Západoukrajinská ľudová republika

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search
Západoukrajinská ľudová republika
Західно-Українська Народна Республика
Zachidnо-Ukrajins'ka Narodna Respublika
 Rakúsko-Uhorsko 1918 – 1919 Ukrajinská ľudová republika 
Druhá poľská republika 
Prvá česko-slovenská republika 
Rumunské kráľovstvo 
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Hymna: Ще не вмерла Українa
Geografia
Mapa štátu
Hlavné mesto
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
5 400 000 (1910)
Národnostné zloženie
Ukrajinci, Poliaci, Židia, Rusíni
gréckokatolícka cirkev, katolícka cirkev, judaizmus, pravoslávna cirkev
Štátny útvar
republika
Vznik
1. novembra 1918 (vyhlásením nezávislej Západoukrajinskej ľudovej republiky)
Zánik
18. júla 1919 (obsadením Poľskom)
Predchádzajúce štáty:
Rakúsko-Uhorsko Rakúsko-Uhorsko
Nástupnícke štáty:
Ukrajinská ľudová republika Ukrajinská ľudová republika
Druhá poľská republika Druhá poľská republika
Prvá česko-slovenská republika Prvá česko-slovenská republika
Rumunské kráľovstvo Rumunské kráľovstvo

Západoukrajinská ľudová republika (ukr. Західно-Українська Народна Республика (ЗУНР) – Zachidnо-Ukrajinska Narodna Respublika (ZUNR)) bol krátko existujúci štátny útvar, ktorý vznikol dôsledkom porážky a následného rozpadu Rakúska-Uhorska. Republika existovala na území východnej Haliče a nárokovala si aj časť územia Bukoviny a Podkarpatskej Rusi. Na jej území sa tak nachádzali veľké mestá ako Ľvov (1. novembra 1918 sa stal jej hlavným mestom), Przemyśl, Stanislav, Ternopiľ, Kolomyja. V politike štátu dominovali ukrajinskí národní demokrati (podporovaní gréckokatolíckou cirkvou), liberáli a socialisti.

Predchádzajúce udalosti[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa sčítania ľudu v Rakúsku-Uhorsku z roku 1910 malo územie nárokované ZUĽR okolo 5,4 milióna obyvateľov. Z toho 3,29 milióna boli Ukrajinci (skoro 60%), 1,35 milióna Poliaci (25%) a 660 tisíc bolo Židov (12%). Zvyšok tvorili menšiny predovšetkým Rusíni, Nemci, Maďari, Slováci a Rumuni. Mestá boli osídlené predovšetkým Poliakmi a Židmi, zatiaľ čo Ukrajinci žili predovšetkým na vidieku. Tento fakt vytváral národnostné napätie, a to predovšetkým medzi Poliakmi a Ukrajincami. Najväčším problémom sa stalo mesto Ľvov, ktoré bolo obývané poľskou väčšinou a pre väčšinu Poliakov bolo jedno z najdôležitejších poľských miest vôbec.

Boj za nezávislosť[upraviť | upraviť zdroj]

Západoukrajinská ľudová republika vyhlásila nezávislosť 1. novembra 1918, a to pár dní pred vyhlásením nezávislosti Poľska. Ukrajinská Národná rada, ktorá sa skladala z poslancov oblastí Haliče a Bukoviny z oboch komôr rozpadnutého rakúskeho parlamentu, plánovala vyhlásiť nezávislosť o dva dni neskôr, ale informácie o presune tzv. Poľskej likvidačnej komisie z Krakova do Ľvova udalosti urýchlili. Poľská likvidačná komisia bola inštitúcia poľskej vlády, ktorá mala udržať poriadok na územiach, ktoré boli pred delením Poľska (1772 – 1795) súčasťou poľského štátu a pripraviť ich na pričlenenie k novovzniknutej poľskej republike.

Krátko po vyhlásení nezávislosti vypuklo vo Ľvove ľudové povstanie vedené miestnymi Poliakmi. Poľská väčšina vo Ľvove odmietla pričlenenie k nepoľskému štátu. Pár týždňov po povstaní prišli na pomoc vzbúrencom jednotky z Poľska. Poliaci tak udržali kontrolu nad mestom a železnicou spájajúcu Ľvov s Poľskom. Zvyšok východného Haliče zostal v rukách ZUĽR.

Zlúčenie s UĽR[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1917 existovala na Ukrajincami obývanom území bývalého cárskeho Ruska Ukrajinská ľudová republika (UĽR) so sídlom v Kyjeve. Z počiatku bola iba satelitným štátom Nemeckého cisárstva, ale po porážke Nemcov vo vojne sa chopil moci Direktoriát na čele so Symonom Petljurajom.

