Vostok 1

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vostok 1
Znak misie
Vostok-1 mission patch.jpg
Údaje o misii
Názov misie Vostok 1
Kozmická loď: Vostok-3KA (výr. č. 3)
Nosná raketa: Vostok-K 8K72K (výr. č. E10316)
Volací znak: Кедр (Kedr – céder – borovica limbová)
Posádka: 1
Kozmodróm (rampa): Bajkonur, Kazachstan (LC-1)
Štart: 12. apríl 1961, 06:06:59 UTC
Pristátie: 12. apríl 1961, 07:55 UTC
26 km juhozápadne od mesta Engels v Rusku
51°16′14″S 45°59′50″V / 51.270682°S 45.99727°V / 51.270682; 45.99727
Trvanie: 1 hodina, 48 minút
Počet obehov: 1
Apogeum: 327 km
Perigeum: 181 km
Doba obehu: 89,34 minút
Inklinácia: 64,95°
Vzdialenosť: 40 868,6 km
Hmotnosť: 4 725 kg
Fotografia posádky
Jurij Gagarin
Jurij Gagarin
Navigácia
Predchádzajúca misia Nasledujúca misia
Sputnik 10 Vostok2patch.png Vostok 2

Pozri aj Kozmonautický portál

Vostok 1 (Восток-1) bol prvý vesmírny let s ľudskou posádkou. Odštartoval 12. apríla 1961 s kozmonautom Jurijom Gagarinom na palube.

Posádka[upraviť | upraviť zdroj]

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Záložná posádka[upraviť | upraviť zdroj]

Rezervná posádka[upraviť | upraviť zdroj]

Údaje o kozmickej lodi[upraviť | upraviť zdroj]

Vostok 1 bola kozmická loď určená pre jedného kozmonauta, vypustená rovnomennou raketou z kozmodrómu Bajkonur. Hmotnosť bola 4 725 kg, dĺžka 5 a priemer 2,3 metra. Označenie podľa katalógu COSPAR dodatočne pridelené v tvare 1961-012A. Pred jej letom bolo vypustených v rokoch 1960 – 1961 päť testovacích exemplárov.

Priebeh letu[upraviť | upraviť zdroj]

Priebeh letu

Vostok 1 vyštartoval o 09:06:59 moskovského času (06:06:59 svetového času) z kozmodrómu Bajkonur v Kazachstane. V kabíne kozmickej lode Vostok sedel v katapultovacom kresle 27-ročný nadporučík Jurij Alexejevič Gagarin. Gagarin prostredníctvom volacieho znaku „Kedr“ komunikoval v prvej fáze letu s hlavným konštruktérom Sergejom Koroľovom (volací znak: „Zaria-1“) a následne s ďalšími sledovacími stanicami. Krátko po štarte nosnej rakety Jurij Gagarin vykríkol: „Ideme!“. Štart prebehol takmer hladko, iba nesprávne zafungovali meniče napätia v druhom, centrálnom stupni nosnej rakety a následkom toho Vostok nabral o 0,25 m/s vyššiu rýchlosť, čo prinieslo zvýšenie apogea dráhy o viac ako 85 km a namiesto plánovaného letu vo výške 180 – 230 km nad povrchom Zeme sa dostal na dráhu s výškou 181 – 327 km. Riadiace stredisko potvrdilo dosiahnutie obežnej dráhy až 25 minút po štarte. Plánovaná obežná dráha (180 × 230 km) umožňovala aj v prípade zlyhania brzdiaceho motora TDU samovoľný návrat lode do atmosféry počas 5 – 7 dní, čo bolo vzhľadom na zásoby vody, kyslíka a energie na 10 dní vyhovujúce. Vostok ale bol na obežnej dráhe 181 × 327 km. V tomto prípade sa čas samovoľného návratu pohyboval v rozmedzí 15 – 20 dní. Gagarin ohľadom charakteristík obežnej dráhy kozmickej lode nevedel nič a nikto mu pri jeho otázkach o obežnej dráhe nedal jasnú odpoveď. Kontrola výšky bola riadená automatickým systémom. Pre prípad jeho zlyhania bola kozmická loď vybavená záložným manuálnym riadením. Lekári a inžinieri si neboli istí reakciou organizmu človeka na stav beztiaže a pre istotu bolo manuálne riadenie zamknuté zariadením, ktoré pozostávalo zo šiestich gombíkov s číslami 1 až 6. Trojmiestny kód pre odomknutie (125) bol v zapečatenej obálke na palube, ak by predsa len bolo v núdzovej situácii potrebné manuálne riadiť. Šéfovi prípravy kozmonautov, Markovi Gallajovi, to však nedalo a tesne pred štartom kód Gagarinovi prezradil, a dokonca napísal na písaciu podložku, aby ho mal stále pred očami. Neskôr vyšlo najavo, že to isté tajne urobil už predtým aj hlavný konštruktér Sergej Pavlovič Koroľov. O 09:50 moskovského času (06:50 svetového času), kedy už Vostok letel nad Tichým oceánom, bola kozmická loď pomocou automatického systému PVU Granit orientovaná na slnko. Potom, čo Vostok o 10:09 moskovského času (07:09 svetového času) vyletel zo zemského tieňa, mohol Jurij Gagarin ako prvá ľudská bytosť na obežnej dráhe Zeme na vlastné oči sledovať východ slnka. Približne v tom čase tiež došlo k mimoriadnemu povýšeniu Gagarina do hodnosti majora. O 10:18 moskovského času (07:18 svetového času) je v komunikácii zo zeme oslovovaný už ako major.

