Interrupcia

Právny status interrupcie vo svete

Interrupcia (iné názvy: umelé prerušenie tehotenstva, umelé prerušenie ťarchavosti, umelé ukončenie tehotnosti, umelý potrat, abort, lat. abortus arteficialis) je prerušenie (ukončenie) ťarchavosti chirurgickým zákrokom alebo chemickou látkou.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) definuje prerušenie tehotenstva ako vypudenie plodu z maternice, ktorý nedosiahol schopnosť extrauterinného života, odporúča, aby bola stanovená hranica hmotnosti pre potrat 500 g, ktorá zodpovedá približne 22. týždňu gravidity.

Na otázku interrupcií neexistuje jednotný morálny a etický názor. Morálne hodnotenie, prípustnosť a zákonné vymedzenie interrupcie predstavuje pre mnohých ľudí etický problém, v niektorých krajinách sú interrupcie zakázané a ich vykonávanie je trestné, kým v iných krajinách sú do určitého časového okamihu legálne a beztrestné. Niektorí ľudia vnímajú interrupciu ako vraždu, zatiaľ čo iní ju považujú za morálne ospravedlniteľnú ako súčasť slobody jednotlivca a práva žien.

Dejiny

Umelé prerušenie resp. ukončenie tehotenstva je jav vyskytujúci sa vo všetkých spoločnostiach od nepamäti. Pri skúmaní 350 primitívnych, starobylých spoločností a spoločnosti pred dobou priemyselnej revolúcie dospel antropológ George Devereux k záveru, že „všetko nasvedčuje tomu, že prerušenie tehotenstva je absolútne univerzálny jav a že nie je možné vytvoriť ani len imaginárny spoločenský systém, v ktorom by sa ani jedna žena necítila dohnaná k prerušeniu tehotenstva“.

V primitívnych spoločnostiach nebola známa súvislosť medzi pohlavným stykom a tehotenstvom a preto sa ženy – matky ako zachovateľky života stavali na najvyšší piedestál spoločnosti. Vznikom súkromného vlastníctva sa začína hierarchia meniť, potreba udržať majetok v dedičstve vlastnej pokrvnej línie vyvoláva potrebu kontroly počatia a sexuality žien.

Od roku 1850 pred Kr. máme prvé písomné správy o ľudskom úsilí, ktoré smerovalo k regulácií počatia. K tomu bol potrebný prevratný objav, že základ nového života je spojený so súložou muža a ženy.

V staroveku sa trestnosť interrupcií posudzovala z odlišných hľadísk, ako dnes. Sankcie sa udeľovali napr. za poškodenie práv otca na potomstvo, napr. Chammu-rabiho zákonník (2250 pred Kr.) osobitne upravoval zodpovednosť človeka, ktorý spôsobil potrat dcéry plnoprávneho občana, závislého a otrokyne.

Sokrates, Platón a Aristoteles uznávali interrupcie ako formu kontroly populácie. Prelom v regulácii pôrodnosti nastal vďaka kvalifikovanému starovekému gynekológovi Soranovi z Efezu (98 – 138 pred Kr.), ktorý ako prvý odlíšil antikoncepciu od potratu.

Hippokrates vystríhal vo svojom spise pred podávaním abortív, ktoré boli v jeho časoch vysoko toxické a boli nebezpečenstvom pre samotnú ženu. Vo svojej zbierke spisov Corpus Hippocraticum sám Hippokrates odporúča žene rôzne násilné telesné cvičenia na zbavenie sa, ukončenie neželaného tehotenstva. Je síce pravda, že neodporúčal vtedy známe a používané prostriedky, ale nie z etických a morálnych dôvodov, ale jednoducho preto, že to boli jedy nebezpečné pre život ženy.^{[chýba zdroj]}

