Západoukrajinská ľudová republika

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Západoukrajinská ľudová republika
Західно-Українська Народна Республика
Zachidnо-Ukrajinska Narodna Respublika
 Rakúsko-Uhorsko 1918 – 1919 Ukrajinská ľudová republika 
Druhá poľská republika 
Prvá česko-slovenská republika 
Rumunské kráľovstvo 
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Hymna: Ще не вмерла Українa
Geografia
Mapa štátu
Hlavné mesto
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
5 400 000 (1910)
Národnostné zloženie
Ukrajinci, Poliaci, Židia, Rusíni
Štátny útvar
republika
Vznik
1. novembra 1918 (vyhlásením nezávislej Západoukrajinskej ľudovej republiky)
Zánik
18. júla 1919 (obsadením Poľskom)
Predchádzajúce štáty:
Rakúsko-Uhorsko Rakúsko-Uhorsko
Nástupnícke štáty:
Ukrajinská ľudová republika Ukrajinská ľudová republika
Druhá poľská republika Druhá poľská republika
Prvá česko-slovenská republika Prvá česko-slovenská republika
Rumunské kráľovstvo Rumunské kráľovstvo

Západoukrajinská ľudová republika (ukr. Західно-Українська Народна Республика (ЗУНР) – Zachidnо-Ukrajinska Narodna Respublika (ZUNR)) bol krátko existujúci štátny útvar, ktorý vznikol dôsledkom porážky a následného rozpadu Rakúska-Uhorska. Republika existovala na území východnej Haliče a nárokovala si aj časť územia Bukoviny a Podkarpatskej Rusi. Na jej území sa tak nachádzali veľké mestá ako Ľvov, Przemyśl, Kolomyja alebo Stanislav. V politike štátu dominovali ukrajinskí národní demokrati (podporovaní gréckokatolíckou cirkvou), liberáli a socialisti.

Predchádzajúce udalosti[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa sčítania ľudu v Rakúsku-Uhorsku z roku 1910 malo územie nárokované ZUĽR okolo 5,4 milióna obyvateľov. Z toho 3,29 milióna boli Ukrajinci (skoro 60%), 1,35 milióna Poliaci (25%) a 660 tisíc bolo Židov (12%). Zvyšok tvorili menšiny predovšetkým Rusíni, Nemci, Maďari, Slováci a Rumuni. Mestá boli osídlené predovšetkým Poliakmi a Židmi, zatiaľ čo Ukrajinci žili predovšetkým na vidieku. Tento fakt vytváral národnostné napätie, a to predovšetkým medzi Poliakmi a Ukrajincami. Najväčším problémom sa stalo mesto Ľvov, ktoré bolo obývané poľskou väčšinou a pre väčšinu Poliakov bolo jedno z najdôležitejších poľských miest vôbec.

Boj za nezávislosť[upraviť | upraviť zdroj]

Západoukrajinská ľudová republika vyhlásila nezávislosť 1. novembra 1918, a to pár dní pred vyhlásením nezávislosti Poľska. Ukrajinská Národná rada, ktorá sa skladala z poslancov oblastí Haliče a Bukoviny z oboch komôr rozpadnutého rakúskeho parlamentu, plánovala vyhlásiť nezávislosť o dva dni neskôr, ale informácie o presune tzv. Poľskej likvidačnej komisie z Krakova do Ľvova udalosti urýchlili. Poľská likvidačná komisia bola inštitúcia poľskej vlády, ktorá mala udržať poriadok na územiach, ktoré boli pred delením Poľska (1772 – 1795) súčasťou poľského štátu a pripraviť ich na pričlenenie k novovzniknutej poľskej republike.

Krátko po vyhlásení nezávislosti vypuklo vo Ľvove ľudové povstanie vedené miestnymi Poliakmi. Poľská väčšina vo Ľvove odmietla pričlenenie k nepoľskému štátu. Pár týždňov po povstaní prišli na pomoc vzbúrencom jednotky z Poľska. Poliaci tak udržali kontrolu nad mestom a železnicou spájajúcu Ľvov s Poľskom. Zvyšok východného Haliče zostal v rukách ZUĽR.

Zlúčenie s UĽR[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1917 existovala na Ukrajincami obývanom území bývalého cárskeho Ruska tzv. Ukrajinská ľudová republika (UĽR) so sídlom v Kyjeve. Z počiatku bola iba satelitným štátom Nemeckého cisárstva, ale po porážke Nemcov vo vojne sa chopil moci tzv. Direktoriát na čele so Symonom Petljurajom.

