Kráľovský palác na Bratislavskom hrade
| Kráľovský palác Bratislavského hradu | |
| palác | |
 | |
| Štát |  Slovensko
|
|---|---|
| Kraj | Bratislavský |
| Okres | Bratislava I |
| Mesto | Bratislava |
| Súradnice | 48°08′32″S 17°06′00″V / 48,14222°S 17,10000°V |
| Štýl | Gotika, renesancia, barok |
| Výstavba | 15. – 18. storočie |
| Pre verejnosť | verejnosti prístupný |
| Najľahší výstup | Beblavého ulica, Ulica Palisády |
| Stav | zachovalý |
| Využitie | expozície múzea, reprezentačné priestory |
| Správa | Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky |
| Wikimedia Commons: Royal Palace of Bratislava Castle | |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Kráľovský palác na Bratislavskom hrade je baroková stavba zaberajúca temeno hradnej akropoly Bratislavského hradu.
Budova paláca, ktorej dnešný vzhľad je výsledkom tereziánskej prestavby v druhej polovici 18. storočia, vytvára charakteristickú a nezameniteľnú panorámu hradného vrchu.
Prvotné palácové stavby
Existencia prvého paláca na hradnej akropole je na základe archeologických nálezov doložená už v prvej polovici 9. storočia. Išlo o dvojpriestorový objekt postavený na vrcholovej plošine areálu hradiska. Koncom 11. storočia ho doplnila stavba dvojpriestorového paláca s cisternou na nádvorí.
Ďalšie stavebné zásahy boli vyvolané udalosťami súvisiacimi s tatárskym vpádom v roku 1241. I keď Bratislavský hrad bol jedným z miest, ktoré sa vpádu ubránili, predsa po odchode Tatárov vyzval kráľ Belo IV. na budovanie pevností a zlepšenia stavu opevnení existujúcich. Stavebné fortifikačné úpravy sa dotkli priamo aj hradnej akropoly v Bratislave. Z roku 1245 existuje písomná zmienka o stavbe trojpodlažnej obytnej veže, postavenej na základoch staršej palácovej stavby. Na zvýšenie obranyschopnosti postavili v jej juhozápadnom nároží ďalšiu stavbu, päťpodlažnú obrannú vežu, ktorá sa stala nárožnou vežou nového murovaného opevnenia okolo areálu hradiska.
Výstavba paláca za Žigmunda Luxemburského
Na mieste obytnej veže z 13. storočia vznikla v prvej polovici 15. storočia stavba dnešného paláca. Potreba jeho výstavby si vynútila zmena spoločensko-politických podmienok fungovania uhorského štátu. Kráľ Žigmund Luxemburský po počiatočnom masívnom budovaní kráľovského sídla v Budíne sa po roku 1423 rozhodol vytvoriť nové mocenské centrum krajiny v Bratislave. S tým súvisela i stavba nového, reprezentatívneho sídla palácového typu. V roku 1431 sa na mieste pôvodnej obytnej veže z polovice 13. storočia začalo s výstavbou paláca na hradnej akropole Bratislavského hradu. O tom aký význam prikladal kráľ stavbe paláca svedčí skutočnosť, že na realizáciu svojho zámeru povolal kamenárskych majstrov z blízkeho okolia i zo vzdialenejších krajín. Tak sa na stavbe v dokonalej harmónii prelínali vplyvy bavorskej, francúzskej, českej a uhorskej gotickej stavebnej školy. Vedúcim stavebných prác sa stal majster Konrád z Erlingu.
Žigmundov palác svojou architektúrou i dispozičným riešením odrážal hľadiská neskorogotických staviteľských pricípov. Bol riešený ako štvorkrídlová, dvojposchodová budova pôdorysne zaberajúca tvar nepravidelného obdĺžnika, s vnútorným nádvorím.
Južné vstupné krídlo, priečelím orientované na Dunaj, obsahovalo na prvom poschodí kráľovské miestnosti s veľkým arkierom nad prejazdom do nádvoria. Hneď vedľa neho bolo veľké schodisko do súkromných priestorov panovníka, na východnej strany prepojených emporou s kaplnkou v juhovýchodnom nároží paláca. Na priečelí boli okná ukončené slepými kružbami s plastickou výplňou.
Východné krídlo paláca, fortifikačne najmenej zabezpečené, obsahovalo nad sebou ležiace veľké reprezentačné miestnosti. V západnom krídle, ktoré malo múr široký sedem metrov, boli komory a tu bývalá hradná stráž. Západný múr z vonkajšej srany ukončovala kamenná ochodza. Vzhľad severného krídla paláca, pravdepodobne hospodárskeho zázemia, je najmenej známy. Výrazným architektonickým prvkom paláca bol desať metrov široký nádvorný arkier. Okrem reprezentačných priestorov obsahoval palác aj priestory menej náročné na architektúru.
