Vostok 5

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Vostok 5
Údaje o misii
Názov misie: Vostok 5
Kozmická loď:Vostok-3KA (výr. č. 7)
Nosná raketa:Vostok-K 8K72K (výr. č. Je103-24)
Volací znak:Ястреб (Jastreb – jastrab)
Posádka:1
Kozmodróm (rampa):Bajkonur, Kazachstan (LC-1)
Štart: 14. jún 1963, 11:58:59 UTC
Pristátie: 19. jún 1963, 11:06 UTC
540 km severozápadne od Karagandy v Kazachstane
53°23′45″S 67°36′41″V / 53,39583°S 67,61139°V / 53.39583; 67.61139
Trvanie: 4 dni, 23 hodín, 7 minút
Počet obehov:81
Apogeum:222,1 km
Perigeum:174,7 km
Doba obehu:88,27 minút
Inklinácia:64,96°
Vzdialenosť:3 326 000 km
Hmotnosť:4 720 kg (kozmická loď pri štarte)
Fotografia posádky
Valerij Bykovskij
Valerij Bykovskij
Navigácia
Predchádzajúca misiaNasledujúca misia
Vostok3-4patch.png Vostok 4Vostok 6 patch.jpg Vostok 6

Pozri aj Kozmonautický portál

Vostok 5 (rus. Восток-5) bol sovietsky pilotovaný kozmický let v rámci programu Vostok. Vostok 5 vyštartoval 14. júna 1963 s kozmonautom Valerijom Bykovským na palube. O dva dni neskôr vyštartoval Vostok 6 s kozmonautkou Valentinou Tereškovovou, ktorá sa stala prvou ženou vo vesmíre. Na rozdiel od predošlého letu kozmických lodí Vostok 3 a 4 nemožno u Vostoku 5 a 6 v skutočnosti hovoriť o skupinovom lete, pretože obežné dráhy oboch lodí boli značne odlišné a obe telesá sa tak vplyvom nebeskej mechaniky začali od seba rýchlo vzďaľovať. Podobne ako predchádzajúci pár aj tento medzi sebou nadviazal rádiové spojenie. Bykovskij zotrval na obežnej dráhe Zeme takmer päť dní a potom úspešne pristál na padáku. Dodnes ide o najdlhší sólový kozmický let s ľudskou posádkou.

Posádka[upraviť | upraviť kód]

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Záložná posádka[upraviť | upraviť kód]

Rezervná posádka[upraviť | upraviť kód]

Údaje o kozmickej lodi[upraviť | upraviť kód]

Vostok 5 bola jednomiestna kozmická loď s dĺžkou 5 metrov, priemerom 2,3 metra a hmotnosťou 4 720 kg. Dosiahla obežnej dráhy vo výške 174,7 – 222,1 km nad povrchom Zeme. Neskôr bola zaevidovaná v katalógu COSPAR pod označením 1963-020A.

Prípravy a problémy pred štartom[upraviť | upraviť kód]

Štart lodí Vostok 5 a 6 sa plánoval na obdobie od 7. do 10. júna 1963 a na posledné previerky na kozmodróme Bajkonur už nezostávalo veľa času. Vtedy však okrem iného vyšlo najavo, že v prípade núdzového pristátia nie sú v oblastiach južného Tichého oceánu, Atlantického oceánu ani napríklad pozdĺž antarktického pobrežia k dispozícii žiadne sovietske záchranné lode a lietadlá. Pre obidva pripravované lety už bolo neskoro niečo s takým zásadným nedostatkom urobiť, a rovnako ako v minulosti bolo preto nutné spoľahnúť sa na poriadny kus šťastia a veriť, že nedôjde k vážnym problémom vyžadujúcim predčasné pristátie na južnej pologuli. Až potom sa mala zvážiť možnosť vyslania niekoľkých námorných lodí a troch až štyroch lietadiel Tupolev Tu-114 s dlhým doletom do týchto vzdialených oblastí.[1][2][3]