Postoj cirkvi

Prístup cirkvi, ktorý spoluformoval prístup spoločnosti k interrupciám, sa sprísnil najmä v posledných storočiach, no hriechom a zakázanou bola vždy, s rozvojom ľudského poznania života pred narodením sa len menili tresty. Zákaz interrupcií je bez dalšieho stanovený napr. v Didaché či apokryfnom listu Barnabáša. Cirkevný učiteľ Svätý Augustín (4.storočie) tvrdil, že duša nemôže prebývať v tele bez pocitov a pápež Inocent III. ešte na začiatku 13. storočia stanovil hranicu beztrestnosti potratov na čas pred pohybom plodu (17 – 20 týždeň).^{[chýba zdroj]}.

Tomáš Akvinský (13.storočie) zastával teóriu oduševnenia – animácie plodu, podľa ktorej duša vstupovala do mužského plodu v štyridsiatom, do ženského v osemdesiatom dni života. Tento názor tzv. hylomorfizmus je rozšírený v časti populácie i dnes a hovorí, ľudská duša (podľa tohto názoru v podstate za intelektová), môže existovať len v tele, vybavenom orgánmi na duchovné aktivity človeka. Akvinský vychádzal ale z Aristotelovo presvedčenia, že plod nemôže mať svoje vlastné záujmy skôr, ako má duševný život. Až od doby animácie sa teda plod považoval za človeka a prerušenie tehotenstva do doby oduševnenia bolo všeobecne akceptované v rovine tabuizovanej témy.

Postoj cirkvi k interrupciám sa vyhranil v roku 1588, keď pápež Sixtus V. svojou Immensa Aeterni Dei odsúdil umelé prerušenie tehotenstva v každej fáze. V roku 1591 však pápež Gregor XIV. opätovne potvrdil rozlišovanie medzi zabitím oduševneného a neoduševneného plodu. V praxi sa používala hranica beztrestnosti potratu ako čas, kedy žena začínala cítiť pohyby plodu. V roku 1869 pápež Pius IX. definitívne zakázal interrupcie tým, že stanovil čas oduševnenia (animácie) plodu pri počatí.

Nástup liberalizmu

Teoretické predpoklady vzniku predstavy o práve ženy na kontrolu tehotenstva vychádzajú historicky zo vzniku liberalizmu a puritánskej revolúcie v 17. storočí v Anglicku. Levellerská myšlienka „vlastníctva vlastnej osoby“ bola jasne spätá s prírodou a tvorila paralelu k myšlienke prirodzeného práva na vlastníctvo tovaru: „Príroda každému jednotlivcovi v prírode dala individuálne vlastníctvo, ktoré nesmie nik narušiť, ani ho oň pripraviť: pretože každý tým, že je sám sebou, vlastní sám seba, pretože inak by nemohol byť sám sebou, a na základe toho si nikto druhý nemôže robiť nárok, že ho oňho samého pripraví, iba ak zjavným násilím a porušením najhlavnejších zákonov prírody a zákonov rovnoprávnosti a spravodlivosti medzi človekom a človekom…“. Táto levellerská teória individualizmu, jedinečnosti indivídua špecificky ovplyvnila podmienky žien: viedla k uzákoneniu puritánskej myšlienky o manželstve ako zmluve, k zákazu biť manželku a k liberalizácii rozvodu. Kontrola nad vlastným telom je základnou súčasťou bytia jednotlivca s jeho potrebami a právami, je to pojem, ktorý je jedným z najväčších odkazov liberálnej politickej tradície.

Pre prvých obhajcov a obhajkyne kontroly pôrodnosti bolo priame spojenie medzi princípom ovládania vlastného tela a feministickými požiadavkami očividné. Ezra Heywood, až anarchistický zástanca kontroly pôrodnosti v 70. rokoch 19. storočia tvrdil, že „prirodzené právo ženy na vlastníctvo a moc nad vlastným telom je právo neoddeliteľné od inteligentnej existencie ženy“.

