Schizoafektívna porucha

Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Schizoafektívna porucha
Klasifikácia
MKCH-10F25: Schizoafektívna porucha (odkaz)
Klinický obraz
Postihnutý systémduševné ochorenie

Pozri aj Medicínsky portál

Schizoafektívna porucha je psychiatrická diagnóza označujúca vážne duševné ochorenie, pri ktorom sa prejavujú symptómy psychózy (čiže poruchy myslenia a vnímania) spolu so symptómami afektívnej poruchy (teda poruchy nálady). Ide tak o skupinu porúch na rozhraní medzi afektívnymi a schizofrénnymi psychózami, ktorá vyúsťuje do výrazných patologických zmien správania, prežívania, emócií a často v akútnej fáze aj do straty schopnosti viesť zodpovedný, sociálne a ekonomicky usporiadaný život.

Chorý obvykle musí čeliť viacerým symptómom, ktoré narušujú vykonávanie jeho sociálnej roly. Základom ochorenia je epizodický výskyt porúch nálady, čo predstavuje predovšetkým akútnu alebo chronickú depresiu s možným striedaním sa s mániou alebo hypomániou. Chorý môže byť emočne nestabilný a hypersenzitívny, alebo môže pociťovať citovú vyprahnutosť spojenú s apatiou. Obzvlášť vážnymi príznakmi sú prejavy schizofrénnej psychózy, kedy sa môžu objaviť halucinácie a chorý vytvára bizarné, grandiózne alebo paranoidné bludné konštrukcie.

Klasifikácia[upraviť | upraviť zdroj]

  • F25: Schizoafektívna porucha
    • F25.0: Manický typ
    • F25.1: Depresívny typ
    • F25.2: Zmiešaný typ
    • F25.8: Iné schizoafektívne poruchy
    • F25.9: Nešpecifikovaná sch. porucha

Pôvod pomenovania[upraviť | upraviť zdroj]

Termín schizoafektívna psychóza ako prvý použil americký psychiater ruského pôvodu Jacob Sergi Kasanin (1897 – 1946) v roku 1933. Popísal ochorenie u mladých pacientov vo veku 20 až 30 rokov, u ktorých sa súčasne prejavovali schizofrénne aj afektívne príznaky. Trvali niekoľko týždňov až mesiacov a končili sa úplným uzdravením stavu. Toto ochorenie vnímal ako variant schizofrénie s dobrou prognózou.[1]

Výskyt ochorenia[upraviť | upraviť zdroj]

Najnovšie údaje uvádzajú prevalenciu od 0,2 až 0,5%, t. j. asi štvrtina až polovica výskytu schizofrénie.[2] Na tisíc obyvateľov tak pripadajú dvaja až piati chorí. Ochorenie sa o čosi viac vyskytuje u žien. Táto porucha sa obvykle začína prejavovať v skorej dospelosti – medzi 16. a 30. rokom života, pričom u žien často neskôr ako u mužov.

Štúdie z r. 1979 a 1986 ukazujú, že spomedzi psychiatrických pacientov malo 5,7% až 8% ľudí diagnózu schizoafektívna porucha, čo predstavuje vôbec nie zanedbateľnú prevalenciu.[3]

Vzťah k diferenciálnym diagnózam[upraviť | upraviť zdroj]

Lekár skôr, ako sa rozhodne stanoviť diagnózu F25, musí zvážiť možnosť podobne sa prejavujúcich, tzv. diferenciálnych ochorení. Sú nimi schizofrénia, afektívne poruchy a organické poruchy.

V minulosti sa viedol spor o príbuznosti diferenciálnych diagnóz so schizoafektívnou poruchou. Uvažovalo sa, či je táto porucha legitímnou diagnózou, alebo iba prechodnou, kým sa nezistí, či u pacienta ide priamo o schizofréniu alebo o afektívnu poruchu. Rovnako bolo otázne, či je schizoafektívna porucha variantom schizofrénie alebo typ afektívnej (najčastejšie bipolárnej) poruchy, alebo je nezávislým, špecifickým ochorením.

Schizoafektívnu poruchu je možné odlíšiť od afektívnej poruchy aj na základe týchto príznakov:

  • nástup choroby v skorej dospelosti (medzi 16. a 30. rokom veku);
  • akútny obraz choroby s výraznou zmenou afektivity a poruchami vedomia (chorý býva dekoncentrovaný, má problémy sledovať očami pohybujúci sa predmet[4]; niekedy sa môžu objaviť oneiroidné stavy a komplikované halucinácie);
  • chorý začína počas spánku snívať neobvykle skoro (skorý nástup fázy REM);
  • pomerne krátke trvanie epizód;
  • chorý trpí psychotickými príznakmi aj vtedy, keď nie je v popredí patologická zmena afektivity (teda trpí bludmi, prípadne halucináciami, aj keď sa neprejavuje mánia alebo depresia)[5], pričom je diagnostickým kritériom, aby pacient prežíval psychózu aspoň 2 týždne počas neprítomnosti afektívnej alterácie;[6]
  • v rámci psychotickej alterácie sa prejavujú symptómy typické pre schizofréniu (napríklad halucinácie hlasov, pseudofilozofovanie, afektívna ambivalencia, neadekvátnosť citových reakcií, autizmus, dezorganizovaná reč, dekoncentrácia a pod.).

