Kuna lesná

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Kuna lesná
Martes martes crop.jpg
Stupeň ohrozenia
Vyhynutý Vyhynutý Vyhynutý vo voľnej prírode Kriticky ohrozený Ohrozený Zraniteľný Takmer ohrozený Ohrozený Najmenej ohrozený Najmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
[1]
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Kuna lesná
Linnaeus, 1758
Synonymá
kuna hôrna
European Pine Marten area.png
Rozšírenie
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Kuna lesná[2] alebo kuna hôrna (lat. Martes martes) je najbežnejší mäsožravec z čeľade lasicovité (Mustelidae) v Strednej Európe. Obýva lesy Palearktídy po Západnú Sibír. Výskyt na Slovensku bol doložený na 40,1 % územia.[2]

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Kuna lesná je dlhá do 53 centimetrov (samica do 45 cm) aj s chvostom dlhým asi 25 centimetrov. Jej kožúšok je zvrchu tmavohnedý a plavý, čelo je svetlohnedé. Nohy sú čiernohnedé, chvost tmavohnedý. Pod ušami sa tiahne úzky, tmavohnedý pruh. Medzi zadnými nohami je červenkasto-žltá, hnedo lemovaná škvrna, ktorá sa často rozširuje špinavo-žltým pruhom až ku hrdlu. Samé hrdlo a dolná časť krku sú krásne žltkovo-žlté, čo je práve poznávacím znakom tohoto zvieraťa, odlišujúcim ho od blízkej príbuznej kuny skalnej (Martes foina) s charakteristickou bielou škvrnou na hrudi a krku.

Oproti iným lasiciam (Mustelinae) ako sú lasica myšožravá/obyčajnálasica hranostaj + tchor (vrátane fretky) + norok má špicatejšie uši a je dlhšia.

Hustá, mäkká a lesklá srsť sa skladá z dosť dlhých pevných chlpov a krátkej, jemnej podsady, ktorá je na prednej časti tela bielošedá, vzadu a po stranách tela žltá. Nad hornou perou sú štyri rady fúzov okrem jednotlivých štetín pod očnými kútikmi, na brade a na hrdle. V zime je celkové sfarbenie kuny tmavšie ako v lete. Samička je menšia a má chrbát svetlejší ako samec a škvrnu menej zreteľnú. Aj u mladých zvierat je hrdlo a dolná časť krku svetlejšia.

Živí sa cicavcami, vtákmi, hmyzom ale žerie aj žaby, vtáčie vajcia, rôzne plody alebo med, príležitostne aj zdochliny. Jej najobľúbenejšie korisťou sú veveričky. Pomerne často uloví aj väčšie živočíchy, ako sú králiky a zajace. Má skvele vyvinutý sluch a zrak, ktorým dokáže zaznamenať aj malé druhy živočíchov. Sama sa pritom občas stáva obeťou vlkov, zdivočených psov, väčších dravcov alebo líšok.

Lesné kuny v Taliansku sú svetlo šedohnedé alebo žltohnedé, pyrenejské kuny sú veľké a silné a rovnako svetlé kuny z Macedónie sú prostredne veľké, ale tmavé.

Kožušina kuny lesnej je však z našich kožušín najcennejšia. Najkrajšie kožušiny pochádzajú z Nórska a Škótska. Nasledujú podľa kvality kožušiny z Talianska, Švédska, severného Nemecka, ale aj z Česka a Slovenska. Kožušina z kuny sa cení vysoko nielen pre krásu, ale aj pre ľahkosť.

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Domovom kuny lesnej sú všetky lesnaté končiny severnej pologule. V Európe žije v Škandinávii, na Ukrajine, v Rusku, Anglicku, Nemecku, Francúzsku, Česku, na Slovensku, v Maďarsku, Taliansku a Španielsku, v Ázii až po Altaj, na juhu až k prameňom Jeniseja.

Rozšírenie na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Zo 429 mapovacích kvadrátov DFS sa celkovo vyskytol v 173 (40,1 % rozlohy Slovenska, do roku 1964 len v 33, 7,7 %) v nadmorských výškach 100 (Boťany) – 1 600 m n. m. (vo Vysokých Tatrách).[2]

Biotop[upraviť | upraviť zdroj]

Lesná kuna obýva listnaté i ihličnaté lesy a vyskytuje sa tým častejšie, čím sú lesy osamelejšie, hustejšie a temnejšie. Je pravým obyvateľom stromov. Ako obydlie jej slúžia dutiny stromov. Kuna plieni hlodavcov, ale aj vtáčie hniezda, vyhľadáva úle, z ktorých konzumuje med, sliedi po ovocí, pochutnávajúc si na hruškách, čerešniach a slivkách.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. IUCN Red list 2017.1. Prístup 20. júna 2017.
  2. a b c KRIŠTOFÍK, Ján; DANKO, Štefan, et al. Cicavce Slovenska, rozšírenie, bionómia a ochrana. Bratislava : Veda, 2012. Autori druhu Anton Krištín, Pavel Hell, Jozef Bučko, Michal Stanko, Vladimíra Hanzelová & Marta Špakulová. ISBN 978-80-224-1264-3. Kapitola Kuna lesná - Martes martes, s. 451 - 455.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Losos B. a kolektív: Ekologie živočichů, Státní pedagogické nakladatelství, Praha 1984
  • Meyer A.: Brehmův život zvířat, Nakladatelství Gutenberg Ota Lebenhart, Praha 1929, zväzky 5,7,9,11,13
  • Roček Z.: Evoluce obratlovců, Academia, Praha 1985

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]