Autodromo Nazionale Monza

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Autodromo Nazionale Monza
Miesto Monza, Taliansko
Monza track map.svg
Časové pásmo GMT +1
Hlavné podujatia F1, 1000 km Monza, WTCC, SBK
Dĺžka okruhu 5,793 kilometra (3,600 míľ)
Počet zákrut 11
Rekord kola 1:21,046 (Rubens Barrichello, Ferrari, 2004)

Autodromo Nazionale di Monza je pretekársky okruh situovaný v kráľovskom parku v Monze, vzdialený iba 15 km severne od Milána. Legendárna trať patrí medzi najstaršie okruhy sveta a ako jedna z mála tratí stála pri zrode šampionátu Formule 1. Veľká cena Talianska sa od jeho premiérového ročníka konala na Monze každoročne bez prestávky až dodnes.

Charakteristika trate[upraviť | upraviť zdroj]

Letecká snímka okruhu

Taliani nazývajú svoj okruh „La Pista Magica“, čo v preklade znamená magická trať. Tento chrám rýchlosti sa nachádza v krásnom prostredí lesov a z jedného miesta sa dokonca naskytá výhľad na Alpy.

Kráľovský park v Monze hostí veľké motoristické podujatia už od 3. septembra 1922. V tom roku sa tu Milánsky automobilový klub pri príležitosti 25. výročia svojej činnosti rozhodol vybudovať pretekársku trať, ktorá by slúžila motoristickým športovým akciám a testom dynamicky sa rozvíjajúceho automobilového priemyslu, sídliaceho v neďalekom Miláne. Niekoľkým verziám dráh dominoval ovál tvorený dvomi klopenými zákrutami s polomerom 320 metrov a dvoma rovinkami s dĺžkou 1,07 kilometra. Postupne, ako stúpal výkon automobilov, padali rýchlostné rekordy. Neuplynuli ani tri roky a v úsekoch s klopenými zákrutami sa jazdilo rýchlosťou prevyšujúcou 200 km/h. V roku 1929 bola prekonaná táto hranica nielen ako maximálna, ale tiež ako priemerná rýchlosť na celom ovále.

Nová éra okruhu sa začala v roku 1950. V Grand Prix Talianska, ktorá je od počiatku bez prerušenia súčasťou majstrovstiev sveta Formule 1 zvíťazil Giuseppe Farina na Alfe Romeo. Bez tradičných klopených zákrut sa talianska Veľká cena musela zaobísť od roku 1970. Trať sa tým spomalila a súčasne skrátila na 5,75 kilometra. Rýchla zákruta Parabolica dostala väčšiu únikovú zónu. O dva roky neskôr sa o ďalšie spomalenie postarali nové šikany pred zákrutami Grande a Ascari. Priemerné rýchlosti sa v tej dobe pohybovali pri hranici 215 km/h. Podobné úpravy znižovali absolútne rýchlosti i v ďalších rokoch.

Od 80. rokov minulého storočia sa okruh priebežne modernizuje dodnes. Prvý prišiel na rad paddock a zastrešenie tribúny v zákrute Lesmo. Pôvodná tribúna sa zrútila v zime pod náporom napadaného snehu. Vďaka novovybudovaným boxom, veľkorysému lekárskemu zabezpečeniu a centru pre novinárov sa z Monzy stal najmodernejší motoristický stánok tej doby. V nasledujúcej dekáde bola trať znovu upravená podľa nových bezpečnostných požiadaviek FIA, zvýšila sa kapacita diváckych tribún. Rozšírila sa z 45 na 51 tisíc a okrem toho sa súčasťou lekárskeho centra stala pristávacia plocha pre helikoptéru. Posledná zásadná stavebná úprava prebehla v roku 2002. Znovu boli vybudované budovy v paddoku a garáže. Tradičné pódium bolo strhnuté a znovu postavené, zväčšil sa jazdecký tábor a zázemie pre divákov.

Pri Veľkej cene Talianska sa na monopostoch používa nastavenie aerodynamických prvkov na veľmi nízky odpor vzduchu, keďže okruh je vlastne zložený zo samých roviniek. Až 73 % okruhu sa jazdí s plynovým pedálom na podlahe, no pri vjazde do ostrých zákrut si svoje odnesú aj brzdy. V ére desaťvalcových motorov nebol problém na konci roviniek dosahovať rýchlosť aj 340 km/h.

