Circuit de Monaco

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Circuit de Monaco
Miesto Monte Carlo, Monako
Monte Carlo Formula 1 track map.svg
Časové pásmo GMT +1
Hlavné podujatia F1, GP2, Formula Renault 3.5 Series
Dĺžka okruhu 3,34 kilometra (2,075 míľ)
Počet zákrut 19
Rekord kola 1:14,439 (Michael Schumacher, Ferrari, 2004)

Circuit de Monaco je mestský pretekársky okruh v uliciach Monte Carla a La Condamine ležiaci v okolí prístavu Monackého kniežatstva. Je to ten najkomplexnejší test jazdeckých schopností aký môže pilot Formule 1 počas jednej sezóny absolvovať. Jazdu na monackom okruhu najlepšie charakterizoval Nelson Piquet, ktorý povedal: „Je to ako pilotovať helikoptéru v obývačke.“

Na Veľkej cene Monaka sa každoročne stretávajú najslávnejší a najbohatší prominentní hostia a sponzori. Toto podujatie je jedným z najprestížnejších na svete a o víťazstve sníva každý jazdec. Rovnako ako Indy 500 alebo 24 hodín Le Mans, aj Monako prináša určitú dávku slávy a nesmrteľnosti. Len kombinácia precízneho riadenia, technickej dokonalosti a statočnosti zaručí jazdcovi víťazstvo.

Prvýkrát sa na trati konali preteky v roku 1929 a od roku 1950 je Veľká cena Monaka súčasťou kalendáru Formule 1.

Charakteristika trate[upraviť | upraviť zdroj]

Prístav a budova boxov
Tunel
Vlásenka pri Grand Hoteli

Úzka vlniaca sa trať z oboch strán lemovaná zvodidlami nemá prakticky žiadne výbehové zóny a každé menšie zaváhanie znamená kontakt s bariérami. Asfalt na povrchu trate je prispôsobený pre bežnú premávku a preto je veľmi hrboľatý. Okrem toho sú v ňom na niektorých miestach zapustené i kanálové poklopy. Vysoké nároky sú tiež kladené na motory. Nedochádza k ich enormnému zaťaženiu, no agregáty musia mať dobrý záber od nízkych otáčok. Rozhodujúci význam má kvalifikácia, pretože možnosť predbiehania v úzkych uliciach je prakticky vylúčená.

V Monaku čaká veľká výzva aj na tímových inžinierov. Podmienky na trati sa relatívne rýchlo menia a preto je veľmi zložité nájsť správne nastavenie auta. Základom pri príprave monopostu je prítlak. Monako je spoločne s Hungaroringom trať, ktorá ho vyžaduje čo najviac. Prítlačné krídla sú nastavené takmer úplne zvislo a na autách sa objavujú prídavné aerodynamické prvky, ktoré na iných tratiach neuvidíme. Veľká záťaž pôsobí okrem iného aj na zavesenie kolies. Tuhosť týchto závesov preveria časté kontakty kolies so zvodidlami. Tímy preto pripravujú pre Grand Prix Monaka špeciálne odolné komponenty.

Circuit de Monaco nie je permanentný okruh a preto sa musí pred každými pretekmi „postaviť“. Príprava tribún, zvodidiel a obrubníkov trvá približne šesť týždňov a návrat do pôvodného stavu ďalšie tri týždne. Preteky na najpomalšom okruhu v kalendári šampionátu Formule 1 sú vypísané na najkratšiu vzdialenosť. Najpomalším úsekom trate je vlásenka pri slávnom monackom Grand Hoteli, ktorú jazdci prechádzajú rýchlosťou 50 km/h. Táto zákruta je zároveň najpomalšia v celom kalendári MS F1. Okrem nej obsahuje okruh i jednu z najrýchlejších zákrut. Tou je zákruta číslo 9 v slávnom tuneli, kde jazdci dosahujú rýchlosť až 260 km/h.

Okruh síce z hľadiska bezpečnosti a technickej kvality nedokáže konkurovať moderným tratiam, no vďaka svojej výnimočnosti si zaslúži akúkoľvek výnimku.

