Mercury-Atlas 7

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Mercury-Atlas 7
Znak misie
Aurora 7 patch.png
Údaje o misii
Názov misie: Mercury-Atlas 7
Kozmická loď:Mercury (výr. č. 18)
Nosná raketa:Atlas LV-3B 107-D
Volací znak:Aurora 7
Posádka:1
Kozmodróm (rampa):Cape Canaveral (LC-14)
Štart: 24. máj 1962, 12:45:16,57 UTC
Pristátie: 24. máj 1962, 17:41:13 UTC
severná oblasť Atlantického oceánu; 200 km severovýchodne od Portorika
19°29′S 64°05′Z / 19,483°S 64,083°Z / 19.483; -64.083
Trvanie: 4 hodiny, 55 minút, 56 sekúnd
Počet obehov:3
Apogeum:268,47 km
Perigeum:160,88 km
Doba obehu:88,53 minút
Inklinácia:32,55°
Vzdialenosť:122 344 km
Max. rýchlosť:28 242 km/h
Max. zrýchlenie:7,8 g (76 m/s²)
Hmotnosť:1 350 kg (kozmická loď pri štarte)
Fotografia posádky
Malcolm Scott Carpenter
Malcolm Scott Carpenter
Navigácia
Predchádzajúca misiaNasledujúca misia
Mercury 6 - Patch.png Mercury-Atlas 6Mercury-8-patch.png Mercury-Atlas 8

Pozri aj Kozmonautický portál

Mercury-Atlas 7 (alebo podľa lode Aurora 7) bol americký pilotovaný kozmický let v rámci programu Mercury. Štart letu sa uskutočnil 24. mája 1962 a vyniesol do vesmíru štvrtého Američana, ktorým sa stal Scott Carpenter. V podstate išlo o opakovanie letu Johna Glenna, prvého Američana na obežnej dráhe, z 20. februára 1962. Carpenterovi sa počas letu podarilo pozorovať a vyfotografovať pohyb farebných kotúčov. Zisťovalo sa tým, ktoré farby sú vo vesmíre najlepšie viditeľné. Svetelné častice, o ktorých sa zmieňoval už Glenn, sa mu podarilo zachytiť na film. Potvrdil zrakom teóriu, že zapadajúce slnko pri pohľade z vesmíru vyzerá plocho. Carpenterov výkon na obežnej dráhe však nebol hodnotený príliš dobre, pretože kvôli jeho snahe nastaviť loď vždy do najvhodnejšej polohy pre fotografovanie spotreboval nadmerné množstvo paliva a zbytočne tak ohrozil svoju bezpečnosť.

Posádka[upraviť | upraviť kód]

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Záložná posádka[upraviť | upraviť kód]

Pôvodná posádka[upraviť | upraviť kód]

Priebeh letu[upraviť | upraviť kód]

Kozmická loď Mercury (výr. č. 18) prišla na Cape Canaveral 15. novembra 1961. Nosná raketa Atlas LV-3B bola dodaná na kozmodróm 6. marca 1962. Pôvodne mal let Mercury-Atlas 7 pilotovať astronaut Deke Slayton (v záložnej posádke Walter Schirra). Počas tréningu na centrifúge však u neho zistili srdcovú arytmiu, takže 15. marca 1962 bol odvolaný. Ak by letel, kabína by sa volala Delta 7, pretože išlo o štvrtý pilotovaný let programu Mercury a písmeno delta (Δ) je štvrté v gréckej abecede.

Kým Slayton zastával názor, že kozmická loď Mercury ešte stále nie je natoľko spoľahlivá, aby bolo možné na obežnej dráhe plytvať časom v prospech experimentov, ktoré sa nevzťahovali na testovanie systémov lode, Carpenter dovolil vedcom a výskumníkom, aby doslova natlačili letový plán pokusmi. Jeho pracovné tempo malo byť počas letu takmer frenetické.[1]

Štart Mercury-Atlas 7 so Scottom Carpenterom na palube, 24. máj 1962

Carpenterov kozmický let sa musel odložiť celkovo štyrikrát. Vo štvrtok 24. mája 1962 vstával o 01:15 miestneho času. Po sprche a rannej hygiene šiel na raňajky, ktoré pozostávali z malého steaku, miešaných vajíčok, toastu, pomarančového džúsu a kávy. Potom podstúpil poslednú lekársku prehliadku pred štartom. Nasledovalo obliekanie skafandra, odchod z hangára S a jazda v špeciálne upravenom prívese na štartovací komplex 14. O 04:43 Carpenter nastúpil do kabíny kozmickej lode Mercury (výr. č. 18), ktorú pomenoval Aurora 7. Misia Mercury-Atlas 7 odštartovala 24. mája 1962 o 07:45:16,57 miestneho času (12:45:16,57 svetového času) pomocou nosnej rakety Atlas LV-3B zo štartovacieho komplexu 14 na Základni vzdušných síl Cape Canaveral. V čase 2 minúty a 10 sekúnd po štarte došlo k vypnutiu motora rakety Atlas. Vzápätí sa kozmická loď oddelila od nosnej rakety a potom odletela záchranná vežička. Carpenter bol na obežnej dráhe. Komunikátor (CAPCOM) Gus Grissom mu oznámil: „Máme zelenú na sedem obletov.“ Samozrejme išlo o vtip, pretože na pláne boli len tri oblety okolo Zeme. Nadšený Carpenter mu však odpovedal: „Rozumiem, sladké slová!“ Najskôr pomocou manuálneho riadenia otočil kabínu tak, aby mohol oknom pozorovať odhodený nosič a zároveň tým Mercury uviedol do polohy pre neskoršie odpálenie brzdiacich rakiet. Potom astronaut vytiahol kartičky s letovým plánom, v podstate ťaháky, ktoré mapovali jeho činnosť minútu po minúte, pripevnil ich pomocou suchého zipsu na prielez a pustil sa do práce. Jeho pracovná záťaž bola vzhľadom na množstvo experimentov až neúmerne vysoká a Carpenter si vlastne ani na minútu nemohol oddýchnuť. Pravdou však je, že Carpenter mal k vedeckým pracovníkom vrelý vzťah a po vymenovaní na let Mercury-Atlas 7 veľmi ústretovo reagoval na ich požiadavky ohľadom experimentov na palube Mercury. Letový plán ale nevytváral len jeden človek.[1][2]