Fakty a údaje[upraviť | upraviť zdroj]

Cieľová rovinka a výjazd z boxov
Vjazd do boxov a výjazd z Paraboliky na cieľovú rovinku
  • Dĺžka trate: 5 793 m
  • Počet kôl pretekov: 53
  • Dĺžka pretekov: 306,720 km
  • Rozdiel medzi štart. a cieľovou čiarou: 309 m
  • Počet zákrut: 11 (7 vpravo a 4 vľavo)
  • Šírka trate: 10 až 12 m
  • Dĺžka cieľovej roviny: 1194,4 m
  • Traťový rekord: 1:21,046 (257,320 km/h) - Rubens Barrichello/Ferrari (2004)
  • Najrýchlejšie kolo kvalifikácie: 1:20,089 (260,396 km/h) - Rubens Barrichello/Ferrari (2004)
  • Maximálna rýchlosť: 340 km/h
  • Prvá GP: 1922 (víťaz Pietro Bordino (ITA) - Fiat 804)
  • Počet GP: 75
  • Priemerná spotreba paliva: 2,445 kg / kolo
  • Jazda na plný plyn: 73 %
  • Sekcia trate s jazdou na plný plyn: 1 320 m
  • Spomalenie množstvom paliva: 0,39 s / 10 kg
  • Počet preradení rýchlostných stupňov: 22 / kolo
  • Opotrebenie pneumatík: nízke
  • Opotrebenie bŕzd: stredné
  • Úroveň priľnavosti: veľmi nízka
  • Stratégia
    • 1 zastávka: 27. - 33. kolo
    • 2 zastávky: 17. - 22. a 33. - 41.
    • 3 zastávky: 11. - 16. a 26. - 29. a 42. - 46.
  • Kapacita tribún: 115 000

História[upraviť | upraviť zdroj]

Pred štartom pretekov v roku 1925

História okruhu v Monze sa začala písať po skončení prvej svetovej vojny, keď sa automobilový priemysel rozvíjal a zotavoval. Stavebné práce sa začali vo februári roku 1922. Základný kameň okruhu položili pretekári Vincenzo Lancia a Felice Nazzaro. Už od dva dni neskôr ale miestni konzervatívci výstavbu prerušili a pokračovalo sa v nej až v máji. Prácu tu vtedy našlo 3500 robotníkov, ktorí pracovali s obrovským nadšením. V tom čase totiž existovali len dva permanentné pretekárske okruhy – britský Brooklands a americký Indianapolis. Monza s dĺžkou 6,25 kilometra sa stala tretím v poradí. Bola dokončená za 110 dní odo dňa začatia výstavby. Prvé preteky sa v Monze uskutočnili už v septembri 1922 a historicky prvým víťazom sa stal Pietro Bordino na Fiate 804. O týždeň neskôr sa tu uskutočnila prvá Veľká cena Talianska. 150 tisíc divákov sledovalo ďalší triumf Bordina. Odvtedy je druhý septembrový víkend považovaný za víkend Monzy. Po premiérovej Grand Prix bola trať na niektorých miestach prebudovaná, ale základný charakter zostal prakticky nezmenený. Výrazným prvkom trate bol vysokorýchlostný klopený úsek, ktorý bol ale využívaný len niekoľko rokov. V roku 1955 ho totiž piloti začali bojkotovať z obáv o bezpečnosť. Monza bola vždy vysokorýchlostným okruhom a výstavba dodatočných šikán ho mala spomaliť.

