury sa mal pôvodne uskutočniť 26. apríla 1960,[12] ale oneskorenie spôsobené neplánovanými prípravnými prácami spôsobilo, že let bol veľakrát odložený, najprv na 5. decembra 1960, potom na polovicu januára 1961,[13] 6. marca 1961,[14] 25. apríla 1961,[15] 2. mája 1961 a napokon na skutočný dátum štartu 5. mája 1961.[16]
  4. Prezývka „José“ vznikla ešte počas výcviku astronautov Mercury. V roku 1960 sa astronauti dostali k humornej nahrávke z jednej časti série The Steve Allen Show, kde komik Bill Dana hral postavu „José Jiménez – váhavý astronaut“. José Jiménez bol fiktívny astronaut mexického pôvodu, ktorý s neustálymi obavami zo svojho vesmírneho letu, uplakaným hlasom a lámanou angličtinou vysvetľoval reportérovi, že nechce letieť. Skutoční astronauti si túto postavu veľmi obľúbili a zvlášť Alan Shepard, ktorý si gramofónovú platňu s výstupom Billa Danu pretočil na magnetofónovú pásku a v pokojných momentoch ju púšťal do reproduktorov v riadiacom stredisku na Cape Canaveral na najvyššiu hlasitosť.
  5. V preklade Sloboda 7. Číslo sedem v názve nesymbolizovalo sedmičku astronautov Mercury, ako sa niekedy nesprávne interpretuje, ale poukazovalo na fakt, že kozmická loď bola siedmym vyrobeným kusom.[14]
  6. Kozmická loď by sa vrátila späť do atmosféry aj bez spustenia brzdiacich rakiet, pretože rýchlosť lode nebola dostačujúca na to, aby začala obiehať okolo Zeme.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Atkinson & Shafritz 1985, s. 36 – 39.
  2. Burgess 2011, s. 35.
  3. Burgess 2011, s. 38.
  4. Burgess 2011, s. 46 – 51.
  5. Atkinson & Shafritz 1985, s. 40 – 42.
  6. a b Atkinson & Shafritz 1985, s. 42 – 47.
  7. Burgess 2011, s. 274 – 275.
  8. Glenn 1999, s. 274 – 275.
  9. Thompson 2004, s. 262 – 269.
  10. David Smollar. Which San Diego newspaperman did John Glenn get to spike the astronaut sex story? [online]. sandiegoreader.com, [cit. 2022-09-25]. Dostupné online.
  11. Shepard 1995, s. 76 – 79.
  12. Swenson, Grimwood & Alexander 1966, s. 141.
  13. Swenson, Grimwood & Alexander 1966, s. 263.
  14. a b c Swenson, Grimwood & Alexander 1966, s. 342.
  15. Swenson, Grimwood & Alexander 1966, s. 324.
  16. Swenson, Grimwood & Alexander 1966, s. 350.
  17. Swenson, Grimwood & Alexander 1966, s. 343.
  18. Thompson 2004, s. 285 – 286.
  19. a b ŠAMÁREK, Ondřej. Vesmírné osudy 35. díl – Alan Shepard [online]. kosmonautix.cz, 2013-12-16, [cit. 2017-10-23]. Dostupné online.
  20. Shepard 1995, s. 111.
  21. Swenson, Grimwood & Alexander 1966, s. 360 – 361.
  22. Burgess 2013, s. 147.
  23. Swenson, Grimwood & Alexander 1966, s. 356 – 357.
  24. As World Watched. Spaceman Hailed After U.S. Triumph, 1961/05/08 : Free Download & Streaming : Internet Archive [online]. archive.org, 1961, [cit. 2017-10-23]. Dostupné online.
  25. Valor awards for Alan Bartlett Shepard , Jr. [online]. valor.militarytimes.com, [cit. 2017-10-23]. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • ATKINSON, Joseph D.; SHAFRITZ, Jay M. The real stuff (a history of NASA’s astronaut recruitment program). New York : Praeger, 1985. 227 s. ISBN 978-0-03-005187-6.
  • BURGESS, Colin. Selecting the Mercury Seven (The Search for America’s First Astronauts). New York; Londýn : Springer Science & Business Media, 2011. 371 s. ISBN 978-1-4419-8405-0.
  • BURGESS, Colin. Freedom 7 (The Historic Flight of Alan B. Shepard, Jr.). New York; Londýn : Springer Science & Business Media, 2013. 266 s. ISBN 978-3-319-01156-1.
  • GLENN, John. John Glenn (A Memoir). New York : Bantam Books, 1999. 422 s. ISBN 978-0-553-11074-6.
  • SHEPARD, Alan. Moon Shot (The Inside Story of America’s Race to the Moon). Londýn : Virgin, 1995. 435 s. ISBN 978-0-86369-940-5.
  • SWENSON, Loyd S., Jr.; GRIMWOOD, James M.; ALEXANDER, Charles C. This New Ocean: A History of Project Mercury. The NASA History Series. Washington, DC : NASA, 1966. OCLC 569889. NASA SP-4201.
  • THOMPSON, Neal. Light this Candle (The Life and Times of Alan Shepard, America’s First Spaceman). New York : Crown Publishers, 2004. 445 s. ISBN 978-0-609-61001-5.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]