Hokovce

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 48°09′00″S 18°52′48″V / 48.150000°S 18.880000°V / 48.150000; 18.880000
Hokovce
obec
Egegi templom.jpg
Rímskokatolícky kostol
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Nitriansky kraj
Okres Levice
Nadmorská výška 135 m n, m, stred obce; v chotári 131 – 230 m n. m.
Súradnice 48°09′00″S 18°52′48″V / 48.150000°S 18.880000°V / 48.150000; 18.880000
Rozloha 14,4 km² (1 440 ha) [1]
Obyvateľstvo 518 (31. 12. 2013) [2]
Hustota 35,97 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1245
Starosta Juraj Kis[3] (SMK-MKP)
PSČ 935 83
ŠÚJ 502243
EČV LV
Tel. predvoľba +421-36
Adresa obecného
úradu
Hokovce 151
E-mailová adresa poslať email
Telefón 7420420
Fax 749 1439
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce v rámci Nitrianskeho kraja.
Red pog.svg
Poloha obce v rámci Nitrianskeho kraja.
Wikimedia Commons: Hokovce
Štatistika: MOŠ/MIS
Webová stránka: www.hokovce.eu
Freemap.sk: mapa
Portal.svg Slovenský portál

Hokovce (maď. Egeg) sú obec na Slovensku v okrese Levice. Obec je od okresného mesta vzdialená približne 30 kilometrov a v roku 2009 tu žilo 553 obyvateľov.

Zimná nálada v obci

Polohopis[upraviť | upraviť zdroj]

Obec leží v juhovýchodnej časti Ipeľskej pahorkatiny na sútoku potoka Veporec (maď. Csadal) a Štiavnica. Najbližšími obcami sú Dudince ležiace 2 kilometre severovýchodne od Hokoviec a Horné Semerovce, ktoré sa nachádzajú 3 kilometre južnejšie.

Vodné toky[upraviť | upraviť zdroj]

Chotárom obce pretekajú potoky Veporec a Štiavnica a nachádza sa tu i Okrúhle jazero a niekoľko minerálnych prameňov.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Najstaršie doložené nálezy, dokumentujúce osídlenie tejto oblasti, pochádzajú z neolitu a zo strednej doby bronzovej.

Hokovce patria medzi najstaršie sídla Hontianskej župy. Roku 1095 spomína Hokovce vo svojom cestopise byzantský historik Constantinos a uvádza, že patrila rodu Ogeg. Ďalšia zmienka o obci Villa Egueg pochádza z roku 1245. Toto svoje meno (Egeg) si dedina udržala v maďarskom jazyku až do súčasnosti. V tomto období bol pánom Hokoviec bán Martin z rodu Hont-Poznan. Niekedy v rozmedzí rokov 1230-1260 bol v obci postavený ranogotický kostol, zasvätený svätému Petrovi a Pavlovi.
Počas tatárskeho vpádu roku 1242 mongolskí nájazdníci obec zničili. Vypálili aj susednú Kráľovičovú. Viaceré okolité dediny (Zádor a Dopoputh) úplne zanikli. Pôvodné slovanské obyvateľstvo Hokoviec nahradili noví prisťahovalci. Roku 1270 daroval bán Martin usadlosť spolu so 4 nevoľníckymi rodinami premonštrátom v Šahách. Roku 1275 ju kráľ oslobodil od platenia daní a naturálnych dávok a šahský prepošt udelil roku 1279 hosťom, ktorí by sa tu usadili, slobodnú voľbu richtára a ďalšie značné privilégiá. Zachoval sa údaj o tom, že roku 1318 protestoval nitriansky biskup u Matúša Csáka proti konfiškácii časti výnosov z hokovského mýta. Zdá sa, že dedina bola v tomto období pomerne dôležitým sídlom, pretože pápežskí vyberači desiatku uvádzali v rozmedzí rokov 1332 až 1337 miestneho farára medzi významnými poplatníkmi. Hokovce, ležiace na „Via Magna“ boli dôležitou križovatkou ciest a získali štatút mestečka s mýtnym právom. Roku 1465 obci panovník udelil aj jarmočné právo. V 15. storočí bol čiastočne prestavaný miestny kostol.
V tom čase viedlo cez obec viacero dôležitých ciest. Prvá viedla z hradu Tekov cez Levice do „mýtnych Hokoviec, druhá („Via Magna“) z Ostrihomu cez Šahy, Hrkovce (Damasa), popri Slatine cez rieku Štiavnica a cez Hokovce do Žemberoviec, Bátoviec a Banskej Štiavnice. Táto druhá cesta sa severne od Hokoviec rozvetvovala a jej druhá vetva viedla cez Dudince, Hontianske Tesáre, Hontianske Nemce a Prenčov do Banskej Štiavnice.