Schizoafektívnu poruchu je možné odlíšiť od schizofrénie aj na základe týchto príznakov:

  • nemusí dôjsť k citovej vyprahnutosti (emotívna otupenosť a depravácia vyšších citov), čo pacientovi môže pomôcť pri konfrontácii s vlastnou schizofrénnou dezintegráciou, ale samotná apatia je v priebehu choroby bežným symptómom;
  • nie je výnimočnou neprítomnosť zmyslových halucinácií;
  • v zásade je v priebehu choroby prítomná výrazná zmena afektivity (depresívny alebo manický epizodický syndróm), pričom bludy a halucinácie nemusia byť obsahovo objasniteľné v kontexte afektívnej alterácie (chorý môže byť presvedčený, že je významná osobnosť, ale pritom trpí depresiou, a nie mániou);
  • zmena afektivity nie je postpsychotickou depresiou;
  • k schizoafektívnej poruche sa pridružujú niekedy aj iné poruchy ako napríklad závislosť na návykovej látke (obzvlášť etylalkohol), sexuálne dysfunkcie, úzkosť, obsesívno-kompulzívna porucha alebo delírium.[7]

Pre odlíšenie schizoafektívnej poruchy od organických patologických zmien v mozgu je často nutné pacienta vyšetriť neurologicky a/alebo nechať vystaviť počítačovú tomografiu mozgu (CT). Stanovenie diagnózy F25 sa tak smie až po negatívnom výsledku CT, čím sa vylúči vplyv organickej zmeny a otvorí sa priestor pre úvahu o duševnom ochorení.

Diagnóza F25 sa teda stanovuje, keď pacient vykazuje príznaky aj schizofrénie, aj afektívnej poruchy, a klinický obraz nespĺňa diagnostické kritériá pre stanovenie diferenciálnej diagnózy. Sporné postavenie tejto poruchy v sústave psychiatrických ochorení malo za následok zanedbanie jej vedeckého výskumu.[6] Diskusia je stále otvorená, no v súčasnosti väčšina odborníkov súhlasí s tým, že schizoafektívna porucha je variantom schizofrénie, a nie bipolárnej poruchy,[8] prípadne úplne separátnou entitou.[3]

Rizikové skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

Schizoafektívna porucha je neuroduševné ochorenie, ktoré úzko súvisí s vývojom mozgu na základe genetickej predispozície. Preto rizikovou skupinou sú ľudia, ktorí majú v príbuzenstve chorých na schizofréniu alebo priamo na schizoafektívnu poruchu. Mladí pacienti majú tendenciu vykazovať známky bipolárneho (zmiešaného) typu poruchy, starší pacienti skôr depresívneho typu.[9]

Hoci genetická predispozícia je výrazná, nemožno poprieť aj vplyv prostredia, ktoré môže mať podiel na nepriaznivom formovaní osobnosti chorého, počítajúc sem aj somatické ochorenia, úrazy hlavy, pôrodné a popôrodné komplikácie alebo komplikácie počas gravidity.[10]

Je tiež známe, že schizoafektívna porucha sa objavuje o čosi viac u žien (napr. v Anglicku v roku 2002 bolo zo všetkých hospitalizovaných pre túto diagnózu 57% žien a 43% mužov[11]).

Mortalita a morbidita[upraviť | upraviť zdroj]

Schizoafektívna porucha nespôsobuje smrť priamo, ale výskyt samovrážd u chorých je až okolo 10% (Williams, 1998). Štúdie popisujú, že ženy si siahnu na život častejšie než muži, ale muži častejšie svoj pokus o samovraždu dokonajú.[12][13] Inými nepriaznivými okolnosťami zvyšujúce riziko úmrtia sú fajčenie tabakových výrobkov a abúzus drog (najmä etylalkoholu), a takisto prípadné negatívne účinky psychiatrických liekov, ktoré v niektorých prípadoch dokážu privodiť diabetes alebo nepriamo zapríčiniť nárast telesnej hmotnosti.[14]

Príčiny ochorenia[upraviť | upraviť zdroj]

Všeobecný prehľad[upraviť | upraviť zdroj]

Príčina schizoafektívnej poruchy nie je v súčasnosti stále známa, no je predmetom vedeckých diskusií a výskumu, ktorý sa orientuje predovšetkým na samotnú schizofréniu. Pochopenie mechanizmu vzniku schizofrénie by výrazne dopomohlo k pochopeniu príčin schizoafektívnej poruchy, pričom nezanedbateľná je aj pomoc výskumu afektívnych ochorení.[15]

Ako je spomenuté v časti Rizikové skupiny, výraznou je genetická predispozícia, ktorá sa popisuje tzv. dopamínovou hypotézou. Tá predpokladá osobitý vplyv chemickej nerovnováhy v mozgu chorého, obzvlášť zapríčinenej neúmerne zvýšeným množstvom neurotransmiteru dopamínu. Práve antipsychotická liečba koriguje účinky dopamínu (pôsobia ako antagonisty dopamínového receptora[16]) a tým potlačuje tzv. psychotické pozitívne príznaky (pozri aj Symptómy ochorenia). Komplexná nerovnováha ďalších chemických látok v mozgu (napr. serotonínu) nato zapríčiňuje aj afektívnu poruchu, prípadne úzkosť.