Valentina Tereškovová a Valerij Bykovskij počas záverečných predletových príprav, jún 1963

Vostok 5 mal pôvodne vyštartovať 7. júna, ale kvôli technickým problémom v rádiovom systéme, silnému vetru na kozmodróme, ktorý presahoval rýchlosť 15 m/s, sa vývoz nosnej rakety na štartovaciu rampu nakoniec musel odložiť a uskutočnil sa až ráno 9. júna s tým, že štartovať sa môže už nasledujúci deň, najneskôr 11. júna. Zem však vtedy prechádzala obdobím zvýšenej slnečnej aktivity. Astronómovia preto pozorne sledovali situáciu a prišli s varovnou správou, že na Slnku zaznamenali silné erupcie, čo naznačovalo, že v horných vrstvách zemskej atmosféry stúpne radiácia. Pred polnocou 10. júna sa nakoniec rozhodlo štart Vostoku 5 s kozmonautom Valerijom Bykovským odložiť, čo znamenalo aj posunutie dátumu štartu Vostoku 6 s kozmonautkou Valentinou Tereškovovou, ktorá sa mala stať prvou ženou vo vesmíre. Vážnu situáciu riešili v Moskve astronómovia, lekári a ďalší odborníci na čele s akademikom Mstislavom Keldyšom, hlavným teoretikom sovietskej kozmonautiky. Otázkou bolo, do akej miery môže zvýšená slnečná aktivita ohroziť zdravie, či dokonca život kozmonauta. Vedcov pritom šokovala požiadavka politikov, aby „to nejako zariadili“. Hlavný konštruktér Sergej Koroľov sa snažil nervózne nálady upokojovať tým, že nosná raketa môže s ešte stále prázdnymi nádržami vydržať na rampe bez problémov aj dva týždne.[1][2][3]

Potom došlo k zmene počasia a teplota začala prudko stúpať. Cez deň bolo v tieni až 42 °C. Horúčavy trápili nielen obyvateľov mesta Leninskij neďaleko kozmodrómu, ale aj technikov, ktorí nepretržite kontrolovali raketu. Hornú časť aerodynamickej hlavice museli pokryť izolačnou tkaninou a vnútro, kde spočívala kozmická loď Vostok 5, ochladzovali prúdom vzduchu. Trocha prijateľnejšie bolo iba v klimatizovanej montážnej hale a niekoľkých málo miestnostiach v obytných domoch v blízkosti rieky Syrdarja. Príjemnejšie bolo tiež v miestnostiach, v ktorých bývali kozmonauti a niektorí vedúci odborníci. Krátko pred ich príletom boli do nich totiž nainštalované moderné klimatizačné aparatúry dovezené z Talianska. Tím špecialistov v Moskve nakoniec súhlasil so štartom 14. júna, pretože slnečná aktivita začala mierne ustupovať.[2]