Reprodukčné práva nadobudli podstatne iné rozmery v kontexte priemyselnej revolúcie. V Sovietskom zväze bola liberalizácia prerušenia tehotenstva výsledkom snahy jednak ženského hnutia, jednak jej účelom bolo aj zapojenie žien do priemyselnej výroby a prelomenie feudálnych a patriarchálnych foriem života. Nástupom stalinizmu a jeho populačnej politiky boli interrupcie v Sovietskom zväze však opäť zakázané (1936). Podobne fašistické Nemecko trestalo umelé prerušenie tehotenstva árijskej ženy (od roku 1943 dokonca trestom smrti), kým pre židovské ženy alebo poškodené plody bola praktizovaná eugenická prax.

Prvou západnou krajinou, ktorá legalizovala interrupciu bol Island (1935), o tri roky neskôr Švédsko. Česko-Slovensko začalo s legalizáciou interrupcií v roku 1957, kedy povoľovalo interrupciu zo zdravotných a iných závažných dôvodov, ale len so súhlasom špeciálnej komisie.

V rokoch 1965 až 1985 liberalizovali interrupčné zákony mnohé krajiny sveta. Výnimku v Európe tvoria silne nábožensky založené Írsko a Malta, v roku 1993 sa k nim pripojilo Poľsko. Začiatkom roka 2007 schválil portugalský parlament zákon o legalizácii interrupcií do desiateho týždňa tehotenstva na žiadosť ženy v zariadeniach, ktoré sú štátom k tomu autorizované..

Objavením a rozšírením hormonálnej antikoncepčnej tabletky a iných foriem antikoncepcie sa interrupcia prestala považovať za metódu plánovania rodičovstva a ostáva skôr len „núdzovým riešením“.

Potraty a ateizmus

Pre ateistov je postoj k interrupciám niekedy odvodený z ich vnútorného morálneho cítenia. Hoci v tejto oblasti neexistujú relevantné štatistiky, väčšinová podpora práva ženy na UPT v sekulárnych štátoch ukazuje na liberálny postoj ateistov. Situáciu na Slovensku ozrejmuje výskum, podľa ktorého 100% žien-ateistiek považuje liberálny interrupčný zákon za vyhovujúci alebo dokonca príliš prísny. Medzi hlboko veriacimi ženami to bolo len 43%, kým medzi veriacimi až 77%. K otázke interrupcií sa vyjadrujú i mnohí prominentní ateisti ako evolučný biológ Richard Dawkins, zastávajúci pro-choice názor. Nie je to však pravidlom, napríklad známy konzervatívny novinár Giuliano Ferarra, hlásiaci sa k ateizmu, navrhol pre OSN takzvané moratórium na potraty.. Rovnako existuje aj Liga ateistov a agnostikov za život (Atheist and Agnostic Pro-Life League – AAPL) a ďalšie neteistické pro-life organizácie.

Potraty a niektoré iné náboženské smery

Takmer všetky kresťanské cirkvi interrupcie odmietajú, i keď sa vyskytujú výnimky a najmä v Spojených štátoch existujú aj pro-choice organizácie najmä pri presbyteriánskej cirkvi.

• Islam – Islamské učenie nie je jednotné v otázke, čo možno považovať za začiatok ľudského života. Podľa stredovekého učenca Al-Ghazalího sa život začína momentom počatia, no plod možno považovať za človeka až po 120 dňoch od momentu počatia – vtedy do tela matky vchádza anjel a vdychuje mu život. Dovtedy plod nemá dušu, takže hierarchicky je na úrovni zvieraťa. Interrupcia do 120 dní sa teda tradične tolerovala, ak bol na ňu „dobrý dôvod“. Interrupcie bez závažnej príčiny v moslimskom svete nie sú prípustné.