Citlivosť na ochorenie (vulnerabilita) je zrejme determinovaná nielen genetickými faktormi, ale aj podmienkami, v ktorom jedinec žil či žije (environmentálny vplyv). Nevylučujú sa spomedzi rizikových faktorov ani úrazy hlavy pri narodení alebo v skorom veku, somatické ochorenia, komplikácie v tehotenstve alebo pri pôrode, ani citová alebo výživová deprivácia v skorom detstve.[17] Preto možno hovoriť o biologicko-psychologicko-sociálnom modeli príčin schizoafektívnej poruchy (a aj schizofrénie).[18]

Dopamínová hypotéza[upraviť | upraviť zdroj]

Dopamín

Psychotická alterácia schizofrénneho okruhu je charakterizovaná niekedy makroskopickými, no určite aj mikroskopickými neuropatologickými zmenami prefrontálnej mozgovej kôry hippokampu a príbuzných limbických štruktúr. Niektoré neurorádiologické štúdie naznačujú prítomnosť anatomických abnormalít mozgu, ale nie je jasné, či tieto abnormality sú následkom ochorenia, alebo ochorenie antedatujú. Každopádne je možné vylúčiť aktívny neurodegeneratívny proces.[19]

Dopamínová hypotéza poukazuje na neobvykle hyperaktívny dopamínergický systém mozgu počas akútnej fázy psychotického ochorenia. Niektorí vedci nepriamo ukázali, že hustota D4-dopamínových receptorov môže byť v mozgoch jedincov so schizofrénnou psychózou až šesťnásobná.[16] Odborníci tak predpokladajú, že práve abnormálne hladiny neuroprenášača dopamínu súvisia s poruchami myslenia a vnímania. Neuroleptiká (antipsychotiká) ako antagonisty dopamínergický systém istým spôsobom upokojujú, čím sa potlačia pozitívne príznaky schizoafektívnej poruchy, hoci presný mechanizmus ich pôsobenia zostáva nejasný.[16]

Je však isté, že táto hypotéza nevysvetľuje celú sústavu príznakov schizoafektívnej poruchy (alebo schizofrénie vôbec), preto ju možno považovať len za partikulárnu. Istou evidenciou v jej prospech je pôsobenie amfetamínov a kokaínu, ktoré prirodzene spôsobujú hyperaktivitu dopamínergického systému, čo má za následok pseudohalucinácie a v niektorých prípadoch môžu spustiť psychotickú reakciu, ba psychotické ochorenie. Jestvujú však aj štúdie, čo prezentujú pacientov, ktorých 90% D2-dopamínových receptorov bolo blokovaných neuroleptikami, ale ich psychóza zostala takmer nepotlačená. To vytvára priestor pre hypotézy, že zodpovednosť za psychotické príznaky je chemicky rozložená omnoho pestrejšie.

Stanovenie diagnózy[upraviť | upraviť zdroj]

Klinická diagnóza schizoafektívnej poruchy sa, rovnako ako u schizofrénie, opiera o odobranie anamnézy (pohovory s pacientom a jeho známymi) a vyšetrenie duševného stavu pacienta. Vyšetrením lekárpsychiater zbiera údaje o tom, čo pacient prežíva, ako sa chová a tieto dopĺňa svojím vlastným pozorovaním. Diagnóza sa tak stanovuje hodnotením závažnosti jednotlivých príznakov a podľa ich kontextu. Medzinárodná klasifikácia chorôb (MKCH-10) a tiež americká príručka DSM IV (angl. Diagnostic and Statistical Manual of Mental Disorders č. 4 z r. 1994) obsahujú diagnostické usmernenia pre psychiatrov, ktoré stanovujú pravidlá pre hodnotenie prítomnosti či neprítomnosti týchto príznakov (pozri aj Symptómy ochorenia).

Lekár v rámci psychiatrického vyšetrenia obvykle posudzuje vzhľad, očný kontakt, výraz tváre, motoriku, mieru spolupráce s ním, náladu, afektivitu, reč a verbálne vyjadrovanie, samovražedné tendencie, agresivitu, celkovú orientáciu pacienta (napr. či vie, aký je deň v týždni, kde sa momentálne nachádza a pod.), tiež vedomie a koncentráciu, bludné ladenie, prítomnosť halucinácií a tiež náhľad pacienta (či si uvedomuje svoje ochorenie).[6]

Pre stanovenie diagnózy je potrebné tiež vylúčiť organický pôvod psychotického prežívania či afektívnej poruchy. Dôležitým indikátorom je tiež existencia problémov v spoločenskom fungovaní pacienta, ako sú ťažkosti so školou či prácou, narušenie vzťahov či spoločenských väzieb, alebo narušenie starostlivosti o vlastnú hygienu. Niekedy je potrebné vykonať laboratórne vyšetrenia (napr. posúdenie krvného obrazu), zobrazovacie vyšetrenia (počítačová tomografia CT mozgu, elektroencefalografické vyšetrenie EEG), psychologické vyšetrenie, ale aj testy na užívanie niektorých liekov či drog.[18]

Symptómy ochorenia[upraviť | upraviť zdroj]

Symptomatológia podľa DSM IV[upraviť | upraviť zdroj]

Schizoafektívna porucha je komplexným ochorením, kedy chorý prežíva afektívnu aj psychotickú alteráciu. Všeobecne tak možno rozdeliť symptómy na príznaky manickej epizódy, depresívnej epizódy a príznaky schizofrénie, pričom chorý vykazuje niekedy mániu (alebo hypomániu), inokedy depresiu. Psychózou sýtený klinický obraz je však možno pozorovať aj nezávisle od aktuálnej afektivity a býva prítomný aj pri normálnej nálade. Celkové prežívanie chorého je mnohokrát veľmi pestré a závisí od typu schizoafektívnej poruchy (pozri Typy poruchy).