Počas letu sa Carpenterovi podarilo pozorovať a vyfotografovať pohyb farebných kotúčov. Zisťovalo sa tým, ktoré farby sú vo vesmíre najlepšie viditeľné. Svetelné častice, o ktorých sa zmieňoval už John Glenn, sa mu podarilo zachytiť na film. Potvrdil zrakom teóriu, že zapadajúce slnko pri pohľade z vesmíru vyzerá plocho. Dokázal tiež, že človek v beztiažovom stave dokáže prijímať pevnú stravu. Carpenter bol tiež prvým človekom, ktorý pozoroval správanie kvapalín v beztiaži. Medzitým sa začali problémy s environmentálnym systémom a kabína aj Carpenterov skafander sa začali prehrievať.[1][2]

Hlavnými problémami letu bola nadmerná spotreba paliva na manévrovanie (čo však spôsobil sám Carpenter svojou snahou nastaviť loď vždy do najvhodnejšej polohy pre fotografovanie) a porucha systému na automatický zážih brzdiacich rakiet. Pri štarte boli pravdepodobne znečistené senzory, ktoré vyhľadávali zemský horizont. Po celý čas letu potom dávali automatickému zariadeniu nesprávne údaje o polohe. Táto informačná chyba blokovala automatický zážih brzdiacich rakiet. Keď počítač odpočítal až na nulu a rakety sa neaktivovali, v tej chvíli už ľahko dezorientovaný Carpenter to ohlásil na Zem a počkal ešte ďalšie dve sekundy. Potom stlačil tlačidlo na manuálne odpálenie brzdiacich rakiet a hlásil ďalšie oneskorenie asi jednu sekundu, než sa prvá raketa naozaj aktivovala. Spôsobilo to, že kozmická loď smerovala mimo plánovanú pristávaciu oblasť, pričom sa odchýlila približne o 400 km. Carpenter tak mieril do oblasti, kde neboli rozmiestnené žiadne záchranné jednotky a zásoba paliva, nutného k udržaniu kabíny v návratovej polohe predstavovala 20% v systéme manuálneho riadenia a len 5% v systéme automatického riadenia polohy. Pred momentom, než s ním riadiace stredisko stratilo kontakt, Carpenter okrem iného ohlásil: „Vyzerá to, že to s palivom bude o chlp...“[1][2]

Kozmická loď Aurora 7 v poriadku pristála ešte v ten istý deň o 12:41:13 miestneho času (17:41:13 svetového času) pomocou padáku na hladine Atlantického oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 200 km severovýchodne od Portorika a 400 km od plánovanej pristávacej oblasti. V kabíne, hojdajúcej sa na vlnách Atlantiku začínalo byť nepríjemne horúco, a tak Carpenter odpálil núdzový poklop v prednej časti kozmickej lode, odklopil palubnú dosku a vyšiel cez špic Mercury na čerstvý vzduch. Časť fotomateriálov bola morskou vodou vnikajúcou do kabíny zničená. Carpenter sa stal jediným astronautom programu Mercury, ktorý použil tento spôsob vystúpenia z kabíny. Hodil do vody samonafukovací záchranný čln, pripútal ho k trupu Aurory 7 a vliezol do neho.[1]

Až pol hodiny po pristátí zachytilo jedno z pátracích lietadiel zo San Juanu na Portoriku automatické signály kozmickej lode. O niečo neskôr ďalšie lietadlo zistilo, že Carpenter opustil kozmickú loď a je v malom nafukovacom člne. Tri hodiny po pristátí Carpenter konečne vstúpil na palubu lietadlovej lode USS Intrepid.[2]

Hoci Carpenterov výkon na obežnej dráhe nebol hodnotený príliš dobre, je nesporné, že práve vďaka jeho rozvahe a rozhodnosti sa mu let podarilo úspešne dokončiť a pristáť.[2] Letový riaditeľ Chris Kraft bol tak rozčúlený z problémov misie Mercury-Atlas 7, že povedal: „Ten skurvysyn už pre mňa znova nepoletí!“ Carpenter skutočne už do vesmíru viackrát neletel. Na jeseň 1963 si vzal dlhodobé voľno z oddielu astronautov, aby sa mohol venovať podmorskému projektu SEALAB. Pri motocyklovej havárii potom utrpel zranenie ramena, ktoré ho už úplne vyradilo zo zoznamu možných kandidátov na ďalší let. Z NASA odišiel v roku 1967.[1]

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c d e f ŠAMÁREK, Ondřej. Kritické momenty kosmonautiky 5. díl [online]. kosmonautix.cz, 2012-10-08, [cit. 2020-07-29]. Dostupné online.
  2. a b c d e MEK - MA 7 [online]. mek.kosmo.cz, [cit. 2020-07-29]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]