Arabsko-byzantské vojny
| Súčasť série článkov na tému |
| Islam |
 |
| Viera a praktiky |
| Jedinosť Boha · Vyznanie viery · Modlitba · Pôst · Púť · Almužna · Mešita |
| Hlavné osobnosti |
| Mohamed Abú Bakr as-Siddík |
| Texty a zákony |
| Korán • Sunna • Šaría Zákonodarstvo Životopisy Mohameda |
| Vetvy islamu |
| Sunniti (Hanífovská • Málikovská • Šáfiovská • Hanbalovská • Záhirovská) • Šiiti (Ismá'ílíja (Nizáríja (Asasíni) • Mustálíja • drúzovia) • Isná ašaríja (Dža'farovská • Alaviti • Aleviti) • Zajdíja) • Súfizmus (Bektašija • Čištíja • Mawlawíja) • Cháridža (Ibádíja) |
| Sociopolitické aspekty |
| Umenie • Architektúra Mestá • Kalendár Veda • Filozofia Náboženskí vodcovia Ženy v islame • Džihád Politický islam • Liberálny islam Ahmadíja • Wahhábizmus |
| Pozri aj |
| Slovníček islamských pojmov Zoznam významných mešít Zoznam článkov o islame |
Arabsko-byzantské vojny boli sériou vojen medzi viacerými moslimsko-arabskými dynastiami a Byzantskou ríšou od 7. do 11. storočia. Konflikt sa začal počas počiatočných moslimských výbojov za vlády expanzívnych rášidských a umajjovských kalifov v 7. storočí a následne pokračoval ich nástupcami až do polovice 11. storočia.[1][2]
Príchod moslimských Arabov z Arábie po roku 630 viedol k rýchlej strate južných byzantských provincií (Sýrie a Egypta) v prospech arabského kalifátu. Počas nasledujúcich päťdesiatich rokov, pod vedením umajjovských kalifov, Arabi podnikli opakované nájazdy do byzantskej Malej Ázie, dvakrát obliehali byzantské hlavné mesto Konštantínopol a dobyli byzantský Kartáginský exarchát. Situácia sa stabilizovala až po neúspechu druhého arabského obliehania Konštantínopolu v roku 718, keď sa pohorie Taurus na východnom okraji Malej Ázie stalo vzájomnou, silne opevnenou a do značnej miery vyľudnenou hranicou. Za vlády abbásovskej dynastie sa upokojili vzťahy, s výmenou veľvyslanectiev a dokonca aj s obdobiami prímeria. Konflikty naďalej zostali normou, s takmer každoročnými nájazdmi a protinájazdmi, sponzorovanými buď abbásovskou vládou alebo miestnymi vládcami, až do 10. storočia.
Počas prvých storočí boli Byzantínci zvyčajne v defenzíve a vyhýbali sa bitkám na otvorenom poli a radšej sa stiahli do svojich opevnených pevností. Až po roku 740 začali podnikať nájazdy a výboje v snahe bojovať proti Arabom a získať späť provincie, ktoré stratili, ale Abbásovská ríša bola schopná prejsť do protiútoku často masívnymi a ničivými inváziami do Malej Ázie. Arabi sa tiež vydali na more a od roku 650 sa celé Stredozemné more stalo bojiskom s nájazdmi proti ostrovom a pobrežným osadám. Arabské nájazdy dosiahli vrchol v 9. a na začiatku 10. storočia, po dobytí Kréty, Malty a Sicílie, pričom ich flotily dosiahli pobrežie Francúzska, Dalmácie a Konštantínopola.
S úpadkom a fragmentáciou Abbásovského kalifátu po roku 861 a súčasným posilňovaním Byzantskej ríše za vlády Macedónskej dynastie sa situácia zmenila. V priebehu päťdesiatich rokov od 926 až 976 (vláda Jána I., Nikefora II. a Bazila II.) Byzantínci konečne prelomili arabskú obranu a obnovili svoju kontrolu nad severnou Sýriou a Arménskom. V poslednom storočí arabsko-byzantských vojen dominovali pohraničné konflikty s Fátimovcami v Sýrii, ale hranica zostala stabilná, až kým sa po roku 1060 neobjavil nový národ, seldžuckí Turci.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ arabsko – byzantské vojny. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 1. A – Belk. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 1999. Dostupné online. ISBN 80-224-0 554- X. S. 328. [nefunkčný odkaz]
- ↑ arabsko – byzantské vojny. In: Malá slovenská encyklopédia. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 1993. ISBN 80-85584-12-3. S. 47.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Arabsko-byzantské vojny
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Arab–Byzantine wars na anglickej Wikipédii.