Sredna gora

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Sredna gora
(Средна гора)
Pohorie
014 Dal Middelgebergte vanuit tempel Thraciërs.jpeg
Štát Bulharsko
Najvyšší bod Goljam Bogdan
 - výška 1 603 m n. m.
Dĺžka 285 km, západ-východ
Šírka 15 - 50 km, sever-juh
Rozloha 5 950 km² (595 000 ha)
Orogenéza/vrásnenie Alpínske vrásnenie
Pohorie na mape Bulharska
Pohorie na mape Bulharska
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Sredna gora (bulh. Средна гора) je pohorie v strednom Bulharsku na Balkánskom polostrove. Tiahne sa rovnobežne so Starou planinou v dĺžke okolo 285 km a najvyšším vrchom je Goljam Bogdan (1 603,4 m n. m.) nachádzajúci sa v severnej, najvyššej časti pohoria.

Geografia[upraviť | upraviť kód]

Administratívne spadá do siedmich oblastí: Sofia, Sofijská oblasť, Pazardžik, Plovdiv, Stará Zagora, Sliven a Jambol.

Vymedzenie[upraviť | upraviť kód]

Pohorie sa nachádza medzi Zabalkánskymi kotlinami na severe a Hornotráckou nížinou na juhu. Tiahne sa od západu od údolia rieky Iskăr až k východu pri ohybe rieky Tundža, severne od Jambolu. Jeho dĺžka v západovýchodnom smere je 285 km, pričom jeho najväčšia šírka je asi 50 kilometrov. Pohorie sa rozkladá na ploche 5 950 km² a jeho priemerná nadmorská výška dosahuje 608 metrov.

Hranice[upraviť | upraviť kód]

Pohľad zo západu na horský chrbát Gălăbec, spájajúci Srednu goru a Starú planinu

Severná hranica prebieha po južnom okraji nasledujúcich ôsmich zabalkánskych kotlín (od západu na východ): na západe začína v údolí rieky Iskar pri obci German a sleduje južnú a juhovýchodnú hranicu Sofijskej kotliny, potom pokračuje južnou časťou Saranskej, Kamarskej, Zlaticko-pirdopskej, Karlovskej a Kazanlăckej kotliny. Potom prechádza Meždenickou tiesňavou rieky Tundža a južnými svahmi Slivenského údolia a končí na východe pri ohybe rieky Tundža, severne od mesta Jambol horou Zajči vrăch (256 m n. m.). So Starou planinou, resp. jej časťami Murgaš, Etropolska planina, Zlatiško-tetevenska planina a Kaloferska planina je spojená piatimi priečnymi chrbtami (Neguševski rid, Oporski rid, Gălăbec, Koznica a Stražata).

Južná hranica pohoria začína v Bobroveckom sedle, pokračuje východne po severnom úpätí Rily a po južnom okraji Kostnecko-dolnobanskej kotliny za tiesňavou rieky Marica Momina klisuraka vedie k mestu Belovo. Tam začína jej hranica Hornotráckou nížinou, ktorá približne sleduje líniu: mesto Vetren a dediny Kalugerovo, Blatnica, Krasnovo, Starosel, Černičevo, Pesnopoj, blízko ktorej dosahuje rieky Strjama. Odtiaľ pokračuje na východ cez Vărben, Zelenikovo, Veren, juhozápadne, južne a juhovýchodne obieha Čirpanskú pahorkatinu a znovu pokračuje na východ cez Starú Zagoru, Korten a Kamenovo, pričom končí v meste Jambol.

Delenie[upraviť | upraviť kód]

Tiesňavami riek Topolnica a Strjama (ľavé prítoky Marice) sa Sredna gora delí na tri časti: na západe, medzi údoliami riek Iskar a Topolnica - Ichtimanska Sredna gora, uprostred medzi údoliami rieky Topolnica a Strjama - Săštinska Sredna gora (najvyššia časť) a na východe, medzi údoliami riek Strjama a Tundža - Sărnena Sredna gora.

Ichtimanska Sredna gora[upraviť | upraviť kód]

Chránené územie Eledžik v Ichtimanskej Srednej gore

Ichtimanska (Zapadna) Sredna gora je vtesnaná medzi údoliami riek Iskar na západe a Topolnica na východe, kotlinami na severe (Sofijská, Saranská, Kamarská, Zlaticko-pirdopská), Bobroveckým sedlom a severozápadnými svahmi Rily. Jej kotlinový a horský terén možno rozdeliť na tri oblasti: Vakarelsko-belickú, Šipočansko-eledžickú a Ichtimanskú.

