Huntovci-Poznanovci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Huntovci-Poznanovci
Coa Hungary Clan Hont-Pázmány.svg
erb rodu Huntovcov-Poznanovcov
KrajinaUhorsko
Titulyveľmoži, biskup, krajinský sudca, župan (Hontu a Ostrihome)
  • dalmátsko-chorvátsky bán
  • slavónsky bán
Zakladateľveľmoži Hunt a Poznan
Mýtický zakladateľ?
Rok založenia
dynastie
cca 983
Rok zániku dynastie?
Štátna príslušnosťveľkomoravská (?), uhorská
Ďalšie vetvy dynastieForgáčovci, Baťánovci, Pázmáňovci, Bozóky, Bényi, Csalomjai, Födémási, Szegi, Garadnai-Pogány, Czibak, Ujhelyi, Besztercei, Szentgyörgyi

Huntovci-Poznanovci alebo Hunt-Poznanovci[1] (základný tvar: Hunt-Poznan; maď. Hunt-Poznan) bol uhorský šľachtický rod (resp. najmä neskôr dva rody zlúčené do jedného). Niektoré staršie výskumy tvrdili na švábsky pôvod rodov, avšak najnovšie výskumy poukazujú minimálne u Poznanovcov na slovanský pôvod. U Huntovcov je etnický pôvod dodnes diskutabilný. Majetky Poznanovcov pôvodne ležali pri rieke Nitra, majetky Huntovcov pri rieke Ipeľ. Neskôr rod získal ďalšie majetky a vplyv vďaka mocenskému a sobášnemu spojeniu s rodom Arpádovcov.[2]

Dejiny rodu[upraviť | upraviť kód]

Uhorskí kronikári pôvod rodov kládli do nemeckého Švábska. Šimon z Kézy Hunta a Poznana považoval za bratov, počas svojej cesty do Svätej zeme zostali v Gejzovom Uhorskom veľkokniežatstve. Kronikár Ján z Turca ich zase spomína slovami:[3]

V tých dňoch prišli aj Hunt a Poznan, ktorí podľa nemeckého zvyku opásali svätého Štefana mečom pri rieke Hron. Ich rod sa od tamtých (Nemcov) očividne nelíšil...

Dnešná historiografia už vie, že Hunt a Poznan určite neboli bratmi a z najväčšou pravdepodobnosťou ani nemeckého pôvodu. Poznan totiž nie je odvodené od nem.Patzmann“, ako sa predtým mylne interpretovalo, ale pôvod má v slovanskom jazyku, význam mena je teda „poznaný“. Meno Hunt sa v listinách nachádza v podobe Cuntius, a podľa prof. Jána Lukačku mohla byť dôvodom častých problémov nedostatočné dotiahnutie slučky na písmene „G“. Pôvodný tvar mohol byť „Guntius“. Slovanský pôvod tohto mena možno odvodzovať podľa písmena „G“, ktorý sa zamenil za „H“ až v období 12. storočia. Význam mena Hunt/Hont nemá nič spoločné s nem. slovom „hund“ (pes), ako mylne uvádzali niektorý kronikári.[4]

Hunt a Poznan boli staré rody, ktorých korene s najväčšou pravdepodobnosťou siahali až do čias Veľkej Moravy. Svedčí o tom aj rozsah majetkov, ktorými disponovali už koncom 10. storočia a fakt, že nepatrili k staromaďarskej kočovníckej aristokracii. Huntovci vlastnili majetky v oblasti Hontu, Malohontu a Novohradu, majetky Poznanovcov sa rozkladali prevažne v okolí Nitry a v Ponitrí.[5]

Najstarší príslušníci rodov, veľmoži Hunt a Poznan, sa spomínajú v roku 997, keď sa v Bíni zhromažďovalo vojsko veľkokniežaťa Štefana a keď ho Hunt a Poznan „opásali mečom“ a boli menovaní do pozície Štefanových osobných strážcov.[3] V rokoch 1001 – 1002 sa taktiež zúčastnili Štefanovho ťaženia proti šomoďskému vojvodovi Kopáňovi.