Až do tragickej udalosti v Le Mans v roku 1955 bola práve Monza dejiskom najväčších tragédií. V roku 1928 narazil Emilio Materassi so svojim Talbotom v oblasti oproti boxom. Počas tejto nehody prišiel o život on a 27 divákov. Neuplynulo ani päť rokov a došlo k ďalšiemu tragickému víkendu, počas ktorého na trati zomreli až traja pretekári. Giuseppe Campari, jeho chránenec Baconin Borzacchini a poľský aristokrat Stanislav Czaykowski. V roku 1955 zahynul v Monze počas testov pre Ferrari jeden z najslávnejších pilotov histórie Alberto Ascari, ktorého meno v súčasnosti nesie jedna zo zákrut. V roku 1961 po kolízii s Jimom Clarkom zahynul Wolfgang von Trips, pričom okrem neho prišlo o život i 13 divákov. Počas svojej bohatej histórie si Monza vyžiadala niekoľko obetí, no na druhej strane často ponúkla úžasné súboje a nezabudnuteľné víťazstvá.

Preteky v roku 1925
Johnny Herbert s monopostom Stewart testoval v roku 1999 na Monze.

Premiérovú Veľkú cenu v roku 1950 vyhral Giuseppe Farina s Alfou Romeo. O desať rokov neskôr sa tu diváci stali svedkami prvého amerického víťazstva v šampionáte F1. Na najvyšší stupienok sa vtedy postavil Phil Hill na monoposte Ferrari a bolo to zároveň posledné víťazstvo monopostu s motorom umiestneným vpredu. O 11 rokov neskôr zase vyhral poslednú Veľkú cenu monopost s pohonom všetkých kolies, ktorý pilotoval Emerson Fittipaldi. Kuriózna situácia sa však v Monze stala v roku 1956. Peter Collins mal vtedy veľkú šancu na zisk majstrovského titulu. Pätnásť kôl pred koncom ale zamieril so svojim monopostom na bežnú zastávku do boxov a počas nej vystúpil z auta. Jeho miesto v kokpite zaujal líder tímu Juan Manuel Fangio, ktorý tak získal titul. Collins vtedy povedal, že jeho šanca príde inokedy. V roku 1970 sa v Monze udiala tragédia, počas kvalifikácie prišiel o život Jochen Rindt. Za volantom Lotusu bol vtedy Jochen na ceste za majstrovským titulom, ale v zákrute Parabolica mu zlyhali brzdy a počas prevozu do nemocnice zahynul. V sezóne 1971 boli diváci svedkami jedného z najdramatickejších záverov v histórii Formule 1. Cieľovú pásku preťali takmer naraz až piati jazdci. Z víťazstva sa napokon tešil o 0,01 sekundy Peter Gethin. Druhý bol Ronnie Peterson. Táto Grand Prix bola zároveň najrýchlejšou v histórii, pričom priemerná rýchlosť Gethina bola rekordných 242,615 km/h. Po týchto pretekoch vystavali v Monze šikany, ktoré podobu pretekania svojim spôsobom zmenili. Trať bola považovaná za bezpečnejšiu.

V roku 1978 sa ale stala osudnou pre Ronnieho Petersona, ktorý v rokoch 1973, 1974 a 1976 na Monze kraľoval. Nanešťastie, okruh ktorý mu priniesol slávu sa mu stal i osudným. Zahynul totiž hneď po štarte, keď sa pred prvou šikanou dostal do kolízie s ďalším monopostom. Svojím zraneniam na druhý deň podľahol.

Sezóna 1988 sa zapísala hlavne do sŕdc fanúšikov tímu McLaren. Obaja jazdci doslova okupovali popredné priečky a podľa slov ostatných jazdili v úplne inom svete. Jedinú porážku v sezóne utrpel tím z Wokingu práve v Monze. Preteky sa vtedy uskutočnili len pár týždňov po smrti Enza Ferrariho a Ayrton Senna sa o víťazstvo pripravil niekoľko kôl pred koncom. Brazílčan sa snažil predbehnúť o kolo Jeana-Louisa Schlessera z Williamsu, ale po kontakte s Francúzom sa ocitol v štrkovej zóne. To využili piloti tímu Ferrari Gerhard Berger a Michele Alboreto.

Dosiaľ posledná tragédia v novodobej histórii šampionátu sa v Monze udiala v roku 2000. V prvom kole havarovalo viacero áut a jedno z kolies nekontrolovane vyletelo z trate, pričom zasiahlo traťového maršála Paola Ghislimbertiho, ktorý tento zásah neprežil. V pretekoch napokon zvíťazil Michael Schumacher. Pamätné je jeho emotívne vystúpenie na popretekovej tlačovej konferencii. Napriek tomu, že týmto triumfom vyrovnal počet víťazstiev Ayrtona Sennu, smútok zo smrti maršála mu nedovolil oslavovať.