Rovnako ako ich predchodcovia aj kozmonauti Valerij Bykovskij a Boris Volynov spali noc pred štartom v malej drevenej fínskej chatke na kozmodróme. V piatok ráno 14. júna okolo 07:00 moskovského času (09:00 miestneho času) podstúpili Bykovskij a Volynov poslednú lekársku prehliadku pred štartom a potom si šli obliecť skafandre. O 09:45 moskovského času (11:45 miestneho času), čiže 2 hodiny a 15 minút pred plánovaným štartom, ich autobus priviezol na štartovaciu rampu. Nasledovalo tradičné rozlúčenie. Bykovskij potom všetkým zamával, vyšiel výťahom k vrcholu rakety a nastúpil do kabíny kozmickej lode Vostok 5. Jeho let mal trvať osem dní, hoci kozmická loď Vostok bola skonštruovaná až pre desaťdňový pobyt na obežnej dráhe, ale Sergej Koroľov k narážkam na možnosť predĺženia letu k tejto hranici opatrne vyhlásil: „Uvidíme, čo zvládne nosná raketa.“ Najprv začali problémy s rádiovým spojením v pásme UKV, ale po krátkej porade sa rozhodlo, že štart sa nebude odkladať. V riadiacom bunkri síce kozmonauta počuli iba na krátkych vlnách, ale on sám mal dobrý príjem na KV a UKV. Bykovskij sedel v kabíne a zo slúchadiel v prilbe jeho skafandra hrala hudba. Len občas sa z riadiaceho bunkra ozval Jurij Gagarin, ktorý prevzal úlohu spojára. Necelých 40 minút pred plánovaným štartom sa znova ozval Gagarin a bez ďalšieho vysvetlenia Bykovskému oznámil: „Valero, štart sa odkladá!“ Bykovskému všetko popísali až po jeho návrate z kozmu. Teraz len oznámili: „Budeme odkrývať poklop vstupného otvoru.“ Dôvodom na opätovné otvorenie poklopu bol problém s odisťovaním katapultážneho sedadla. Technici museli kreslo aj s kozmonautom o kúsok povytiahnuť na vodiacich koľajničkách a vybrať zaisťovací kábel. Už o chvíľu však Bykovskij v slúchadlách začul: „To je všetko! Hotovo! Už je to v poriadku.“ Problémy a zdržania tým ešte neskončili. Iba niekoľko minút pred štartom telemetria ukázala znepokojujúci údaj – prestal svietiť kontrolný panel potvrdzujúci pripravenosť bloku E, čiže tretieho stupňa nosnej rakety. Ukázalo sa, že zlyhal jeden z gyroskopov riadiaceho systému tretieho stupňa. Existovali dve možnosti a obe boli nepríjemné. Buď vypustiť pohonné látky a raketu previezť späť do výrobného závodu (to by znamenalo, že nový štart by sa v najlepšom prípade mohol uskutočniť až niekedy v auguste, teda po záručnej dobe Vostoku), alebo sa pokúsiť o výmenu gyroskopu na mieste, na natankovanej rakete. Problém bol v tom, že čas neúprosne bežal a pomaly sa začínal blížiť koniec štartovacieho okna, ktoré určovali dobré svetelné podmienky v čase pristátia, a ktoré končilo o 15:00 moskovského času (17:00 miestneho času). Vďaka obetavému nasadeniu technikov sa gyroskop podarilo vymeniť za necelé tri hodiny. Bykovskij vtedy ležal vo svojom kresle už takmer päť hodín, ale vďaka svojej flegmatickej povahe zvládal celé nervózne dianie okolo seba bez problémov. Posledná komplikácia sa objavila len pár sekúnd pred štartom, keď sa od rakety neodklopilo rameno s káblom, ktorý zásoboval tretí stupeň energiou. Našťastie sa vplyvom vibrácií pri zážihu motorov kábel doslova „vytriasol“ zo zástrčky a rameno sa odklopilo.[2][3][4]

Priebeh letu[upraviť | upraviť kód]

Štart[upraviť | upraviť kód]

Vostok 5 nakoniec úspešne vyštartoval o 14:58:59 moskovského času (16:58:59 miestneho času a 11:58:59 svetového času) pomocou nosnej rakety Vostok-K z kozmodrómu Bajkonur na území Kazachstanu, ktorý bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Vzlet rakety síce prebehol bez problémov, ale navedenie kozmickej lode na obežnú dráhu Zeme nebolo úplne ideálne, pretože dráha, na ktorú nosič kabínu uviedol, bola nižšia ako sa pôvodne predpokladalo. Vostok 5 bol na dráhe vo výške 174,7 – 222,1 km nad povrchom namiesto plánovaných 181 – 235 km. Znamenalo to, že Vostok 5 môže samovoľne a nekontrolovane vstúpiť do atmosféry, ktorá bola navyše „narušená“ slnečnou aktivitou, zhruba po ôsmich dňoch letu. Osemdňová misia tak bola v ohrození. Pozemným staniciam bola nariadená mimoriadna ostražitosť pri predpovediach orbitálnych parametrov lode. Pred štartom nefungujúce UKV vysielače na palube Vostoku 5 však krátko po štarte začali opäť fungovať.[3][5]

