Marián Dudinský

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Marián Dudinský
bývalý politický väzeň, signatár Charty 77, novinár
bývalý politický väzeň, signatár Charty 77, novinár
Narodenie 13. marec 1949
Košice
Úmrtie 26. máj 2008 (59 rokov)
Bratislava

Marián Dudinský (* 13. marec 1949, Košice – † 26. máj 2008, Bratislava)[1] bol slovenský disident.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Marián Dudinský po ukončení SVŠ bol v rokoch 1973 – 1976 absolventom žurnalistiky FF UK. Pracoval ako redaktor Čs. rozhlasu v Košiciach, Bratislave a Prahe. Po podpise Charty 77 bol nútený pracovať ako robotník, čašník, či vodič električky.

V rokoch 1985 – 1990 bol väznený pre údajný trestný čin vyzvedačstva podľa § 105 Tr. zákona, vykonštruovaný ŠtB za návštevu Veľvyslanectva USA v Prahe, kde mal odovzdať k zverejneniu pre Rádio Slobodná Európa a Hlas Ameriky ním písané kritické články. Krajský súd v Bratislave ho odsúdil na 7 rokov vo väzení v Leopoldove. Jeho odvolanie bolo zamietnuté a sudca najvyššieho súdu SSR JUDr. Štefan Minárik mu zvýšil trest na 10 rokov.[2] Za oznámenie trestnej činnosti rozkrádania majetku v socialistom vlastníctve dozorcami leopoldovskej väznice mu bol pridaný rok trestu navyše. Následne bol perzekvovaný tak, že ho umiestňovali na cely k najhorším vrahom a recidivistom. Na oddelení Hlava I. pre protištátne trestné činy strávil i november 1989, ktorý však preňho neznamenal prepustenie. Až po väzenskej vzbure v Leopoldove ho na jar 1990 náhodne v súvislosti s ňou objavili pracovníci Slovenskej televízie. V tom čase sa oficiálne uvádzalo, že politickí väzni už na Slovensku vo väzniciach nie sú.

O niekoľko týždňov bol dňa 8. marca 1990 podmienečne prepustený na slobodu. Paradoxne ho údajne pri prvej tlačovej besede ľudia z Verejnosti proti násiliu vopred upozornili, aby nehovoril a nespomínal mená ľudí z justície a ŠtB, ktorí sa podieľali na jeho odsúdení. Jeho prepustenie urýchlilo postupné prepustenie aj ostatných politických väzňov z oddelenia Hlava I.

Po prepustení pracoval ako redaktor v periodikách Slovenský denník, Nový Slovák, Republika, ako šéfredaktor časopisu Svedectvo a krátky čas na Ministerstve obrany SR.

V roku 1992 získal ocenenie „najlepší žurnalista roka“ a v roku 1993 2. cenu v literárnej súťaži v Toronte za knihu Kmotrou mi bola ŠtB. Za túto knihu získal aj cenu v súťaži Poviedka Eurotel 2000. V roku 1996 získal prémiu novinárskej ceny Ľ. Štúra. V rokoch 1998-2002 bol poslancom Mestského zastupiteľstva v Bratislave-Dúbravke.

Jeho rebelská povaha a trauma z nežnej revolúcie mu nedovolila prispôsobiť sa novej dobe ani na poste redaktora. Prišiel o prácu, čo značne poznačilo aj jeho rodinný život, psychiku a zdravotný stav poškodený následkom väzenia. Pomocnú ruku mu v rámci svojich možností podalo Svetové združenie bývalých československých politických väzňov. Stal sa jeho podpredsedom a neskôr aj predsedom sekcie násilne odvlečených. Aktívne presadzoval nároky obetí totality a publikoval na internetových portáloch.

26. mája zomrel na infarkt vo veku nedožitých 60. rokov.

Ocenenia a publikačná činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ocenenie "najlepší žurnalista roka" a v roku 1993
  • 2. cenu v literárnej súťaži v Toronte za knihu Kmotrou mi bola ŠtB[3]
  • Kniha Kmotrou mi bola ŠtB získala aj cenu v súťaži Poviedka Eurotel 2000
  • V roku 1996 získal prémiu novinárskej ceny Ľudovíta Štúra.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Zomrel Marián Dudinský [online]. korzar.sme.sk. Dostupné online.
  2. Minárik poslal do väzenia najmenej troch [online]. www.sme.sk. Dostupné online.
  3. Kmotrou mi bola ŠtB [online]. www.szcpv.org. Dostupné online.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]