Uznávaná a rešpektovaná americká príručka DSM IV z r. 1994 poskytuje lekárom (aj na Slovensku) na identifikovanie manickej epizódy nasledujúce diagnostické usmernenia (kritériá):[20]

Diagnostické kritériá DSM IV pre manickú epizódu
  • výrazné obdobie abnormálnej a neprerušovanej zvýšenej, expanzívnej alebo podráždenej nálady, trvajúcej najmenej týždeň (alebo aj menej, ak je potrebná hospitalizácia); počas tohto obdobia sa musia vyskytnúť aspoň tri symptómy (alebo štyri, ak je nálada iba podráždená) z tejto sústavy:
  • nadnesenosť a zvýšené sebavedomie;
  • znížená potreba spánku (chorý sa cíti odpočinutý už po 3 hodinách);
  • zrýchlená reč, zrýchlený tok myšlienok;
  • mnohovravnosť alebo tlak k stálemu hovoreniu;
  • roztržitosť, dekoncentrácia, roztekanosť;
  • hyperaktivita, prípadne psychomotorická agitovanosť;
  • prehnaná zaangažovanosť v nebezpečných činnostiach (sexuálne dobrodružstvá, pochybné finančné investície alebo nerozumné míňanie peňazí a pod.).
  • symptómy nespĺňajú kritériá pre zmiešanú epizódu, ani nie sú následkom iného zdravotného stavu či užitia drog
  • afektívna alterácia spôsobuje narušenie vykonávania svojej sociálnej roly

DSM IV stanovuje tieto diagnostické usmernenia (kritériá) pre identifikáciu depresívnej epizódy:[21]

Diagnostické kritériá DSM IV pre depresívnu epizódu
  • v priebehu dvoch týždňov musí byť prítomných aspoň päť z nasledujúcich príznakov (pričom počas väčšiny dní a takmer počas celého dňa je vyjadrená depresívna nálada alebo strata záujmov či potešenia):
  • depresívna nálada (napr. plačlivosť, smútok, pocit prázdnoty), u detí a adolescentov skôr podráždená nálada;
  • výrazné ochudobnenie záujmov, až strata potešenia;
  • nechuť alebo zvýšená chuť do jedla spojená s úbytkom alebo nárastom telesnej hmotnosti (aspoň 5% za mesiac);
  • insomnia (nespavosť) alebo hypersomnia;
  • psychomotorická agitovanosť alebo spomalenie;
  • únava alebo „strata energie“ počas takmer celého dňa;
  • znížené sebavedomie spojené s pocitom vlastnej bezcennosti a/alebo nadmernej či nezodpovedajúcej viny;
  • znížená schopnosť myslieť, koncentrovať sa a robiť rozhodnutia;
  • opakované suicidálne úvahy (myšlienky na samovraždu).
  • v prípade tzv. malej depresívnej epizódy stačia dva až štyri hore uvedené symptómy
  • symptómy nespĺňajú kritériá pre zmiešanú epizódu, ani nie sú následkom iného zdravotného stavu či užitia drog
  • afektívna alterácia spôsobuje narušenie vykonávania svojej sociálnej roly
  • ak sú symptómy reakciou na stratu blízkej osoby, symptomatológia musí trvať viac ako dva mesiace

DSM IV stanovuje tieto diagnostické usmernenia (kritériá) pre identifikáciu schizofrénnej symptomatológie:[22]

Diagnostické kritériá DSM IV pre schizofréniu
  • počas obdobia aspoň jedného mesiaca (alebo kratšie, ak je pacient úspešne liečený) sú po väčšinu času prítomné aspoň dva z nasledujúcich symptómov (iba jeden symptóm sa vyžaduje, ak sú bludy bizarné, alebo ak pacient halucinuje hlas, ktorý komentuje jeho správanie alebo myšlienky, alebo ak halucináciou sú hlasy, ktoré sa spolu zhovárajú):
  • bludy;
  • halucinácie;
  • dezorganizovaná reč (časté zabiehanie alebo inkoherencia);
  • dezorganizované alebo katatonické správanie;
  • negatívne symptómy (napr. afektívna plochosť či emočná otupenosť, alógia ako nedostatok verbálneho prejavu, avolícia ako nedostatok motivácie).
  • psychotická alterácia spôsobuje narušenie (až dysfunkciu) vykonávania svojej sociálnej roly
  • príznaky kontinuálne pretrvávajú najmenej šesť mesiacov, pričom do tejto periódy možno zaradiť aj prodromálne (predchorobné) štádium, ako i reziduálne príznaky, ktoré sa vyznačujú skôr negatívnymi symptómami

Treba podotknúť, že pri zmiešanom type schizoafektívnej poruchy (pozri Typy poruchy) môže dochádzať k striedaniu manickej (hypomanickej) epizódy s depresívnou aj v priebehu niekoľkých dní, ba hodín.[23] Schizofrénne príznaky sú vyjadrené aj pri neprítomnosti afektívnej alterácie (teda aj pri absencii depresie a mánie), pričom bývajú často menej výrazné[24] (napr. môžu úplne chýbať zmyslové halucinácie).

Takisto je v rámci afektívnej alterácie obvyklá prítomnosť hypománie a nemusí pacient ani so zmiešaným typom poruchy vykazovať v priebehu choroby manickú epizódu (ukazuje to napr. priebehový typ bipolárnej poruchy na grafe A podľa M. Plzáka a kol., 1967).[25] Hypománia sa prejavuje zníženou potrebou spánku, veľavravnosťou, roztržitosťou, hyperaktivitou a zvýšenou sexuálnou energiou. Hypomanická epizóda by podľa DSN IV mala trvať viac ako 4 dni a neznamená narušenie vykonávania sociálnej roly, naopak – môže sa zdať výhodnou pre povznesenú náladu a zvýšenú aktivitu spojenú s tvorivosťou.