• Judaizmus – v židovskom náboženstve sa prelínajú u jednotlivcov názory pro-life a pro-choice. Takisto existujú aj židovské organizácie oboch názorových smerov. Vo všeobecnosti ortodoxní Židia odmietajú interrupcie, kým liberálni majú skôr benevolentný názor. Tradícia však pripúšťa interrupcie zo zdravotných dôvodov do 40 dní od momentu počatia. Judaizmus nepovažuje ľudský plod za úplnú ľudskú bytosť. V Mišne, prvom písomnom zázname Tóry, sa dokonca doslovne píše, že ak je život matky tehotenstvom ohrozený, plod musí byť usmrtený. Môže sa tak stať až do chvíle, keď je „väčšina plodu rozoznateľná“. Toto obdobie však nie je jednoznačne stanovené.

Potraty a rôzne názory a tendencie

25. apríl 2004, Washington, D.C.: Pro-choice demonštrácia Pochod za životy žien

Z hľadiska ľudsko-právnych a názorovo-etických princípov existujú dva protichodné smery (hnutia):

• Pro-Life (za život) – podľa jeho stúpencov ľudský život vzniká v okamihu počatia a práva ešte nenarodeného dieťaťa je potrebné chrániť, interrupciu považujú za vraždu. Časť stúpencov sa opiera o východiská kresťanskej mravouky, podľa ktorej život je dar od Boha a človek nemá právo ukončiť ho. Hlavnou svetovou ustanovizňou pro-life je Human Life International so sídlom v Spojených štátoch amerických. Na Slovensku je pro-life hnutie najviac reprezentované organizáciou Fórum života v mediálnej oblasti i sfére poskytovania konkrétnych služieb ,.
• Pro-Choice (za možnosť voľby) – stúpenci sú sa kompromis medzi právom plodu a právom ženy slobodne sa rozhodnúť o svojom tehotenstve. Podľa tohto hnutia má dieťa tiež právo narodiť sa ako chcené a milované. Presadzuje právo dvojíc na plánované rodičovstvo a sexualitu nezužuje len na reprodukčnú činnosť, ale chápe ju ako hodnotu. Mať dieťa je považované za zodpovedné rozhodnutie a preto sa presadzuje myšlienka „od interrupcií k antikoncepcii“. Materskou organizáciou ľudí angažujúcich sa v inštitúciach tohto prúdu je IPPF – Federácia pre plánované rodičovstvo, založená Margaret Sangerovou, s mnohými národnými členskými organizáciami – na Slovensku Spoločnosť pre plánované rodičovstvo a výchovu k rodičovstvu. Vedúcimi osobnosťami sú Oľga Pietruchová a Andrea Lamačková zo združenia Možnosť voľby.

Organizácie pro-life i pro-choice sa vytvárajú rovnako aj v rôznych iných prostrediach – vo svete existujú pro-life iniciatívy ľudí s homosexuálnou alebo transsexuálnou orientáciou tiež aj feministické pro-life hnutie. Na druhej strane rovnako existujú pro-choice kresťansky založené organizácie ako Catholics for Free Choice.

Druhy interrupcií

Podľa legálnosti (v slovenskej legislatíve)

