Ludvík Svoboda (prezident)
| Ludvík Svoboda | ||||||||
.JPG) | ||||||||
 | ||||||||
| 8. prezident Česko-Slovenska | ||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| V úrade 30. marec 1968 – 28. máj 1975 | ||||||||
| ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Narodenie | 25. november 1895 Hroznatín, Rakúsko-Uhorsko | |||||||
| Úmrtie | 20. september 1979 Praha, Česko-Slovensko | |||||||
| Politická strana | KSČ | |||||||
| Odkazy | ||||||||
 | Ludvík Svoboda (multimediálne súbory) | |||||||
Ludvík Svoboda (* 25. november 1895, Hroznatín – † 20. september 1979, Praha) bol česko-slovenský generál a prezident, nositeľ titulov hrdina ČSSR a ZSSR. V rokoch 1968 až 1975 bol prezidentom Československej socialistickej republiky.
Život
Mladosť a prvá svetová vojna
Narodil sa v Hroznatíne na Českomoravskej vysočine. Študoval na vyššej poľnohospodárskej škole (dvojročnej, bez maturity), v roku 1915 ako absolvent nastúpil do rakúsko-uhorskej armády a stal sa účastníkom prvej svetovej vojny. Ešte toho istého roku bol na východnom fronte zajatý. V roku 1916 vstúpil do Česko-slovenských légií v Rusku, kde bojoval do roku 1920. V septembri 1920 sa v hodnosti kapitána vrátil cez USA do Česko-Slovenska. Po návrate a demobilizácii pracoval na otcovom hospodárstve. Od jesene roku 1921 sa vrátil do česko-slovenskej armády, slúžil na Podkarpatskej Rusi (1923-31), neskôr vyučoval maďarčinu na vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave (1931-34). Od roku 1934 do 1938 bol veliteľom práporu v Kroměříži.
Druhá svetová vojna
Po mobilizácii v septembri 1938 sa prihlásil ako dobrovoľník k službe na hraniciach. Po rozbití Česko-Slovenska hitlerovským Nemeckom sa podieľal na ilegálnych aktivitách a v júni 1939 emigroval do Poľska, kde organizoval česko-slovenskú jednotku. Po porážke Poľska v úvode druhej svetovej vojny bol zajatý Červenou armádou, internovaný a odsúdený na smrť ako špión (rozsudok však vzápätí bol zrušený (špekuluje sa, že Svoboda bol agentom sovietskej kontrarozviedky).
Po prepadnutí ZSSR Nemeckom (1941) vstúpil do novoustanovovaných bojových jednotiek Čechoslovákov bojujúcich po boku Červenej armády, kde rýchlo stúpal v hodnostiach. V decembri 1941 bol prevelený do Buzuluku, kde sa formovala vznikajúca česko-slovenská jednotka. Po jej sformovaní v hodnosti plukovníka sa stal jej veliteľom. 30. januára 1943 bola jednotka odoslaná na front. Čoskoro sa začal podieľať na rozširovaní jednotky. V decembri 1943 až januári 1944 sa 1. česko-slovenská samostatná brigáda zúčastnila na oslobodzovaní miest: Vasilkov, Fastov, Bila Cerkva a obce Žaškova.
V marci 1944 bola brigáda stiahnutá z frontu a začala sa doplňovať, jej rast sa zavŕšil vytvorením 1. česko-slovenského armádneho zboru (10. apríl 1944). Tejto jednotke velil brigádny generál Jan Kratochvíl. Ludvík Svoboda v hodnosti brigádneho generála (povýšený v decembri 1943) velil najprv jej 1. brigáde, neskôr od 10. septembra 1944 aj zboru[1]. Zbor sa od septembra 1944 účastnil karpatsko-duklianskej operácie, kde 6. októbra dosiahol ako prvá česko-slovenská zahraničná pozemná jednotka hranice Česko-Slovenska. Svoboda viedol jednotky počas celého obdobia oslobodzovacích bojov, ťažkými bojmi pri Liptovskom Mikuláši a Polome. V roku 1945 sa stal divíznym generálom a vo vláde Zdeňka Fierliengera ustanovenej 4. apríla 1945 v Košiciach sa stal ministrom obrany ČSR ako nestranník (hoci je pravdepodobné, že v tom čase už bol tajným členom KSČ).
Povojnové obdobie
Jeho lojalita ku KSČ, ktorej si demokratické strany neboli vedomé, bola jedným z kľúčových prvkov vo februárovom prevrate. Svoboda vtedy údajne oznámil prezidentovi Benešovi, že „armádu nepovediem proti ľudu. Armáda ide s ľudom“ [chýba zdroj]. Zato ho niektorí pokladajú za komunistického trójskeho koňa vo vláde a ozbrojených silách. Oficiálne vstúpil do KSČ 11. októbra 1948.
Začiatkom 50. rokov bol odstránený z politiky a krátky čas - počas procesu s Rudolfom Slánským v roku 1952 - väznený. Po prepustení pracoval ako pomocný robotník a účtovník na JZD v rodnej obci.
Po roku 1954 sa postupne vracia do politického života. V r. 1954-1964 je členom predsedníctva Národného zhromaždenia, dlhé roky bol predsedom Zväzu protifašistických bojovníkov, v r. 1955-1958 náčelníkom Vojenské akademie K. Gottwalda v Hranicích, potom náčelníkom Vojenského historického ústavu v Prahe.
V rámci Pražskej jari bol na podnet Alexandra Dubčeka 30. marca 1968 zvolený za prezidenta po abdikácii Antonína Novotného. Svoju odhodlanosť o nadviazania kontinuity s predchádzajúcimi prezidentmi symbolicky vyjadril položením kvetín na hroby nielen Klementa Gottwalda a Antonína Zápotockého, ale i T.G. Masaryka a Edvarda Beneša.
Počas augustovej okupácie na jednej strane odmietol vymenovať robotnícko-roľnícku vládu Vasila Biľaka, Aloisa Indru, Drahomíra Kolderu a Jozefa Lenárta, na druhej strane sa v nasledujúcich rokoch podieľal na tzv. normalizácii. 29. mája 1975, keď sa napriek dlhodobým zdravotným problémom odmietal vzdať prezidentskej funkcie, Federálne zhromaždenie prijalo zvláštny zákon, na základe ktorého bol zbavený prezidentskej funkcie.
Svoje zážitky z bojov druhej svetovej vojny zobrazil v knihách Z Buzuluku do Prahy (1960) a Cestami života (1971).
Vyznamenania
Ludvík Svoboda je nositeľ titulu hrdina Sovietskeho zväzu (1965), hrdina ČSSR (1965, 1970 a 1975), tiež Radu SNP I. triedy (1945), Česko-slovenského vojnového kríža 1939 (1943, 1945 a 1946), Česko-slovenského radu bieleho leva (1955), Radu Víťazného februára (1973) a niekoľkých ďalších vyznamenaní.
Referencie
- ↑ Žišková-Moroňová, K. a kolektív: Dejiny Slovenského národného povstania 1944 - 5. zväzok. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 442
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ludvík Svoboda (prezident)
Externé odkazy
.png) |
| .svg) | |