Špecifickou situáciou v symptomatológii je stret manických a schizofrénnych pozitívnych príznakov, kedy bývajú prítomné poruchy vedomia, extatické stavy a halucinovanie celých scenérií a výjavov vrátane prítomnosti oneiroidných stavov. Oneiroidné stavy (gr. oneiros = sen) môže chorý spočiatku pokladať za snový obraz (prípadne ako pseudohalucinácie), neskôr môžu nadobudnúť dynamický charakter a často fantastický obsah.[26]

Iné delenie symptómov[upraviť | upraviť zdroj]

Symptómy typické pre schizoafektívnu poruchu možno aj rozdeliť do piatich základných tried, pričom pacient s touto diagnózou obvykle prežíva iba niektoré nasledujúce (nie všetky) príznaky:

Pozitívne príznaky[upraviť | upraviť zdroj]

Pozitívne príznaky súvisia s myšlienkami, vnímaním a správaním, pričom sa zásadne neprejavujú u väčšinovej populácii. Tieto symptómy v priebehu času strácajú alebo naberajú na vážnosti. Zaraďujeme sem halucinácie (napr. hlasy ponižujúce, odsudzujúce, prikazujúce, výhražné; hlasy, ktoré rozprávajú o pacientovi či komentujú jeho správanie), bludy (silné falošné presvedčenia; napr. kontrolovanie, rušenie, sledovanie, odoberanie a vkladanie myšlienok; náboženské bludné presvedčenia; prenasledovanie, neúmerné zveličovanie významu svojej osoby a podobne), poruchy myslenia, pamäte a verbálneho prejavu (najmä nesúvislé a dezorganizované myslenie a správanie). (pozri aj Symptomatológia podľa DSM IV)

Negatívne príznaky[upraviť | upraviť zdroj]

Pomenovanie negatívne príznaky vyjadruje absenciu takých myšlienok, vnímania alebo správania, ktoré u väčšinovej populácii prítomné sú. Dôsledkom tejto absencie sú práve negatívne príznaky. Patria sem predovšetkým ochudobnené vyjadrovanie, výrazná apatia, zlá koncentrácia, plochosť citov alebo neprimerané emočné reakcie. Následkom niektorých negatívnych príznakov môže byť sociálne utiahnutie sa pacienta a zníženie sociálnej aktivity. (pozri aj Symptomatológia podľa DSM IV)

Príznaky mánie[upraviť | upraviť zdroj]

Príznaky mánie súvisia s bipolárnou poruchou, ktorá sprevádza manický a zmiešaný typ schizoafektívnej poruchy. Vo všeobecnosti je pre mániu typická výstrednosť v správaní (niekedy nebezpečnou pre spoločnosť, najmä ak sa popri nej prejavujú pozitívne príznaky), podráždenosť, zvýšená sebadôvera, výrečnosť, povznesenosť, žoviálnosť, velikášske myšlienky, zvýšená duševná aj telesná aktivita pri zníženej potrebe spánku. Niekedy sa môže vyskytnúť agresívne správanie, neprimerané plánovanie, nebezpečné podnikanie, utrácanie peňazí, neprimerané sexuálne aktivity, strata bežných spoločenských zábran. Môžu sa objaviť bludné presvedčenia o nadmerných, nadprirodzených schopnostiach. (pozri aj Symptomatológia podľa DSM IV)

Príznaky depresie[upraviť | upraviť zdroj]

Depresívna nálada sa prejavuje celkovým spomalením, poklesom nálady, energie, aktivity. Býva prítomný smútok, neschopnosť tešiť sa, nadmerná únava aj po minimálnej námahe, sprevádzaná nechutenstvom (alebo nadmerným jedením), chudnutím, nespavosťou (alebo nadmerným spaním), nezáujmom o čokoľvek. Často sa objavujú pocity viny, neschopnosti, beznádeje. Je tu zvýšené riziko samovražedného konania (suicidálne tendencie). Ďalej medzi príznaky depresie zaraďujeme poruchy pozornosti, nižšiu odolnosť voči stresu či ochudobnenie záujmov. (pozri aj Symptomatológia podľa DSM IV)

Iné príznaky[upraviť | upraviť zdroj]

Pacienti so schizoafektívnou poruchou sú väčšmi náchylní neprimerane požívať etylalkohol alebo brať drogy (abúzus drog). Niekedy sa objavuje aj komorbidita schizoafektívnej poruchy s inými psychiatrickými ochoreniami (napr. obsesívno-kompulzívna porucha, anxieta, sociálna fóbia a pod.).[27]

Typy poruchy[upraviť | upraviť zdroj]

Typy poruchy podľa MKCH-10 (ICD-10)[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10), ktorá sa používa v Európe, poznáme tri typy schizoafektívnej poruchy:

Manický typ (F 25.0)[upraviť | upraviť zdroj]

Pri tejto schizoafektívnej poruche sú zastúpené príznaky schizofrénne a manické. Prejavy ochorenia môžu byť niekedy nebezpečné tak ako pre pacienta samotného, tak i pre jeho okolie alebo spoločnosť. Začína sa často akútne (ataky ochorenia), dramaticky, môže byť hrubo narušené správanie. Priebeh býva väčšinou priaznivý, dochádza k uzdraveniu v priebehu niekoľkých týždňov.[23]

Depresívny typ (F 25.1)[upraviť | upraviť zdroj]

V tomto prípade sú v rovnakej fáze ochorenia vyjadrené schizofrénne aj depresívne príznaky. Schizoafektívna porucha depresívneho typu býva v porovnaní s manickým typom menej dramatická, môže začínať nenápadnejšie, ale má tendenciu k dlhšiemu priebehu.

Zmiešaný typ (F 25.2)[upraviť | upraviť zdroj]

U tohto typu sú súčasne prítomné príznaky schizofrénne a zmes manických a depresívnych príznakov alebo ich striedanie (aj rýchle, aj pomalé). Výkyvy nálady od depresívnej po manickú (alebo hypomanickú) môžu byť v priebehu niekoľkých dní, dokonca v priebehu hodín.