Na orbite[upraviť | upraviť kód]

Zdržania pred štartom ovplyvnili aj kozmonautov letový plán na orbite. Bykovskij však pokračoval v programe podľa jednotlivých obletov. Vykonal 10-minútové cvičné zorientovanie kozmickej lode pomocou manuálneho riadenia, pri ktorom otočil loď a pokúsil sa zahliadnuť voľne lietajúci tretí stupeň, ktorý ho vyniesol na obežnú dráhu. Blízko obzoru uvidel blikajúcu hviezdu. Loď tiež veľmi pomaly otáčal okolo jej hlavnej osi. Všimol si, že v pravidelných intervaloch sa mu v okne ukazuje Mesiac a na základe toho sa mu podarilo vypočítať, že loď vykoná jednu rotáciu každých osem minút. Pri tomto ručnom ovládaní polohy lode minul z nádrží systému manuálneho riadenia 10 atmosfér stlačeného plynu. Ďalších 5 atmosfér minul pri orientácii lode do polohy chvostom vpred, aby simuloval prípravu na brzdiaci manéver. Spočiatku bola loď trochu naklonená, ale nakoniec sa mu ju podarilo úplne stabilizovať.[5]

Počas štvrtého obletu Zeme sa okolo 19:30 moskovského času (16:30 svetového času) s Bykovským rozprával prvý tajomník Komunistickej strany ZSSR Nikita Chruščov. Chruščov kozmonautovi zaželal dobrý let a po návrate mu sľúbil veľké privítanie. Na piatom oblete Bykovskij vysielal Nikolajovi Kamaninovi, veliteľovi oddielu kozmonautov, že sa cíti výborne a všetky parametre v kabíne boli normálne. Počas šiesteho obletu, keď Vostok 5 letel ponad Leningrad, Sverdlovsk a Taškent, si v pozemnom stredisku prehrávali obraz z televíznej kamery vo vnútri lode spolu s vynikajúcou hlasovou komunikáciou. Podľa Kamanina vyzerala Bykovského tvár na televíznej obrazovke vážne a trochu unavene. „Ideš spať skôr alebo podľa plánu?“ Spýtal sa Kamanin kozmonauta a vyzval ho: „Vidíme sa v televízii, úsmev!“ Bykovskij sa na chvíľu usmial a v riadiacej miestnosti nastal výbuch smiechu. Kamanin sa potom Bykovského spýtal, či vidí tretí stupeň alebo slnečnú korónu. Bykovskij odpovedal, že videl len jasnú hviezdu a Slnko bolo príliš oslepujúce na to, aby rozoznal akékoľvek podrobnosti, a nepomohol si prstom, ktorým sa snažil zakryť slnečný disk.[5]

Bykovskij na východonemeckej poštovej známke. Zobrazenie kozmickej lode však vôbec nezodpovedá realite, pretože skutočný vzhľad lode Vostok sa v tom čase ešte utajoval

