Výpravy Citroën

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Expedičné krížové výpravy Citroën[upraviť | upraviť kód]

V snahe prilákať pozornosť na svoje kolo-pásové terénne vozidlá Autochenilles, organizoval André Citroën, expedičné výpravy. Automobilom Citroën sa tak ako prvým podarilo prejsť skrz saharskú púšť, skrz celú Afriku a cez Himaláje do Číny. Výpravy boli zdokumentované v dokumentárnom filme Expedice Citroen.

Mali Saharská výprava[upraviť | upraviť kód]

Prvá výprava mala za ciel prejsť saharskú púšť tam a nazad. Bola demonštráciou vozidiel určených pre armádu, ktoré mali byť prispôsobené extrémnym podmienkam. Zúčastnil sa jej aj André Citroën. So svojim tímom bývali počas výpravy v provizórnych táboroch. Veliteľmi výpravy boli bádatelia Georges-Marie Haardt a Louis Adouin-Dubreuil. Súčasťou tímu boli aj filmári a zo záznamov vznikol dokument Raid Citroën:Prechod cez saharu. Výprava z Touggurt do Timbuctu a spať sa uskutočnila od 17. decembra 1922 do 7. marca 1923. Boli použité automobily Autochenille 10 CV. Neskôr vznikli na základe tejto výpravy rôzne trans-saharské rally preteky v rôznych obdobách až po rally Paríž-Dakar, ktorá sa koná od roku 1978.

Juhoafrická republika Čierna výprava (La crosiére noire)[upraviť | upraviť kód]

Prehľad trasy La Crosiére Noire

Povzbudený úspechom saharskej výpravy, André Citroën usporiadal druhú čiernu výpravu, ktorá viedla naprieč celým kontinentom Afrika zo severu na juh. Začiatok výpravy bol odložený z dôvodu konfliktu v Maroku. Neskôr sa Citroën dozvedel že išlo o sprisahanie proti výprave a žiadny konflikt v Maroku nie je. Citroën podozrieval konkurenta Louisa Renaulta, ktorý tiež organizoval výpravu ale s konvenčnými kolesovými vozidlami.

Čierna cesta nebola výprava ako predchádzajúce, bol to ambiciózny projekt ktorý zahŕňal vedecký tým 17 ľudí, filmárov a rôznych špecialistov z oborov, antropológie, geológie, meteorológie, zoológie, geografie a kartografie. Velitelmi výpravy boli bádatelia Georges-Marie Haardt a Louis Adouin-Dubreuil. Prezident Francúzska podporil výpravu v snahe o diplomatické a politické styky s ďalekými krajinami ako Džibuti a Madagaskar. K podpore sa pripojili národné múzeum prírodnej histórie a námestník ministra pre letectvo. Výprava odštartovala z pevnosti cudzineckej légie Colomb-Béchar s upravenými polo-pásovými vozidlami autochenille P17. Automobily museli prekonať saharské piesky, močiare, hustú džungľu a iné prekážky. Automobily prekonali trasu o dĺžke takmer 28 000 kilometrov hlavne cez miesta kadiaľ cesta neviedla. Počas celej cesty, tímoví filmári dokumentovali a filmovali samotnú výpravu, nové objavy, zaujímavosti ale aj ľudí a život domorodých kmeňov.

Výsledky expedície boli v roku 1925 ukázané verejnosti. 300 botanických dosiek,6 000 fotografií, 7 kg nákresov a zápiskov, 300 kusov vzoriek cicavcov, 800 vtákov, 1500 druhov hmyzu z ktorých väčšina nebola nikdy inventarizovaná. V roku 1926 vznikol 70 minútový nemý film, ktorý sa premietal v kinách. Pre Citroën bola výprava demonštráciou technickej prevahy a náskoku, neskôr sa výprava ukázala ako rentabilná a zisk z predaja vozidiel a záujmu o výpravu sa využil pre ďalšiu ambicióznu výpravu do Číny. Výprava trvala od 28. októbra 1924 do 26. júna 1925. Trasa viedla od Colomb-Béchar do Kapského Mesta.

