Sudetonemecký zbor dobrovoľníkov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Sudetonemecký Freikorps (SdFK)
Príslušníci SdFK nastúpení 10. októbra 1938 na námestí v Mimoni k privítaniu nemeckého Wehrmachtu

Príslušníci SdFK nastúpení 10. októbra 1938 na námestí v Mimoni k privítaniu nemeckého Wehrmachtu
KrajinaČeskoslovenská republika, tzv. Sudety
Vznik17. september 1938
Zánik9. október 1938
TypNepravidelné ozbrojené sily
FunkciaSpravodajské a záškodnícke akcie
PrezývkaOrdneri
VeliteliaKonrád Henlein,
Karl Hermann Frank
Nadradené jednotkyWehrmacht

Sudetonemecký zbor dobrovoľníkov,[1] tiež Sudetonemecký Freikorps, (po nemecky: Sudetendeutsches Freikorps, SdFK), tiež známi ako ordneri (podľa Ordnergruppe) bola Sudetonemecká polovojenská organizácia založená v septembri 1938 s cieľom destabilizovať situáciu v česko-slovenskom pohraničí pomocou ozbrojených útokov, sabotáží a diverzie.

SdFK vznikol v septembri 1938 z nariadenia A. Hitlera oficiálne ako obranná organizácia sudetských Nemcov, v skutočnosti ale s cieľom destabilizovať situáciu v česko-slovenskom pohraničí pomocou ozbrojených útokov, sabotáží a diverzie. V tomto období kulminovala tzv. Sudetonemecká kríza, keď česko-slovenské úrady vojenskou silou potlačili Henleinov pokus o puč. Útoky proti objektom štátnej moci i proti civilnému obyvateľstvu vyvrcholili do tej miery, že niektoré česko-slovenské územia museli byť dobývané späť vojenskou silou, iné sa podarilo znovu získať až po 2. svetovej vojne. Spoločne s diplomatickou a propagandistickou činnosťou bola činnosť SdFK jednou z príčin odtrhnutia časti územia Česko-Slovenska prostredníctvom Mníchovskej dohody a de facto aj zániku zvyšku Česko-Slovenska v marci 1939.

História[upraviť | upraviť zdroj]

V máji 1938 došlo k ďalšiemu dramatickému vývoju v stále sa zhoršujúcom vzťahu vlády ČSR a sudetonemeckého hnutia reprezentovaného Sudetonemeckou stranou (SdP) a jej predsedom Konrádom Henleinom. Už v marci 1938 dostal od Hitlera rozkaz klásť česko-slovenskej vláde také požiadavky, ktoré nebude môcť alebo nebude ochotná splniť.[2] Preto 24. apríla 1938 v Karlových Varoch zverejnil tzv. 8 karlovarských bodov; v nich sa sudetonemecké hnutie prihlásilo k nacionálnemu socializmu, požadoval pre Sudety samostatnosť v podobe vlastnej správy a samostatného územia a odškodnenie za príkoria spáchané na Nemcoch v roku 1918, čo boli požiadavky už rozpustenej Nemeckej národno socialistickej strany robotníckej (Deutsche Nationalsocialistische Arbeiterpartei, DNSAP). To však československá vláda odmietla. 17. mája boli SdP založené podľa vzoru SA Freiwilliger Schutzdienst (Ochranné oddiely), (FS),[3] následne česko-slovenskou vládou povolené.[4]

Povolanie záložníkov[upraviť | upraviť zdroj]

K ďalšiemu zdramatizovaniu situácie prispelo rozhodnutie česko-slovenskej vlády o povolávaní záložníkov a následnom vyhlásení ostrahy hraníc 20. mája večer. Zároveň bola ministerstvom vnútra nariadená pohotovosť práporov Stráže obrany štátu (SOŠ). Družstvá SOŠ, posilnené o povolané vojenské zálohy začali obsadzovať pohraničie vrátane objektov ľahkého opevnenia.[5] Dôvodom bola obava vlády z vpádu vojenských jednotiek nacistického Nemecka do Česko-Slovenska. Po upokojení situácie bola 13. júna ostraha hraníc zrušená, jednotky SOŠ sa začali sťahovať späť a armádni záložníci boli prepustení domov. To však malo za následok ďalší nárast aktivity príslušníkov sudetonemeckého hnutia: vo veľkom množstve sa z Nemecka do Česko-Sovenska pašovali zbrane a propagandistický materiál a vykonávala sa výzvedná činnosť. Pohraničná služba nebola schopná tento nával zvládať, pretože sa tak dialo na území s veľkou prevahou sudetonemeckého obyvateľstva, ktoré z veľkej väčšiny túto činnosť považovalo za službu svojej pravej vlasti, Nemecku.

