Iránsko-iracká vojna
| Iránsko-iracká vojna | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
 Z ľavého horného rohu: iránske dieťa na fronte; telá Iráncov zabitých Iračanmi; mudžahedínovia zabití počas operácie Mersad iránskou armádou; iránska armáda so ZU-23-2; znovudobytie Chorramšahru iránskymi silami; americká loď USS Stark omylom zasiahnutá irackou raketou Exocet 17. mája 1987. | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
 IránPodpora
|
.svg){kind=small} IrakPodpora
| ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| Chomejní
|
Saddám Husajn
| ||||||||
| Sila | |||||||||
| Na začiatku vojny: 110 000-150 000 vojakov 1700-2100 tankov 1000 ozbr. vozidiel 750 helikoptér Po irackom stiahnutí z Iránu v 1982: 350 000 vojakov 700 tankov 2700 ozbr. vozidiel 700 helikoptér Na konci vojny: 900 000 vojakov 1000 tankov 800 ozbr. vozidiel 70-90 helikoptér |
Na začiatku vojny: 200 000 vojakov 2800 tankov 350 helikoptér Po irackom stiahnutí z Iránu v 1982: 175 000 vojakov 1200 tankov 2300 ozbr. vozidiel 180 helikoptér Na konci vojny: 1 500 000 vojakov 5000 tankov 1000 helikoptér | ||||||||
| Straty | |||||||||
| 123 220-160 000 mŕtvych (podľa Iránu) 200 000-600 000 mŕtvych (iné odhady) 800 000 mŕtvych (podľa Iraku) 1 000 000+ mŕtvych (iné odhady) 320 000-500 000 zranených 40 000-42 875 zajatých Ekonomické straty: 627 miliárd $ |
105 000-375 000 mŕtvych 250 000-500 000 mŕtvych (iné odhady) 400 000 zranených 70 000 zajatých Ekonomické straty: 531 miliárd $ | ||||||||
- Tento článok sa zaoberá vojenským konfliktom na Blízkom východe, ktorý sa odohral v rokoch 1980 až 1988. Informácie o vojne proti Iraku, označovanou aj „Vojna v Perzskom zálive“ sú v článku Druhá vojna v Perzskom zálive. Vojna v Iraku z roku 2003 sa nachádza v článku Tretia vojna v Perzskom zálive. Vojny, týkajúce sa Iraku možno nájsť tu.
Iracko-iránska vojna alebo Prvá vojna v Perzskom zálive, v Iráne nazývaná aj Predpísaná vojna (جنگ تحمیلی), bola vojnou medzi Irakom a Iránom, ktorá trvala od septembra 1980 do augusta 1988. Pôvodne bola označovaná aj ako Vojna v Perzskom zálive a od ďalšej vojny v tomto regióne v roku 1991 ako Prvá vojna v Perzskom zálive. Vojna začala po tom, ako Irak vstúpil do Iránu 22. septembra 1980 po dlhotrvajúcich cezhraničných konfliktoch.
Príčiny
 |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
Pokus Sovietskeho zväzu sprostredkovať v roku 1973 rokovania medzi stranou BAAS a Kurdami ako aj medzi Irakom a Iránom, ktorý podporoval Kurdov boli neúspešné, ale po summite v Rabate v októbri 1974 sa jordánskemu kráľovi Husajnovi podarilo dohodnúť predbežnú schôdzku medzi predstaviteľmi Iraku a Iránu. V januári 1975 nasledovala v Istanbule schôdzka medzi oboma stranami na ministerskej úrovni a separátne diskusie s prezidentom Sadatom a Boumedianom. Výsledkom týchto jednaní bola alžírska dohoda, ktorú uzatvorili Saddám Husajn a šah na začiatku marca 1975. Táto dohoda prakticky ukončila boje v Kurdistane a pripravila cestu pre rýchle a permanentné vytýčenie spornej iracko–iránskej hranice. Potom, ako sa Iránci stiahli, kurdský odpor sa zrútil. Iránci dokonca pohrozili, že sa pridajú k Iračanom a spoločne zaútočia na Kurdov, pokiaľ nebudú ochotní prijať podmienky dohody.
