Druhá pražská dohoda
Protokol o jednání vlády Československé republiky a Slovenské národní rady ze dne 11. dubna 1946 alebo „Druhá pražská dohoda“ bola druhou z troch pražských dohôd z rokov 1945 – 1946, uzavretých medzi československou vládou a Slovenskou národnou radou (ďalej SNR), ktoré definovali vzťah a distribúciu právomocí medzi centrálnymi – československými a periférnymi – slovenskými štátnymi orgánmi. Asymetrické usporiadanie štátnej správy kodifikované týmito dohodami a neskôr Ústavou 9. mája v roku 1948 sa stalo jedným zo stálych zdrojov napätia medzi Čechmi a Slovákmi v spoločnom štáte.
Okolnosti vzniku[upraviť | upraviť zdroj]
Od vzniku Československej republiky v roku 1918 bolo permanentným správnym problémom postavenie Slovenska. Po vzniku samostatného Slovenského štátu sa slovenská otázka vynorila opäť v čase príprav Slovenského národného povstania, kedy sa SNR už vo Vianočnej dohode z roku 1943 vyslovila za obnovu spoločného štátu s Čechmi. Na Slovensku došlo počas Slovenského národného povstania k vzniku národných orgánov a k vytvoreniu nového, na londýnskej československej vláde nezávislého centra moci.[1]:40 Košický vládny program vypracovaný v marci 1945 deklaroval rovnoprávne postavenie Slovákov[1]:22.
Prvá pražská dohoda zo dňa 2. júna 1945 určila postavenia Slovenskej národnej rady a Zboru povereníkov. SNR je podľa zmluvy nositeľkou štátnej moci na Slovensku, ktorá nie je výslovne daná ústredným orgánom. Ďalej SNR disponuje všetkou mocou vládnou, výkonnou a zákonodarnou. Výkonný orgán SNR sa nazýva Zbor povereníkov a je zodpovedný vláde i SNR. Už prvá pražská dohoda neriešila federatívne usporiadanie. České národné orgány nevznikli, partnerom SNR sa stala československá vláda.
Druhá pražská dohoda[upraviť | upraviť zdroj]
Druhá pražská dohoda bola podpísaná v tieni príprav na voľby konané 26. mája 1946. Už na celoslovenskej konferencii Komunistickej strany Slovenska 11. a 12. augusta 1945 bola KSS podriadená Komunistickej strane Československa a došlo k oslabeniu dovtedajšieho vedenia včítane pozicie Gustáva Husáka, ktorý obhajoval federatívne usporiadane a nezávislosť slovenských orgánov.[2]:196 Zároveň z obavy o posilnenie vplyvu u bývalých voličov v Čechách po vojne neobnovenej agrárnej strany česká Národní fronta zamietla rozšírenie pôsobnosti slovenskej Demokratickej strany do Čiech.[2]:206 Sily obhajujúce nezávislé postavenie Slovenska v rámci Česko-slovenskej republiky sa ocitli v defenzíve.
Druhá pražská dohoda posilňovala právomoci prezidenta republiky a centrálnej vlády, predovšetkým v personálnom obsadení (menovanie vysokoškolských profesorov, sudcov) voči slovenským orgánom. Zároveň došlo k rozšíreniu platnosti prezidentovho dekrétu č. 5/1945 Zb., „o neplatnosti některých majetkoprávních jednání z doby nesvobody a o národní správě“, aj na Slovensko tým spôsobom, že sa platnosť predpisov týkajících se neplatnosti majetkových prevodov a reštitúcie majetku (nie však předpisov o národnej správe) rozšíria aj na Slovensko. [pozn. 1]
Zhodnotenie[upraviť | upraviť zdroj]
Už prvá pražská dohoda neriešila federatívne usporiadanie a vytvorila asymetrické usporiadanie štátnej správy. Druhá pražská dohoda ho len upevnila, ale spomedzi troch pražských dohôd bola najmenej významnou čo sa týka rozsahu a mala časovo len veľmi obmedzenú platnosť, nakoľko bola po voľbách výrazne zmenená treťou pražskou dohodou.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b GRONSKÝ, Ján. Komentované dokumenty k ústavním dejinám Československa. Zväzok II 1945 – 1960. Praha : Univerzita Karlova v Praze, Nakladatelství Karolinum, 2006. ISBN 80-246-1210-0.
- ↑ a b c MACHÁČEK, Michal. Gustáv Husák. Praha : Vyšehrad, 2017. ISBN 978-80-7601-181-6.
Poznámka[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ SNR v roku 1945 odmietla akceptovať dekrét prezidenta o národnej správe. Proti bol menovite Gustáv Husák, zdôrazňujúc, „že je proti tomu, aby sa vracal majetok Čechom a Židom“[2]:190
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Druhá pražská dohoda