9. júla 1552 padol najdôležitejší hrad Poiplia Drégely do tureckých rúk. Cisársky veliteľ Erasmus Teuffel v snahe zastaviť osmanský nápor, zhromaždil v Hokovciach 9100 pešiakov a delostrelcov a 1750 jazdcov. V dvojdňovej bitke pri neďalekých Plášťovciach, ktorá sa odohrala v dňoch 9. a 10. júla, bola cisárska armáda porazená a obyvateľstvo okolitých dedín (medzi nimi aj Hokoviec) opustilo v strachu o život svoje domovy.
Hokovce sa znovu viac-menej vyľudnili. Pod osmanskou správou ostali až do roku 1685.

Po vytlačení Turkov z Uhorska bola usadlosť znovu dosídlená zmiešaným slovenským a maďarským obyvateľstvom, avšak v priebehu 18. a 19. storočia získala jednoznačnú prevahu maďarská národnosť. Už dva roky po oslobodení Budína od Turkov (roku 1688) pripadla časť obce jezuitom v Šahách. Po zrušení rádu roku 1776 prešiel tento majetok do vlastníctva rožňavskej kapituly, v ktorej držbe ostal až do roku 1949. Kapitulský majetok sa členil na 3 majere. V roku 1734 bola loď kostola prestavaná v barokovom slohu, ale už roku 1743 kostol vyhorel.

Obyvateľstvo obce žilo tradične prevažne z poľnohospodárstva. Pestovalo sa hlavne obilie, kukurica, cukrová repa a vinič. Choval sa aj rožný statok, ošípané, ovce a hydina. Už roku 1715 bol v obci pri riečke Štiavnica pod vinicami na kopci Gestenec postavený mlyn. Dedina mala v tom čase 27 domácností. Do roku 1779 bol obecný cintorín okolo kostola. Z roku 1797 sa na námestí zachovala socha Svätého Jána Nepomuckého. Neskôr pribudli ďalšie sakrálne objekty: niekoľko krížov z 18. a 19. storočia, vo viniciach na kopci Gestenec kaplnka svätého Urbana (asi zo začiatku 19. storočia), mariánsky stĺp (1882-1969) na západnom konci obce, socha svätého Vendelína (zničená v šesťdesiatych rokoch 20. storočia), na námestí socha svätého Floriána (1903), na dolnom konci dediny kríž.

V roku 1828 bolo v Hokovciach 67 domov so 407 obyvateľmi. O 12 rokov neskôr, roku 1840 bol počet obyvateľov 377, prevažne rímskokatolíckeho vierovyznania. Do roku 1852 stúpol počet obyvateľov na 438. V obci stálo 48 panských domov, 20 želiarskych domov, 3 ďalšie domy na spoločnom majetku, dom pre učiteľa a fara. Roku 1854 postavila obec dnešnú vežu kostola (po požiari roku 1743 mal kostol len drevenú zvonicu). Od roku 1880 bola patrónom kostola banskobystrická kapitula. Podľa záznamov z roku 1881 mala obec 413 obyvateľov, z toho 406 rímskokatolíckeho a 7 evanjelického vierovyznania, pričom 390 obyvateľov bolo maďarskej a 23 slovenskej národnosti.