3. augusta začala svoju činnosť Runcimanova komisia, ktorá bola zavŕšením snahy Veľkej Británie a Francúzska o diplomatické riešenie sudetonemeckého problému. Komisia bola do Česko-Slovenska vyslaná s úmyslom získať všeobecný prehľad o krízovej situácii.[6]

Sudetonemecké povstanie[upraviť | upraviť zdroj]

Searchtool.svg Pozri aj: Sudetonemecké povstanie

12. septembra 1938 predniesol na zjazde NSDAP v Norimbergu Adolf Hitler očakávaný prejav, v ktorom okrem iného. Vyhlásil, že Nemci v Česko-Slovensku nie sú ani bezbranní ani opustení.[7] Tento prejav sa stal v Sudetoch signálom k povstaniu (od 10. septembra ale už prebiehali masové demonštrácie sudetských Nemcov, na ktorých bolo otvorene deklarované želanie po samostatnosti Sudet). FS začali organizovať prvé teroristické a sabotážne akcie proti objektom štátnej správy na území Česko-Slovenska. Útoky neboli nijako koordinované a boli vedené proti policajným staniciam, colným úradom a vojenským objektom. Cieľom bolo získavanie zbraní a snaha o ďalšiu destabilizáciu situácie v čs. pohraničí. Česko-slovenská vláda reagovala 13. septembra vyhlásením stanného práva pre zločin vzbury v 22 pohraničných okresoch a vyslaním vojska. Tomu sa podarilo situáciu upokojiť.

Dňa 16. septembra česko-slovenská vláda rozpustila SdP. Mnohí funkcionári preto ušli do Nemecka. Ten istý deň vznikol návrh na založenie organizácie podľa vzoru nemeckých Freikorps. 16. septembra s týmto návrhom zoznámil Hitlera Karl Hermann Frank, v ten istý deň bola aj velením práporov SOŠ vyhlásená pohotovosť. Hitler Frankov návrh už 17. septembra ráno podporil svojím podpisom (ešte pod názvom Ochranné zbory v tieto dni uskutočnili skupiny sudetonemeckých ozbrojencov ďalšie útoky proti čs. Inštitúciám), čím Sudetonemecký Freikorps vznikol oficiálne (pôvodný názov, ktorý niesol Henleinovo meno (Freikorps Henlein) ale Hitler zakázal).[8] Následne začali Česko-Slovensko opúšťať tisíce sudetských Nemcov (dôvodom bolo jednak stanné právo a tiež snaha vyhnúť sa nástupu do česko-slovenskej armády). Tí sa potom v Nemecku začali podrobovať bojovému výcviku pod dohľadom inštruktorov z Wehrmachtu, SA a SS. 17. septembra v rozhlasovom prejave K. Henlein už otvorene vyzval k zničeniu Česko-Slovenska.

Dňa 18. septembra Hitler ďalekopisom vrchnému veleniu armády jasne určil účel SdFK: ochrana sudetských Nemcov a vyvolávanie nepokojov v československom pohraničí.[4][9] Ten deň vydal aj K. Henlein ako vodca SdFK rozkaz č. 1, v ktorom oznámil vznik zboru a určil záväzné podmienky pre vstup.

Začatie činnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Svoje prvé akcie začala SdFK 19. septembra útokom v Ašskom výbežku. Pôvodný zámer, masové útoky ale neboli uskutočňované najmä z nedostatočného vyzbrojenia príslušníkov SdFK (do konca činnosti SdFK sa podarilo vyzbrojiť iba polovicu ich členov, na čo si vedenie SdFK v hláseniach opakovane sťažovalo) a ďalej kvôli nesúhlasu velenia nemeckej armády s masovými a nekoordinovanými akciami proti územiu Česko-Slovenska, ktoré mohli vyvolať nežiaduce reakcie z česko-slovenskej strany i zo strany mocností. Na žiadosť velenia Hitler nariadil 20. septembra dokonca obmedzenie počtu akcií. Útoky mali byť naďalej vedené iba proti presne určeným cieľom a len skupinami s maximálnym počtom 12 členov. Existencia SdFK mala byť, opäť s ohľadom na mocnosti, utajená. Naproti tomu nemecká pronacistická tlač začala protičesko-slovenskú kampaň, v ktorej obviňovala čs. ozbrojené sily z vrážd nemeckých žien a detí či organizovaného podpaľačstva.[10]