Zmiešaný typ môže byť niekedy sprevádzaný tzv. zmiešanou epizódou, kedy sa prejavujú príznaky aj mánie (hypománie), aj depresie takmer každý deň v priebehu aspoň jedného týždňa (kritériá DSM IV)[28]. V takomto prípade hovoríme o dysforickej mánii, ak prevládajú manické príznaky a sú vyjadrené aspoň tri depresívne z DSM IV, alebo o agitovanej depresii, ak prevládajú depresívne príznaky a sú vyjadrené aspoň dva z týchto manických príznakov – motorická agitovanosť, psychická agitovanosť či intenzívne vnútorné napätie, a/alebo trysk myšlienok.[29]

Typy poruchy podľa DSM IV[upraviť | upraviť zdroj]

Americká príručka DSM IV z r. 1994 pozná iba dva typy schizoafektívnej poruchy – bipolárny typ a depresívny typ. Bipolárny typ je identifikovaný, ak sa prejavuje v klinickom obraze manická alebo zmiešaná epizóda, manická epizóda striedajúca sa s depresívnou alebo zmiešaná epizóda striedajúca sa s depresívnou. Depresívny typ je charakterizovaný exkluzivitou depresívnej epizódy.

Prognóza[upraviť | upraviť zdroj]

Jednotlivé fázy ochorenia bývajú často dobre a zreteľne ohraničené, a to predovšetkým u manického a zmiešaného typu. Neraz chýbajú reziduálne príznaky, teda dochádza k úplnému uzdraveniu pacientov. Prognóza sa všeobecne považuje za priaznivú.

Schopnosť emočného prežívania môže pacienta chrániť pred rozvracajúcim účinkom schizofrénnych príznakov. Považuje sa za známku vyššej odolnosti osobnosti schopnosť využiť emócie k zvládnutiu psychotického prežívania.[23] Preto sa pozoruje všeobecne priaznivejší priebeh ochorenia v porovnaní napríklad so schizofréniou, ale v porovnaní s afektívnou poruchou je celkový výstup horší. Komplikujúcimi faktormi pre prognózu sú výskyt schizofrénie v rodinnej anamnéze, včasný a nenápadný nástup príznakov, prevaha psychotických symptómov, nepriaznivý vývoj premorbidnej osobnosti (osobnosti pred nástupom choroby) a abúzus drog. Naopak pozitívnymi prognostickými znakmi sú vyššie IQ, malá porucha abstraktného myslenia, dobrá pracovná adaptabilita a náhle prepuknutie choroby.[30]

Priaznivá prognóza sa týka najmä pacientov s manickým typom schizoafektívnej poruchy, ľudia s bipolárnym (zmiešaným) typom sú znevýhodnení, pričom najhorší celkový výstup je u ľudí s depresívnym typom, ktorý nastupuje aj odoznieva pomalšie.

Nepriaznivý prognostický výhľad súvisí najmä s negatívnymi schizofrénnymi príznakmi (alógia, avolícia, prípadne citová plochosť a apatia) a s depresívnou epizódou, ktorá má tendenciu sa vracať.

Liečba[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj: Antidepresívum, Neuroleptikum, Psychoterapia

Liečba schizoafektívnej poruchy pozostáva predovšetkým z farmakoterapie a psychoterapie. Súčasťou psychoterapie môže byť pracovná terapia a práca s rodinou.

Farmakoterapia[upraviť | upraviť zdroj]

Farmakoterapia zahrňuje kombináciu liekov na schizofrénne a afektívne príznaky. Používajú sa antipsychotiká (neuroleptiká), ktoré pôsobia na odstránenie patologických myšlienok, hlasov (halucinácií) a bludných presvedčení. Na úpravu porúch nálady sa volia lieky podľa typu ochorenia – antidepresíva alebo stabilizátory nálady (lítium, valproát sodný, karbamapezín a iné antiepileptiká), ktoré zabezpečujú aj prevenciu pred návratom ochorenia.

Známymi neuroleptikami sú haloperidol, risperidon (Rispen ®, Risperdal ®) quetiapín (Seroquel ®), aripiprazol (Abilify ®), ziprasidon (Geodon ®, Zeldox ®), klozapín (Leponex ®), amisulprid (Solian ®), sulpirid (Dogmatil ®) alebo olanzapín (Zyprexa ®).

Často používanými antidepresívami sú citalopram (Citalec ®, Citalopram ®, Seropram ®), escitalopram (Cipralex ®), sertralín (Zoloft ®, Asentra ®), venlafaxín (Efectin ®, Velaxín ®, Alventa ®) alebo fluoxetín (Prozac ®).

Je možné potvrdiť, že jednotliví pacienti reagujú na lieky rôzne.[31] U všetkých sú popísané nežiaduce účinky, ale po úvodnej liečbe (asi 2 – 6 týždňov) väčšina pacientov začína lieky pomerne dobre tolerovať. Ak k tolerancii predsa len nedôjde, lekár volí inú kombináciu liečiv, kým nenájde takú, ktorá bude účinná a zároveň pre chorého tolerovateľná (alebo zníži dávkovanie). Takisto je vhodné dodať, že počas úvodnej liečby a liečby akútnej fázy psychiater volí vyššie dávky, ktoré môžu istým spôsobom utlmovať jasnosť myslenia (najmä neuroleptiká) a spôsobovať únavu a spánok (často potreba spať aspoň 12 hodín). Po odoznení primárnych symtómov (halucinácie, bludy) sa spravidla dávkovanie výrazne znižuje – na hranicu tzv. udržovacej dávky, ktorá má za cieľ udržať remisiu (stav bez psychózy). Tolerancia takejto udržovacej dávky je následne veľmi dobre tolerovaná a pacientom spôsobuje len minimálne nežiaduce účinky, čo umožňuje dlhodobú farmakoterapeutickú starostlivosť.