Po podpise Alžírskej zmluvy dobré vzťahy medzi Bagdadom a Teheránom trvali do šahovho pádu vo februári 1979. Navzdory zreteľným a významným rozdielom v politickej kultúre oboch zemí bolo zjavné, že hlavné faktory, ktoré sa podieľali na vzostupe „náboženskej“ opozície v Iráne v 70. rokoch sa svojim charakterom a koreňmi nelíšili od impulzov diania zaznamenaných v tom istom období v Iraku. Keď bolo stále zrejmejšie, že pád šaha je neodvratný, strana BAAS začala nadväzovať kontakty s opozíciou.
Nástup iránskej revolúcie bol pre Saddáma nepopierateľne nevítanou udalosťou, ale nezostávalo mu nič iné ako uznať nový režim čo sa stalo 12. februára 1979 deň po prevrate. Napätie v iracko – iránskych vzťahoch rýchlo rástlo. Opäť sa začal starý spor o ostrovy v Perzskom zálive. V roku 1979 a prvej polovici roku 1980 napätie vzrastalo, zvlášť keď sa Iránci netajili tím, že by radi vyviezli islamskú revolúciu do Iraku, Saudskej Arábie a ďalších štátov Perzského zálivu.
V júni 1979 podnikol Irak letecký útok na Irán, následne nasledovalo formálne ospravedlnenie, ale k podobným incidentom dochádzalo pravidelne a od februára do septembra 1980 boli takmer na dennom poriadku. V novembri, niekoľko dní pred obsadením veľvyslanectva USA v Teheráne, varoval Irak Irán, že bude treba prehodnotiť alžírsku zmluvu a že sa Irán bude musieť vzdať troch ostrovov v Perzskom zálive. Príčina konfliktu medzi oboma krajinami sa nachádzala hlavne v územných sporoch.
Saddám Husajn precenil, do akej miery šiitská populácia v Iraku sympatizovala s myšlienkou nastolenia teokratického režimu v krajine a prípadne bola ochotná ho podporovať. Saddám mal odhodlanie získať úplnú kontrolu nad všetkými sférami politického života, ale iránska revolúcia bola vnímaná ako niečo, čo tento absolútny vplyv môže ohroziť. Taktiež podcenil silu vlasteneckého a islamského zanietenia, ktorý iránska revolúcia vzbudila v Iráne, a dospel k záveru, že zjavný chaos, ktorý panoval v iránskych vojenských jednotkách, mu dáva príležitosť zbaviť sa Chomejního režimu. Víťazstvo by mu zaručilo absolútnu vládu v Iraku, ovládnutie svätých miest Karbalá a Nadžaf a že oslabený Irán bude možno ochotnejší spolupracovať s Irakom.
Vidina výhod rýchleho a oslnivého víťazstva nad Iránom zabránila realistickejšie zhodnotiť strategickú situáciu. Predovšetkým bolo skutočnosťou, že počet Iráncov bol zhruba trikrát vyšší ako Iračanov (42 : 13,5 mil.) Teherán delilo od Bagdadu asi 850 km, z ktorých 650 leží na území Iránu a spoločná hranica s dĺžkou 1 300 km.
Boje
V prvej polovici roku 1980 dochádzalo stále častejšie k obojstranným výpadom za hranice a v apríli Iračania vysťahovali do Iránu 40 000 šiitov „iránskeho pôvodu“. V júni došlo k prerušeniu diplomatických vzťahov. 17. septembra Saddám oznámil, že mieni vypovedať alžírsku zmluvu a o niekoľko dní neskôr sa začalo naozaj bojovať. V priebehu prvých mesiacov do apríla 1981 sa zdalo, že sú úspešnejší Iračania. Do konca roku 1980 sa zmocnili významného oporného bodu mesta Chorramšahr. Navzdory irackým úspechom sa iránskym leteckým silám podarilo poškodiť ťažobné a priemyslové zariadenia v oblasti Basry do tej miery, že Irak nebol schopný exportovať ropu zo svojich južných ropných polí. Koncom apríla 1981 Iránci začali skutočný protiúder. V nasledujúcich mesiacoch boli Iračania zatlačení späť k medzištátnej hranici. Podporu Iránu vyjadrili len Sýria a Líbya – v konflikte sa však neangažovali. Sýria len prijala utečencov a v apríli 1982 uzavrela iracký ropovod vedúci cez jej územie. Jordánsko sa postavilo na stranu Iraku a Kuvajt nahradil Basru ako hlavný námorný prístav Iraku. Štáty Perzského zálivu od vypuknutia vojny začali Iraku poskytovať značne vysoké pôžičky.