7. apríla 1899 bola slávnostne otvorená železničná trať Šahy-Krupina, ktorá významne prispela k rozvoju obce. Roku 1910 ma obec 597 obyvateľov, z toho 569 rímskych katolíkov, 1 obyvateľ gréckokatolíckeho obradu, 17 evanjelikov, 1 reformovaný, 9 židov.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska pripadla obec Českoskovensku ale už 31. mája 1919 ju obsadili vojaci 1. brigády 3. armádneho zboru maďarskej Červenej armády pod velením Jenő Landlera. V tom čase boli Hokovce významnou obcou. Bývali tu výročné jarmoky, okrem dôležitej železničnej stanice tu bol aj poštový úrad, v obci pôsobili dve ľudové školy (maďarská a slovenská), bola tu kováčska dielňa, obchod, dve krčmy, mäsiarsky výsek, pekáreň, trafika, oprava obuvi, holič, fotograf, predajňa s konfekciou a obuvou, požiarna zbrojnica a benzínová pumpa. V obci sídlila aj správa polesia, ordinoval tu lekár a bola tu aj lekáreň. Miestna rímskokatolícka farnosť bola dôležitým centrom cirkevnej správy. Spravovala aj filiálky v Slatine, Dudinciach, Merovciach a Kráľovičovej. Napriek čulému náboženskému životu sa nevyhla aj istým excesom, v dôsledku ktorých bol na ňu roku 1927 uvalený interdikt.

Do roku 1940 stúpol počet obyvateľov dediny na 677, z toho bolo 651 rímskych katolíkov, 1 grékokatolík, 7 evanjelikov, 11 reformovaných, 7 židov.

V rokoch 1938 až 1945 pripadli Hokovce po Viedenskej arbitráži k Maďarsku. 9. novembra 1938 obsadila obec časť 15. pešieho regimentu maďarskej kráľovskej armády. Dedina sa stala pohraničnou obcou a bol v nej zriadený colný úrad.
15. októbra 1944 uskutočnili povstalecké sily z Krupiny pod velením kapitána francúzskych partizánov de Lannuriena neúspešný pokus zmocniť sa kasární maďarskej armády. 14. decembra 1944 obsadili vojská 18. gardovej mechanizovanej brigády 2. Ukrajinského frontu Šahy. Nemecký front, roztrhnutý na styku 6. a 8. armády neodolal ďalšiemu tlaku útočiacich vojsk Červenej armády, ktorá 20. decembra dosiahla Levice a prekročila Hron. Okolie Hokoviec bránila bojová skupina Kempfgruppe Rintelen, ktorej jadro tvorila 357. pešia divízia (vyznamenala sa v bojoch o Dukliansky priesmyk). Bojovej skupine velil generálmajor Josef Rintelen. Pozostávala z trosiek 357. pešej divízie, niekoľkých skupín brigády SS-Dirlewanger, trosiek 2. maďarskej tankovej divízie a niekoľkých nemeckých a maďarských oddielov protilietadlového delostrelectva. Sovietske vojská obsadili Hokovce 19. decembra vo večerných hodinách. V týchto bojoch padlo 7 nemeckých a niekoľko desiatok sovietskych vojakov a bolo zničených 15 sovietskych tankov.

Po vojne došlo k „reslovakizácii“ značnej časti obyvateľstva a mnohí obyvatelia obce boli násilne vysídlení do Maďarska alebo do Sudiet. Roku 1950 vzniklo v obci Jednotné roľnícke družstvo.

Stará farská záhrada

V roku 1961 žilo v obci 761 ľudí, avšak už v roku 1970 zaznamenala prvý úbytok obyvateľstva, ktorého celkový počet klesol na 727 a do roku 1991 na 612. V roku 2001 malo v dedine trvalý pobyt už len 595 obyvateľov, z čoho sa k slovenskej národnosti hlásilo 318 ľudí. 2. februára 2003 došlo k zrušeniu osobnej dopravy na železničnej trati Šahy – Zvolen, čím značne utrpel celý región Hontu, ktorý ostal bez železničného spojenia.

