Bitka v Strečnianskej tiesňave

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Bitka v Strečnianskej tiesňave
Súčasť Slovenského národného povstania
Strečno34.jpg
Hrad Strečno týčiaci sa nad tiesňavou
Dátum 31. august 19443. september 1944
Miesto Strečnianska tiesňava, juhovýchodne od Žiliny, Slovensko
Výsledok Porážka povstaleckých a partizánskych jednotiek
Casus belli: Snaha nemeckých vojsk o získanie kontroly nad železničným spojením pozdĺž Váhu
Protivníci
Flag of the Czech Republic.svg Československo Flag of Germany (1935–1945).svg Nacistické Nemecko
Velitelia
Jozef Dobrovodský
Emil Perko
Georges de Lannurien
Stephan Junck
Conrad von Ohlen
Slovenské národné povstanie
StrečnoKartoffelernteTelgártPriekopaOstrôBaťovanyHronský sv. Kríž

Bitka v Strečnianskej tiesňave (31. august3. september 1944) bola bitkou Slovenského národného povstania medzi nemeckými bojovými skupinami plukovníkov von Ohlena a Juncka, utvorenými z viacerých druhov pozemného vojska a 1. československu armádou spolu s partizánmi v Strečnianskej tiesňave, ktorá Nemcom zabezpečovala cestné i železničné spojenie prísunu posíl a zásob na východ.

Prípravy a predohra[upraviť | upraviť kód]

Situácia na fronte v prvých dňoch SNP

Strečno a najmä jeho bezprostredné okolie má kvôli svojej geografickej polohe veľký vojenský význam. Od stredoveku oblasť strážili dva hrady (Strečniansky a Starhrad). Rieka Váh (Domašínsky meander) tu v prielome rozdeľuje masív Malej Fatry na dve časti, južnejšiu Lúčanskú a severnú Krivánsku Fatru. Úzkou tiesňavou tu paralelne s riekou vedie cesta. Železničné tunely však prechádzajú naprieč horskými masívmi, pri čom na druhej strane trať križuje rieku dvoma mostami. Počas vojny bola táto trať dôležitou zásobovacou tepnou nemeckých vojsk bojujúcich na území východného Slovenska. Preto už 24. augusta 1944 partizáni zatarasili jeden z tunelov. O niekoľko dní neskôr partizánska aktivita vyvolala nemeckú reakciu a nacistické vojská vstúpili na územie Slovenska. Tomu sa postavila časť Slovenskej armády, najmä jednotky na strednom Slovensku. O 20. hodine 29. augusta 1944 sa oficiálne začalo Slovenské národné povstanie.

Veliteľom žilinskej posádky bol plukovník delostrelectva Ján Kallo, ktorý nespolupracoval s povstalcami a bol známy svojou orientáciou na slovenskú vládu na čele s Dr. Tisom[1]. Organizáciou povstaleckých jednotiek bol Golianom poverený major Jozef Dobrovodský, ktorý sa spoliehal najmä na prápory stotníka Teodora Šlajcharta a stotníka Karola Repašského. Po tom, čo ráno 29. augusta Dobrovodskému doručili informácie o postupe nemeckých jednotiek v oblasti Púchova, ten urýchlene prevzal velenie, keď odzbrojil Kallov štáb a následne vyhlásil mobilizáciu a začal organizovať obranu[2].

Boje pri Žiline[upraviť | upraviť kód]

Už pred obedom 29. augusta povstalecký prieskum zistil prichádzajúce nemecké transporty skupín von Ohlena a Juncka pri Hornom Hričove. V rovnakej dobe sa v meste rozhorel boj so 400 člennou nemeckou spojovacou jednotkou, ktorá sa zabarikádovala v budovách dievčenského gymnázia, synagógy, finančného paláca a hlavnej pošty[2]. Neskôr povstalci narazili ešte na menšiu skupinu asi 40 nemeckých vojakov severne od obce Stráňavy. Likvidácia tohto nemeckého zoskupenia sa podarila až po príchode francúzskeho partizánskeho oddielu pod vedením Georgesa de Lannuriena.

Postup skupín von Ohlena a Juncka 29. augusta, ktoré večer začali ohrozovať tylo povstaleckých jednotiek pri Hornom Hričove a Brodne, prinútil povstalcov najprv ustúpiť do mesta. Slabá posádka však nemala možnosti brániť Žilinu na širokom fronte, preto sa začala sťahovať do Strečnianskej tiesňavy. Tu povstalci zo žilinskej posádky majora Jozefa Dobrovodského zaujali obranné pozície na ľavom brehu Váhu spolu s časťou martinskej posádky podplukovníka Emila Perka. Pridali sa k nim francúzsky partizánsky oddiel kapitána de Lannuriena (neskôr známy ako Prápor maršala Focha) a mínometný oddiel 1. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika[3]. V komunikácií medzi armádou a partizánmi však opakovane dochádzalo k nedorozumeniam a svojvoľným akciám partizánov, ktorí mali obsadiť pozície na pravom brehu Váhu[4] na línii Starhrad – Jedľovina, no do týchto miest nikdy nedorazili.