Čína Žltá výprava (La crosiére jaune)[upraviť | upraviť kód]

Georges-Marie Haardt, velitel výprav Citroën

Tretia výprava trvala od 4. apríla 1931 do 12. februára 1932. Trasa viedla z Bejrútu (Izrael) do Pekingu (Čína) a prechádzala cez Turkestan a púšť Gobi. Boli použité automobily Citroën C4 Autochenille 6 Typ 1, Typ P17, P14 a P21 s 6 valcovým motorom.Vozidlá boli vybavené krátkovlnnými vysielačmi a prijímačmi. Zaujímavosťou je, že každé vodidlo malo svoje špeciálne označenie, napríklad symbol rádia, kuchyne či kina. Veliteľmi výpravy boli znova bádatelia Georges-Marie Haardt a Louis Adouin-Dubreuil. Trasa bola podobná starovekej hodvábnej ceste. Prípravy trvali viac ako rok kvôli potrebným povoleniam a vízam. Čínska vláda spočiatku považovala projekt za vojenskú výpravu a bolo nutné ich presvedčiť o pozitívach výpravy. Čína súhlasila pod podmienkou že sa k výprave pripoja čínski vedci a názov výpravy sa zmení na „veľká čínsko-francúzska výprava 19.storočia“. Navyše francúzsky vedecký tím nemal možnosť vytvárať archeologické vykopávky a tvoriť kartografické mapy oblastí alebo vykonávať iné činnosti, ktoré by mali vplyv na suverenitu alebo bezpečnosť krajiny.

Louis Audouin-Dubreuil, veliteľ výprav Citroën

Výpravu tvorili dve skupiny, skupina Pamir pod vedením Adouina a Haarta, ktorá putovala z Bejrútu na východ a skupina Čína ktorá cestovala od východu na západ. Obe skupiny sa mali stretnúť v Pekingu. K skupine Pamir patrili Henri Pecqueur, generálny tajomník a pokladník expedície, Alexander Iacovleff maliar z predošlej čiernej cesty, Georges Lefevre spisovateľ a historik, Joseph Hackin archeológ a kurátor Múzea, Owen Williams spisovateľ a fotograf. Do skupiny Čína patrili Charles Brull inžinier a riaditeľ laboratórií Citroën, George Specht filmár, Jean Carl archeológ, prírodovedec André Reymond, Dr Robert Delestre a radista Roger Kervizic. Expedícia získala podporu francúzskej aj britskej vlády. K expedícií sa pripojili aj britský vedci, paleontológ, geológ a filozof. Kvôli napätiu medzi Francúzskom a ZSSR sa trasa zmenila aby sa vyhla Rusku. Prechádzala cez Afganistan a prechádzala cez pohorie Kašmír o nadmorskej výške 5 000 m n. m. V roku 1931 však v Afganistane vznikol konflikt a trasa bola znova pozmenená cez Turkestan, Indiu a Himaláje. Automobily boli upravené s vylepšeným chladením a preto odolávali vonkajšej teplote až 50 stupňov Celzia, to spôsobovalo vyššiu spotrebu paliva. Skupina Čína bola počas cesty zajatá kráľom Urumgi v oblasti Gilgit. Skupina Pamir pod vedením Haardta sa rozhodla pre záchrannú operáciu, opustila tak dve vozidlá Autochenilles a vydala sa na koňoch s vedeckým a filmárskym tímom do oblasti Gilgit. Citroën ponúkol kráľovi tri vozidlá za uľahčenie priechodu krajinou. Vozidlá však boli zadržané rebelmi a skupina Čína zostala naďalej v zajatí. Veliteľ výpravy Čína Victor Point, tajne vysielal kódovaný signál v morzeovke. Skupina tvrdila že oslavuje 100. výročie republiky a postavila rádiový anténový stožiar zamaskovaný francúzskou vlajkou. Vysielanie bolo maskované hlasitým prehrávaním gramofónu.

8.októbra dorazila do oblasti skupina Pamir so 4 kusmi vozidiel autochenille. Odoslali správu aby Citroën poslal ďalšie vozidlá pre kráľa. Vozidlá dorazili po 5. mesiacoch 20. novembra 1931 a skupiny tak mohli pokračovať. 12. februára 1932 sa obe výpravi dostali do Pekingu za slávnostného sprievodu. Napriek náročnej výprave sa ju rozhodli predĺžiť a prejsť až do Hong-Kongu, loďou do Indie a cez Bagdad spať do Bejrutu. Už v Šanghaji mal veliteľ výpravy Haardt, zdravotné ťažkosti s prieduškami a lekár mu odporučil odpočinok, no Haardt pokračoval. V Hong-Kongu už bol Haardt prinútený ležať v nemocnici. Lekár guvernéra nariadil 3 týždne odpočinku kvôli vážnej chrípke. Haardtov stav sa však nezlepšoval, 15. marca sa mu rozvinula pneumónia pľúc v ľavom dolnom laloku. 16. marca 1932 v 03:40 Georges-Marie Haardt vo veku 47 rokov zomrel. Výprava tak skončila veľkým úspechom a tragédiou zároveň.