14. februára 2008 boli v rámci reorganizácie slovenských diecéz Hokovce pričlenené k banskobystrickej diecéze. Nasledujúceho roku bola v Hokovciach opäť zriadená farnosť s filiálkami Slatina, Horné Semerovce a Dolné Semerovce. V súčasnosti patria k hokovskej farnosti filiálky Horné Semerovce a Chorvatice.

Pamätihodnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Rím. kat. farský kostol sv. Petra a Pavla[upraviť | upraviť zdroj]

Rímskokatolícky kostol

Keď sa francúzski premonštráti usadili roku 1130 v Šahách, daroval im Martinus de genere Hunt-Paznan aj obec Hokovce (Villa de Egueg com 4 municipies). Premonštráti priviezli so sebou z Île-de-France aj základy gotického stavebného slohu, ktorý v tom čase ešte neprekročil hranice Rýna. Gotika sa tak objavila v Uhorsku skôr než v Nemecku, Česku, Poľsku a v mnohých iných európskych krajinách. Hokovský kostol svätého Petra a Pavla je tak jednou zo vzácnych ukážok rannej gotiky na našom území. Bol postavený v prvej polovici 13. storočia, niekedy v rozmedzí rokov 1230 – 1260.

Zo 16. storočia sa zachovala kamenná krstiteľnica. Medená nádoba na svätenú vodu pochádza z roku 1729. Z tohto obdobia sa zachoval záznam o tom, že v kostole bol mramorový oltár s dvomi anjelmi. Roku 1734 kostol vyhorel a nasledujúceho roku prestavali kostolnú loď v barokovom slohu. Roku 1763 bola na kostole malá vežička („turricela“) a v jeho blízkosti stála drevená zvonica. Terajšia veža s cibuľovitou prilbou pochádza až z roku 1854. Roku 1779 bol ešte okolo kostola cintorín.

Exteriér i interiér kostola bol renovovaný roku 1958. Došlo k výmene strechy a okien i plechového krytu helmice na veži, sochy na hlavnom oltári boli premaľované, kamenné ostenia obnažené. Pod maľovkou sa našli nápisy z tureckých čias (žiaľ, reštaurátori ich necitlivo zatreli), pod omietkou kostolnej lode sa v exteriéri objavili zamurované niky a gotické okná.

K ďalšej obnove došlo až roku 1988. V apríli bola rekonštruovaná elektrická sieť, vo svätyni sa položila nová dlažba a kostol bol vymaľovaný. 27. augusta 1989 boli vysvätené nové kostolné zvony. V rokoch 1996 a 1997 bol inštalovaný nový oltár (tvárou k ľudu), kované pulpity a sedesy vo svätyni i pod vežou. V rokoch 2008 a 2009 boli reštaurované a čiastočne upravené všetky tri bočné oltáre.

Kostol je ukážkou sálového gotického chrámového staviteľstva. Apsida s predĺženým chórom je uzavretá piatimi stranami osemstena. Jej vrchné ukončenie tvorí kamenná korunná rímsa typu stúpajúcej karníže. Do základov je zapustená soklom z tesaného kameňa. Šesť dvakrát odstupňovaných trojbokých pilierov z ušľachtilej sivomodrej pyroklastickej vulkanickej horniny nemá funkciu oporného systému. Ich úlohou je dodať stavbe vznešenosť a opticky ju zväčšiť. Pôvodné kamenné pulty pilierov sú už v prevažnej miere zničené.

Steny sú prelomené štyrmi, pôvodne dvojdielnymi oknami so zošikmenými špaletami. Najzápadnejšie z okien, nižšie ako ostatné okná, pôsobí bizarným dojmom. Tvarovanie záklenkov sa svojim tvarom blíži kýlovému oblúku. Kružba okien pripomína gotiku ešte len vzdialene. Jej tvary sú neumelé. Pôvodná kružba centrálneho okna za hlavným oltárom sa nezachovala. Terajšia kružba pochádza až z obdobia plamienkovej gotiky a pravdepodobne ju osadili na miesto pôvodnej kružby pri prestavbe kostola v 15. storočí.