V septembri 1981 boli Iračania vytlačení z Ábádánu a Saddám vyzval k mesačnému pokoju zbraní v súvislosti zo začiatkom mesiacu ramadán, čo Iránci odmietli. V apríli 1982 začali ofenzívu, ktorá vyvrcholila dobytím Chorramšahru v máji. Opätovné dobytie tohto strategicky významného mesta bolo rozhodujúcim zlomovým bodom vo vývoji vojny. Za daného stavu sa Saddám snažil nájsť nejaké riešenie, ktoré by mu umožnilo boje ukončiť a nestratiť pritom tvár. V tejto dobe ale už Chomejní úspešne vydával vojnu za iránsku národnú krížovú výpravu, ktorej cieľom bolo vyhnať Saddáma z krajiny.
V júni 1982 iránske vojská prenikli na predmestie Basry, ale Iračanom sa však podarilo, za cenu nesmiernych strát, zabrániť Iráncom v ďalšom postupe. Presun bojov na iracké územie mal za dôsledok, že Sovieti, hlavný dodávateľ irackých zbraní sa už nemohli chovať nezúčastnene a v priebehu roku 1982 svoje dodávky obnovili (ktoré prerušili začatím konfliktu bez konzultácie so ZSSR). Aj USA z pochopiteľných dôvodov podporovali skôr Irak. Začiatkom roku 1984 Iránčania stále zotrvávali vo svojich zákopoch v močaristej krajine na západ od Šatt al-Arab.
Od začiatku roku 1981 boli Iračania v defenzíve a s výnimkou krátkeho a neúspešného výpadu z marca 1983. Nedokázali zasadiť Iránu vážny úder. Napriek tomu, že k stretom dochádzalo naďalej pravidelne, ani jedna z armád nebola schopná dosiahnuť na vojnovom poli rozhodujúcich výhod a obe strany sa dva a pol roka do počiatku roku 1986, iba vzájomne ostreľovali zo svojich pozícií na irackom území. V prvých mesiacoch roku 1984 keď obe strany, a predovšetkým Irak, začali napádať ropné tankery plaviace vo vodách Perzského zálivu. „Tankerová vojna“ potom s prestávkami pokračovala v rokoch 1984 – 85. Iračania sa v snahe vyhnúť porážke nasadili bojový plyn proti iránskym jednotkám. Vo februári 1986 Iránčania podnikli prekvapivý útok na polostrov Fao na irackom brehu Šatt al-Arabu, ktorý sa im podarilo obsadiť, hlbšie do vnútra Iraku už ich postup však nepokračoval. Vojna mala za následok prehĺbenie závislosti Iraku na Západe a prozápadných konzervatívnych arabských štátoch, a to vrátane Egypta a Jordánska.
Neschopnosť Iraku uštedriť Iránu bleskovú porážku vyvolala vážne politické a ekonomické tlaky, ktoré otriasli pozíciou vládnuceho irackého režimu. Režim sa v priebehu vojny dokázal udržať pri moci jedine vďaka propagande, hrozbám a nasadeniu bezpečnostných zložiek. V priebehu vojny mnoho šiitov, Kurdov a komunistov bolo uväznených a popravených.
Šítsko-kurdsko-komunistická opozícia bola však výrazne oslabená skutočnosťou, že tieto tri skupiny buď spolu nedokázali spolupracovať, alebo boli vzájomne znepriatelené. Iracký režim si zachoval tiež charakter, aký mal predtým – rozhodovacie právomoci Saddáma Husajna naďalej rástli. V júli 1982 bol počet členov Rady revolučného velenia (RRV) znížený na deväť. V novembri 1982 bola oznámená, poprava ministra zdravotníctva. V októbri 1983 prišli o svoje posty dvaja z nevlastných bratov Saddáma Husajna – Barzán a Wathbán. Režim navyše pokračoval v popravovaní svojich oponentov. V priebehu rokov 1983 – 1985 sa postupne objavovali správy o popravách členov IKS, šiítskych a kurdských organizácií.