Legálne

• Miniinterupcia (tzv. podtlaková metóda)
  • U žien, ktoré ešte nerodili sa môže vykonávať do 45 dní od prvého dňa poslednej menštruácie a u žien, ktoré už rodili do 55. dňa.
  • Je to podtlakové vysávanie maternice pomocou trubice napojenej na vysávací prístroj – vacuum exhauscia. Cez roztiahnuté maternicové hrdlo sa do maternice vsunie plastická trubička s ostrým hrotom. Je pripojená na silnú vývevu, podobnú vysávaču, ale s 29-krát silnejším účinkom. Výveva vysaje embryo do nádoby.
• Kyretáž (výškrab dutiny maternice)
  • Vykonáva sa od 8. do 12. týždňa, kedy je už zárodok veľký na to, aby prešiel hrdlom vysávača (vacuum exhauscia).
  • Lekár musí rozšíriť maternicové hrdlo kovovými dilatátormi natoľko, aby mohol vsunúť do maternice príslušné nástroje – kyretu a abortové kliešte. Od 12. týždňa tehotenstva je plod už príliš veľký na to, aby prešiel maternicovým hrdlom. To, že lekár zákrok vykonal správne, spozná podľa charakteristického škrabavého zvuku a citu v prstoch pri revízii dutiny maternice a tiež kontrolou ultrazvukovým vyšetrením. Tento zákrok sa robí v celkovej anestézii, žena je v stave narkózy. Práca s kyretou nesie so sebou určité riziká. Kyretáž je takpovediac práca naslepo. Lekár pracuje iba pomocou hmatu, s veľkou opatrnosťou, aby neperforoval silne krvou a žliazkami presiaknutú – až špongióznu stenu maternice. Pri jej poškodení môže dojsť ku krvácaniu do brušnej dutiny, k infekcii, či iným komplikáciám.
• Potratová tabletka
  • Ide o perorálne užitie tabletky, ktorá vyvolá potrat tým, že zablokuje účinok hormónu progesterónu, ktorý je nevyhnutný na udržanie tehotenstva. Môže sa použiť až do 9. týždňa tehotenstva. Metóda je k žene oveľa šetrnejšia, ako iné spôsoby interrupcie. Najznámejšou tabletkou je Mifepriston, ktorý zatiaľ na Slovensku nie je registrovaný, ale používa sa v mnohých západoeurópskych štátoch (napr. v Nemecku, Francúzsku alebo Anglicku).

Sovietsky plagát ku kriminálnym potratom (r. 1925)

Nelegálne

• Kriminálny potrat je potrat, ktorý si vyvolá žena sama alebo ho vykoná iná neskúsená osoba, príp. lekár bez zákonného oprávnenia. V minulosti si ženy vyvolávali potraty rôznymi manipuláciami : mechanickými spôsobmi, užívaním liekov, hormónov, ba aj takých prípravkov, ktoré zapríčinili otravu krvi. Tento druh potratu môže spôsobiť často okrem trvalej neplodnosti aj smrť ženy. Vykonávatelia sa dopúšťajú trestného činu (aj ženy, ktoré si takýto potrat nechajú urobiť).

Postup pri vykonaní interrupcie na Slovensku

Výkon interrupcie sa riadi podľa Zákona 73/1986 Zb. a príslušnej vyhlášky Ministerstva zdravotníctva.

Začiatkom celého procesu je zistenie, že je žena tehotná. Lekár jej urobí vyšetrenie a potvrdí, že je ťarchavá. V tomto momente má žena dve možnosti: donosiť dieťa alebo požiadať o interrupciu.

Na Slovensku je uzákonená legálna interrupcia do 12. týždňa tehotenstva. Do 8. týždňa sa vykonáva tzv. miniinterrupcia, od 8. – 12. sa vykonáva interrupcia (kyretáž). V 16 – 18. týždni sa môže vykonať odber z plodovej vody – amniocentéza na genetické vyšetrenie plodu. Amniocentéza je indikovaná pri podozrení na genetickú anomáliu (napr. Downovho syndrómu) alebo u rodičiek nad 35 rokov . Pri zistení genetickej chyby bola povolená výnimka, interrupcia sa mohla vykonať do 24. týždňa, ústavný súd SR ju ale v roku 2007 zrušil s odôvodnením, že je jej výkon upravený len vyhláškou ministerstva zdravotníctva a nie zákonom, čo sa považuje za protiústavné.