Bykovskij potom ďalej pokračoval vo svojom prevažne úspešnom lete na obežnej dráhe. V priebehu misie sa celkovo štyrikrát voľne pohyboval po kabíne po dobu 1,5 hodiny počas 18., 34., 50. a 66. obletu. Spočiatku nebol zvyknutý na pohyb v beztiažovom stave a vyplával k stropu kabíny. Keď sa druhýkrát voľne znášal po kabíne, priplával čo najbližšie k oknám lode, pričom si všimol anténu a visiaci kúsok izolácie. Voľný pohyb si užíval a neskôr priznal, že sa naozaj tešil na oblety vyhradené na voľné plávanie po kabíne. Vo večerných hodinách, keď Vostok 5 vletel do dosahu pozemných sledovacích a komunikačných staníc na 22. oblete, neprichádzali od pilota žiadne správy. Na televíznych snímkach mal Bykovskij zavreté oči a nehýbal sa. Telemtrické údaje našťastie zaznamenali pulz 54 úderov za minútu. Kozmonaut evidentne spal, hoci podľa plánu mal začať odpočívať až na 24. oblete a zobudiť sa 16. júna o 08:00 moskovského času (05:00 svetového času). Gagarin sa ale snažil zistiť, čo sa s ním deje, a tak sa ho ešte počas 24. obletu o 23:50 moskovského času (20:50 svetového času) spýtal: „Prečo si na 23. oblete nekomunikoval?“ „Všetko je v poriadku, komunikoval som so Zariou-1 [volací znak riadiaceho strediska v Ťuratam],“ odpovedal mu Bykovskij. Kamanin, ktorý začal svoju komunikačnú zmenu na pozemnej stanici v Ťuratame 16. júna okolo druhej ráno, predpokladal, že Bykovskij jednoducho zaspal a neuvedomil si plynutie času. V Bykovského kabíne bolo spočiatku nepríjemných 30 °C, ale ešte v priebehu prvého dňa letu teplota klesla na 15 °C. Kozmonaut Jevgenij Chrunov si Bykovského doberal, že s takou teplotou musí byť naozaj spokojný, pretože na Bajkonure majú skoro trikrát toľko. „Ale ty máš výhodu v tom, že nikdy nebudeš hore nohami,“ posťažoval sa mu Bykovskij, čím chcel asi naznačiť, že mu počas letu ostalo nevoľno.[5]

Takmer dva dni po štarte Vostoku 5 vyštartoval z Bajkonuru Vostok 6, ktorý vzlietol zo štartovacej rampy 16. júna o 12:29:52 moskovského času (09:29:52 svetového času). Na jeho palube bola kozmonautka Valentina Tereškovová, ktorá sa stala prvou ženou vo vesmíre. Počas prvého obletu Vostoku 6 boli obe lode od seba vzdialené podľa niektorých prameňov iba 5 km. Potom sa však vplyvom nebeskej mechaniky začali od seba vzďaľovať. Podobne ako pri predchádzajúcom skupinovom lete aj Bykovskij a Tereškovová navzájom medzi sebou komunikovali cez rádio. Vostok 6 sa však nepodarilo naviesť na takú obežnú dráhu, akú si pôvodne predstavovali v riadiacom stredisku. Dráhy oboch lodí boli značne odlišné a do väčšej blízkosti sa preto dostali iba dvakrát, a tak v skutočnosti nemožno hovoriť o skupinovom lete. Sovietska propaganda o tom však mlčala, najmä keď zahraniční komentátori vyslovovali kvôli tradičnému nedostatku oficiálnych informácií fantazijné úvahy o možných cieľoch nového sovietskeho kozmického experimentu. Nezdalo sa im totiž, že by malo ísť len o reprízu rok starého skupinového letu Vostoku 3 a 4. Hovorili tak o možnom manévrovaní a veľmi tesnom priblížení oboch lodí. Nikto zo zahraničných komentátorov ale nemohol vedieť, že kozmické lode Vostok nemôžu meniť charakteristiky svojej obežnej dráhy, pretože aj to bolo vtedy ešte predmetom prísneho utajenia. Nikto okrem zasvätených vtedy ani nepoznal tvar lode Vostok, nehovoriac o podrobnostiach jej konštrukcie.[2][3][6]