Noviny informujúce o útokoch sudetonemeckých teroristov na žandárske stanice

Tieto útoky sa pre Československú armádu, SOŠ a finančné stráže stali nepríjemnými. Po mobilizácii sa čs. armáda navyše stiahla od hraníc na strategickú obrannú líniu, čo v dôsledku viedlo k tomu, že česko-slovenská vláda stratila v niektorých obciach svoju moc. Svoju úlohu zohrala aj obava čs. úradov z toho, že by tvrdšie postup proti útočníkom mohol byť zneužitý ako zámienka pre nemecký útok; zajatí ozbrojení príslušníci SdFK boli obratom prepúšťaní, platil zákaz používania zbraní proti útočníkom, obsadené objekty čs. moci nemali byť dobývané späť atď.[11]

Dňa 21. septembra sa Hodžova vláda podvolila britsko-francúzskym požiadavkám na odstúpenie časti českého pohraničia a prijala podmienky tzv. Mníchovskej dohody. 22. septembra prebehol po celom Česko-Slovensku generálny štrajk vyjadrujúci nesúhlas občanov s prijatím podmienok zmluvy, na čo vláda reagovala podaním demisie. Ten istý deň bola vymenovaná úradnícka vláda gen. Surového (tzv. Vláda obrany republiky). V priebehu dňa bola tiež vyhlásená úplná bojová pohotovosť opevnenia a jednotky SOŠ boli podriadené armádnemu veleniu. Už v noci z 22. na 23. septembra uskutočnili oddiely SdFK spoločne s príslušníkmi SA a SS veľký prepad česko-slovenského územia a obsadili Ašský výbežok vrátane Ašu. Toto územie získalo Česko-Slovensko späť až v roku 1945. 23. septembra o 22.50 vyhlásila Surového vláda mobilizáciu česko-slovenskej brannej moci. K 28. septembru už bolo v zbrani 1,25 milióna česko-slovenských vojakov, ktorí postupne obsadzovali pohraničnej opevnenia a pozície na čs.-nemeckých hraniciach. Nemecké obyvateľstvo (najmä muži, ktorí sa odmietali podrobiť brannej povinnosti) začali na rozhlasovú výzvu z Ríše hromadne utekať do Nemecka, juhomoravania do Ost Marky-bývalého Rakúska. Vo svojich spomienkach, uverejnených v sudetonemeckých tlačovinách, uvádzajú, že niektorí nakoniec skončili vo viedenských kasárňach, kde si s nimi nevedeli rady, pretože Wehrmacht ich nepotreboval, všetko už bolo presne naplánované. Tešili sa, že do svojich dedín vpochodujú spoločne s Wehrmachtom ako hrdinovia, ale aj z toho zišlo: svoju úlohu už splnili, a Hitler sa nechcel o svoje víťazstvo s nikým deliť. Domov sa vracali až po obsadení svojich dedín Wehrmachtom. Oslobodením a pripojením k Ríši získali ríšske občianstvo s povinnosťou narukovať do Wehrmachtu, čo vzápätí nasledovalo. („Víťazstvo“ začalo dostávať horkú príchuť).[3]

Proti vyzbrojenej a početne silnej armáde nemali zle vyzbrojené a vycvičené oddiely SdFK veľké šance. Armádnym oddielom, jednotkám SOŠ a oddielom sudetských Nemcov, ktorí bojovali na strane ČSR (išlo o sudetonemeckých sociálnych demokratov a komunistov, ktorí jediní tvorili v Sudetoch opozíciu voči Henleinovej SdP) sa podarilo v Sudetoch čiastočne upokojiť situáciu. Velenie SdFK sa preto rozhodlo zmeniť taktiku. Začali prevládať prieskumné akcie, teroristické a sabotážne úlohy pokračovali v menšej miere. S blížiacim sa dátumom platnosti Mníchovskej dohody (1. október 1938) sa ale armáda opäť začala sťahovať na líniu opevnení a vypratané územie začali obsadzovať príslušníci SdFK, ktorí pritom útočili na pozície oddielov SOŠ, ktoré museli zostať na svojich miestach.