Dohoda o zlúčení oboch ukrajinských štátov do jednotnej Ukrajiny bola dohodnutá na začiatku decembra 1918 a obe republiky sa oficiálne zlúčili 22. januára 1919 (Akt Zluky). Z praktického hľadiska išlo len o symbolický akt. Západná Ukrajina bola súčasťou Rakúsko-Uhorska, a tak mala celkom rozdielne právne, sociálne a politické normy a zvyklosti než zvyšok Ukrajiny patriacej pod Rusko. Využívala tak veľmi rozsiahlu autonómiu a dokonca mala svoju vlastnú vládu a armádu (Ukrajinské vojsko haličské). Nakoniec obe časti štátu bojovali nezávisle od seba svoje vlastné vojny. Západná časť sa musela potýkať s inváziou Poliakov, zatiaľ čo zvyšok Ukrajiny bojoval na východe s ruskými boľševikmi.

Vzťahy medzi jednotlivými časťami Ukrajiny neboli ideálne už od vzniku zjednotenej Ukrajiny. Postupom času sa čoraz viac prejavovali kultúrne rozdiely a celkovo rozdielny vývoj ako rakúskej, tak ruskej Ukrajiny. Politici z bývalej ZUĽR, ktorí mali zaužívaný parlamentný systém z Rakúska-Uhorska, sa báli rozšírenia socialistických myšlienok na západ krajiny, a tak sa ostro stavali proti vedeniu z Kyjeva.

Veľký rozdiel bol aj v armádach jednotlivých častí. Západná Ukrajina mala vojsko oveľa disciplinovanejšie, zatiaľ čo východná časť mala vojsko chaoticky organizované, zúčastňovalo sa pogromov na Židoch a niekedy dokonca bojovalo proti svojim západným spojencom.

Porážka a exil[upraviť | upraviť zdroj]

V Poľsko-ukrajinskej vojne odolávali jednotky bývalej ZUĽR poľskej presile cez deväť mesiacov. V júli 1919 ale Poliaci dokázali obsadiť väčšinu západoukrajinského územia. Väčšina zostávajúcej armády (50 000 mužov) sa presunula na východ bojovať s boľševikmi.

V júli 1919 vytvorili zvyšky bývalej správy ZUĽR exilovú vládu v Kamenci Podolskom. Ale vzťahy medzi exilovou vládou a ukrajinskou vládou v Kyjeve sa stále zhoršovali. Vrcholom rozporov boli úplne protichodné diplomacie oboch táborov. Exilová vláda ZUĽR začala vyjednávať spojenectvo s boľševikmi zamierené proti Poliakom a vláda v Kyjeve rokovala s Poliakmi o spojenectve proti boľševikom. Nakoniec ZUĽR uzavrela spojenectvo s Bielou armádou vedenou generálom Denikinom a jej Ukrajinské vojsko haličské sa tak dostalo priamo pod velenie bielogvardejcov. Západoukrajinskí politici sa snažili vysvetliť svoje spojenectvo s bielogvardejovcami naklonením západných mocností na ich stranu. Vláda v Kyjeve ale toto konanie striktne odmietla a západoukrajinská exilová vláda bola nútená opustiť Ukrajinu. Exil si našla 15. novembra 1919 vo Viedni.

V apríli 1920 bola podpísaná Varšavská zmluva medzi Poľskom a Ukrajinou so sídlom v Kyjeve. Zmluva definovala poľsko-ukrajinskú hranicu na rieke Zbruč, a tak celá východná časť Haliče pripadla Poľsku. Varšavská zmluva vyvolala veľkú nespokojnosť medzi haličskými Ukrajincami, ktorí sa cítili zradení vládou v Kyjeve. Exilová západoukrajinská vláda zmluvu odmietla a počas Parížskej mierovej konferencie sa stále snažila súčasný stav zmeniť. Spoločnosť národov nakoniec oficiálne prisúdilo východnú Halič Poľsku 14. marca 1923 s podmienkou, že poľská vláda zaručí oblasti autonómiu.

Ukrajinskí utečenci v ČSR[upraviť | upraviť zdroj]

Časť porazenej ukrajinskej armády našla útočisko v Podkarpatskej Rusi. Táto oblasť bola získaná späť ZUĽR, ale nakoniec pripadla novovzniknutému Československu. ČSR prijímala ukrajinských utečencov po celú dobu vojny a dávala im veľkú voľnosť pri organizovaní ich vlastných vecí v ČSR. Došlo dokonca aj na vznik tzv. Ukrajinskej brigády, jej výcviku a vyzbrojeniu. Vojsko ale nikdy nebolo nasadené v boji, pretože ČSR zaujala v poľsko-ukrajinskom konflikte neutrálny postoj. Nakoniec tak ukrajinskí vysídlenci zostali po vojne v Československu. Za prispenia československého štátu, ktorý poskytoval veľkú morálnu, materiálnu a finančnú pomoc ukrajinskej emigrácii a ukrajinskému vojsku, vzniklo v ČSR veľmi aktívne centrum ukrajinských emigrantov.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Západoukrajinská republika na českej Wikipédii.