Od roku 1950 sa Veľká cena Talianska konala vždy na okruhu v Monze. Výnimkou bol len rok 1980, keď sa toto podujatie usporiadalo v Imole.

Historické konfigurácie[upraviť | upraviť zdroj]

V priebehu svojej histórie sa okruh zmenil len minimálne, každá z úprav mala za cieľ spomaliť pretekárov dosahujúcich nebezpečné rýchlosti.

Jedno kolo na modernom okruhu[upraviť | upraviť zdroj]

Tifosi

Na dlhej rovinke sa naberá už od začiatku rýchlosť je dostatočne dlhá a na jej konci sa z rýchlosti 340 km/h tvrdo brzdí pred úsekom Rettifilo. Táto šikana sa jazdí na prvom rýchlostnom stupni rýchlosťou 90 a vo výjazde 70 km/h. Odtiaľ sa akceleruje k zákrute Curva Grande. Do nej sa vchádza na piatom stupni a pri prejazde sa preraďuje na šiesty. Zrýchľuje sa teda z 270 km/h na 320 km/h. Rýchlosťou 330 km/h sa jazdci blížia k druhej šikane Roggia. Jazdia ju na druhom stupni rýchlosťou 100 km/h. V jej druhej časti piloti zrýchľujú na 115 km/h. Po šikane Roggia nasleduje krátka rovinka, kde sa ďalej akceleruje na 260 km/h. Nasleduje prvá zo zákrut Lesmo. Tá sa jazdí na treťom rýchlostnom stupni rýchlosťou 165 km/h. Po výjazde jazdci preraďujú na štvorku a zrýchľujú na 260 km/h. Nasleduje pribrzdenie pred druhou zákrutou Lesmo. Ďalšia dlhá rovinka privádza pretekárov k šikane Ascari. Z rýchlosti 330 km/h brzdia a podraďujú na tretí stupeň. Opäť nasleduje rovinka, ktorá je pomerne dlhá a zakončuje ju zákruta Parabolica. Pred vstupom do tejto zákruty sa spomaľuje z rýchlosti 330 km/h na 160 km/h. Veľmi dôležitý je čistý výjazd z Paraboliky, pretože za ňou nasleduje cieľová rovinka.

Víťazi Veľkej ceny Talianska[upraviť | upraviť zdroj]

Ružová farba znamená, že Veľká cena nebola súčasťou svetového šampionátu Formule 1.
Žltá farba znamená, že Veľká cena bola súčasťou predvojnového európskeho šampionátu.

