Hydra (súhvezdie)
| Hydra | |
 | |
| Latinský názov | Hydra |
|---|---|
| Skratka | Hya |
| Genitív | Hydrae |
| Symbolické vyjadrenie | Hydra |
| Rektascenzia | ?h |
| Deklinácia | ?° |
| Plocha | 1303 štvorcových stupňov Poradie: 1 |
| Počet hviezd (magnitúda < 3) | 2 |
| Najjasnejšia hviezda | Alphard (α Hyd) (Zdanl. magnitúda 1,98) |
| Susedné súhvezdia | |
| Viditeľné na zemepisnej šírke +?° a −?° Najlepšie viditeľné o 21:00 počas mesiaca Apríl | |
Hydra je najväčšie zo súhvezdí modernej astronómie. Bolo tiež jedným zo 48 súhvezdí zavedených Ptolemaiom. Predstavuje obludu, ktorú zabil mýtický hrdina Herkules.
Je to najužšie a zároveň najdlhšie súhvezdie. V rektascenzii sa tiahne viac ako šesť hodín. Pôvodne bola Hydra značne väčšia, ale astronómovia John Flamsteed a Johannes Hevelius ju z praktických dôvodov rozdelili na štyri súhvezdia: Sextant, Pohár, Havran a dnešná Hydra. V hviezdnych mapách sa objavilo dokonca ešte jedno maličké súhvezdie medzi Hydrou, Vývevou a Kompasom, ktoré bolo nazvané Felis – Mačka. Nebolo však astronomickou verejnosťou prijaté a tak zaniklo. V súhvezdí sa nachádza asterizmus Hlava Hydry, obrazec tvorený spojnicou hviezd δ – ε – ζ – η – ρ – σ. Tento pomerne výrazný obrazec leží východne od súhvezdia Raka. Najjasnejšou a prakticky jedinou jasnou hviezdou súhvezdia je α s menom Alphard.
V Hydre sa nachádzajú tri objekty Messierovho katalógu: M48, M68 a M83.
Hviezdy
[upraviť | upraviť zdroj]| Hviezda | Meno | Hviezdna veľkosť |
|---|---|---|
| α Hya | Alphard | 2,0m |
| β Hya | β Hya | max. 4,27m |
Na také obrovské súhvezdie Hydra nemá veľa jasných a zaujímavých hviezd. Najjasnejšou a prakticky jedinou jasnou hviezdou súhvezdia s magnitúdou nižšou ako 3 je alfa Alphard. Je jedinou hviezdou Hydry s používaným menom. Pri pohľade voľným okom vidno žltkasté sfarbenie, pretože je to oranžový až červenkastý obor. Ďalekohľadom sa dá pozorovať sprievodca magnitúdy 9,7 vo vzdialenosti 282″.
Beta Hydrae je fyzická dvojhviezda, v ktorej obiehajú spoločné ťažisko zložky s magnitúdami 5 a 5,4.
Pod hviezdou Spika v Panne sú dve jasnejšie hviezdy vedľa seba. Tá jasnejšia, ktorú vidíme vždy, je gama Hydrae, a je druhou najjasnejšou hviezdou Hydry. Druhú vidíme voľným okom len niekedy, pretože je premenná. Nazýva sa R Hydrae a je to pulzujúci chladný červený obor. R Hydrae má vo vzdialenosti 21,6″ sprievodcu s magnitúdou 12,5.
Delta Hydrae je zvláštna svojou veľmi rýchlou rotáciou, ktorá zreteľne vydúva jej teleso na rovníku. Hviezda epsilon Hydrae má vo vzdialenosti 0,2″ slabého sprievodcu. Na jeho pozorovanie treba minimálne 7,5-centimetrový ďalekohľad s veľkým zväčšením. Ľahšie ako epsilon sa dá rozlíšiť tau1, ktorej zložky jasné 4,8 a 8 mag sú vzdialené 65″. Netvoria však fyzickú dvojhviezdu. Théta Hydrae patrí medzi chladnejšie hviezdy typu B, už na rozhraní s typom A. Má trojicu slabých sprievodcov vo vzdialenostiach 20″, 82″ a 101″, všetko len zdanlivých. Ní Hydrae je oranžový obor ležiaci uhlovo blízko k Poháru. Je to náš návštevník z odlišného kúta Galaxie. Ďalším prišelcom z inej časti Galaxie je pí Hydrae.
