Leopold Bogdan Mandić
| Leopold Mária Mandić | |
| rehoľník a svätý | |
 Fotografia spred roku 1942 | |
| Štát pôsobenia |  Taliansko  Chorvátsko |
|---|---|
| Biografické údaje | |
| Občianske meno | Ivan Bogdan Mandić |
| Narodenie | 12. máj 1866 Herceg Novi, Rakúske cisárstvo (dnes Čierna Hora) |
| Úmrtie | 30. júl 1942 (76 rokov) Padova, Taliansko |
| Pochovaný | Santuario di San Leopoldo Mandić, Padova |
| Svätenia | |
| Cirkev | Rímskokatolícka cirkev |
| Rehoľník | |
| Rehoľa | Rád menších bratov kapucínov |
| Vstup | 2. máj 1884 (17 rokov) |
| Večné sľuby | 28. október 1888 (22 rokov) |
| Kňaz | |
| Kňazská vysviacka | 20. september 1890 (24 rokov) Domenico Agostini |
| Svätec | |
| Blahorečenie | 2. máj 1976 (109 rokov) Vatikán Pavol VI. |
| Kanonizácia | 16. október 1983 (117 rokov) Vatikán Ján Pavol II. |
| Sviatok | 30. júl |
| Patrón | ľudí trpiacich rakovinou, ekumény, spovedníkov |
| Atribúty | rehoľný odev, ornát, brada, ruženec |
| Odkazy | |
 Leopold Bogdan Mandić | |
Leopold Bogdan Mandić, OFMCap (rehoľným menom Leopold Mária Mandić, tiež známy ako Leopold z Castelnuova; * 12. máj 1866, Herceg Novi, Rakúske cisárstvo (dnes Čierna hora) – † 30. júl 1942, Padova, Taliansko) bol chorvátsky kapucínsky mních a katolícky kňaz,[1] ktorý trpel postihnutím, ktoré sužovalo jeho reč a postavu. Napriek svojmu zdravotnému stavu sa stal mimoriadne obľúbeným vo svojej službe spovedníka. Bol zástancom myšlienky zjednotenia katolíckej a pravoslávnej cirkvi. Stal sa známym ako apoštol vyznania a apoštol jednoty.
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Skorý život[upraviť | upraviť zdroj]
Jeho rodina pochádzala z Bosny, odkiaľ sa usadila v Dalmácii a neskôr v Kotorskej boke.[2]Narodil sa ako Bogdan Ivan Mandić v pobrežnom meste Herceg Novi[3] vo vtedajšej Rakúskej ríši (dnes Čierna Hora) 12. mája 1866.[4] Bol dvanástym dieťaťom[5] Dragice Zarevićovej a Petara Antuna Mandića, majiteľa jadranskej rybárskej flotily, rodákov zo Zakučca (v zázemí mesta Omiš, 28 km od Splitu). Národnostne sa považoval za Chorváta.[4]
Ivan Mandić vyrastal pod vplyvom komunity bratov kapucínov so sídlom v provincii Benátky, ktorí v jeho meste slúžili dve storočia (od čias, keď oblasť bola ovládaná Benátskou republikou). Mandić bol fyzicky deformovaný a krehký, narástol do výšky iba 135 cm. Zároveň mal nemotornú chôdzu a koktal. V neskoršom období sa k tomu pridružila artritída, žalúdočné ťažkosti a slabý zrak.[4] Napriek tomu bol v detstve veľmi usilovným a nadaným žiakom.[3]
Keď pocítil rehoľné povolanie, v novembri 1882, keď mal 16 rokov, odišiel do Udine, aby vstúpil do nižšieho seminára kapucínskej benátskej provincie. O dva roky neskôr, 2. mája 1884,[3][6] bol prijatý do noviciátu kapucínskych bratov v Bassano del Grappa, kde dostal rehoľné meno Leopold Mária.[4] Počas štúdia filozofie, ako často podotýkal, počul Boží hlas,[6] ktorý mu hovoril, že je potrebné obnoviť jednotu s východnými kresťanmi.[3] Dňa 3. mája 1885 zložil svoje prvé rehoľné sľuby, po ktorých bol poslaný študovať do kláštorov kapucínov v Padove a Benátkach. Večné sľuby zložil 28. októbra 1888 v Padove.[6]
Kňazstvo[4][upraviť | upraviť zdroj]
Dňa 20. septembra 1890[3][7] bol Mandić vysvätený za kňaza v Bazilike Santa Maria della Salute v Benátkach vo veku 24 rokov. Sviatosť prijal z rúk kardinála Domenica Agostiniho, benátskeho patriarchu.