Vo Vakarelsko-belickej oblasti možno sledovať prevládajúci západovýchodný orografický vzhľad pohoria Lozenska (1 190 m n. m.), Vakarelska (1 090 m n. m.) a Belica (vrchol Goljama Ikuna 1 221 m n. m.). Tu sa, medzi pohoriami Lozenska a Vakarelska, rozkladá na hornom toku rieky Gabra (ľavom prítoku rieky Lesnovska) rozlohou malá Gabrenská kotlina.

Medzi Samokovskou kotlinou na západe a údolím rieky Topolnica na východe sa rozkladá Šipočansko-eledžická oblasť. V nej, na kontakte so severným úpätím pohoria Rila, vynikajú jednotlivé chrbty Šipočanski (1 312 m n. m.), Šumnatica (1 392 m n. m.), Septemvrijski (1 275 m n. m.) a Eledžik (1 186 m n. m.). Južne od týchto chrbtov, na hranici s Rilou, leží Kostnecko-dolnobanská kotlina (520 m n. m.).

Medzi orofgrafickými jednotkami Vakarelsko-belickej a Šipočansko-eledžickej oblasti v hornom povodí rieky Mătivir (pravý prítok Topolnice) sa nachádza Ichtimanská kotlina (650 m n. m.).

Săštinska Sredna gora[upraviť | upraviť kód]

Săštinska Sredna gora od thráckeho heróonu pri dedine Starosel

Săštinska Sredna gora zaberá kotlinový a prevažne hornatý terén medzi údoliami riek Topolnica na západe a Strjama na východe. Na severe dosahuje do južných častí Zlaticko-pirdopskej a Karlovskej kotliny a na juhu jej svahy postupne spadajú do Hornotráckej nížiny. Na sever, vo vyššej horskej časti sa nachádza Bunajsko-bogdanská oblasť. Nad rozsiahlejšie ploché hrebene tu vyčnievajú, postupne od západu na východ, dominantné vrcholy Bratija (1 519 m n. m.), Bunaja (1 572 m n. m.) a Goljam Bogdan (1 603,4 m n. m.), čo je najvyšší bod celej Srednej gory. Takmer uprostred tejto oblasti na hornom povodí rieky Topolnica sa prestiera dobre oddelená Koprivštická kotlina (1 000 m n. m.). Južná kotlinová časť Săštinskej Srednej gory sa nazýva Panagjursko-strelčanská oblasť. Sem sa, okrem malých kotlín (Panagjuskej a Strelčanskej), vkliňujú stredné toky riek Luda Jana a Pjasăčnik.

Sărnena Sredna gora[upraviť | upraviť kód]

Zajči vrăch na východe Sărnenej Srednej gory

Sărnen Sredna gora zaberá hornatý a kopcovitý terén, ktorý sa tiahne medzi údoliami rieky Strjama na západe a Tundža na východe. Na severe dosahuje do južných častí Karlovskej, Kazanlăckej, Tvărdickej a Slivenskej kotliny a na juhu jej svahy postupne spadajú do Hornotráckej nížiny a Jambolského poľa. Člení sa na tri oblasti: Bratanskú, Kortenskú a Čirpanskú.

Medzi údolím rieky Strjama na západe a Zmejovským priesmykom (430 m n. m.) na východe s údolím rieky Bedečka sa tiahne horský chrbát Bratanskej oblasti. V ňom vyniká najvyšší vrchol Sărnenej gory - Bratan (1 236 m n. m.). Východne od Zmejovského priesmyku a údolia Bedečky až k ohybu rieky Tundža severne od Jambolu sa rozprestierajú postupne klesajúce a zužujúci sa hrebene Kortenskej kopcovitej oblasti. Najvyšším bodom je tu vrch Mogurlej (895). Rozsah oblasti je malý, najmä východne od Kortenského priesmyku, kde končí najvýchodnejším vrcholom pohoria - Zajčim vrchom (256 m n. m.). Južne od Bratanskej oblasti, medzi údolím Brezovskej rieky a mestom Stara Zagora, sa nachádza Čirpanská pahorkatina s najvyšším vrcholom Kitka (651 m n. m.).