Kráľovské obydlie bolo veľkolepé, no jeho gotická podoba zanikla pri ďalších prestavbách.
Do palácovej architektúry bola stavebne začlenená i juhozápadná nárožná veža, dnes známa ako Korunná, ktorú súčasne nadstavili.
Interiéry reprezentačnej a kráľovskej časti mali pravdepodobne podlahy z červených keramických dlaždíc. Steny miestností boli iba vybielené; výraznejšia umelecká výzdoba sa neuskutočnila.
Palác dostavali asi v rokoch 1436 – 1437. V roku 1437 kráľ Žigmund zomrel a hoci sa ním plánovaná stavba hradného paláca nestala kráľovským sídlom, nadobudla veľký význam vo vývoji profánnej architektúry horného Uhorska.
Renesančná prestavba
Gotický hradný palác sa vyznačoval premyslenou a ucelenou dispozíciu. Jej vyjadrením bolo architektonická úprava stavby, pri ktorej sa staviteľská a výtvarná zložka navzájom účelne dopĺňali.
Nové usporiadanie politických pomerov v strednej Európe v prvej polovici 16. storočia našlo svoj odraz i na architektonickom stvárnení paláca na Bratislavskom hrade. Katastrofálna porážka v bitke pri Moháči v lete roku 1526 bola, paradoxne, pre Bratislavu požehnaním. Pod hrozbou postupujúcih tureckých hord sa rozpŕchol budínsky kráľovský dvor. Ovdovená kráľovná Mária Habsburská sa s časťou dvora presťahovala do Bratislavy, ktorá sa na nasledujúcich tristo rokov stala sídelným a korunovačným mestom Uhorska.
Hradný palác, tak ako ho zanechala gotická prestavba zo začiatku 15. storočia, však nevyhovoval novým spoločenským podmienkam. Tie vyvolali potrebu prispôsobiť palác rôznym účelom: ubytovanie najvýznamnejších účastníkov uhorských snemov, vrátane panovníka, od roku 1552 úschovu korunovačných klenotov, umiestnenie niektorých úradov (napr. županstva Bratislavskej župy). Tieto funkcie svojou diferencovanosťou a priestorovou náročnosťou presahovali možnosti, ktorými existujúci palác disponoval.
V rokoch 1552 – 1562 sa pristúpilo k radikálnej prestavbe v duchu nového stavebného slohu – renesancie. Práce boli zverené staviteľom a umelcom z krajiny jej zrodu. Z poverenia cisára Ferdinanda I. v roku 1552 spracoval projekt prestavby kráľovského paláca na hrade architekt Pietro Ferrabosco, ktorý už sedem rokov pracoval v službách viedenského cisárskeho dvora. Súčasne bol poverený vedením stavebných prác.
Už v roku 1552 sa začalo aj so samotnými prácami, ktoré realizovali stavební majstri výhradne talianskej národnosti – Bartolommeo Inisgada, Antonio Voltolino, Felice da Pisa a Donato Gratiola, kamenárske práce zverili Francescovi di Giorgio.
Ferraboscovou zásluhou bola na hradnom paláci zmenená dispozícia jednotlivých architektonických segmentov – palácových krídel kde vznikli nové reprezentatívnejšie miestnosti, nové schodiská situované na okrajoch krídel, gotické okná boli nahradené oknami s renesančnými proporciami. Ferrabosco dal odstrániť gotický arkier na priečelí.
Z tohto obdobia pochádza i jedna z najkrajších častí kráľovského paláca, svojou výzdobou priamo odkazujúc na obdobie renesancie – kráľovské oratórium. Jeho najkrajšou časťou je bezosporu štuková klenba doplnená maľbami – dielo benátskych umelcov, maliara Guilia Licinia a sochára a štukatéra Cesare Baldigaru z rokov 1563 – 1567. Oratórium bolo spolu s priľahlými priestormi pri barokovej prestavbe paláca v 17. storočí ako nepotrebné zamurované a vyplnené stavebným materiálom. Táto necitlivá úprava sa napokon stala pre túto časť hradného paláca záchranou. Oratórium so svojou výzdobou prečkalo bez ujmy všetky neskoršie stavebné zásahy ako aj veľký požiar v roku 1811 a ďalších stoštyridsať rokov pustnutia. Objavené a zrenovované boli pri rekonštrukcii paláca v 60-tych rokoch 20. storočia.