Ak sa teda tehotenstvo ženy nachádza v povolenom intervale, gynekológ jej dá na vyplnenie „Žiadosť o umelé prerušenie tehotenstva a hlásenie potratu“. V nej vyplní osobné údaje, ale nie dôvod, pre ktorý sa žena rozhodla podstúpiť potrat, ten je anonymný. Svojim podpisom potvrdí, že bola oboznámená s rizikom, vyplývajúcim z tohto zákroku a že bola poučená o antikoncepcii.^{[chýba zdroj]}

Ak je rodičkou maloletá do 15 rokov, lekár jej potrat odporučí zo zdravotných dôvodov a kontaktuje políciu pre zneužívanie maloletej, ak má od 15 do 16 rokov, na interrupciu potrebuje podpis zákonného zástupcu.

„Žiadosť o umelé prerušenie tehotenstva a hlásenie potratu“ sa vypĺňa trojmo, dva exempláre pre zdravotnícke potreby a jeden pre štatistický úrad. Za každú interrupciu žena zaplatí ca. 7000 Sk (údaj k roku 2007). Ak ťarchavosť ohrozuje život ženy, za umelé prerušenie tehotenstva sa neplatí. Taktiež ženy po 40. roku neplatia za interrupciu kvôli možným zdravotným komplikáciám v tehotnosti.

V priebehu šiestich mesiacov sa nesmie žena podrobiť viac ako jednej interrupcii.

V určený deň sa ráno žena prihlási v nemocnici, kde je podrobená potrebným vyšetreniam. Samotná interrupcia netrvá dlho, približne 2-5 minút. Vykonáva ju lekár – gynekológ, ktorý má k dispozícii jednu až dve zdravotné sestry, súčasťou tímu je anestéziológ a jeho zdravotná sestra. Žena je počas zákroku v anestéze. Po zákroku žena asi dve hodiny leží v pokoji a ešte v ten deň opúšťa nemocnicu.

Riziko zákroku

Hoci je dnes interrupcia vykonávaná ako štandardný medicínsky zákrok, prináša isté riziko poškodenia a následnej straty fertility najmä u žien, ktoré ešte nerodili. O riziku spojenom so zákrokom je lekár povinný ženu pri konzultácii upozorniť.Najčastejšie riziká sú: následné tehotenstvá končiace spontánnym potratom, keďže hrdlo maternice je veľmi voľné, najmä ak bola vykonaná kyretáž, možnosť tvorenia sa zrastov v maternici, čo zabraňuje uloženiu sa zárodku v nej, v niekoľkých prípadoch dokonca rôzne formy rakoviny, ďalej zápaly vajcovodov a pod.

Psychické riziká

Interrupcia neraz so sebou prináša celý rad psychických problémov, od ľahších až po najťažšie formy depresií, tzv. citové vyprázdnenie (ang. roboter feeling), keď žena nie je schopná prejaviť svoje emócie, poruchy spánku a úzkostné stavy. Väčšinou sa o týchto problémoch hovorí ako o postabortálnom syndróme a zasahujú neraz aj druhého partnera – tiež sa môžu objaviť depresie, dokumentované je zanedbávanie hygienických návykov, odcudzenie sa partnerov a podobne. Psychické poruchy v rôznej miere sa vyskytujú asi u 65 percent žien (niektoré údaje hovoria aj o vyššom počte), ktoré podstúpili interrupciu..

Podľa novozélandskej štúdie, vykonanej celkove na vzorke 71 žien (35 do 20 a 36 nad 20 rokov) po potrate, 81% z nich uvádzalo ťaživé spomienky smerom k dieťaťu, 73% sa nevedelo zbaviť spomienok na potratovú skúsenosť, 69% cítilo citové prázdno, 54% malo nočné mory, 35% hovorilo o videniach svojho nenarodeného dieťaťa, 23% hlásilo rôzne halucinácie, 96% sa cítilo ako jedinec, kto ukončil život svojho dieťaťa a 72% hovorilo, že im chýbala nejaká viera alebo opora v čase potratu.

Výsledky štúdii sa však rôznia, niektoré ukazujú na optimistickejšie závery.