Prírodné pomery[upraviť | upraviť kód]

Geologická stavba[upraviť | upraviť kód]

Geologický vývoj Srednej gory je neoddeliteľne spätý s formovaním Srednogorskej synklinály v priebehu vrchnej kriedy a jej neskorším zdvihom na prechode k paleocénu pri vzniku laramickej orogenézy. V mieste synklinály sa ukladali vrchné kriedové vápence a sliene, čo v dôsledku sprievodnej aktívnej podmorskej vulkanickej činnosti vytvorilo jednotný zložený sedimentačno-vulkanický komplex. V ňom sa okrem vrchných kriedových vápencov a slieňov nachádzajú vrchné kriedové tufy, tufity a andezity. Zdvih Srednogorskej synklinály počas laramickej orogenézy bol sprevádzaný prenikaním intruzivných telies (mladých laramických plutónov).

Vznik a vývoj synklinály ako hlbokej a podlhovastej panvy je spojený s podložím zo starších horninových útvarov predprvohorného a prvohorného pôvodu (ruly, svory, žuly a doleritové jadrové formácie), v ktorom sa vyskytujú tiež druhohorné (triaské, jurské a spodnokriedové) sedimenty. Druhá skupina skalných útvarov v pohorí súvisí s jeho synklinálnym stavom a jeho zdvihom. Je to vrchnokriedový sedimentačno-vulkanický komplex a mladšia laramická intrúzia (monzonity a diority). Do tretej skupiny skalných útvarov sa zaraďujú posttektonické paleogénne a neogénne (miocénne a pliocénne) usadeniny. Tieto tri skupiny skalných útvarov, ktoré sa podieľajú na stavbe Srednej gory, majú rôzny rozsah a špecifický odraz na ráz jej reliéfu.

Ako celok je Sredna gora tvorená antiklinálnou vrásou uklonenou na sever, v ktorej jadre sú zastúpené mladšie paleozoické (hercýnske) žuly a predpaleozoické a paleozoické metamorfity (ruly, svory, amfibolické a mastencové bridlice a i.). Týmito horninovými formáciami sú tvorené Ichtimanská bloková antiklinála a Srednegorské antiklinorium. Na južnom boku tohto antiklinoria v dosahu panagjurištskej a starozagorskej tektonickej priekopy sa nachádzajú vrchné kriedové usadeniny, predstavované vápencami a slieňmi. Aktivácia niektorých starých zlomov v priebehu paleogénu a neogénu viedla k vzniku hlbokých tektonických priekop, v rámci ktorých bolo zakončené ukladanie vrchnoeocénnych sedimentov v Panagjurištskej kotline, v miocéne v Gabrenskej kotline a v pliocéne v Ichtimanskej kotline.

Najvyššia denudačná úroveň Srednej gory z mladšieho miocénu sa nachádza v nadmorskej výške 1000 - 1 500 m n. m. a zahŕňa hrebene horských chrbtov v oblasti Ichtimanskej Srednej gory a rozsiahlych vrcholových partií Bunajsko-bogdanskej a Bratanskej oblasti. Jej tunajší rozsiahly povrch má parovinný charakter a je odrazom súčtu morfogenetických efektov so súčasnými prejavmi zreťazených oblúkovitých epirogenných zdvihov spolu s dlhodobou denudačnou činnosťou vo fázach tektonického pokoja.

Denudačná úroveň zo staršieho pliocénu sa vyznačuje značnými rozdielmi v nadmorskej výške, ktorá sa pohybuje od 800 do 1200 metrov. Táto úroveň je najvyššia a pomerne rozsiahla v Săštinskej Srednej gore. Najnižšia denudačná úroveň z mladšieho pliocénu (levantská) nadobúda prevažne formu naklonených stupňov, ktorých výška sa pohybuje od 400 do 1000 metrov. Táto úroveň sa nachádza najvyššie v Săštinskej Srednej gore a pomerne nízko v Kortenskej oblasti Sărnenej Srednej gory, kde sa táto denudačná úroveň prejavuje vo forme oddelených plošín.

Opakované vyzdvihovanie a etapy relatívneho tektonického pokoja, sprevádzané diferencovaným exogénnym vplyvom na denudáciu pomohli počas štvrtohôr ďalšiemu cyklickému vývoju terénu a formovaniu súčasného údolného systému. Tieto jednotlivé etapy morfogenetického vzniku riečnych údolí riek Iskar, Topolnica a Strjama sú potvrdené výskytom šiestich úrovní terás na ich svahoch.

V úzkej väzbe na geologickú stavbu pohorí sa využívajú významné ložiská medených rúd.