Fakty a údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Dĺžka trate: 3 340 m
  • Počet kôl pretekov: 78
  • Dĺžka pretekov: 260,520 km
  • Rozdiel medzi štart. a cieľovou čiarou: 0 m
  • Počet zákrut: 19 (12 vpravo a 7 vľavo)
  • Traťový rekord: 1:14,439 (161,528 km/h) - Michael Schumacher/Ferrari (2004)
  • Najrýchlejšie kolo kvalifikácie: 1:13,644 (163,271 km/h) - Kimi Räikkönen/McLaren-Mercedes (2005)
  • Maximálna rýchlosť: 286 km/h
  • Prvá GP: 1929 (víťaz William Grover-Williams (FRA) - Bugatti Type 35B)
  • Počet GP: 67
  • Priemerná spotreba paliva: 1,60 kg / kolo
  • Jazda na plný plyn: 42 %
  • Sekcia trate s jazdou na plný plyn: 510 m
  • Spomalenie množstvom paliva: 0,26 s / 10 kg
  • Počet preradení rýchlostných stupňov: 54 / kolo
  • Opotrebenie pneumatík: stredné
  • Opotrebenie bŕzd: veľké
  • Úroveň priľnavosti: veľmi vysoká
  • Stratégia
    • 1 zastávka: 44. - 51. kolo
    • 2 zastávky: 25. - 32. a 48. - 55.
    • 3 zastávky: 18. - 24. a 34. - 40. a 52. - 58.
  • Kapacita tribún: 60 000

História[upraviť | upraviť zdroj]

Nelson Piquet s monopostom Brabham BT49C pri GP Monaka 1981

Výborný imidž Monaka bol spätý nielen s rodinou Grimaldiovcov, ale aj s tabakovým magnátom Alexandrom Noghèsom. Práve on bol blízky priateľ Grimaldiovcov a v roku 1909 sa stal prezidentom miestneho automobilového klubu Sport Automobile Velocipedique Monegasque. Noghès navrhol možnosť usporiadania súťaží v uličkách tohto mesta a prvé podujatie sa uskutočnilo už v januári 1911. Na štarte bolo 23 áut z jedenástich rozličných oblastí. Víťazom sa stal Henri Rougier s vozidlom Turcat-Méry.

Automobilový klub v Monaku, druhej najmenšej krajiny sveta, tvoril históriu svetového motoristického športu. Jeho noví predstavitelia Anthony Noghès (syn Alexandra Noghèsa) a Louis Chiron ako prví zorganizovali Veľkú cenu na okruhu vytýčenom priamo v meste 14. apríla 1929. Veľká cena Monaka sa od tej doby stala najpopulárnejšími pretekmi a pilierom svetového šampionátu Formule 1.

Na počiatku bola žiadosť monackých funkcionárov z roku 1928, aby ich Automobile Club de Monaco získal národný status. Ako problém sa ukázala podmienka predchodcu dnešnej Medzinárodnej automobilovej federácie (FIA), že žiadateľ musí výhradne na svojom území usporiadať významné preteky. Monako síce už od roku 1911 organizovalo Rallye Monte Carlo, lenže tá bola koncipovaná ako jazda zo všetkých kútov Európy. V Monaku a okolí sa jazdilo až v záverečnej časti súťaže.

Zakladateľ monackého autoklubu Anthony Noghès preto prišiel s nápadom postaviť trať priamo v uliciach mesta. Jeho myšlienku podporil slávny pretekár a miestny rodák Louis Chiron a patronát nad akciou prevzal monacký princ Louis II.

Prvá Veľká cena v roku 1929 nebola súčasťou európskeho ani iného šampionátu a štartovalo sa v ňom na pozvanie. Zúčastniť sa nemohol jeho propagátor Chiron, ktorý v rovnaký deň v USA nastúpil do pretekov Indianapolis 500. Víťazom sa stal britský emigrant William Grover na Bugatti Type 35B, s ktorým v úzkych a hrboľatých uliciach dosahoval rýchlosť 80 až 143 km/h.

Až do druhej svetovej vojny sa v Monaku pretekalo v rámci európskeho šampionátu. V roku 1950 bol Circuit de Monaco začlenený do novovzniknutých majstrovstiev sveta Formule 1. Preteky do Monaka zavítali hneď po premiérovej Veľkej cene v britskom Silverstone. V prvom kole vtedy kolidovalo desať áut a po prvé víťazstvo v histórii si prišiel Juan Manuel Fangio. Od roku 1955 sa na okruhu jazdí nepretržite.