Napríklad podľa štúdie, ktorá sa zameriavala na potraty zo zdravotných dôvodov, uverejnenej v British journal of psychiatry iba menšina žien (10%) trpí vážnejšie alebo trvalo. Psychózami trpí iba 0,003% a aj tu ide zväčša o prejavy predchádzajúcich psychických ochorení. Psychické problémy sú častejšie v slabších sociálnych skupinách a u žien, ktoré pochádzajú z prostredia odmietajúceho potraty.

Fínska štúdia vykonaná v rokoch 1987 až 1994 Fínskym národným a výskumným rozvojovým centrom pre sociálnu starostlivosť a rodinu (STAKES) publikovaná v renomovanom periodiku European Journal of Public Health hovorí o vysokej miere samovrážd po potratoch. Podľa záverov tohoto výskumu je najvyššia miera samovrážd práve u žien po interrupcií – až o 248 % vyššie riziko samovraždy, vraždy alebo nehody ako pri netehotných ženách, dvakrát vyššie ako pri spontánnych potratoch a šesťkrát vyššia ako pri rodiacich ženách. Prieskum bol robený na základe úmrtných listov všetkých žien od 15 do 49 rokov zomrelých v priebehu rokov 1987 – 1994. Týchto žien bolo spolu 9192.,. Slovenský výťah zo štúdie je na stránke občianskeho združenia Pastor Bonus, ktoré sa podieľalo na kontroverznej bilbordovej kampani proti potratom.

Etické postoje k interrupciám

V morálnych názoroch na umelé prerušenie tehotenstva sa môžeme stretnúť s viacerými odlišnými prístupmi.

V otázke prijateľnosti interrupcií súťažia dva krajné etické postoje: etika princípov vs. etika konzekvencií. Liberálny názor uznáva, že umelé prerušenie tehotenstva je určitý morálny problém, pretože znamená zmarenie vyvíjajúceho sa ľudského života. Napriek tomu je podľa tohto názoru morálne ospravedlniteľné v závažných prípadoch ako je chybný vývoj plodu, ohrozenie zdravia alebo života matky, no i v prípade, ak by pokračovanie tehotenstva znamenalo pre matku závažný osobný problém.

Na druhej strane sa objavujú nesúhlasné názory. Judith Jarvis Thomson uvádza argument, že tehotná žena nie je pod žiadnym tlakom podporovať plod proti jej prianiu, keďže tehotenstvo je len zriedka výsledkom niečoho nepredvídateľného a nedohodnuteľného a ani v týchto prípadoch to nie je dieťa, ktoré ublížilo žene.

Medzi nimi osciluje tzv. diferencujúci prístup. Postoj niektorých ľudí sa odvíja od toho, kedy je interrupcia vykonaná: kým v skorom štádiu prevládajú liberálne názory umožňujúce žene slobodu voľby, v neskoršom štádiu sú to postoje konzervatívne, chrániace právo plodu na život. Podľa L. W. Sumnera ide o „implicitné rozpoznanie základnej asymetrie v prvom rade nevytvárať nový život a voľbou zahubiť nový život, ktorý už bol stvorený“. Vychádzajúc z diferencujúceho prístupu, je pre vyslovenie etického stanoviska k umelému prerušeniu tehotenstva dôležité stanovenie hranice morálneho statusu človeka.

Názory na počiatok ľudského života

Problematickosť interrupcií spočíva v tom, že nie je jasné, kedy v priebehu svojho vývoja začína byť človek človekom. Najčastejšie sú spomínané tieto kritériá:

• vedomie – podľa niektorých názorov sa človek stáva človekom až s rozvojom individuálneho vedomia
• schopnosť vnímať – inou (z časového hľadiska skoršou) hranicou je schopnosť vnímať. Ide vlastne o obrátenú aplikáciu základného kritéria ľudskej smrti (žiadna mozgová aktivita). Podľa zástancov práva na interrupciu u plodu dochádza k potrebnému vývoju mozgu až medzi 20. a 40. týždňom tehotenstva a pred 26. týždňom tehotenstva nie je funkčný, kým odporcovia interrupcií uvádzajú, že aktivita mozgu býva zaznamenaná už 54 dní po počatí.