Severná strana sanktuária je bez okien. Na južnom priečelí kostolnej lode sa zachovali dve románske niky, z ktorých západnejšia je napoly prekrytá mladším pilierom. Dve zamurované ranogotické okná svedčia o tom, že dnešná baroková loď bola súčasťou pôvodného gotického kostola, ktorý bol dlhý 80 a široký 50 stôp. Ich kružby majú vyspelejšie kompozície ako kružby na oknách svätyne. Na rozdiel od plochých ostení sanktuária, špalety týchto okien sú jemne profilované. Pod ľavým oknom sa v stene zachovala vzácna ukážka ornamentov, ktoré evokujú predpoklad, že by tu mohlo ísť o ukážku odvodzovania kamenárskych značiek z kruhového koreňa.

Predsieň je od lode oddelená profilovanou archivoltou, ktorá pôvodne tvorila kostolný portál. Po vybudovaní veže ho zo strán zrezali a v spodnej časti rozšírili. Kamenné ranogotické pastofórium vo svätyni na evanjeliovej strane je uzavreté mosadznou mrežou z roku 1988. Kamenná nika na epištolovej strane slúžila pôvodne ako Boží hrob. Ostenie dverí do sakristie má tvar stlačeného ďatelinového listu. Klinová profilácia rebier klenby napovedá, že táto pochádza asi z 15. storočia. Pozoruhodný je jednoduchý svorník v prieniku rebier. Rebrá sú ukončené konzolami, tvorenými mužskými hermami, ktoré predstavujú snáď posledné relikty pôvodného zaklenutia svätyne zo 14. storočia. Ľudová tradícia ich stotožnila so svätým Štefanom, svätým Imrichom a svätým Ladislavom.

Pod kostolom sa zachovala (dnes neprístupná) krypta.


Kráľovičová (maď. Királyfia)[upraviť | upraviť zdroj]

Kaštieľ v Kráľovičovej (stav 1906)
Kaštieľ v Kráľovičovej (stav z júna 2010)

Dnes patrí k Hokovciam aj kedysi samostatná obec Kráľovičová (maď. Királyfia), ktorá je z obdobia rokov 1435 a 1446 doložená ako majetok rodov Királyfia a Vešenec. Roku 1466 bola spustošená, neskôr pripadla Földváryovcom, ktorí tu postavili kaštieľ, okolo ktorého vysadili dendrologicky hodnotný anglický park. Začas bola osada v majetku Coburgovcov, neskôr ju získali Zmeškalovci a Fülopovci a naostatok Migazziovci. V 19. storočí patrila k Horným Semerovciam. Koncom 19. storočia prešiel majetok manželstvom na grófa Huga Oberndorfa, ktorý ho po smrti svojej manželky predal slávnej herečke Fedák Sári. Tá ho ešte v deň zakúpenia predala barónovi Kohnerovi. Začas býval v budove hospodár holandského pôvodu Jozef Grőne, ktorý sa v tridsiatych rokoch 20. storočia odsťahoval do Kamenných Kosíh. Posledným vlastníkom kaštieľa a veľkostatku bol Izidor Horn, ten však budovu neobýval. V kaštieli mal vo vojnovom období ordináciu jeho zať Dr. Eugen Weinberger. V rokoch 2009 a 2010 bol kaštieľ renovovaný miestnym podnikateľom Štefanom Pírim.

V období druhej svetovej vojny bolo v obci vybudovaných niekoľko domov a obec bola dosídlená maďarským obyvateľstvom. Toto koncom vojny čiastočne dobrovoľne emigrovalo a čiastočne bolo po roku 1945 násilne vysídlené. Nahradilo ho obyvateľstvo z okolia Detvy, Krupiny a Hriňovej.

Z Kráľovičovej pochádza Illés Nándor (* 15. mája 1836), zakladateľ uhorského lesníctva.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov SR k 31. 12. 2013 [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2014-03-05. Dostupné online.
  3. Zoznam zvolených starostov obcí, mestských častí a primátorov miest vo voľbách do orgánov samosprávy obcí [online]. Bratislava : ŠÚ SR, rev. 2010-11-28. Juraj Kis je v zozname. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]