Počas prvých dvoch rokov vojny mal režim stále ešte k dispozícii dostatok fondov k tomu, aby dokázal uchrániť irackú spoločnosť pred nedostatkom a zavedením prídelového systému. Z počiatku si ľudia mohli v obchodoch voľne vyberať zo širokého sortimentu tovaru. Tiež významné rozvojové projekty pokračovali a k ich spomaleniu alebo zastaveniu došlo až v rokoch 1983 – 84. V roku 1983 však iracká spoločnosť začala pociťovať núdzu. Životné náklady prudko vzrástli, dinár devalvoval. Jednotlivci boli „žiadaní“ aby „darovali“ peniaze a šperky – týmto spôsobom bolo zhromaždené asi 400 miliónov amerických dolárov. Do augusta 1983 poklesli zahraničné rezervy Iraku na 3 miliardy dolárov (z 30 miliárd dolárov na konci roka 1980) a krajina bola takmer úplne závislá na daroch SA a krajinách Perzského zálivu a z predaja ropy.
Jedným z významných dôsledkov vojny bolo, že sa urýchlila expanzia privátneho sektoru hospodárstva. V lete roku 1982 bol schválený zákon č. 113, ktorý podporoval investície súkromných a zmiešaných priemyselných spoločností. Poľnohospodárstvo sa vyvíjalo podobným smerom. Napriek štátnym investíciám do poľnohospodárskej oblasti sa nepodarilo výrazne zvýšiť produkciu. Irak bol nútený v pomerne veľkej miere nakupovať potraviny. Od januára 1983 sa začali uplatňovať opatrenia irackého ministerstva poľnohospodárstva, podľa nich bola pôda prenajímaná na obdobie od 5 do 20 rokov jednotlivcom alebo miestnym či arabských spoločnostiam ochotných pestovať plodiny pre trh. Vojnové podmienky vtedy nepochybne nesmierne hodili tým jednotlivcom, ktorí mali dostatok znalostí a vybavenie k tomu, aby dokázali využiť skutočnosti, že režim zúfalo potreboval prísun priemyselných a poľnohospodárskych produktov.
Existovalo len málo faktorov, ktoré by obe znepriatelené krajiny nútilo okamžite vojnu ukončiť. Irán bol schopný vyvážať toľko ropy, že mohol udržiavať v chode rozsiahlu armádnu mašinériu až do samého záveru konfliktu, a taktiež iracký export po otvorení ropovodu vedúceho cez južné Turecko postupne nabral dych. 80. roky boli navyše obdobím hlbokej krízy svetového ropného priemyslu kedy cena ropy opakovane a prudko klesala. Vývozcovia ani spotrebitelia ropy si vtedy nijak zvlášť nepriali aby vojna skončila.
V polovici roku 1986, potom čo obe strany utrpeli veľké straty, sa zdalo, že vývoj konfliktu dospel do patovej situácie, kedy sa iracké a iránske jednotky len ostreľujú z opevnených pozícií a koniec vojny je v nedohľadne. Navyše bremeno, ktoré pre Saudskú Arábiu a Kuvajt predstavovali pravidelné finančné injekcie Iraku začali ťažko doliehať na hospodárstvo týchto krajín. Saudská Arábia sa rozhodla zvýšiť objem vývozu ropy a vyvolať tak pokles cien, aby pomohla Iraku a ochromila iránsku ekonomiku. Na začiatku roku 1986 cena ropy poklesla z 27 na 15 dolárov za barel. Dopad vývoja v roku 1987 vyvolal zásadnú zmenu v spôsobe vedenia vojny. Irán aj Irak sa začali vážne pokúšať navzájom si zničiť zariadenia na ťažbu a prepravu ropy. Obavy z irackého kolapsu a obavy z následkov prinútili arabských susedov Iraku sa ešte viac prikloniť na irackú stranu. Vyššia miera zapojenia Saudskej Arábie a Kuvajtu potom takmer nevyhnutne viedla k internacionalizácii vojny, pretože sa teraz výraznejšie dotýkala záujmov západu.