Mníchovská dohoda[upraviť | upraviť zdroj]

Mníchovská dohoda, podpísaná z 29. na 30. septembra, vstúpila 1. októbra do platnosti a Wehrmacht začal obsadzovať územie Sudet, ktoré bolo ČSR nútené odstúpiť Nemecku. SdFK bolo vrchným velením podriadené jednotkám Wehrmachtu s tým, že na území Sudet budú príslušníci SdFK vykonávať funkciu policajtov.[8] Po obsadení Sudet nemeckou armádou sa ďalšia existencia SdFK ale stala bezpredmetnou a nebola jej zverená žiadna činnosť po tom, čo starosť o bezpečnostnú situáciu prevzala nemecká polícia. 2. októbra síce prebehlo rokovanie medzi náčelníkom štábu SdFK Pfrognerom a generálom polície Kurtom Daluegem o ďalšom využití SdFK, ale to skončilo bez výsledku. Ďalším problémom sa stalo nezákonné konanie príslušníkov SdFK: rabovania, konfiškácie majetku či zatýkanie. Prietrž tomuto jednaniu musel urobiť Henlein vo zvláštnom rozkaze. Hoci územie Sudet bolo Česko-Slovenskom odstúpené, útoky oddielov SdFK na mnohých miestach pokračovali ďalej.

Začiatkom októbra začalo viaznuť zásobovanie SdFK zo strany Wehrmachtu a SS. Príslušníci SdFK preto začali byť postupne odosielaní domov. Rozkazom K. Henleina z 9. októbra 1938 bol SdFK oficiálne rozpustený.

Po rozpustení[upraviť | upraviť zdroj]

Bolo stanovené, že tí členovia SdFK, ktorí počas bojov medzi 20. a 30. septembrom utrpeli zranenia, budú odškodnení. Dlhy vyplývajúce z činnosti SdFK (t. j. dodávkami zo strany predajcov) mali byť kompenzované nemeckou armádou, čo sa nikdy nestalo.

Všetci bývalí príslušníci SdFK dostali pamätnú medailu k 1. októbru 1938.

Konrád Henlein, veliteľ Sudetonemeckého Freikorpsu

Kapitáni SdFK boli neskôr začlenení do vojenských či civilných štruktúr Ríše: K. Henlein dosiahol hodnosť generála SS a až do konca vojny pôsobil ako Gauleiter Sudet. K. H. Frank dosiahol hodnosť generála SS. Po okupácii zvyšku Čiech a Moravy 15. marca 1939 sa stal štátnym tajomníkom ríšskeho protektora pre Čechy a Moravu a neskôr ríšskym ministrom pre Čechy a Moravu v Hitlerovom kabinete.

Po druhej svetovej vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Odsun sudetských Nemcov z Česko-Slovenska po druhej svetovej vojne je stále vnímaný ako priamy dôsledok teroristických aktivít SdFK.[12] Podľa obežníka MV ČSR k ústavnému dekrétu prezidenta republiky zo dňa 2. augusta 1945 o úprave československého štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti boli medzi osoby, ktoré československé občianstvo strácajú automaticky, zahrnutí aj príslušníci SdFK.[13]

Právnym podkladom pre stíhanie príslušníkov SdFK v povojnovom Česko-Slovensku bol dekrét prezidenta republiky č. 16/1945 Zb. (Tzv. Veľký retribučný dekrét) o potrestaní zločincov, zradcov a ich pomáhačov, ďalej dekrét č. 17/1945 Zb. (O Národnom súde) a dekrét č. 138/1945 Zb. (Tzv. Malý retribučný dekrét) o potrestaní niektorých previnení proti národnej cti.[14] Ako trestná činnosť bola vnímaná už samotná príslušnosť k SdFK. Súdy totiž nepovažovali vstup do SdFK za dobový omyl (čím sa obvinení hájili), ale za ich postoj. Príslušnosť k SdFK bola v mnohých prípadoch len začiatkom aktívnej činnosti, ktorá pokračovala príslušnosťou k ďalším organizáciám vyhláseným za zločinecké (SS, SA, atď.).[15]

Niektorí príslušníci SdFK boli za svoju činnosť mimoriadnymi súdmi po vojne odsúdení k strate občianskych práv a prepadnutie majetku a vo zvlášť závažných prípadoch i k trestu smrti[16] (napr. KH Frank), príslušnosť k SdFK však dôvodom pre vynesenie absolútneho trestu nebola. Súdy skúmali predložené dôkazy a svedecké výpovede a v niektorých prípadoch vyniesli oslobodzujúce rozsudky (ak neboli dôkazy dostatočne preukazné, súdy sa riadili podľa zásady in dubio mitius, v pochybnostiach miernejšie) alebo mierne tresty odňatia slobody v prípadoch, že konali s úmyslom prospieť českému či slovenskému národu, či sa preukázala zmena postojov obvinených (v neskorších rokoch aktívne pomáhali Židom, zajatcom, nútene nasadeným).[17] Naopak pri preukázanom podiele na zločinoch proti štátu, osobám či majetku boli ukladané vysoké tresty v podobe ťažkého žalára, straty občianskej cti a straty majetku (o občianstvo a o všetok majetok boli pripravení prakticky všetci Nemci).[18] Mimoriadne súdy nespĺňali obvyklé štandardy, napr. Trest smrti bol vykonávaný počas 3 hodín po vynesení rozsudku, žiadosť o milosť nemala odkladný účinok, postupovalo sa "čo možno urýchlene", vyšetrovanie sa nekonalo. Vyhľadávanie bolo obmedzené na "skutočnosti zásadnej dôležitosti", vykonával ich národný prokurátor.[19]