Podnebie[upraviť | upraviť kód]

Rozličná nadmorská výška, významné rozčlenenie a rozdiel v expozícii reliéfu Srednej gory spolu s klimatotvorným vplyvom na premenu vzdušných más zo susedných oblastí vysvetľujú podstatnú diferenciáciu klimatických podmienok. V hlavnom páse pohoria do 1000 m na severných a do 1 500 m n. m. na južných svahoch je mierne kontinentálne podnebie. V nízkom pásme Sărnenej Srednej gory a predovšetkým na jej južných svahoch sa prejavuje prechodné kontinentálne podnebie. V nadmorských výškach nad 1000 m na severných a nad 1500 m na južných svahoch je výraznejšia horská klíma, pôsobiaca v rozličnej miere. V závislosti na nadmorskej výške sa v dolnom páse priemerná januárová teplota pohybuje v rozmedzí 0 až -4 °C a v horskom páse dosahuje značne nižších hodnôt, ktoré sa pohybujú od -5 do -8 °C. V orograficky dobre uzavretých kotlinách sa v chladnom období vytvárajú podmienky pre inverzné stavy. S nimi sú spojené absolútne minimálne teploty v meteorologických staniciach Panagjurište (-32,4 °C) a Ichtiman (-31,8 °C).

Významné klimatické rozmanitosti pohoria prospievajú nerovnomernému rozloženiu zrážok a ich rozličný režim. Tam, kde sa prejavuje mierne kontinentálne podnebie, a tiež v dosahu horskej klímy, vykazuje množstvo zrážok značne výrazné letné maximum a zimné minimum. Priemerný ročný zrážkový úhrn v pásme s mierne kontinentálnou klímou sa pohybuje medzi 600 a 800 mm a v horskom pásme od 800 do 1200 mm. Tu sa spolu s rastúcou nadmorskou výškou a rastúcim množstvom zrážok výrazne zvyšuje množstvo tuhých zrážok, ako aj dĺžka trvania snehovej pokrývky, ktorá dosahuje 4 - 5 mesiacov. V oblastiach, kde je prechodné kontinentálne podnebie a citeľnejší vplyv stredomorského podnebia, sa zrážkový režim vyznačuje vyrovnanosťou sezónnych zrážok. Zrážkový úhrn v týchto oblastiach je relatívne najmenší a pohybuje sa od 550 do 600 mm.

Hydrografia[upraviť | upraviť kód]

Meandre rieky Topolnica na strednom toku

Na väčšine Srednej gory majú tu prameniace rieky dažďovo-snehový odtokový režim vďaka pomerne skorému jarnému maximu. To je odrazom nevýraznej snehovej pokrývky a prevažujúceho objemu pluviálnych zrážok na priebeh riečneho prietoku. Na východných najnižšie položených riečnych tokoch výrazne prevažuje dažďový režim. Väčšina z týchto riečnych tokov sa odlišuje dočasne sa prejavujúcim odtokom v dôsledku odlesňovania a degradácie spôsobenej eróziou v povodí, v niektorých prípadoch jasne sa vyznačujúcim krátkodobým odtokom po spádnici.

V dôsledku relatívne malého množstva zadržiavania zrážok nižšou snehovou pokrývkou a silného odparovania je v najvyšších častiach hôr špecifický odtok zhruba 15 l/s/km². V dolnom horskom pásme, predovšetkým vo východnej časti pohoria s malými zrážkovými úhrnmi, značným odparovaním, miernym sklonom a vodopriepustným akumulatívnym podložím sa špecifický odtok znižuje na 1 l/s/km².

S výnimkou západných a severozápadných oblastí v priestore Ichtimanskej Srednej gory, ktoré spadajú do povodia rieky Iskar, patrí zostávajúca časť hôr do povodia rieky Marica. V Srednej gore pramenia rieky Lesnovska a Šipočanica (pravé prítoky Iskaru), ľavé prítoky Marice - Očušnica, Topolnica (a jej prítok Mătivir), Luda Jana (a jej prítok Strelčanska Luda Jana), Potoka, Pjasăčnik (a jeho prítok Kalavaštica), Kavardžiklijska a Sveženska (prítoky Strjamy), Azmak, Brezovska, Omurovska (a jej prítok Novoselska reka), Tekirska, Stara reka, Meričlerska. Martinka a Sazlijka (a jej prítoky Azmaka, Bedečka a Kumrudža) a dva pravé prítoky Tundži - Turijska reka a Gjurlja.

V najužšej časti tiesňavy rieky Topolnica, medzi Ichtimanskou Srednou gorou a Săštinskou Srednou gorou, je postavená priehrada Topolnica.