Po vysviacke požiadal Leopold o misie na východ, ale jeho predstavení to zamietli, pretože koktal a nebol vo vhodnom zdravotnom stave.[3] Mandić strávil sedem rokov v Benátkach, následne tri roky v hospici v Zare. Odtiaľ bol poslaný do kláštora v Bassane, kde strávil päť rokov.[6] V roku 1905 bol pridelený do kláštora v Capodistrii, kde bol vymenovaný za vikára.[3] Medzi jeho rôzne úlohy na týchto stanovištiach patrilo vyučovanie seminaristov, ako aj domáce povinnosti, ako napríklad vrátnik. Pri všetkých postoch mal aj povinnosť spovedať v kostole, ktorému bratia slúžili. V spovednej službe často trávil 12 – 15 hodín.
| „ | Ak ma Pán bude chcieť obviniť, že som príliš zhovievavý k hriešnikom, poviem mu, že to on mi dal taký príklad. | “ |
| – sv. Leopold Manić na obvinenia z jeho prístupu k spovedaniu | ||
Jeho životné pôsobisko sa zmenilo v roku 1909,[6] keď bol pridelený do kláštora Santa Croce v Padove. Tam strávil zvyšok svojho života. Aj keď poslušne pokračoval vo svojej spovednej službe a vzornom plnení si mníšskych povinností, stále sa túžil vrátiť do rodného regiónu.[4] Jeho spolubratia ho kritizovali kvôli veľkému súcitu pri spovedaní a odvolávaní sa na Božie milosrdenstvo.[3] Na druhej strane bol však Leopold Manić zásadový a verný náuke Katolíckej cirkvi.[4] Súcit sa prejavoval aj tým, že inicioval vznik viacerých sirotincov.[4] Taktiež pravidelne a veľmi často navštevoval chorých a starých v Padove.[4] Celý čas bol veľkým ctiteľom Panny Márie – často slúžil omšu pri jej oltári a pravidelne sa modlieval ruženec.[4] Od roku 1914 bol navyše zbavený vedenia študentov, takže prakticky všetok čas trávil spovedaním.[3] Postupne sa zmieril s tým, že nikdy nepôjde na misie na Východ, čo poznamenal aj vo svojom denníku: „Ktokoľvek bude potrebovať moju službu, bude pre mňa Východom.“ (13. jún 1941)
Keď mu na krátku dobu odňali fakultu spovedať, písal články o treťom františkánskom ráde, tzv. terciároch.[8]
Leopold Mandić musel opustiť Padovu medzi rokmi 1917 až 1918, pretože sa odmietal vzdať svojej chorvátskej národnosti. Keďže tí patrili pod vtedajšie Rakúsko-Uhorsko, a táto krajina bola vo vojne s Talianskom, bol nútený stiahnuť sa do južného Talianska.[6] Srdcom chcel byť stále na východe.[9] Keď ho v roku 1923 poslali do Zary, bol veľmi potešený. Po pár mesiacoch bol však premiestnený naspäť do Padovy, ktorej obyvatelia požadovali návrat svojho obľúbeného spovedníka.[6]
Ekuména[upraviť | upraviť zdroj]
V polovici osemdesiatych rokov 19. storočia chorvátsky biskup Josip Juraj Strossmayer požehnaním katedrály v Đakove a Srijeme inicioval ekumenické hnutie, ktoré sa zameriavalo hlavne na jednotu kresťanov. Leopold Manić sa o tieto myšlienky veľmi zaujímal.[4] I keď nebol počas svojho života poslaný na misie, snažil sa, aby sa mladé ženy, ktoré učil po chorvátsky v roku 1924, stali misionárkami zjednotenia.[6]
Smrť[upraviť | upraviť zdroj]
Mandić ku koncu života trpel rakovinou pažeráka. Od roku 1940 sa jeho stav zhoršoval. O dva roky neskôr bol na krátky čas hospitalizovaný v mestskej nemocnici.[6] Dňa 29. júla 1942 sa celý deň venoval spovedaniu a celú noc modleniu sa.[3] Keď sa na druhý deň 30. júla 1942 pripravoval na svätú omšu, stratil vedomie. Potom ho preniesli do jeho cely, kde mu dali posledné pomazanie. Bratia, ktorí sa zhromaždili pri jeho posteli, začali spievať modlitbu Salve Regina. Videli, že Leopold zomrel, keď spievali „Ó, milostivá a nad všetky pobožná, ó, presladká Panna, Matka Božia Mária“.[4] Umrel vo veku 76 rokov.