V 10. storočí sa Poznanovci stali svetskými patrónmi benediktínskeho kláštora pod Zoborom. Potomkovia Hunta mali v 11. – 12. storočí rozsiahle majetky v Hontianskej stolici, potomkovia Poznana veľké majetky v údolí rieky Nitry.[6] Rod Poznanovcov pravdepodobne vymrel po meči a asi v 2. polovici 12. storočia sa obidva rody spojili manželským zväzkom. Lampert II. z rodu Hunt-Poznan, dostal za manželku sestru uhorského kráľa Ladislava I. Blízke rodinné spriaznenie s kráľovskou dynastiou, a bohaté veno kráľovskej manželky, mu nepochybne zabezpečilo rýchly kariérny rast. Lampert bol takisto zakladateľom kláštora v Bzovíku a v roku 1124 sa zúčastnil ťaženia uhorského kráľa Štefana II. na Dalmáciu. Lampert II. i jeho syn Mikuláš zomreli v bitke počas občianskej vojny.

K Huntovcom-Poznanovcom preukázateľne patril i župan Tomáš, ktorý bol nitrianskym županom v prvej štvrtine 13. storočia. Tomáš sa vyznamenal vojenskou službou kráľovi Imrichovi, keď viedol vojenské oddiely v Bulharsku, ale aj vo Svätej nemeckej ríši, kde so svojimi oddielmi, a oddielmi Sikulov, podporoval Přemysla Otakara I. v bojoch proti nemeckému cisárovi. Spojený rod sa v 1. polovici 13. storočia rozdelil na tri vetvy, z ktorých sa postupom času vyčlenilo ešte viacero ďalších šľachtických rodov (medzi nimi napr. Forgáčovci, Baťánovci, Pázmáňovci).[3]

Okolo roku 1201 zastával Martin z rodu Hunt-Poznan úrad župana a pôsobil ako dalmátsko-chorvátsky bán. V rokoch 1202 a medzi rokmi 1212 – 1213 bol bánom Slavónska a v rokoch 1224 a 1234 krajinským sudcom. Založil opátstvo premonštrátov Ipolyság (dnes Šahy na Slovensku). Ďalší členovia rodu Ondrej a Tomáš, synovia Ivanka, dali kráľovi Belovi IV. na konci bitky s Tatármi pri úteku pri rieke Slaná svojho koňa aby kráľ mohol ujsť z bojiska v roku 1241.[1]

Historik Ján Lukačka potvrdil, že v celom súbore mien Huntovcov-Poznanovcov od 11. – 13. storočia nenesú akékoľvek náznaky nemeckých mien. Naopak veľmi výrazná je „slavicita“, ktorá je v oboch vetvách rodu zreteľná až do začiatku 14. storočia. Pokračovateľmi rodu Huntovcov-Poznanovcov boli najmä grófi zo Svätého Jura a Pezinka a šľachtický rod Forgáčovcov. Z rodu Huntovcov-Poznanovcov pochádzajú aj šľachtici zo Šíšova, zo Seku a Hradnej, z Nýroviec a Bučian a šľachtici z Nitrianskej Blatnice.[7]

Známi príslušníci rodu[upraviť | upraviť kód]

Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili:[1]

Huntovci

Poznanovci

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c MACHALA, Drahoslav. Šľachitcké rody. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2007. ISBN 978-80-8046-375-5. S. 34-35.
  2. Ottov historický atlas - Slovensko. Český Těšín : Ottovo nakladatelství s.r.o., 2009. ISBN 978-80-7360-834-7. S. 143.
  3. a b c Milites Nobiles | Dvor Veľmoža - Slovenská šľachta [online]. militesnobiles.sk, [cit. 2019-08-11]. Dostupné online.
  4. VRTEĽ, Ladislav. Osem storočí slovenskej heraldiky. [s.l.] : [s.n.], 1999. ISBN 086516458-4.
  5. STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo : počiatky stredovekého Slovenska : rozprávanie o dejinách nášho územia a okolitých krajín od sťahovania národov do začiatku 12. storočia. 1. vyd. Bratislava; Budmerice : Veda; Rak, 2004. 576 s. ISBN 80-224-0812-3.
  6. Huntovci-Poznanovci [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2019-08-09]. Dostupné online.
  7. TIBENSKÝ, Ján, a kol. Slovensko. 1. vyd. Zväzok 1 : Dejiny. Bratislava : Obzor, 1971. 856 s.

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]