Bitka v tiesňave[upraviť | upraviť kód]

Bitka začala 31. augusta 1944 o ôsmej hodine ráno útokom nemeckého delostrelectva na postavenia Šlajchartovho a Repašského práporu. Nemci následne zaútočili pechotou na oblasť hradu Strečno, no boli odrazení. Pri druhom útoku, ktorý nasledoval popoludní, postupovala pechota s podporou obrnenej techniky a prenikla až takmer k vstupu do tunelov. V tuneli však čakal stíhač tankov Marder III desiatnika Jána Bucu, ktorý zničil vedúci nemecký tank. Povstalcom sa následne podarilo vyradiť ešte dva ďalšie tanky[5] a Nemci, ktorí predpokladali, že vošli do pásma silnej protitankovej obrany, sa obrátili na ústup.

Keďže ale partizáni neobsadili vrcholy na pravom brehu Váhu, podarilo sa Nemcom, ktorí prepravili na druhý breh Váhu oddiel pechoty, bez boja obsadiť Starý hrad a okolité výšiny. Napokon im ešte pomohla Luftwaffe z Malaciek, ktorá bombardovala ústie tunelov obsadené slovenskými a francúzskymi partizánmi. Francúzi vystavení v Domašínskom meandri na pravom krídle povstaleckej zostavy sa ocitli pod paľbou nemeckých ťažkých guľometov z druhej strany Váhu. Táto paľba jednotke spôsobila značné straty a problémy. Týmto Nemci prinútili partizánov vyprázdniť svoje pozície a stiahnuť sa do neprehľadného lesnatého terénu okolo kót Rakytie a Domašín[3]. V noci sa Dobrovodskému podarilo presunúť jednu rotu na druhý breh do oblasti kóty Panošiná a v neprehľadnom teréne aspoň čiastočne zaistiť priestor na pravom brehu rieky[6].

1. septembra ráno Nemci opakovali útok na tunely. Pod tlakom však partizáni napokon vyhodili tunely do vzduchu, zával čiastočne zablokoval i cestu. De Lannurienov oddiel bol po predošlých ťažkých stratách stiahnutý na odpočinok. V noci sa následne povstalci stiahli na ďalšiu čiaru obrany. 2. septembra pribudla obrancom aj podpora zo vzduchu, ktorá sa ale nevyrovnala tej nemeckej. Tiež sa vrátil partizánsky oddiel kapitána de Lannuriena. V tomto čase sa začala prejavovať aj únava niektorých oddielov, ktoré boli nasadené v akcii už dlhšie. Nemci boli navyše posilnení ďalšími tankmi a neprestajne útočili na obranné pozície. Pri nemeckom útoku boli zničené všetky 3 ľahké tanky a poškodený i Marder, v ktorom zahynul desiatnik Buco. Pri mínometnom prepade bol ťažko ranený i stotník Repašský, ktorý 5. septembra zraneniu podľahol[7]. Večer navyše povstalci utrpeli ťažké straty nemeckým bombardovaním a jednotky sa museli stiahnuť až k Dubnej Skale, kde sa medzitým budovalo záložné postavenie. Večer dorazili dlho očakávané posily a nahradili alebo doplnili pozície povstaleckých jednotiek, zároveň boli vyčlenené jednotky na obranu Vrútok. 3. septembra sa povstalci pokúšali brániť, ale popoludní boli ich predsunuté pozície opäť bombardované, čo ich prinútilo opäť sa stiahnuť. 4. septembra pokračovali sústredné útoky pechoty, delostrelectva a popoludní i bombardovanie Stukami. Povstalci, ktorým chýbali protilietadlové a protitankové zbrane, boli postupne vytlačení. Minulého dňa prisunuté oddiely Vitalaya, Šlajcharta a Oškvarka boli bombardovaním a pozmenými bojmi zdecimované[3]. Povstalcom sa nepodarilo zabezpečiť ani odsun húfnic a diel, ktorých časť museli ich obsluhy pred ústupom zničiť. Večer Nemci, ktorých oddiely sa v tejto dobe sformovali do 178. divízie granátnikov Tatra, prelomili s 10 tankmi posledné obranné postavenia a obsadili Vrútky. Pomerne tvrdé boje o Vrútky, ktoré sa povstalecké velenie ako dôležitú križovatku snažilo za každú cenu získať späť, pokračovali niekoľko nasledujúcich dní.

Výsledky[upraviť | upraviť kód]

V tiesňave, napriek veľkému nasadeniu povstalcov i francúzskej partizánskej brigády, ktorá sa v mnohom vyrovnala profesionálnej armáde, sa nepodarilo Nemcov zastaviť. Výrazne sa prejavila veľká prevaha Nemcov v ťažkej technike, keďže povstalcom chýbali protitankové i protilietadlové zbrane.

Napriek neúspechu povstalcov sa touto akciou podarilo Nemcom zabrániť postupu na Martin i do centra povstaleckého územia a výrazne podporiť povstanie v jeho prvých dňoch. Nemci iba ovládli už zničený úsek košicko-bohunínskej železnice. V celej bitke sa im nepodarilo využiť veľkú prevahu tankových jednotiek, ktoré sa nemohli v úzkej tiesňave rozvinúť. Ich veľkou výhodou však bola podpora zo vzduchu.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Bosák 1979, s. 27
  2. a b Bosák 1979, s. 28 – 29
  3. a b c Steiner 2007
  4. Lacko 2008, s. 119
  5. Bosák 1979, s. 30
  6. Bosák 1979, s. 31
  7. Bosák 1979, s. 55

Súradnice: 49°10′15″S 18°52′38″V / 49,170755°S 18,877258°V / 49.170755; 18.877258