V dôsledku geologickej stavby pohoria sa na jeho úpätí nachádza mnoho minerálnych prameňov. Na jeho južnom úpätí sa nachádzajú minerálne pramene (od západu na východ): Dolna Baňa, Paseka, Kostenec Panagjurska Baňa, Strelča, Krasnovo, Straro Železare, Chisarja, Starozagorski Bani a Korten. Na severe to sú: mesto Baňa (obština Karlovo), Pavel Baňa, Jagodya, Novozagorska Baňa a slivenské minerálne kúpele.

Pôdy[upraviť | upraviť kód]

Pôda v Srednej gore silne závisí od charakteru horninového podložia, nadmorskej výške, charakteristike reliéfu a rozdielnosti bioklimatických podmienok. V dolnom páse hôr s relatívne teplejším a suchším podnebím, listnatými stromami, prevažne dubmi, a prítomnosť značne rozličného pôdotvorného skalného podložia, tvorí súhrn priaznivých podmienok pre rozšírenie vylúhovaných podzolových kambizemí (CMX2). Vo vyššom pásme sú rozšírené svetlohnedé kambizeme (CMD), čo je spôsobené vlhšou a chladnejšou klímou a vlhkomilnou bukovou lesnou vegetáciou spolu so značne odlišným nekarbonátovým skalným substrátom. Na vrcholoch plochých hrebeňov Săštinskej Srednej gory prispeli k rozšíreniu umbrisolov (UM) relatívne drsné horské klimatické podmienky a dobre vyvinuté trávne porasty, spolu s vodonepriepustným geologickým substrátom. V pliocénskych sedimentoch kotlín a v miestach, kde sa na ich obvode vyskytujú vrchné kriedové tufy a tufity, sú rozšírené vertisoly.

Flora a fauna[upraviť | upraviť kód]

Rezervácia Bogdan

Vegetácia v Srednrj gore závisí nielen od charakteru a geografickom rozšírení pôdnych typov, ale aj na charaktere klimatických podmienok, niektorých vlastnostiach reliéfu a hospodárskej činnosti človeka. Lužné pôdy v údolí riek sprevádzajú vlhkomilné trávnaté a lesné porasty (jelša, vŕba, topoľ). Tam, kde sú pôdy tvorené vertisolmi, a na značnej rozlohe svetle hnedých kambizemí prevláda obhospodarovanie a tunajší areál prírodnej vegetácie je znížený na minimum. V miestach, kde sa pozemky svetlohnedých kambizemí neobrábajú, je vegetácia zastúpená dubmi, zatiaľ čo na severných svahoch kopcovitého a podhorského reliéfu sa darí aj hrabom. Vo vyššom pásme sú svetlohnedé kambizemi sprevádzané hustými lesnými porastmi a v Săštinskej Srednej gore zostali v tomto pásme zachované nádherné bukové lesy, ktoré dosahujú na niektorých miestach značného veku. V horných partiách plochých hrebeňov Săštinskej Srednej gory sú na umbrisoloch široko rozšírené trávne porasty, zastúpené rozsiahlymi lúkami a pasienkami.

Pokiaľ ide o faunu v Srednej gore, v podstate tu žijú stredoeurópske druhy zvierat. Z veľkých cicavcov sú tu zástupcovia bylinožravcov ako srnce a diviaky a umelo vysadené jelene. Zo šeliem sa pomerne často vyskytuje líška a veľmi zriedka vlk a medveď. V minulosti sa v Săštinskej Srednej gore vyskytoval aj rys. Rozšírenie plazov a obojživelníkov je v porovnaní so Starou planinou väčšie.

Na území Srednej gory sa nachádza chránené územie Eledžik a chránená prírodná rezervácia Bogdan.

Hospodárstvo[upraviť | upraviť kód]

Horská chata Srednegorec

V Srednej gore, aj vďaka jej nižšej nadmorskej výške, je široko zastúpené kúpeľníctvo a turistický ruch. Je tu postavené a funguje tu pomerne veľké množstvo horských chát.

Pamiatky[upraviť | upraviť kód]

V pohorí sa nachádza niekoľko historických a architektonických pamiatok a archeologických nálezísk, ktoré sú cieľom turistického ruchu:

  • Thrácky kultový areál - heróon (pri obci Starosel)
  • Mohyly Goljama kosmatka v Údolí kráľov (Dolina na carete) a karanovská sídelná mohyla
  • Megalitické svätyne v lokalitách Kulata, Skumsale, Kočulata
  • Architektonické historicko-pamiatkové rezervácie Koprivštica a Panagjurište
  • Oborište - miesto konania prvého bulharského Veľkého národného zhromaždenia
  • Kúpeľné centrum Chisarija

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sredna gora

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sredna gora na českej Wikipédii.