Je veľmi dôležité, aby pacient užíval lieky pravidelne vždy v lekárom určený čas a vždy lekárom určené dávky. Samovoľná úprava dávkovania (napr. v snahe zmierniť nežiaduce účinky) môže viesť k celkovému zlyhaniu liečby, ba návratu akútnej fázy (tzv. atak ochorenia). Ak pacient netoleruje nežiaduce účinky, odporúča sa konzultácia tohto problému s lekárom, ktorý rozhodne o ďalšom postupe (výmena lieku za vhodnejší alebo úprava dávkovania).[31]

Hospitalizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Liečba pacienta s akútnou fázou schizoafektívnej poruchy často vyžaduje dočasnú hospitalizáciu na psychiatrickom oddelení, ale nie vždy je nutná. Závisí to od vnútorného rozpoloženia chorého, od miery závažnosti jeho príznakov a od jeho spolupráce s lekárom. Prítomnosť adekvátnej rodinnej a sociálnej podpory chorého môže výrazne pobyt v nemocnici skrátiť.[31]

Elektrokonvulzívna terapia (ECT)[upraviť | upraviť zdroj]

Ak zlyhajú bežné neuroleptiká, ukazuje sa ako účinnou práve elektrokonvulzívna liečba (ľudovo „elektrošoky“).[5] Ide o efektívnu metódu, ako pomôcť psychotickému pacientovi vidieť opäť reálny kontext svojho usudzovania a vnímania, pričom efektívnosť rastie nepriamo úmerne s dĺžkou trvania príznakov.[31] Používa sa najmä pri katatonických formách a u pacientov, kde bola predtým ECT účinná.

Procedúra sa realizuje pri úplnej narkóze (uspanie väčšinou pomocou látky thiopental), takže pacient zákrok nepociťuje. Rovnako sú podané myorelaxačné lieky, ktoré uvoľnia svalstvo, aby pri elektrokonvulzii nedochádzalo ku kŕčom. Elektródy umiestnené na hlave následne vysielajú krátky elektrický impulz do mozgu pacienta (300 až 400 mA 0,2 až 1,5 sekundy s frekvenciou asi 50 Hz[32]). Celý zákrok je monitorovaný elektroencefalogramom EEG. Procedúra sa väčšinou opakuje viackrát (aspoň šesťkrát).[33]

Nežiaducimi účinkami bývajú niekedy nevoľnosť a amnézia, ktorá sa upraví do 72 hodín.[31]

Psychosociálna terapia[upraviť | upraviť zdroj]

Individuálna (v nemocnici často skupinová) psychoterapia sa usiluje vytvoriť spoluprácu s pacientom. Súčasťou je poučenie o ochorení, jeho priebehu a vytvorenie dôvery pre ďalšiu, ambulantnú liečbu. Pacient by mal pochopiť a porozumieť tomu, čo sa s ním deje, mal by byť pripravený na možné problémy v liečbe, prípadné ťažkosti vyplývajúce z ochorenia.

Kľúčovým cieľom psychosociálnej podpory je priviesť pacienta k pochopeniu vlastných problémov. Tým sa otvorí cesta k zdarným riešeniam a schizoafektívny pacient môže takto predchádzať ďalším akútnym fázam či úspešne víťaziť nad depresiou. Psychoterapia sa, nasledujúc tento cieľ, zameriava na poskytovanie rád, vzdelávania, na objavenie vlastnej perspektívy či na modelovanie životných situácií tak, aby sa pacient učil zvládať stres a zodpovednosť.[31]

Skupinová psychoterapia podporuje získanie či obnovenie sociálnych schopností (fungovanie pri bežných aktivitách). Pracovná terapia v rehabilitačných dielňach (prípadne chránené dielne) by mala poskytnúť upevnenie schopností a zručností a pripraviť pacienta na návrat do pracovného života.[34]

Kultúrno-rekreačná terapia[upraviť | upraviť zdroj]

V rámci liečby schizoafektívnej poruchy je vhodné v snahe pomôcť chorému zvládať jeho sociálnu rolu rozvíjať kultúrno-rekreačnú činnosť. Tá zahrňuje napríklad aktívne športovanie (telocvik, posilňovanie alebo aj organizovaný šport), ktoré obvykle dobre vplýva na limitovanie neurotických príznakov ochorenia a je aspoň do istej miery efektívne v boji proti depresívnej epizóde.

Kultúrna terapia slúži na rozvoj osobnosti pacienta a usiluje sa premôcť niektoré negatívne príznaky a prejavy depresie – obzvlášť ochudobnenie záujmov a apatia. Zahŕňa najmä arteterapiu, ktorá lieči pomocou umenia (maľovanie, kreslenie, modelovanie z hliny, plastelíny a pod.) a biblioterapiu, ktorá pôsobí prostredníctvom kníh a umeleckej literatúry (čítanie, umelecká písomná tvorba – básne, príbehy, blogovanie, denníček a pod.). Cieľom je podnietenie k záujmom a koníčkom, ktoré zvyčajne počas choroby vymizli. Zaujímavou kultúrnou terapiou je muzikoterapia, ktorá môže mať výborné účinky (hra na hudobnom nástroji, spev alebo aj pasívne počúvanie hudby).