V roku 1955 spadol s Lanciou do mora Alberto Ascari a podobná nehoda postihla aj Paula Hawkinsa o desať rokov neskôr na Lotuse. V roku 1967 narazil Lorenzo Bandini po prejazde šikanou do lampy, jeho Ferrari sa prevrátilo a skončilo v plameňoch. Pilot utrpel ťažké popáleniny. Zarážajúcejšie však bolo, že usporiadatelia nemali potrebné vybavenie, aby dokázali zranenému pomôcť. V kritickom stave bol naprieč vozovkou prenesený k člnu, ktorým ho dopravili k sanitke. Bandini po dvoch dňoch na následky zranení zomrel. Jeho smrť však znamenala zásadný obrat v prístupe k bezpečnosti na monackom okruhu. Na trati sa v nasledujúcich rokoch začali objavovať zvodidlá a s nimi aj dokonale pripravení a vybavení záchranári.

Historické konfigurácie[upraviť | upraviť zdroj]

Circuit de Monaco sa oproti pôvodnej verzii príliš nezmenil, no od premiérového ročníka prešiel okruh šiestimi technickými zmenami.

Kasíno

Jedno kolo na modernom okruhu[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasná verzia trate s priľahlými uličkami

Prechádzka po okruhu začína krátkym miernym stúpaním, ktoré privádza jazdcov do úzkej zákruty Sainte Dévote. Táto takmer deväťdesiat stupňová pravotočivá zákruta sa jazdí na prvom alebo druhom rýchlostnom stupni. Práve tu môžeme často vidieť kolízie. Piloti za prvou zákrutou stúpajú po ďalšej krátkej lomenej rovinke, po ktorej nasleduje klesanie dlhou ľavotočivou zákrutou Massenet. Za ňou prechádzajú popri svetoznámom kasíne a ďalej klesajú po krátkej rovinke s veľmi nerovným povrchom. Nasleduje úzka zákruta Mirabeau, za ktorou jazdci miernym klesaním smerujú do ešte užšej vlásenky Grand Hotel. Práve táto pomalá vlásenka bola v minulosti často používaná na mnohé predbiehacie manévre, čo je v súčasnosti prakticky nemožné. Táto zákruta je tak špecifická, že všetky tímy musia pred pretekmi upraviť zámok riadenia a zavesenie svojich monopostov, aby jazdci mohli vlásenku pohodlne prekonať.

Po nej autá stále klesajú do dvojitej pravotočivej zákruty Portier, ktorá si vyžaduje ideálny výjazd umožňujúci dosiahnuť čo najlepšiu maximálnu rýchlosť v slávnom tuneli. Ten podčiarkuje výnimočnosť trate, no pritom spôsobuje nepríjemné problémy. Pretekári sa sťažujú na zhoršenú viditeľnosť pri jeho prejazde a aby toho nebolo málo, tak monoposty tu môžu stratiť 20 až 30% prítlaku.

Na konci tunela nasleduje tvrdé brzdenie do šikany, kde taktiež hrozí zvýšené riziko kolízií. Šikana je pravdepodobne jediné miesto na okruhu, ktoré ponúka uspokojivú možnosť na predbiehanie. Krátka rovinka končí úzkou rýchlou zákrutou Tabac, tá sa jazdí na štvorku v rýchlosti približne 160 km/h. Monoposty potom zrýchlia na 200 km/h a dostávajú sa cez rýchlu kombináciu zákrut Louis Chiron a Piscine popri plaveckom bazéne. Ďalej nasleduje krátka rovinka a brzdenie do 180 stupňovej pravotočivej La Rascasse, ktorá zavedie pilotov do poslednej zákruty Anthony Noghès, pomenovanej po otcovi monackej Veľkej ceny. Úzka pravotočivá zákruta monoposty privádza späť na cieľovú rovinku.

Víťazi Veľkej ceny Monaka[upraviť | upraviť zdroj]

Ružová farba znamená, že Veľká cena nebola súčasťou svetového šampionátu Formule 1.
Žltá farba znamená, že Veľká cena bola súčasťou predvojnového európskeho šampionátu.