Uctievanie[upraviť | upraviť zdroj]
Pápež Pavol VI. blahorečil Leopolda 2. mája 1976.[7] Na Valnom zhromaždení Biskupskej synody 16. októbra 1983 ho vyhlásil za svätého pápež Ján Pavol II.[7] Leopold je oslavovaný ako „apoštol jednoty“ a je považovaný za patróna ekumény či spovedníkov.[4]
V dôsledku leteckého útoku 14. mája 1944 počas druhej svetovej vojny bol kostol a časť kláštora v Padove, kde Mandić býval, zbúraný, ale jeho cela a spovednica zostali nepoškodené.[6] Predpovedal to pred svojou smrťou a povedal: „Kostol a kláštor budú zasiahnuté bombami, ale nie táto malá cela. Tu Boh prejavil ľuďom toľko milosrdenstva, že to musí zostať ako pomník Božej dobroty.“ Taliani vybudovali na tomto mieste svätyňu Leopolda Mandića, v ktorej sa nachádza aj spovednica.
Jubilejný rok[upraviť | upraviť zdroj]
Na osobnú žiadosť pápeža Františka boli Mandićove pozostatky privezené do Ríma na uctenie počas mimoriadneho jubilea milosrdenstva v rokoch 2015 – 2016.[10] On a jeho kapucínsky spolubrat sv. Pio z Pietrelciny boli určení za svätých spovedníkov, aby povzbudili ľudí k zmiereniu s Cirkvou a Bohom vyznaním svojich hriechov. Ich telá boli k dispozícii na uctenie najprv v Bazilike svätého Vavrinca za hradbami, ktorú spravovali bratia kapucíni a neskôr v Bazilike sv. Petra.[11]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Veliki svetac i rodoljub, Bogdan Leopold Mandić [online]. Portal Hrvatskoga kulturnog vijeća, 2010-08-23, [cit. 2023-04-15]. Dostupné online. (po chorvátsky)
- ↑ ROZIĆ, Milka. Intervju biskup Ivan Štironja: Dio smo jedne Crkve i to je snaga koja povezuje. Radio Mir Međugorje, 21 May 2021. Dostupné online [cit. 2021-05-22]. (po chorvátsky)
- ↑ a b c d e f g h i j Sv. Leopold Mandič z Castelnuova [online]. [Cit. 2023-04-16]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h i j k l m Leopold Bogdan Mandić, kňaz, rehoľník : Životopisy svätých [online]. [Cit. 2023-04-16]. Dostupné online.
- ↑ LORD, Bob; LORD, Penny. Saint Leopold Mandic. [s.l.] : Journeys of Faith, 2019-03-29. Google-Books-ID: vmuPDwAAQBAJ. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c d e f g h i j Sv. Leopold Mandič (1866–1942) [online]. kapucini.cz, [cit. 2023-04-16]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ a b c Saints and Blesseds: Leopold Mandić [online]. www.gcatholic.org, [cit. 2023-04-15]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ MANDIĆ, Leopold. Sv. Leopold terciářům [online]. kapucini.cz, [cit. 2023-04-16]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ HUNTER-KILMER, Meg. Pray for Us: 75 Saints Who Sinned, Suffered, and Struggled on Their Way to Holiness. [s.l.] : Ave Maria Press, 2021-10-22. Google-Books-ID: zroxEAAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-64680-083-4. (po anglicky)
- ↑ We All Know Padre Pio, But Who Is St. Leopold Mandić? [online]. NCR, [cit. 2023-04-16]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Roma se prepara para recibir los restos del Padre Pío en ocasión del Jubileo [online]. www.aciprensa.com, [cit. 2023-04-15]. Dostupné online. (po španielsky; kastílsky)
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Leopold Bogdan Mandić
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- Svätyňa a hrob svätého Leopolda Mandića – Padova, Taliansko (oficiálna stránka) (anglicky, taliansky)
- Listy sv. Leopolda Mandića terciárom (česky)
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Leopold Mandić na anglickej Wikipédii.