V Hydre sú ešte ďalšie dve jasné premenné hviezdy: T Hydrae, ktorá dosahuje v maxime jasnosť +6,7 mag, a S Hydrae s najväčšou jasnosťou +7,2 mag.
Objekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Ako ostatným súhvezdiam jarnej oblohy, aj Hydre dominujú hlavne galaxie. Pretože je však taká rozľahlá, nájde sa v nej aj zopár iných objektov. Jedným z nich je M 48, jasná, veľká, na hviezdy bohatá otvorená hviezdokopa. M 68 je guľová hviezdokopa s malým stredovým zhustením.
Planetárna hmlovina NGC 3242 nesie meno Jupiterov duch. M 83 je špirálová galaxia s priečkou, deviata najjasnejšia na oblohe. Občas sa jej vraví aj Južný veterník. Až na rozmer, ktorý je menší než polovičný, sa M 83 dosť podobá našej vlastnej Galaxii. Na astrofotografiách sú prachové pásy jej ramien pretkávané červenými hviezdotvornými oblasťami.
V Hydre je mnoho ďalších galaxií, ale len niekoľko má magnitúdu nižšiu ako 11. NGC 5101 a NGC 5078 je dvojica špirálových galaxií v uhlovej vzdialenosti asi pol stupňa, čiže zhruba priemeru Mesiaca v splne. NGC 2936 bola pôvodne zrejme normálna špirálová galaxia. Blízke priblíženie k hmotnej eliptickej galaxii NGC 2937 ju však na nepoznanie zdeformovalo. Ďalším príkladom galaktickej kolízie je NGC 3256. Na prvý pohľad už vyzerá ako jediná galaxia, má však dve zreteľné jadrá. ESO 510-G13 s magnitúdou 13,3 je špirálová galaxia s rozvlneným diskom. Pokrútenie jej disku aj mladé hviezdy naznačujú, že ide o dôsledok priblíženia sa k inej galaxii alebo galaktickej zrážky. NGC 3314 predstavuje vzácny zákryt dvoch galaxií. NGC 3621 je zase typická špirálová galaxia videná viac-menej spredu, plná tmavých prachových pásov a žiarivých mladých hviezdokôp.
Kopa galaxií Hydra/v Hydre nazývaná aj Abell 1060 je obrovská kopa galaxií vzdialená podľa rozličných zdrojov 150 – 840 miliónov ly. Menšia skupina galaxií je skupina Hickson 40. Ďalšia kopa, Hydra II, je jedna z najhustejších známych kôp galaxií.
Pod Alphardom sa nachádza silný rádiový zdroj Hydra A.
Poloha
[upraviť | upraviť zdroj]Hydra je dlhé súhvezdie. Hoci bola podľa legendy deväťhlavou obludou, na oblohe má znázornenú iba jedinú hlavu – pravdepodobne tú nesmrteľnú. Zvyšok súhvezdia pripomína pokrúteného hada. Jej chvost končí medzi Váhami a Centaurom, pokračuje popod Pannu, Havrana, Pohár, Sextant, a Raka, a až potom sa jej hlava dvíha k Prokyónu v Malom psovi. Jej zdvihnutá hlava je najľahšie rozpoznateľná a tiež jasnejšia než zvyšok súhvezdia, s výnimkou výrazného Alphardu.
Hydra je také obrovské súhvezdie, že ho celé môžeme pozorovať len na krátky čas a to od začiatku apríla do polovice júna. Hlavu Hydry však vidieť už od októbra nadránom a o polnoci kulminuje vo výške 45° nad južným obzorom koncom januára. Koniec Hydry má kulmináciu o polnoci posunutú až na začiatok mája.
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- PLAUCHOVÁ, Jana. Súhvezdia od Andromedy po Žirafu. Redakcia Eduard Koči; ilustrácie Peter Zimnikoval; Beata Zimnikovalová, Michal Mojžiš, Tibor Krátky. prvé vyd. Hurbanovo : Slovenská ústredná hvezdáreň Hurbanovo, 2023. 592 s. ISBN 978-80-89998-357. Kapitola Hydra, s. 143 – 148.