Kanada Biela výprava (La crosiére blanche)[upraviť | upraviť kód]

André Citroën zorganizoval štvrtú výpravu na podnet Charlesa Bedaux. Výprava bola podobná čiernej a žltej ale uskutočnila sa na americkom kontinente. Citroën uviedol 5 nových vozidiel autochenilles pre bielu výpravu, ktorá sa uskutočnila od 4. júla do 24. októbra 1934 v skalnatých vrchoch v Kanade. Trasa bola navrhnutá Charlsom Bedaux a samotným Citroenom, viedla cez prechod na severozápade Kanady z Edmontonu. Expedícia sa skladala z 17. ľudí vrátane Bedaux a jeho manželky. 4.7.1934 pri pokuse prekročiť Rock Mountains sa expedícia stretla s problémami spôsobenými silným prívalovým dažďom. Spôsoboval zosuvy pôdy a bahnitý terén. Tri z piatich vozidiel spadli do rieky a dve vozidlá boli opustené v bahne 16. augusta. Expedícia bola ukončená na koňoch a návrat z Edmontonu bol prostredníctvom vlaku. Z toho dôvodu posledná výprava Citroën nie je taká známa.

Antarktická výprava[upraviť | upraviť kód]

Citroën dodal tri vozidlá Autochenilles, admirálovi Richardovi Evelyn Byrdovi pre jeho antarktickú výpravu, ktorá sa uskutočnila od 25. septembra 1933 do 2. februára 1935. Automobily odolali teplotám až −70 °C.

Diaľkové výpravy Citroën[upraviť | upraviť kód]

Pre propagáciu výdrže a odolnosti automobilov, automobilka pokračovala vo výpravách podľa vzoru Andrého Citroëna.

Afrika 2CV Raid[upraviť | upraviť kód]

Žltá výprava bola zopakovaná v auguste 1970, kedy sa 494 vozidiel typu 2CV, 2CV Fourgonette a Méhari vydalo po rovnakej trase dlhej 16 500 kilometrov.

Operácia Dragon[upraviť | upraviť kód]

Automobilka Citroen zorganizovala v roku 1988 diaľkovú výpravu zo Shenzenu do Pekingu. 140 mladých Európanov s vlastnými vozidlami Citroën AX, rôznej národnosti absolvovalo 4 500 km dlhú trasu.

Berlingo Raid[upraviť | upraviť kód]

V roku 1997 automobilka Citroën zorganizovala 8 500 km dlhú výpravu. 157 posádok vozidiel o počte 197 ľudí, prešlo trasu z Paríža cez Samarkand do Moskvy na vozidlách Berlingo I.

Berlingo Misia Afrika[upraviť | upraviť kód]

V roku 2012 prešiel Xavier Chevrin 4 800 km naprieč Afrikou na elektrickom modeli Berlingo Electrique. Trasa začínala v Nairobi (Keňa) až do Johannesburgu v Juhoafrickej Republike.

C-Zero Elektrická odysea[upraviť | upraviť kód]

Pre propagáciu elektromobilu C-Zero, odštartovala v roku 2012, elektrická odysea okolo sveta. Posádku tvoria Xavier Degon a Antonin Guy. Prvá etapa bola v Spojených Štátoch Amerických. Druhá etapa pokračovala v Japonsku, mala dĺžku 1 200 km a smerovala od Tokia cez horu Fudži, Kjoto po Nagasaki. Tretia etapa v Singapure. Heslom výpravy je : „Ak my môžeme obísť svet na sériovom elektromobile, tak vy ho môžete používať pre väčšinu svojich bežných ciest!" Výprava má mať dĺžku 25 000 km,trvať 8 mesiacov, skrz 17 zemí a len 250 € za elektrinu.

Dobíjanie automobilu sa vykonáva na nabíjacích staniciach alebo s pomocou dobrovoľníkov počas cesty. Posádka musel presvedčiť stovky ľudí aby im zapožičali svoju elektrickú zásuvku. Celá výprava je sfilmovaná a priebežne zverejňovaná.

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Richard_Byrd na francúzskej Wikipédii. Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Croisière_jaune na francúzskej Wikipédii. Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Croisière_blanche na francúzskej Wikipédii. Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Croisière_noire na francúzskej Wikipédii.