• počatie – podľa ďalšieho postoja je ľudský plod človekom od počatia. Jedným z argumentov je fakt, že genetický kód oplodnenej bunky sa odlišuje od genetických kódov oboch rodičov; bunka nie je súčasťou tela ženy. Genetický kód oplodnenej bunky je navyše nepochybne genetickým kódom človeka.

Otázka práva na život a jeho ochrany od počatia

Konzervatívny názor vychádza z toho, že život človeka začína splynutím oboch pohlavných buniek – vajíčka a spermie – a od počiatku má morálny status človeka a teda právo na ochranu života. Rozhodovanie ženy je možné pred pohlavným stykom, v prípade otehotnenia už musí rešpektovať vzniknutý život a nemá právo ho zahubiť. Pre niektorých zástancov tohto názoru je prípustná interrupcia v prípade ohrozenia života ženy alebo počatia v dôsledku znásilnenia, iní odmietajú aj tieto výnimky. "Vzhľadom na to, že sa ľudský život začína počatím a končí prirodzenou smrťou, ochrana ľudského života trvá od počatia až po prirodzenú smrť."

Otázka osobnej slobody ženy

Rozhodovanie o pokračovaní tehotenstva je podľa liberálneho postoja pre ženu neoddeliteľne späté s jej osobnou slobodou, súkromím a telesnou integritou. Jedným z argumentov zástancov liberálnej interrupčnej legislatívy je tvrdenie, že štát nemá právo zasahovať do súkromia ženy a rozhodnutie musí byť ponechané na ňu. „Sloboda rozhodovania v otázke interrupcií je súčasťou slobody, ktorú majú ľudia, aby mohli prijímať vlastné náboženské rozhodnutia“.

Otázka práv otcov

Súčasná legislatíva nastoľuje etické otázky aj vzhľadom na nerovnoprávne postavenie oboch rodičov pri rozhodovaní o pokračovaní života ich potomka, keďže otcovi sú v tejto veci odňaté všetky práva: "...i keď sme si pred zákonom všetci rovní, počaté dieťa je len dieťaťom matky, otec podľa zákona o umelých potratoch nemá žiadne právo. Žena môže ísť na potrat bez vedomia otca dieťaťa, dokonca proti jeho vôli. Muž nemá žiaden prostriedok, ako tomu zabrániť, i keby chcel, aby sa dieťa narodilo."

Právne postoje k interrupciám

Jednotný právny názor na interrupcie vo svete neexistuje. V niektorých krajinách je téma legálnej úpravy interrupcií súčasťou politickej agendy a snahy o zmenu daného stavu. Ku krajinám, kde sú interrupcie zakázané a kriminalizované patrí väčšina afrických a arabských krajín, juhovýchodnej Ázie a niektoré krajiny Latinskej Ameriky. Z Európy k nim patria Andorra, Írsko, Lichtenštajnsko, Malta, Poľsko a San Maríno. Niektoré krajiny povoľujú výnimky v prípade otehotnenia v následku znásilnenia alebo ohrozenia zdravia respektíve života ženy. Ostatné krajiny Európy, severnej Ameriky a niektoré iné štáty umožňujú prerušenie tehotenstva do určitej časovej hranice (spravidla konca prvého trimestra). Dlhší časový úsek býva povolený v prípade poškodenia plodu, genetickej vývojovej poruchy alebo ohrozenia zdravia alebo života ženy.

Iné projekty

• Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Interrupcia

Externé odkazy

• Interrupcie z pohľadu európskeho a amerického práva
• Právna analýza legálneho stavu interrupcií z pohladu medzinárodných a národných právnych systémov