Odporúčanou formou terapie je aj rekreačná činnosť, ktorá zahŕňa nielen prechádzky po vonku (napríklad pri nákupoch) či výlety do iných miest či lesa, ale aj sledovanie televízie, návštevu kina či divadla alebo hranie spoločenských hier.[35]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Knižné zdroje článku[upraviť | upraviť zdroj]

  • KAFKA, J. a kol.: Psychiatria. Učebnica pre lekárske fakulty. Martin : Osveta, 1998. ISBN 80-88824-66-4
  • LAJČIAKOVÁ, Z.: Program od A po Z. 2006, s. 11. CN-SE 04SK 06
  • GOODWIN, JAMISON: Manic-Depressive Illness. New York : Oxford University Press, 1990. ISBN 0-19-503934-3

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. GOODWIN, Jamison. Manic-Depressive Illness. New York : Oxford University Press, 1990. ISBN 0-19-503934-3.
  2. JESTE, Dilip. Schizoaffective Disorder Fact Sheet [online]. National Alliance on Mental Illness, november 2003, [cit. 2009-06-25]. Dostupné online. Archivované 2007-09-28 z originálu.
  3. a b LAL VARMA, Shashjit. Genetics of Schizophrenia and Affective Disorder - An Overlap [online]. Psychiatry On-Line, február 1997, [cit. 2009-06-25]. Dostupné online.
  4. Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2008-02-17]. Dostupné online. Archivované 2008-03-20 z originálu.
  5. a b KAFKA, J. a kol.: Psychiatria. Učebnica pre lekárske fakulty. Martin : Osveta, 1998, s. 179. ISBN 80-88824-66-4
  6. a b c http://www.emedicine.com/med/topic3514.htm
  7. Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2008-02-17]. Dostupné online. Archivované 2008-02-28 z originálu.
  8. Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2008-02-17]. Dostupné online. Archivované 2008-06-03 z originálu.
  9. http://www.mayoclinic.com/health/schizoaffective-disorder/DS00866/DSECTION=4
  10. http://www.mayoclinic.com/health/schizoaffective-disorder/DS00866/DSECTION=3
  11. http://www.wrongdiagnosis.com/s/schizoaffective_disorder/stats.htm
  12. Štúdia z r. 2001 vo Švédsku ukázuje, že pacienti s diagnózou z okruhu schizofrénie sú náchylnejší utrpieť v priebehu života srdcový infarkt, mozgovú príhodu alebo rozvinúť poruchu osobnosti.
  13. HANNERZ, H; BORGÅ, P; BORRITZ, M. Life expectancies for individuals with psychiatric diagnoses. Public Health, september 2001, roč. 115, čís. 5, s. 328 – 337. DOI10.1038/sj.ph.1900785. PMID 11593442. (po anglicky)
  14. BROWN, Steve; BARRACLOUGH, Brian; INSKIP, Hazel. Causes of the excess mortality of schizophrenia. The British Journal of Psychiatry, september 2000, roč. 177, čís. 3, s. 212 – 217. DOI10.1192/bjp.177.3.212. PMID 11040880. (po anglicky)
  15. Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2008-02-17]. Dostupné online. Archivované 2008-02-20 z originálu.
  16. a b c KAFKA, J. a kol.: Psychiatria. Učebnica pre lekárske fakulty. Martin : Osveta, 1998, s. 168. ISBN 80-88824-66-4
  17. http://archive.is/20120530064351/findarticles.com/p/articles/mi_g2601/is_0012/ai_2601001219
  18. a b LAJČIAKOVÁ, Z.: Program od A po Z. 2006, s. 9. CN-SE 04SK 06
  19. KAFKA, J. a kol.: Psychiatria. Učebnica pre lekárske fakulty. Martin : Osveta, 1998, s. 165. ISBN 80-88824-66-4
  20. http://www.schizoaffective.org/whatis.htm[nefunkčný odkaz]
  21. Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2008-02-17]. Dostupné online. Archivované 2009-05-09 z originálu.
  22. KAFKA, J. a kol.: Psychiatria. Učebnica pre lekárske fakulty. Martin : Osveta, 1998, s. 174 – 175. ISBN 80-88824-66-4
  23. a b c BARANOVIČOVÁ, K.: Schizoafektívna porucha. 2006.
  24. KAFKA, J. a kol.: Psychiatria. Učebnica pre lekárske fakulty. Martin : Osveta, 1998, s. 177. ISBN 80-88824-66-4
  25. KAFKA, J. a kol.: Psychiatria. Učebnica pre lekárske fakulty. Martin : Osveta, 1998, s. 157. ISBN 80-88824-66-4
  26. KAFKA, J. a kol.: Psychiatria. Učebnica pre lekárske fakulty. Martin : Osveta, 1998, s. 177 – 178. ISBN 80-88824-66-4
  27. COSOFF, Susan J; HAFNER, R Julian. The prevalence of comorbid anxiety in schizophrenia, schizoaffective disorder and bipolar disorder. The Australian and New Zealand Journal of Psychiatry, február 1998, roč. 32, čís. 1, s. 67 – 72. DOI10.1046/j.1440-1614.1998.00374.x. PMID 9565185.
  28. http://www.psychnet-uk.com/dsm_iv/schizoaffective_disorder.htm
  29. http://www.depression-guide.com/agitated-depression.htm
  30. KAFKA, J. a kol.: Psychiatria. Učebnica pre lekárske fakulty. Martin : Osveta, 1998, s. 174. ISBN 80-88824-66-4
  31. a b c d e f http://www.mentalhealth.com/rx/p23-ps05.html
  32. KAFKA, J. a kol.: Psychiatria. Učebnica pre lekárske fakulty. Martin : Osveta, 1998, s. 87. ISBN 80-88824-66-4
  33. http://www.tigis.cz/PSYCHIAT/PSYCH100/04seif.htm
  34. KAFKA, J. a kol.: Psychiatria. Učebnica pre lekárske fakulty. Martin : Osveta, 1998, s. 96. ISBN 80-88824-66-4
  35. KAFKA, J. a kol.: Psychiatria. Učebnica pre lekárske fakulty. Martin : Osveta, 1998, s. 97. ISBN 80-88824-66-4

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]