Dohoda o zlúčení oboch ukrajinských štátov do jednotnej Ukrajiny bola dohodnutá na začiatku decembra 1918 a obe republiky sa oficiálne zlúčili 22. januára 1919 (Akt Zluky). Z praktického hľadiska išlo len o symbolický akt. Západná Ukrajina bola súčasťou Rakúsko-Uhorska, a tak mala celkom rozdielne právne, sociálne a politické normy a zvyklosti než zvyšok Ukrajiny patriacej pod Rusko. Využívala tak veľmi rozsiahlu autonómiu a dokonca mala svoju vlastnú vládu a armádu (Ukrajinské vojsko haličské). Nakoniec obe časti štátu bojovali nezávisle od seba svoje vlastné vojny. Západná časť sa musela potýkať s inváziou Poliakov, zatiaľ čo zvyšok Ukrajiny bojoval na východe s ruskými boľševikmi.

Vzťahy medzi jednotlivými časťami Ukrajiny neboli ideálne už od vzniku zjednotenej Ukrajiny. Postupom času sa čoraz viac prejavovali kultúrne rozdiely a celkovo rozdielny vývoj ako rakúskej, tak ruskej Ukrajiny. Politici z bývalej ZUĽR, ktorí mali zaužívaný parlamentný systém z Rakúska-Uhorska, sa báli rozšírenia socialistických myšlienok na západ krajiny, a tak sa ostro stavali proti vedeniu z Kyjeva.

Veľký rozdiel bol aj v armádach jednotlivých častí. Západná Ukrajina mala vojsko oveľa disciplinovanejšie, zatiaľ čo východná časť mala vojsko chaoticky organizované, zúčastňovalo sa pogromov na Židoch a niekedy dokonca bojovalo proti svojim západným spojencom.

Porážka a exil[upraviť | upraviť zdroj]

V Poľsko-ukrajinskej vojne odolávali jednotky bývalej ZUĽR poľskej presile cez deväť mesiacov. V júli 1919 ale Poliaci dokázali obsadiť väčšinu západoukrajinského územia. Väčšina zostávajúcej armády (50 000 mužov) sa presunula na východ bojovať s boľševikmi.

V júli 1919 vytvorili zvyšky bývalej správy ZUĽR exilovú vládu v Kamenci Podolskom. Ale vzťahy medzi exilovou vládou a ukrajinskou vládou v Kyjeve sa stále zhoršovali. Vrcholom rozporov boli úplne protichodné diplomacie oboch táborov. Exilová vláda ZUĽR začala vyjednávať spojenectvo s boľševikmi zamierené proti Poliakom a vláda v Kyjeve rokovala s Poliakmi o spojenectve proti boľševikom. Nakoniec ZUĽR uzavrela spojenectvo s Bielou armádou vedenou generálom Denikinom a jej Ukrajinské vojsko haličské sa tak dostalo priamo pod velenie bielogvardejcov. Západoukrajinskí politici sa snažili vysvetliť svoje spojenectvo s bielogvardejovcami naklonením západných mocností na ich stranu. Vláda v Kyjeve ale toto konanie striktne odmietla a západoukrajinská exilová vláda bola nútená opustiť Ukrajinu. Exil si našla 15. novembra 1919 vo Viedni.

V apríli 1920 bola podpísaná Varšavská zmluva medzi Poľskom a Ukrajinou so sídlom v Kyjeve. Zmluva definovala poľsko-ukrajinskú hranicu na rieke Zbruč, a tak celá východná časť Haliče pripadla Poľsku. Varšavská zmluva vyvolala veľkú nespokojnosť medzi haličskými Ukrajincami, ktorí sa cítili zradení vládou v Kyjeve. Exilová západoukrajinská vláda zmluvu odmietla a počas Parížskej mierovej konferencie sa stále snažila súčasný stav zmeniť. Spoločnosť národov nakoniec oficiálne prisúdilo východnú Halič Poľsku 14. marca 1923 s podmienkou, že poľská vláda zaručí oblasti autonómiu.

Ukrajinskí utečenci v ČSR[upraviť | upraviť zdroj]

Časť porazenej ukrajinskej armády našla útočisko v Podkarpatskej Rusi. Táto oblasť bola získaná späť ZUĽR, ale nakoniec pripadla novovzniknutému Československu. ČSR prijímala ukrajinských utečencov po celú dobu vojny a dávala im veľkú voľnosť pri organizovaní ich vlastných vecí v ČSR. Došlo dokonca aj na vznik tzv. Ukrajinskej brigády, jej výcviku a vyzbrojeniu. Vojsko ale nikdy nebolo nasadené v boji, pretože ČSR zaujala v poľsko-ukrajinskom konflikte neutrálny postoj. Nakoniec tak ukrajinskí vysídlenci zostali po vojne v Československu. Za prispenia československého štátu, ktorý poskytoval veľkú morálnu, materiálnu a finančnú pomoc ukrajinskej emigrácii a ukrajinskému vojsku, vzniklo v ČSR veľmi aktívne centrum ukrajinských emigrantov.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Západoukrajinská republika na českej Wikipédii.