Kuvajtský postoj k vojne sa zásadne zmenil v r. 1986 po úspešnom iránskom útoku na Fao, pretože sa už bojovalo príliš blízko. Kuvajt uviedol svoju armádu do pohotovosti a zaujal výraznejšie proiracký postoj. V auguste 1986 po irackých útokoch na iránske ropné terminály, začal zase Irán napadať kuvajtské tankery. Kuvajt sa preto obrátil na ZSSR a USA a požiadal ich o poskytnutie ochrany kuvajtským plavidlám. Len zmienka o tom, že by malo ZSSR vyslať do oblasti svoje vojenské lode, spôsobila vo Washingtone značný rozruch a Reaganova vláda zareagovala. USA sa tak stali skutočným spojencom Iraku, čo bolo rozhodujúcim faktorom, ktorý rozhodol o tom, že Irán vojnu prehral. Po celý záver vojny americké vojenské lode útočili na iránske loďstvo a iránske ťažobné zariadenia. V r. 1987 sa na stranu Iraku tiež postavilo ZSSR – objem iracko-sovietskeho obchodu od r. 1986 vzrástol o 46 %. V auguste 1987 podpísali USA a Irak zmluvu o päťročnej hospodárskej a technickej spolupráci a do Iraku bola z USA dovezená potravinová pomoc za 1 miliardu dolárov. USA a mnohé západoeurópske štáty prostredníctvom iných krajín tajne dodávali Iraku sofistikované zbrane vrátane vybavenia na výrobu chemických a biologických zbraní.
Keďže sa situáciu na juhu krajiny darilo držať pevnejšie pod kontrolou, Saddám sa mohol venovať dianiu v severnom Iraku, kde boli niektoré územia od r. 1983 okupované Iránčanmi. 29. marca 1987 vymenoval svojho bratranca Alího Hasana al-Madžída vrchným veliteľom severnej armády. Toto vymenovanie znamenalo začiatok genocídy kurdského obyvateľstva. Celkovo bolo zničených 399 kurdských dedín. V apríli 1987 bol podniknutý chemický útok proti Kurdom. Tento a podobné zásahy môžeme vnímať ako predohru k systematickejšej protikurdskej kampani známej ako al-Anfál, ktorá začala v roku 1988.
20. júla 1987 OSN schválila rezolúciu č. 598, ktorá obsahovala výzvu k ukončeniu vojny a prísľub, že bude zriadená vyšetrovacia komisia, z úlohou zistiť, kto bol v konflikte agresorom. Irak rezolúciu prijal, Irán však reagoval vyhýbavo. Na jar 1988 začal za pomoci Kurdov v severnom Iraku ofenzívu a dobyl mesto Halabža. Deň nato iracké lietadlá na toto mesto zhodili bomby s jedovatým plynom. V apríli a máji iračania opäť použili chemické zbrane, pri pokusoch o znovudobytie miest Fao a Mehrán. Vtedy už bolo jasné, že Iránčania už dlho odpor klásť nebudú. Séria porážok mala za následok, že v polovici júla Iránčania stratili veľkú väčšinu dobytého irackého územia a 18. júla Chomejní vyhlásil, že je ochotný prijať rezolúciu č. 598. Iracké sily ešte pokračovali vo vytláčaní iránskych vojsk zo stredného a južného Iraku a do 20. augusta 1988 boje postupne utíchli.
Dôsledky vojny
Straty na životoch a škody na hospodárstve, ktoré spôsobila vojna boli zdrvujúce. Západné zdroje odhadujú, že zomrelo takmer 400 000 ľudí, z čoho asi štvrtinu tvorili Iračania. Podľa odhadov vojna stála Irak 452 miliárd a Irán 644 miliárd USD. V období medzi ukončením bojov a irackou inváziou do Kuvajtu v auguste 1990 boli podniknuté rôzne pokusy o dosiahnutie trvalého zmierenia. Irak si však pri jednaniach dával na čas, predovšetkým preto, že by sa dospelo k záveru, že vojnu rozpútal Irak. 15. augusta 1990 dva týždne po obsadení Kuvajtu, Saddám náhle ponúkol Iránu, aby s Irakom uzavrel dohodu, ktorej obsahom bude naplnenie rezolúcie č. 598 a obnovenie alžírskej zmluvy z roku 1975. Tým vlastne verejne priznal, že celá vojna bola nezmyselná.