Práce na výzdobe kaplnky a orátoria sú kompozične i výtvarným prevedením vynikajúcim príkladom umenia renesancie a manierizmu začiatku 16. storočia vytvoreným podľa rímskych predlôh. Dnes je táto výzdoba jediným pozostatkom a ukážkou renesančného stavu nielen hradného paláca ale aj celého hradu.
Takto zrealizovaná prestavba však vydržala iba do začiatku 17. storočia. Už v roku 1616 sa v správe o stave hradného paláca hovorí a o vážnych stavebných poruchách, ktoré hrozia jeho zrútením. Tieto i ďalšie skutočnosti (víchrice, blesk ako aj poškodenie paláca pri delostreľbe cisárskeho vojska, ktoré obliehalo hrad obsadený povstalcami Gabriela Betlena) mali za následok nutnosť opravy a prestavby hradu.
Táto etapa stavebnej histórie hradného paláca je spojená predovšetkým s osobou kapitána hradu a neskoršieho bratislavského župana a palatína Pavla Pálfiho. Realizácia prestavby prebiehala od roku 1635 podľa plánov cisárskeho architekta Giovanniho Battistu Carloneho. Výsledkom je podoba paláca Bratislavského hradu ako reprezentačného kráľovského sídla, ktorá, napriek neskorším prestavbám (najmä v 18. storočí), je v podstate identická s dnešnou.
Zakončeniu paláca dominujú od tých čias štyri veže, strechy boli sedlové, ale značne vyššie. Do paláca sa vstupovalo v strede južného priečelia ponad priekopu, cez ktorú viedol drevený most na murovaných pilieroch. Priekopa ostávala i naďalej dôležitou súčasťou obranného systému paláca, ktorý mal ako dovtedy charakter pevnosti s hrubými múrmi (miestami až sedem metrov), vysoko umiestnenými oknami a s jednoduchou fasádou. V ostrom protiklade monotónnemu až fádnemu výzoru fasády bola výzdoba interiérov, najmä miestností určených pre panovníka a jeho rodinu. Bohato zdobené steny čalúnením, freskami a štukami mali dokumentovať reprezentatívnu funkciu paláca.
Predpokladá sa, že prestavba paláca v tejto etape bola hotová okolo roku 1646. Pavol Pálfi sa v roku 1650 dočkal uznania v podobe vymenovania za doživotného kapitána hradu, bratislavského župana a prepožičania hradu do trvalého užívania.
Baroková prestavba
Na začiatku 18. storočia mal hrad spolu s palácom podobu, v akej ho zanechala prestavba v polovici 17. storočia. Veľmi podrobný opis stavu paláca v tomto období zanechal spis Notitia Hungariae novae historico-geographiaca Mateja Bela, ktorý sa okrem popisu vonkajšieho výzoru paláca zmieňuje aj o jeho interiéroch (napr. o maliarskej výzdobe na prvom poschodí – cyklus malieb Paula Juvenela z Augsburgu s témou apoteózy Ferdinanda II., zbrojnici v severnom krídle ako aj o obytných miestnostiach). Nový impulz stavebného vývoja hradného paláca prinieslo tzv. tereziánske obdobie.
V roku 1741 bola za uhorskú kráľovnú korunovaná Mária Terézia, ktorá uhorským stavom prisľúbila, že ako ich panovníčka bude sídliť občas i v Uhorsku. To bolo dôvodom, prečo sa začalo uvažovať o prestavbe Bratislavského hradu (a aj paláca) podľa novodobých potrieb uprednostňujúcich komfort pred funkčnosťou.
Po prekonaní vnútorných a zahraničných problémov novonastúpenej panovníčky dala v roku 1743 Mária Terézia pokyn k prestavbe paláca. Tá sa týkala predovšetkým dispozície vnútorných priestorov. Jej prvým realizátorom bol viedenský architekt Giovanni Battista Martinelli. Keď v roku 1757 zomrel, jeho pokračovateľom sa stal významný rakúsky architekt Franz Anton Hillebrandt, v tom čase už hlavný architekt Uhorskej kráľovskej stavebnej komory a osvedčený autor viacerých honosných prestavieb cisárskych rezidencií. V rokoch 1761 – 1762 vykonal úpravy aj na projekte prestavby Bratislavského hradu od svojho predchodcu.