Doobeda 17. júna Kamanin začal svoju zmenu na komunikačnom stanovišti v Ťuratame. Dozvedel sa, že obaja kozmonauti sa počas ôsmich hodín dobre vyspali, pričom Bykovskij mal pulz 48 až 56, zatiaľ čo u Tereškovovej zaznamenali 64 až 72 úderov za minútu. Bykovskij oznámil, že bez problémov komunikoval nielen so zemou, ale aj s Tereškovovou na palube Vostoku 6. „Spieva mi piesne,“ povedal. Tereškovovú ale trápili počas letu psychické i zdravotné problémy, na ktoré sa z kozmickej lode opakovane sťažovala a žiadala tiež predčasné ukončenie letu a pristátie. Hlavný konštruktér Sergej Koroľov ale trval na tom, že let sa musí uskutočniť podľa pôvodného plánu a v celkovej dĺžke, čo sa podarilo schváliť na druhý deň letu Vostoku 6 a Tereškovová už prestala vyžadovať predčasný návrat. Neustálu nevoľnosť a strach vraj skúšala prekonať spevom, ale Valerij Bykovskij bol presvedčený, že v slúchadlách počul skôr zúfalý plač než spev. Neskôr uviedol, že napriek všetkému úsiliu nemôže na oblohe nájsť Tereškovovej loď. Tereškovová zase povedala, že nadviazala kontakt s Bykovským na nočnej strane Zeme a v jednom okamihu uvidela hviezdu trikrát jasnejšiu ako Vega, o ktorej si myslela, že by to mohol byť Vostok 5. V polovici druhého dňa letu Vostoku 6 sa však rádiový kontakt medzi oboma loďami úplne prerušil, pretože obe telesá sa od seba vzďaľovali, hoci Tereškovová ešte stále mohla počuť niektoré správy adresované Bykovskému. Napriek vynikajúcemu technickému stavu Vostoku 5 sa však potvrdili pesimistické prognózy o tom, že loď kvôli nižšej obežnej dráhe stráca svoju výšku rýchlejšie, ako sa očakávalo a samovoľný vstup do atmosféry má nastať za 7,1 dní. Aby sa zabránilo nekontrolovanému návratu, rozhodlo sa, že Bykovskij pristane po piatich až šiestich dňoch letu. Rozhodnutie o presnom čase pristátia sa však odložilo na večer 18. júna.[2][3][6]

Dňa 18. júna sa rozhodlo, že Vostok 5 vykoná brzdiaci zážih na 82. alebo 98. oblete a Vostok 6 s Tereškovovou sa vráti na 49. oblete. Medzitým sa ani Bykovskij na palube Vostoku 5 necítil úplne pohodlne. Zatiaľ čo jedol a spal bez problémov, na tretí deň svojho letu si musel dať lieky proti zápche, ktoré očividne zaúčinkovali, a tak prvýkrát použil toaletu. Pred poludním volali Kamaninovi v Ťuratame z Moskvy, že pozemná stanica v Chabarovsku prijala znepokojujúce hlásenie od Bykovského: „O 9 hodine a 5 minúte došlo ku kozmickému úderu [v ruštine ‚kosmičeskij stuk‘].“ O tomto rádiograme okamžite informovali predsedu štátnej komisie generála Ťulina a hlavného konštruktéra Koroľova. Na Zemi zavládlo napätie. Koroľov s generálom Ťulinom začali horúčkovito zostavovať zoznam otázok Bykovskému, ktorými by zistili približnú veľkosť meteoritu, ktorý loď zasiahol, a rozsah poškodenia. Kamanin tiež preberal s odborníkmi, čo sa mohlo na obežnej dráhe stať, či do lode naozaj narazil nejaký malý meteorit a aké škody mohol spôsobiť. Akonáhle sa podarilo s Bykovským znova nadviazať spojenie, Kamanin ho požiadal, aby opísal charakter a približné miesto spomínaného úderu. „O akom údere hovoríte?“ Pýtal sa prekvapený Bykovskij. „Úder alebo klepanie, ktoré ste počuli,“ pokúsil sa mu napovedať Kamanin a dodal: „Podali ste o tom predsa hlásenie!“ Bykovskij vybuchol smiechom, pričom sa až dusil a s prestávkami medzi ďalším hlasným smiechom všetko vysvetlil: „Nešlo o úder alebo klepanie [v ruštine ‚stuk‘], ale o stolicu. Rozumiete? O stolicu [v ruštine ‚stul‘]! Rozumeli ste mi tentoraz dobre?“ Než sa v riadiacom stredisku stačili spamätať, Bykovskij ešte dodal: „Išiel som v skafandri na veľkú. Jednoducho som sa pokakal. Už chápete?“ Rozosmiati pozemní kontrolóri potom Bykovskému zablahoželali k tomuto jeho „prvenstvu“ a povedali mu, že aj napriek jeho odvážnym činom sa musí pripraviť na pristátie na začiatku svojho šiesteho dňa na obežnej dráhe. Bykovskému, ale nebolo tak úplne veselo, pretože došlo k drobnému nedopatreniu a časť jeho stolice sa kvôli nepresnej činnosti technického odsávacieho zariadenia rozptýlila v beztiažovom stave po kabíne. Zaujímavosťou je, že 18. júna sa Bykovskij stal aj členom komunistickej strany.[2][6][7]