Časť ovládacieho panelu Vostoku 1
Model kozmickej lode Vostok 1

Brzdiaci zážih začal o 10:25:48 moskovského času (07:25:48 svetového času) nad západným pobrežím Afriky v blízkosti Angoly, 8 000 km od určeného miesta pristátia. Zostup bol komplikovaný. Brzdiaci motor nepracoval plánovanú dobu, ventil slúžiaci k prefúknutiu spaľovacej komory pred zážihom motora sa totiž poriadne nezavrel a časť paliva ním unikla. Motor preto zhasol už o sekundu skôr, keď spomalil loď o 132 m/s, namiesto aby bol vypnutý po spomalení o 136 m/s (po 45 sekundách v prevádzke). Prítok okysličovadla do spaľovacej komory pokračoval ešte 4 sekundy, kým ho automatika nevypla, jeho nepravidelný výtok vyvolal rotáciu lode. Gagarin neskôr napísal: „Loď sa začala otáčať a ja som to ohlásil na Zem. Znepokojujúca rotácia však po chvíli ustala a všetko sa vrátilo do normálu.“ Pretože neprebehlo riadne vypnutie motora po 45 sekundách v prevádzke, nenastalo ani oddelenie prístrojového úseku, ktoré malo nasledovať o 10 sekúnd neskôr. Rotujúci Vostok začal prelietavať hornými vrstvami atmosféry. Medzitým sa aktivovali miniatúrne nálože, umiestnené na štyroch obručiach, pútajúce návratovú kabínu k prístrojovej sekcii, ale kábel, ktorý prenášal dáta a povely medzi sekciami stále držal obe časti spolu. Gagarin cítil, ako kabína rotuje stále rýchlejšie. Počul praskanie, o ktorom si nebol istý, či pochádza z konštrukcie lode, alebo sa pôsobením tepla rozťahuje materiál tepelného štítu. Približne o 10:35 moskovského času (07:35 svetového času) nad Egyptom dátový kábel povolil a návratová kabína Vostoku sa oddelila od prístrojového úseku. Podľa niektorých zdrojov sa kábel prepálil, podľa iných zafungoval predprogramovaný núdzový signál k oddeleniu, ďalšie zdroje sa zasa zmieňujú o akejsi tepelnej poistke, ktorá sa aktivovala aerodynamickým ohrevom. Vďaka zámerne vychýlenému ťažisku kabína automaticky zaujala správnu polohu voči rozrážanej horúcej plazme. Rotácia okolo zvislej osi však stále pokračovala (aj keď už v menšej miere) počas zostupu atmosférou. Nepredstavovala ale už žiadne riziko. Vo výške 7 km bol odpálený vstupný poklop a Gagarin sa v poriadku katapultoval. Pod sebou videl široké koryto rieky Volga, pristával neďaleko Saratova.

Návratový modul Vostoku 1 vystavený v múzeu RKK Energija

V tom čase Anna Tachtarova s vnučkou pásli strakaté teľa na poli kolchozu Leninská cesta pri dedine Smelovka, 26 kilometrov juhozápadne od mesta Engels. Zrazu z oblohy spadla na padáku do oráčiny priamo pred nimi postava v oranžovej kombinéze a bielej prilbe s červenými písmenami СССР. Onen človek v oranžovej kombinéze sa zdvihol zo zeme a kráčal k nim. Dal si dole helmu a prehovoril: „Som váš, priatelia, som od nás!“ Anna sa ho spýtala: „To si spadol z vesmíru?“ Rozosmiaty Jurij Gagarin odpovedal: „Predstavte si, že áno!“ Na pole medzitým už bežali ostatní kolchozníci a kričali Jurijove meno.

Vzhľadom k vyššie uvedeným odchýlkam v činnosti motorov loď nedoletela do plánovanej pristávacej oblasti južne od Kujbyševa (dnešná Samara), ale pristála pri dedine Smelovka ležiaca 26 kilometrov juhozápadne od mesta Engels v Saratovskej oblasti. Napriek tomu sa za krátky čas na mieste objavili vojaci. Gagarina previezli na neďalekú leteckú základňu Engels. Na mieste, kde sa Jurij Gagarin prvýkrát dotkol nohami oráčiny, sa do večera toho istého dňa objavil stĺpik s ceduľou, na ktorej bolo napísané: „Neodstraňovať! 12.04.61 10:55 mosk. času“.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]