V duchu módnych trendov barokového slohu sa v rokoch 1762 – 1765 realizovala i prestavba paláca. Zriadili sa miestnosti slúžiace k väčšiemu pohodliu osadenstva – zábavné kabinety, knižnica, obrazová galéria. Úpravy sa dotkli aj slávnostnej sály, schodísk (hlavné, slávnostné schodisko bolo zmenené za priestrannejšie, zalamované, čím dostalo monumentálny výraz zachovaný v podstate dodnes; zaklenuté bolo stúpajúcou klenbou, na ktorej sú štukové rokokové ornamenty), chodieb ako aj súkromných komnát kráľovnej, jej manžela Františka Štefana a ich rodinných príslušníkov.
V ďalšej fáze pristúpil Hillebrandt k prestavbe hlavnej fasády paláca, ktorá sa týkala predovšetkých architektonických detailov – zmenil sa tvar okien, výrazným architektonickým prvkom hlavného priečelia sa stal široký balkón nesený barokovými volútovými konzolami, na ktorý sa vstupovalo zo slávnostnej siene, novú podobu dostali prístavby strážnic na čestnom nádvorí. Vedúcim stavebných prác Hillebrandtovej prestavby bol bratislavský mešťan a stavebný majster František Karol Römisch.
Výzdoba interiérových častí bola výsledkom práce niekoľkých umelcov. Na výzdobe kráľovskej kaplnky sa podieľal viedenský maliar Johann Karl Auerbach (autor štukovej výzdoby), nástropnú fresku a nový obraz pre hlavný oltár namaľoval Joseph Hauzinger. Autormi fresiek v niektorých palácových miestnostiach boli Johann Dietrich a Gaspach Sambach.
1. januára 1766 sa do paláca nasťahoval Alberta Sasko-Tešínsky so svojou manželkou, ktorý sa v Bratislave ujal funkcie uhorského miestodržiteľa. I keď bolo jeho pôsobenie veľmi krátke – trvalo iba pätnásť rokov – predsa znamenalo v stavebnej histórii kráľovského paláca veľký prínos.
V roku 1781 Albert Saský na príkaz cisára Jozefa II. opustil Bratislavu a pri tejto príležitosti sa na hrade vykonal inventárny súpis zariadenia paláca, na základe ktorého si môžeme urobiť predstavu o bohatej dobovej výbave interiérov. Napriek tomu, že podstatná časť vybavenia interiérov bola už odvezená do Viedne, časť mobiliáru (kompletná zbierka obrazov, jednotlivé kusy nábytku, čalúnená výzdoba stien, baldachýny, porcelán, svietniky) ostali na svojom mieste. Z maliarskych prác sa tu nachádzali napr. veduty cisárskych zámkov a mesta Viedne od Canaletta, rodové portréty členov panovníckeho rodu od Martina van Meytensa, vo veľkom obrazovom kabinete viseli diela Tintoretta, Veroneseho, Tiziana, Holbeina ml., Bruegela st. a iných významných umelcov. Spolu s umeleckými dielami umiestnenými v prístavbe kráľovského paláca zvanej Terezianum bolo v kráľovskom paláci viac ako tristo obrazov. Tieto umelecké poklady sa stali základom zbierok známej viedenskej galérie Albertina.
Pätnásťročné pôsobenie Alberta Saského ako uhorského miestodržiteľa znamenalo pre hrad najväčšie, no súčasne posledné obdobie rozvoja.
Úpadok kráľovského paláca
Všeobecne možno povedať, že úpadok paláca spolu s hradom nastolila reforma štátnej správy cisára Jozefa II. Miestodržiteľstvo Uhorska bolo zrušené a s ním i všetky krajinské úrady. Po odvoze vybavenia paláca (obrazy a časť inventáru boli odvezené do Viedne či Budína) prišli na rad korunovačné klenoty. V roku 1784 boli odvezené z Bratislavy a uložené v klenotnici cisárskeho hradu Hofburg medzi starožitnosti. Ešte v tom istom roku (1. mája) sa do kráľovského paláca nasťahovali študenti novozriadeného generálneho seminára – školského zariadenia pre výchovu katolíckeho duchovenstva. Stavebnými úpravami, ktoré mali palác adaptovať na nové využitie bol poverený Johann Joseph Thalherr. Veľmi necitlivým zásahom počas stavebných úprav sa zničilo množstvo umeleckej výzdoby. Napriek spoločenskému prínosu seminára (vyštudovalo na ňom množstvo vzdelancov, napr. Anton Bernolák) možno toto obdobie označiť ako začiatok neudržateľného úpadku, zavŕšeného pridelením hradu vojenskej správe.
Nasledovala úprava paláca pre ubytovne vojakov. Vyvrcholenie skazy hradného paláca prišlo v roku 1811, keď z nedbanlivosti vojenskej posádky zachvátil palác požiar. Podľahla mu nielen stavba paláca, ale aj podstatná časť podhradia. Jeho ruiny, ktoré sa vzápätí stali lacným zdrojom stavebného materiálu, ostali v takomto stave ďalších stoštyridsať rokov.