Pristátie[upraviť | upraviť kód]

Pred poludním 19. júna o 11:20 moskovského času (08:20 svetového času) pristála Tereškovová. Medzitým sa už aj Bykovskij pripravoval na návrat. Neskôr si spomínal, že spočiatku dostával dosť mätúce správy o osude prvej kozmonautky sveta, ktoré zrejme spôsobila počiatočná neistota ohľadom Tereškovovej úspešného pristátia. Nakoniec mu Gagarin ohlásil: „Čajka [volací znak Tereškovovej] pristála, teraz si na rade ty.“[8]

Brzdiaci manéver na 82. oblete prebehol v poriadku, ale ihneď po vypnutí brzdiaceho motora sa loď začala prudko otáčať. Bykovskij tiež zažil problémy s oddelením návratovej kabíny od prístrojového úseku, podobne ako Gagarin a Titov. Návrat lode do atmosféry bol potom našťastie bezproblémový. Rovnako ako jeho predchodcovia sa aj Bykovskij vo výške asi 7 km nad zemou automaticky katapultoval z kabíny a potom na padáku pomaly klesal k zemi. Pristál v trávnatom poraste medzi dvoma dedinami po takmer piatich dňoch letu, 19. júna o 14:06 moskovského času (11:06 svetového času), 540 km severozápadne od Karagandy v Kazachstane. Návratová kabína takisto pristála na svojom padáku. Dodnes ide o najdlhší sólový kozmický let s ľudskou posádkou. Kozmonaut sa najprv stretol s osamelým jazdcom na koni a potom sa pri ňom spolu s autom objavilo ešte niekoľko ľudí. Kým si dal dole svoj objemný skafander, bolo pri ňom už asi 100 ľudí, ktorí ho chceli pozdraviť. Videl pátracie a záchranné lietadlá An-2 a Il-14, ale ich posádky ho v dave ľudí nemohli vidieť. Potom odišiel autom Volga k svojej kabíne, ktorá podľa jeho odhadu pristála asi 1,5 až 2 km od neho. Odtiaľ šiel potom do mesta Kustanaj, kde strávil nasledujúcu noc.[8]

Zhodnotenie letu[upraviť | upraviť kód]

Okrem najpamätnejších momentov letu Bykovskij opísal aj svoje dojmy z pozorovania zemského povrchu, čo malo potenciálny význam pre budúce vojenské misie. Povedal, že zreteľne videl lesy a štvorcové tvary polí, rieky, suché korytá riek a ostrovy. Videl Leningrad, Káhiru a Níl. Nad Nórskom uvidel fjordy a zasnežené hory. Nad nočnou stranou Zeme pozoroval blesky cez okno Vzor, ktoré pilot používal pri manuálnej orientácii kozmickej lode počas letu. Keď sa počas letu nad nočnou stranou Zeme odopol, uvidel svetlá miest v Južnej Amerike a kondenzačnú stopu, ktorú zanechalo lietadlo nad Francúzskom.[8]