Ayrton Senna s monopostom McLaren MP4-6 pri GP Monaka 1991
Fernando Alonso s monopostom Renault R26 pri GP Monaka 2006
Lewis Hamilton s monopostom McLaren MP4-23 pri GP Monaka 2008
Jenson Button s monopostom Brawn BGP 001 pri GP Monaka 2009
Rok Jazdec Konštruktér
2013 Germany Nico Rosberg Mercedes AMG Petronas F1 Team-Mercedes
2012 Australia Mark Webber Red Bull-Renault
2011 Germany Sebastian Vettel Red Bull-Renault
2010 Australia Mark Webber Red Bull-Renault
2009 UK Jenson Button Brawn-Mercedes
2008 UK Lewis Hamilton McLaren-Mercedes
2007 Spain Fernando Alonso McLaren-Mercedes
2006 Spain Fernando Alonso Renault
2005 Finland Kimi Räikkönen McLaren-Mercedes
2004 Italy Jarno Trulli Renault
2003 Colombia Juan Pablo Montoya Williams-BMW
2002 UK David Coulthard McLaren-Mercedes
2001 Germany Michael Schumacher Ferrari
2000 UK David Coulthard McLaren-Mercedes
1999 Germany Michael Schumacher Ferrari
1998 Finland Mika Häkkinen McLaren-Mercedes
1997 Germany Michael Schumacher Ferrari
1996 France Olivier Panis Ligier-Mugen-Honda
1995 Germany Michael Schumacher Benetton-Renault
1994 Germany Michael Schumacher Benetton-Ford
1993 Brazil Ayrton Senna McLaren-Ford
1992 Brazil Ayrton Senna McLaren-Honda
1991 Brazil Ayrton Senna McLaren-Honda
1990 Brazil Ayrton Senna McLaren-Honda
1989 Brazil Ayrton Senna McLaren-Honda
1988 France Alain Prost McLaren-Honda
1987 Brazil Ayrton Senna Lotus-Honda
1986 France Alain Prost McLaren-TAG
1985 France Alain Prost McLaren-TAG
1984 France Alain Prost McLaren-TAG
1983 Finland Keke Rosberg Williams-Ford
1982 Italy Riccardo Patrese Brabham-Ford
1981 Canada Gilles Villeneuve Ferrari
1980 Argentina Carlos Reutemann Williams-Ford
1979 South Africa Jody Scheckter Ferrari
1978 France Patrick Depailler Tyrrell-Ford
1977 South Africa Jody Scheckter Wolf-Ford
1976 Austria Niki Lauda Ferrari
1975 Austria Niki Lauda Ferrari
1974 Sweden Ronnie Peterson Lotus-Ford
1973 UK Jackie Stewart Tyrrell-Ford
1972 France Jean-Pierre Beltoise BRM
1971 UK Jackie Stewart Tyrrell-Ford
1970 Austria Jochen Rindt Lotus-Ford
1969 UK Graham Hill Lotus-Ford
1968 UK Graham Hill Lotus-Ford
1967 New Zealand Denny Hulme Brabham-Repco
1966 UK Jackie Stewart BRM
1965 UK Graham Hill BRM
1964 UK Graham Hill BRM
1963 UK Graham Hill BRM
1962 New Zealand Bruce McLaren Cooper-Climax
1961 UK Stirling Moss Lotus-Climax
1960 UK Stirling Moss Lotus-Climax
1959 Australia Jack Brabham Cooper-Climax
1958 France Maurice Trintignant Cooper-Climax
1957 Argentina Juan Manuel Fangio Maserati
1956 UK Stirling Moss Maserati
1955 France Maurice Trintignant Ferrari
1954 Nekonala sa
1953 Nekonala sa
1952 Italy Vittorio Marzotto Ferrari
1951 Nekonala sa
1950 Argentina Juan Manuel Fangio Alfa Romeo
1949 Nekonala sa
1948 Italy Giuseppe Farina Maserati
1947
-
1938
Nekonala sa
1937 Flag of the NSDAP (1920–1945).svg Manfred von Brauchitsch Mercedes-Benz
1936 Flag of the NSDAP (1920–1945).svg Rudolf Caracciola Mercedes-Benz
1935 Italy Luigi Fagioli Mercedes-Benz
1934 France Guy Moll Alfa Romeo
1933 Italy Achille Varzi Bugatti
1932 Italy Tazio Nuvolari Alfa Romeo
1931 Monaco Louis Chiron Bugatti
1930 France René Dreyfus Bugatti
1929 UK William Grover-Williams Bugatti

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]