Až v prvej polovici 20. storočia sa rozprúdila debata o ďalšom osude paláca a hradu. Na základe architektonickej súťaže sa mala zrúcanina paláca odstrániť a nahradiť kópiou, voľne približujúcou pôvodnú stavbu. Stav sa však nemenil. V roku 1945 sa napr. zrútila jedna stena z vnútorných priečok a deštrukcia múrov vďaka poveternostným vplyvom a rozbujnenej vegetácii pokračovala.
Znovuzrodenie
Až v päťdesiatych rokoch bolo rozhodnuté o obnove hradu. Súbežne malo dôjsť i k dôkladnému archeologickému a architektonickému prieskumu. Ťažiskom obnovy bola stavba paláca, ktorého následné využitie pre potreby Slovenského národného múzea malo prinavrátiť stavbe niekdajšiu slávu.
Stavebné práce začali v roku 1957. Počas nich sa rozhodlo, že časť palácových priestorov sa má upraviť pre reprezentačné priestory Slovenskej národnej rady. V dôsledku značnej deštrukcie muriva paláca bolo často veľmi obťažné zrenovovať ich v pôvodnom stave. Napriek tomu rekonštrukcia napredovala. Hlavný dôraz umeleckého stvárnenia nových interiérov sa v duchu dobových názorov na pamiatkovú obnovu kládol na dotvorenie priestorov výtvarnými dielami, ktoré sa stali súčasťou stavby (mozaiky, tapisérie a olejomaľby). Ich autormi boli poprední slovenskí výtvarníci tohto obdobia (napr. Ľ. Fullu, J. Alexyho, M. Benku a ďalších). Druhým aspektom, na ktorý sa kládol dôraz bolo zariadenie miestností, reflektujúce ich budúce využitie.
Počas tohto obdobia sa niekdajší kráľovský palác Bratislavského hradu stal svedkom významnej udalosti moderných dejín spoločného štátu Čechov a Slovákov. V už zrekonštruovaných priestoroch bol 30. októbra 1968 podpísaný Ústavný zákon o česko-slovenskej federácii.
Súčasnosť
Od roku 2008 prebieha na Bratislavskom hrade kompletná rekonštrukcia areálu vrátane hradného paláca, ktorej cieľom je prinavrátiť vzhľad z obdobia poslednej prestavby v 18. storočí súčasne so zviditeľnením niektorých prvkov v obdobia gotiky a renesancie.
Opis paláca
Stavba bývalého kráľovského paláca je postavená na pôdoryse nepravidelného obdĺžnika s hlavným priečelím obráteným na juh. Návštevník vstupujúci cez hlavný portál prechádza čestným nádvorím lemovaným dvomi protiľahlými budovami strážnice. Nad hlavným portálom tvorí dominantu priečelia barokový balkón na volútových konzolách. V prízemí paláca, východne od vstupu, je viditeľný zamurovaný vstupný portál zo 16. storočia. Hneď za vstupom tri gotické portály svedčia o stavebnej minulosti stavby. Stred stavby tvorí veľké nádvorie, na ktorom sú v dlažbe naznačené pôdorysy stavieb prízemného paláca z 12. storočia a obytnej veže z 13. storočia.
Na juhozápadnom nároží paláca sa vypína Korunná veža, svojou hmotou vystupujúca z pôdorysu stavby. Zvyšné tri veže sú súčasťou strešnej rímsy. Strechy po celom obvode stavby sú sedlové.
Po prejdení vstupnej arkádovej chodby sa dostaneme pred barokové schodisko, vedúce k expozičným miestnostiam. Na prvom poschodí sa nachádzajú upravené reprezentačné priestory. V severnom krídle, v priestore bývalej barokovej kaplnky, je dnes hudobná sieň.
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kráľovský palác na Bratislavskom hrade
Zdroje
- A. Fiala a kol., Bratislavský hrad, Alfa-press, Bratislava, 1995
- V. Jankovič, Národné kultúrne pamiatky na Slovensku, Osveta, Martin, 1984
- Št. Pisoň, Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku, Osveta, Martin, 1973
- A. Markovich, J. Huťťanová, Príbeh hradu Bratislava, Vydavateľstvo Kala, 2007
- J. Novák, Erby miest vyhlásených za pamiatkové rezervácie, Tatran, Bratislava, 1986
- B. Puškárová, I. Puškár, Bratislava - Pamiatková rezervácia, Tatran, Bratislava, 1989, ISBN 80-222-0024-7