Z výkonu trestu boli odsúdení prepustení po jeho odpykaní a ďalej potom pri prezidentskej amnestii v roku 1953. Zvyšok odsúdených (vrátane odsúdených na viac ako 20 rokov alebo na doživotný trest) bol prepústený v roku 1955.[20] Všetci odsúdení boli po svojom prepustení odovzdaní na odsun a vysídlení do SRN.[20]

Hodnotenie činnosti[upraviť | upraviť zdroj]

SdFK bola organizácia zostavená narýchlo s cieľom destabilizovať situáciu v česko-slovenskom pohraničí a vytvoriť vhodné podmienky pre jeho obsadenie nemeckými ozbrojenými zložkami. Po počiatočných úspechoch SdFK a územných ziskoch nariadil Hitler utlmenie činnosti a obmedzenie sa na vyvolávanie chaosu. Hoci príslušníci SdFK boli zle vyzbrojení a nedisciplinovaní, ich oddiely mali predovšetkým politickú hodnotu, pretože budili zdanie, že ide o národno-oslobodzovací boj.

Skľučujúci koniec Freikorpsu v porovnaní s patetickými výzvami k sebaobrane na začiatku ukázal naplno degradáciu sudetonemeckého dobrovoľníckeho zboru. Presvedčenie príslušníkov SdFK o boji za sebaurčenie sa ukázalo ako mylné, boli púhymi nástrojmi, Konrád Henlein iba vykonával Hitlerove rozkazy, ktorými Hitler sledoval zničenie Česko-Slovenska, a nie oslobodenie sudetských Nemcov.[21] Rad bývalých príslušníkov SdFK bola po rozpustení organizácie sklamaná, pretože nedošlo k naplneniu sľubov o miestach u polície či obdržaní penzie.[22] Dátum začiatku teroristickej kampane vedenej Freikorpsom (17. septembra 1938) bol neskoršou česko-slovenskou exilovou vládou v Londýne určený ako dátum, kedy Česko-Slovensko vstúpilo do vojnového stavu s Nemeckom.[23] Tohto dňa Nemecko porušilo medzinárodné dohovory tým, že povolilo na svojom území organizovanie a vyzbrojovania SdFK a podporilo ich v ich útokoch proti česko-slovenskému územiu.[24]

Velenie a štruktúra[upraviť | upraviť zdroj]

Od samého začiatku bol velením SdFK poverený Konrád Henlein, jeho zástupcom bol ustanovený Karl Hermann Frank. Ako Henleinov vojenský poradca bol určený podplukovník Köchling.[25] Sídlo velenia bolo v Bayreuthe, na zámku Donndorf. Ku štábu SdFK boli pridelení styční dôstojníci. Okrem pplk. Fredericka Köchlinga, ktorý zastupoval vrchné velenie armády sa tu nachádzali zástupcovia SA, SS a NSDAP. Henlein mal aj priamy kontakt so šéfom Abwehru W. Canarisom, ktorý bol ako účastník protihitlerovského odboja na príkaz Hitlera 9. apríla 1945 popravený.[26]

Pre vybudovanie SdFK vydal Hitler priame smernice:

  • Do SdFK môžu byť prijatí len sudetskí Nemci, ríšskym Nemcom je vstup zakázaný (čo v praxi nebolo uskutočnené, pretože veliteľské miesta museli byť kvôli nedostatku kádrov obsadzované z radov SA a SS)
  • Jednotliví príslušníci SdFK budú slúžiť vo svojom "domovskom úseku" (dôvodom je dôverná znalosť prostredia, v ktorom budú operovať)
  • Príslušníci SdFK budú vybavení iba rakúskymi zbraňami (t. j. zbraňami získanými pri anšluse Rakúska)
  • Organizačná štruktúra SdFK bude založená na štruktúre SA

Ďalšie požiadavky pre vstup:

  • Prijateľní sú len dobrovoľníci
  • Dolná veková hranica pre vstup je 18 rokov, horná hranica je 50 rokov, pre dôstojníkov a poddôstojníkov horná veková hranica neplatí, ostatní dobrovoľníci nad 50 rokov budú slúžiť bez zbrane v zabezpečovacích službách
  • Každý žiadateľ musí mať dvoch ručiteľov, ktorí dosvedčia jeho oddanosť spoločnej veci
  • Každý nový člen musel zložiť sľub vernosti:
Prisahám pri Bohu všemohúcom, že sa ako bojovník dobrovoľníckeho zboru, vedomý si svojich povinností, cítim zaviazaný svojmu najvyššiemu vodcovi Adolfovi Hitlerovi v nezlomnej vernosti až k smrti. Prisahám, že budem vždy statočným a verným bojovníkom dobrovoľníckeho zboru, že budem poslušný svojich nadriadených a splním všetky povinnosti bezo zvyšku.[27]

SdFK mal aj svoju bojovú pieseň Sudetenland.

Počet členov[upraviť | upraviť zdroj]

V deklarovanom počte príslušníkov sa rôzne zdroje líšia. 18. septembra mal SdFK 10 – 15 tis. členov[28] a ďalší sa hlásili. 19. septembra Henlein stanovil ako hornú hranicu počtu členov SdFK 40 tisíc. K 22. septembru počet príslušníkov predstavoval 26 tisíc[29] a po 23. septembri po vyhlásení mobilizácie v ČSR sa vďaka zvýšenému prílevu utečencov počet členov opäť zväčšil. K 1. októbru predstavoval počet členov 34 500[28] (iný zdroj uvádza 40 884)[30].

Štruktúra SdFK[upraviť | upraviť zdroj]

K 18. septembra 1938 sa SdFK členil na štyri skupiny. Každá z týchto skupín mala určený jeden úsek čs. pohraničia:

Pri reorganizácii 20. septembra došlo k ďalšiemu rozdeleniu právomocí a úsekov pôsobnosti a počet skupín bol určený na šesť:

  • I. skupina – Dolné Podunajsko (veliteľstvo sídlilo vo Viedni)
  • II. skupina – Horné Podunajsko (veliteľstvo sídlilo v Linzi)
  • III. skupina – Bavorská východná marka (veliteľstvo sídlilo v Bayreuthe)
  • IV. skupina – Sasko (veliteľstvo sídlilo v Drážďanoch)
  • V. skupina – Dolné Sliezsko (veliteľstvo sídlilo v Hirschbergu, dnes Jelenia Góra v Poľsku)
  • VI. skupina – Horné Sliezsko (veliteľstvo v Breslau)

Každá skupina bola rozdelená na 5 práporov. Prápor sa skladal zo 4 rôt. Každá z rôt mala 3 – 5 čiat (150 – 300 mužov), každá z čiat sa ďalej delila na 3 – 5 družstiev. Každé družstvo sa skladalo z 15 mužov. Každá rota mala pridelený svoj bojový úsek, ktorý sa zhodoval s hraničným úsekom okresu na česko-slovenskej strane hranice.[28]

Ďalšie súčasti SdFK[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem pozemných jednotiek bolo súčasťou SdFK aj letectvo. Jednotka sudetonemeckého letectva sídlila v Alt Lönnewitzu a skladala sa z dvoch pilotov a 42 mužov pozemného personálu, pričom vo výcviku bolo ďalších 28 pilotov.

SdFK malo svoju vlastnú spravodajskú službu. Riadil ju Richard Lammel. Táto služba sídlila v Selbe a jej úlohou bolo koordinovať činnosť SdFK a vykonávať vyhodnocovanie jej akcií. Ďalej sa potom zaoberala spravodajským vyťažovaním utečencov a zhromažďovaním informácií potrebných pre vojenský útok proti Česko-Slovensku. Pre plnenie týchto úloh spolupracovala Sudetonemecká ZS so spravodajskými službami Ríše.

Výzbroj a výstroj[upraviť | upraviť zdroj]

SdFK bolo financované z rozpočtu Wehrmachtu. Časť prostriedkov ale pochádzala aj od SS, NSDAP a sudetonemeckých organizácií.[31]

Uniforma príslušníka SdFK bola tvorená zvyčajne civilnom oblečením, v niektorých prípadoch doplneným výstrojovými súčasťami SA alebo ukoristenými z výstroja česko-slovenských bezpečnostných zložiek (napr. česko-slovenskej prilby vz. 32, tzv. Hríbik). Pre identifikáciu používali príslušníci SdFK čiernu čiapku s odznakom, na ktorom bol hákový kríž v bielom poli a ďalej potom pásku s hákovým krížom navlečenú na ľavej ruke (ale iba pri akciách).[26]

Vyzbrojení boli predovšetkým zbraňami rakúskeho pôvodu. Išlo o pušky Mannlincher 1895, vz. 98 a samopalmi Bergmann. Z nemeckej výzbroje to boli guľomety Schwarzlose a granáty. Okrem toho sa používali aj ukoristné zbrane čs. výroby: pušky vz. 24 a ľahké guľomety vz. 26.