Vysoké Iracké dlhy znemožňovali prechod od vojenského stavu k mierovému hospodáreniu. Navyše Irak každoročne nakupoval potraviny najmenej za 3 miliardy dolárov. Na začiatku 90. rokov Irak dovážal tovar za 11 miliárd USD. Po vojne sa však stalo niečo, čo očakával málokto – Irak sa stal po vojenskej stránke oveľa silnejšou krajinou, ako bol v r. 1980. Irak do konca vojny stihol vybudovať výkonný vojenský priemysel. V rokoch 1989 – 90 už rozsah zbrojnej výroby začal na medzinárodnej scéne budiť znepokojenie. Irak totiž produkoval chemické zbrane a nebol tak ďaleko od toho kedy sa mu podarí získať vybavenie pre výrobu nukleárnych zbraní. Dôležité komponenty Iraku dodávali západoeurópske a americké firmy. Novovzniknuté Ministerstvo priemyslu a vojenskej industrializácie (1988) umožňovalo vláde účinnejšie ovládať najdôležitejšie sektory priemyslu.
Aby sa Saddám poistil proti eventualite, že by sa mohla objaviť autorita, ktorá by mu mohla konkurovať, dôstojníci podozriví zo „zrady“ boli popravení. Úspešní velitelia boli zase často odvolaní z funkcie, alebo prevelení, aby svojimi úspechmi neohrozili Saddámovu pozíciu. Skupina ľudí, o ktorú sa pri uplatňovaní svojej moci počas vojny a po nej opieral, však tvorili takmer výhradne členovia jeho rodiny. Ministri novej vlády, vymenovanej v rokoch 1987 a 1988 boli väčšinou ľudia, ktorí predtým pracovali v prezidentovej súkromnej kancelárii.
V počiatočných rokoch vojny sa vláda snažila podporovať rozvoj privátneho kapitálu a primeť niektoré firmy, aby sa zamerali na podnikanie v oblasti ľahkého a stredného priemyslu. Boli zavedené opatrenia zvýhodňujúce hlavne poľnohospodárov s cieľom obmedziť dovoz potravín. Došlo k privatizácii štátnych podnikov a predaju štátnych fariem. Súkromným podnikateľom bol povolený export za predpokladu, že 60 % výnosu prevedú späť do Iraku. Štát podporoval investície z arabských krajín. Taktiež bola predaná väčšina štátnych čerpacích staníc, automobilových opravovní, supermarketov a hotelov. Mnohé z týchto opatrení boli vítané a viedli k vyššej výkonnosti hospodárstva. Kombinácia deregulácie cien a uvoľnenie byrokratického aparátu bola snahou režimu získať si nových prívržencov medzi príslušníkmi strednej triedy a v armáde. Pôsobením týchto trendov naďalej narastal kult osobnosti prezidenta.
Národné zhromaždenie malo jedinú funkciu, a to fungovať ako ďalší orgán „zastupujúci“ vedenie režimu. Malo právomoc kritizovať prácu ministrov a úradníkov a za istých okolností možnosť hlasovať o ich odvolaní. Hlasovanie malo navonok budiť dojem, že o osude úradníkov nerozhoduje prezident, ale vôľa ľudu. Rozdelenie moci v Iraku však zostalo nemenné. Politická demokratizácia, ktorú mal režim na mysli, nemala znamenať podstatnú transformáciu politického systému. Keby sa rozvážne hospodárilo, bol by úzkostlivo strážený rozsah dovozu a obmedzovali sa vládne výdaje, iracké hospodárstvo by určite čakalo postupné oživenie. Zúfalá finančná situácia Iraku tak bola skôr obrazom priorít Saddáma – vysoké výdaje na armádu, stavba pamätníkov a nového prezidentského paláca ako objektívnych skutočností.
Objem použitých zbraní v ks
|
Objem nákupov zbraní Iránu počas panovania šáha
|
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Iránsko-iracká vojna
Referencie
- ↑ Ulrich Gehrke: Iran. Verteidigung und Sicherheit. Ed. Erdmann, Stuttgart 1976, ISBN 3-522-64050-0, S. 259 ff.
Zdroje
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Erster Golfkrieg na nemeckej Wikipédii.