Rubens Barrichello s monopostom Brawn BGP001 pri GP Talianska 2009
Sebastian Vettel získal na Monze v roku 2008 svoju prvú pole position a prvé víťazstvo v kariére.
Gerhard Berger v roku 1988 v Taliansku prekvapujúco zvíťazil.
Alfa Romeo 158, s ktorým Giuseppe Farina v roku 1950 v Taliansku zvíťazil.
Rok Jazdec Konštruktér Okruh
2010 Spain Fernando Alonso Ferrari Monza
2009 Brazil Rubens Barrichello Brawn-Mercedes Monza
2008 Germany Sebastian Vettel Toro Rosso-Ferrari Monza
2007 Spain Fernando Alonso McLaren-Mercedes Monza
2006 Germany Michael Schumacher Ferrari Monza
2005 Colombia Juan Pablo Montoya McLaren-Mercedes Monza
2004 Brazil Rubens Barrichello Ferrari Monza
2003 Germany Michael Schumacher Ferrari Monza
2002 Brazil Rubens Barrichello Ferrari Monza
2001 Colombia Juan Pablo Montoya Williams-BMW Monza
2000 Germany Michael Schumacher Ferrari Monza
1999 Germany Heinz-Harald Frentzen Jordan-Mugen-Honda Monza
1998 Germany Michael Schumacher Ferrari Monza
1997 UK David Coulthard McLaren-Mercedes Monza
1996 Germany Michael Schumacher Ferrari Monza
1995 UK Johnny Herbert Benetton-Renault Monza
1994 UK Damon Hill Williams-Renault Monza
1993 UK Damon Hill Williams-Renault Monza
1992 Brazil Ayrton Senna McLaren-Honda Monza
1991 UK Nigel Mansell Williams-Renault Monza
1990 Brazil Ayrton Senna McLaren-Honda Monza
1989 France Alain Prost McLaren-Honda Monza
1988 Austria Gerhard Berger Ferrari Monza
1987 Brazil Nelson Piquet Williams-Honda Monza
1986 Brazil Nelson Piquet Williams-Honda Monza
1985 France Alain Prost McLaren-TAG Monza
1984 Austria Niki Lauda McLaren-TAG Monza
1983 Brazil Nelson Piquet Brabham-BMW Monza
1982 France René Arnoux Renault Monza
1981 France Alain Prost Renault Monza
1980 Brazil Nelson Piquet Brabham-Ford Imola
1979 South Africa Jody Scheckter Ferrari Monza
1978 Austria Niki Lauda Brabham-Alfa Romeo Monza
1977 US Mario Andretti Lotus-Ford Monza
1976 Sweden Ronnie Peterson March-Ford Monza
1975 Switzerland Clay Regazzoni Ferrari Monza
1974 Sweden Ronnie Peterson Lotus-Ford Monza
1973 Sweden Ronnie Peterson Lotus-Ford Monza
1972 Brazil Emerson Fittipaldi Lotus-Ford Monza
1971 UK Peter Gethin BRM Monza
1970 Switzerland Clay Regazzoni Ferrari Monza
1969 UK Jackie Stewart Matra-Ford Monza
1968 New Zealand Denny Hulme McLaren-Ford Monza
1967 UK John Surtees Honda Monza
1966 Italy Ludovico Scarfiotti Ferrari Monza
1965 UK Jackie Stewart BRM Monza
1964 UK John Surtees Ferrari Monza
1963 UK Jim Clark Lotus-Climax Monza
1962 UK Graham Hill BRM Monza
1961 US Phil Hill Ferrari Monza
1960 US Phil Hill Ferrari Monza
1959 UK Stirling Moss Cooper Monza
1958 UK Tony Brooks Vanwall Monza
1957 UK Stirling Moss Vanwall Monza
1956 UK Stirling Moss Maserati Monza
1955 Argentina Juan Manuel Fangio Mercedes Monza
1954 Argentina Juan Manuel Fangio Mercedes Monza
1953 Argentina Juan Manuel Fangio Maserati Monza
1952 Italy Alberto Ascari Ferrari Monza
1951 Italy Alberto Ascari Ferrari Monza
1950 Italy Giuseppe Farina Alfa Romeo Monza
1949 Italy Alberto Ascari Ferrari Monza
1948 France Jean-Pierre Wimille Alfa Romeo Valentino Park
1947 Italy Carlo Felice Trossi Alfa Romeo Miláno
1946
-
1939
Nekonala sa
1938 Italy Tazio Nuvolari Auto Union Monza
1937 Germany Rudolf Caracciola Mercedes-Benz Livorno
1936 Germany Bernd Rosemeyer Auto Union Monza
1935 Germany Hans Stuck Auto Union Monza
1934 Italy Luigi Fagioli
Germany Rudolf Caracciola
Mercedes-Benz Monza
1933 Italy Luigi Fagioli Alfa Romeo Monza
1932 Italy Tazio Nuvolari Alfa Romeo Monza
1931 Italy Giuseppe Campari
Italy Tazio Nuvolari
Alfa Romeo Monza
1930 Nekonala sa
1929 Nekonala sa
1928 Monaco Louis Chiron Bugatti Monza
1927 France Robert Benoist Delage Monza
1926 France Louis Charavel Bugatti Monza
1925 Italy Gastone Brilli-Peri Alfa Romeo Monza
1924 Italy Antonio Ascari Alfa Romeo Monza
1923 Italy Carlo Salamano Fiat Monza
1922 Italy Pietro Bordino Fiat Monza
1921 France Jules Goux Ballot Brescia

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]