Straty[upraviť | upraviť zdroj]

Ako vlastné straty udával SdFK k 24. septembra 1938 32 padlých, 61 zranených a 3 nezvestných[32] Celkové straty SdFK predstavovali 52 padlých, 65 zranených a 19 nezvestných.[33]

Akcie SdFK[upraviť | upraviť zdroj]

Budějovická brána v Českom Krumlove so stopami po ostreľovaní tankmi česko-slovenskej armády

Oddiely SdFK podnikli 164 – 200 akcií teroristického charakteru,[4] pri ktorých bolo viac ako 110 príslušníkov čs. štátnej moci, civilistov a sudetských Nemcov, ktorí zostali čs. republike lojálni, zabitých, 50 zranili[4] a 2029 česko-slovenských občanov zavliekli do Ríše (rokovalo sa o príslušníkov SOŠ, armády a civilistov z radov ich rodinných príslušníkov či sudetonemeckých odporcov nacizmu, väčšina z nich sa domov vrátila v rámci repatriácie do konca roka 1938).[34][35] Zničili a vyplienili rad čs. štátnych úradov (colnice, úradovne finančnej stráže, staničné budovy, budovy pošty), ale aj obchody patriace Čechom či Židom. Pri obsadení Varnsdorfu z budovy Česko-slovenskej národnej banky ulúpili 18 miliónov korún.[36]

K prvému stretnutiu SdFK s ozbrojenou čs. mocou došlo v poludňajších hodinách pri hraničnom priechode vo Varnsdorfe, kedy bola streľbou napadnutá dvojčlenná česko-slovenská hliadka, keď bola na možnosť útoku upozornená nemeckým antifašistom. Príslušníci hliadky paľbu (napriek zákazu úradných miest) opätovali. Útočníci tým boli zaskočení a rýchlo sa stiahli.[10]

Najvýznamnejšie stretnutie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Boje o Šluknovský výbežok
  • V noci z 21. na 22. septembra zaútočili v priestore Šluknovského výbežku oddiely SdFK. Podarilo sa im výbežok obsadiť vrátane Varnsdorfu, zajatých bolo viac ako 432 príslušníkov SOŠ (dôvodom bolo zrútenie veliteľskej štruktúry na čs. Strane a zrada troch čs. Hajtmanov a jedného z veliteľov SOŠ), do Nemecka boli odvlčení aj zamestnanci Česko-slovenských štátnych dráh a Česko-slovenskej pošty. Spoločne s SdFK sa akcie zúčastnili aj príslušníci SS a SA,[37] protiakciou čs. armády (nasadená bola pechota s podporou tankov a obrnených vozidiel) sa síce podarilo 23. septembra nastoliť opäť zákonný poriadok a získať stratené územia späť, po vyhlásení mobilizácie a následnom stiahnutí sa armády na obranné línie sa 24. septembra Šluknovského výbežku zmocnil opäť SdFK.

Ďalšie stretnutia[upraviť | upraviť zdroj]

Pomník obrancom hraníc v Horní Světlé

Odkazy v kultúre[upraviť | upraviť zdroj]

Odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. JARKOVSKÁ, Lucie. Odplata či spravedlnost?. Praha : Prostor, nakladatelství s. r. o., 2008. [ďalej iba: Jarkovská]. ISBN 978-80-7260-206-3. S. 23.
  2. HEYDECKER, Joe J.; LEEB, Johannes. Norimberský proces. Praha : Euromedia Group, k. s., 2007. ISBN 978-80-249-0940-0.
  3. a b Sudetoněmecké hnutí a jeho pozadí [online]. Jan Čulík, [cit. 2010-09-01]. Dostupné online.
  4. a b c d Jarkovská, str. 23
  5. BENEŠ, Jaroslav. Stráž obrany státu 1936-1939. Mladá Boleslav : Československá obec legionářská - Jednota Mladá Boleslav a Ing. Jan Škoda-FORTprint, 2007. ISBN 978-80-86011-34-9. S. 126.
  6. Heydecker, Leeb, str. 256
  7. MAREK, Jindřich. Hraničářská kalvárie. Cheb : Svět křídel, 2004. ISBN 80-86808-10-6. S. 38.
  8. a b Martin Broszat: Das Sudetendeutsche Freikorps, in: Vierteljahrshefte für Zeitgeschichte, 9. ročník, číslo 1, 1961, S. 47.
  9. Adolf Hitler ďalekopisom zo dňa 18. septembra 1938, in: IMG, XXV, 388-hp, s. 475, citácia z Martin Broszat: Das Sudetendeutsche Freikorps, in: Vierteljahrshefte für Zeitgeschichte, 9. ročník, číslo 1, 1961, s. 37
  10. a b Marek, str. 42.
  11. Marek, str. 43.
  12. Werner Röhr: Der «Fall Grün» und das Sudetendeutsche Freikorps, 2007, [ďalej iba Röhr],S. 24.
  13. Obežník Ministerstva vnútra Československej republiky zo dňa 24. augusta 1945 o regulácii československého štátneho občianstva podľa dekrétu z 2. augusta 1945. In: Zákony, vyhlášky a pravidlá pre vyhnanie a vyvlastnenie v Poľsku, Česko-Slovensku, Maďarsku, Rumunsku, Juhoslávii, 1943 – 1949, Maďarský inštitút, Mníchov, 2005. Citované z: vyhostenie nemeckého obyvateľstva z Česko-Slovenska. Od Spolkové ministerstvo vysídlených, Bonn 1957, s. 245 do 258.
  14. Jarkovská, str. 17
  15. Jarkovská, str. 268
  16. Heiner Timmermann u. a. (Hrsg.): Die Benes-Dekrete. Nachkriegsordnung oder ethnische Säuberung – Kann Europa eine Antwort geben?, Münster 2005, S. 275.
  17. Jarkovská, str. 26
  18. Jarkovská, str. 20 – 21
  19. Dekrét prezidenta republiky zo dňa 19. júna 1945 o Národnom súde. 17/1945 Sb. §16, §8
  20. a b Jarkovská, str. 273
  21. Heydecker, Leeb, str. 253
  22. Jarkovská, str. 272
  23. Beneš, str. 241.
  24. Marek, str. 41.
  25. Heydecker, Leeb, str. 253 – 254
  26. a b Emil Hruška: Sudetendeutsche Kapitel – Studie zu Ursprung und Entwicklung der sudetendeutschen Anschlussbewegung, Deutsch-Tschechische Nachrichten-Dossier Nr. 2, München 2003, S. 69.
  27. Beneš, str. 205.
  28. a b c Werner Röhr: Der «Fall Grün» und das Sudetendeutsche Freikorps, 2007, S. 250.
  29. Jörg Osterloh: Nationalsozialistische Judenverfolgung im Reichsgau Sudetenland 1938–1945, München 2006, S. 177.
  30. Emil Hruška: Sudetendeutsche Kapitel – Studie zu Ursprung und Entwicklung der sudetendeutschen Anschlussbewegung, Deutsch-Tschechische Nachrichten-Dossier Nr. 2, München 2003, S. 71.
  31. Röhr, str. 251.
  32. Beneš, str. 199.
  33. Röhr, str. 256.
  34. Jarkovská, str. 23 – 24
  35. Werner Röhr: Der «Fall Grün» und das Sudetendeutsche Freikorps, 2007, S. 256.
  36. Röhr, str. 253.
  37. a b Historický magazín: Československé výstřely od září 1938 do března 1939 [online]. Česká televize. Dostupné online.
  38. Uloupená hranice [online]. POMO Media Group s.r.o.. Dostupné online.
  39. Dny zrady I., II. (1973) [online]. Filmová databáze s.r.o.. Dostupné online.
  40. Četnické humoresky - Epilog (2004) [online]. . Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BENEŠ, Jaroslav. Stráž obrany státu 1936-1939. Mladá Boleslav : Československá obec legionářská - Jednota Mladá Boleslav a Ing. Jan Škoda-FORTprint, 2007. ISBN 978-80-86011-34-9.
  • BRANDES, Detlef. Sudetští Němci v krizovém roce 1938. Praha : Argo, 2012. 430 s. ISBN 978-80-257-0605-3.
  • JARKOVSKÁ, Lucie. Odplata či spravedlnost?. Praha : Prostor, nakladatelství s. r. o., 2008. ISBN 978-80-7260-206-3.
  • MAREK, Jindřich. Hraničářská kalvárie. Cheb : Svět křídel, 2004. ISBN 80-86808-10-6.
  • RÖHR, Werner. September 1938 : die Sudetendeutsche Partei und ihr Freikorps. Berlin : Organon, 2008. 319 s. ISBN 978-3-931034-06-1.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sudetoněmecký sbor dobrovolníků na českej Wikipédii.