Bykovskij nakrúcal na čiernobielu filmovú kameru a napriek problémom s ňou sa mu podarilo zachytiť horizont, Mesiac a zemský povrch. Na pozorovanie skúsil použiť aj ďalekohľad, ale ťažko sa mu zaostrovalo, a tak radšej používal hľadáčik filmovej kamery. Zameraním na atmosféru testoval rôzne filtre rozoznávajúce vrstvy oblakov v rôznych nadmorských výškach. Pokus o pozorovanie slnečnej koróny bol neúspešný. Takisto sa mu nepodarilo zazrieť polárnu žiaru.[8]

Spolu s pozorovaniami Bykovskij uskutočnil aj jednoduché vedecké experimenty. Potriasol malou fľaštičkou s tekutinou obsahujúcou vzduchovú bublinu a potvrdil, že bublina zostala neporušená. Sledoval tiež rast hrachu a rôzne pohyby okolo kozmickej lode, čím sa snažil zaznamenať akúkoľvek reakciu svojho vestibulárneho systému, ale nemal pritom žiadne nepríjemné pocity. Cvičil, pričom použil aj gumovú pásku, a kontroloval si zrak.[8]

Raz denne synchronizoval navigačný glóbus na palubnej doske, ktorý mu pomáhal určiť pozíciu lode nad planétou. Bykovskij uviedol, že zariadenie fungovalo presne. Vetranie skafandra bolo dobré, ale ventiláciu na noc vypínal (pravdepodobne kvôli zníženiu hluku). Rovnako ako Tereškovová sa aj Bykovskij sťažoval, že prilba ho na pravej strane dosť tlačila.[8]

Jedlo na palube si všeobecne pochvaľoval, ale odporučil, aby sa do budúcna nekonzumovalo pred štartom, keďže to bola rutina od Gagarinovho letu. Bykovskij tým zrejme naznačil, aké účinky malo toto jedlo na jeho žalúdok. Problémy mal tiež s tým, kde odkladať všetky prázdne tuby a balenia od potravín.[8]

Z kozmickej lode mal všeobecne pozitívny dojem, ale všimol si, že hodiny boli umiestnené nevhodne a ťažko sa mu čítali údaje z prístrojov. Povedal tiež, že je úplne nemožné dočiahnuť k priehradke s lekárničkou bez toho, aby sa odopol zo sedadla. Bykovskij tiež hlásil problémy s odpadovým systémom, kvôli ktorým bol v kabíne nepríjemný zápach.[8]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b ZAK, Anatolij. Sun delays Vostok-5 launch [online]. russianspaceweb.com, [cit. 2020-11-04]. Dostupné online.
  2. a b c d e f g TOUFAR, Pavel. Hned po startu usnula a pak si málem urazila hlavu. První žena v kosmu. iDNES.cz (Praha: MAFRA), 2013-06-17. Dostupné online [cit. 2020-11-04].
  3. a b c d e f ŠAMÁREK, Ondřej. Valerij Fjodorovič Bykovskij (1934-2019) [online]. kosmonautix.cz, 2019-03-29, [cit. 2020-11-04]. Dostupné online.
  4. ZAK, Anatolij. June 14, 1963: Vostok-5 lifts off [online]. russianspaceweb.com, [cit. 2020-11-04]. Dostupné online.
  5. a b c d ZAK, Anatolij. Valery Bykovsky pilots Vostok-5 [online]. russianspaceweb.com, [cit. 2020-11-04]. Dostupné online.
  6. a b c ZAK, Anatolij. Tereshkova orbits the Earth aboard Vostok-6 [online]. russianspaceweb.com, [cit. 2020-11-04]. Dostupné online.
  7. ŠAMÁREK, Ondřej. Kritické momenty kosmonautiky 2. díl [online]. kosmonautix.cz, 2012-09-17, [cit. 2020-11-05]. Dostupné online.
  8. a b c d e f g h ZAK, Anatolij. Landing of Vostok 5 [online]. russianspaceweb.com, [cit. 2020-11-05]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vostok 5

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]