Tajch (stredné Slovensko)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Tajchy)
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Halčiansky tajch pri Banskej Belej

Tajchy (z nem. Teich) sú vodné nádrže vybudované najhustejšie v Štiavnických vrchoch na získanie energetických zdrojov na ťažbu a úpravu rúd v baníctve. Okrem Štiavnických tajchov sa na Strednom Slovensku budovali aj v iných rudných oblastiach: napríklad v Kremnických vrchoch, Pohronskom Inovci a Vtáčniku.

Po vyťažení rúd s vysokým obsahom kovov (hlbinne v baniach, vykopaním štôlní - horizontálnych tunelov sledujúcich geológické žily), prišiel rad na rudy s nižším obsahom kovu, obsahujúcich viac jaloviny, čo znamenalo vyššiu spotrebu energie na jednotku spracovaného kovu. Muselo sa prečerpať viac vody a prepraviť viac rudy. Ľudská a zvieracia sila ako tradičné energetické zdroje sa ukázali ako nedostatočné na pokrytie tohto zvýšeného dopytu. Miestne toky a pramene boli málo výdatné a tak sa ako najvhodnejšie riešenie ukázalo budovanie zásobární vody - tajchov, v ktorých sa hromadila voda z atmosférických zrážok. Jej energetický potenciál sa využíval na pohon banských, úpravárenských a hutníckych zariadení. Voda akumulovaná v tajchoch sa tiež využívala v technológiách úpravy a spracovania rúd ako nosné médium a zdroj mechanickej energie na drvenie, mletie a triedenie rúd od jaloviny, pohonné médium na pohon dúchacích mechov taviacich a zháňacích pecí, ako aj chladiace médium v hutníctve a pod.

Štiavnické tajchy[upraviť | upraviť kód]

Pri tradičnej ťažbe baníci kladivkami a želiezkami (dláta) vyhĺbili kilometre podzemných chodieb bez významnejšej mechanizácie. 8. februára 1627 bol v Banskej Štiavnici prvýkrát použitý čierny strelný alebo pušný prach na iné ako vojenské účely, čo urýchlilo nielen ťažbu, ale aj úbytok vzácnych rúd. Baníci museli raziť čoraz hlbšie, až náklady na odčerpávanie spodnej vody ohrozovali výnosy z ťažby, čo viedlo až k zatvoreniu niektorých baní. [1][2][3]

Prvé snahy o využitie energie tajchov v oblasti Štiavnických vrchov sa datujú okolo roku 1500. Ich výstavba vyvrcholila až v 1. polovici 18. storočia vytvorením jedinečnej vodohospodárskej sústavy – sústavy štiavnických tajchov, ktorá riešila spomínané problémy so spodnou vodou ale aj s energiou na rôzne úpravárenské práce. Za autorov technického riešenia tajchov bývajú označovaní Samuel Mikovíni (nar. 1686), Matej Kornel Hell (nar. okolo 1651) a jeho syn Jozef Karol Hell (nar. 1713).

Tajchov bolo postavených vyše päťdesiat (do 60), s celkovým objemom 7 mil. . Vzhľadom na nedostatok prírodných vodných zdrojov v oblasti sa snehová a dažďová voda zachytávala a kumulovala v zberných (72 km) jarkoch (po vrstevniciach okolitých kopcov), náhonovými (57 km) a spojovacími jarkami v celkovej dĺžke okolo 150 km.[3]

Okrem jarkov bolo najdôležitejšou súčasťou tajchu samotná hrádza, ktorá musela byť dosť široká a pevná aby vydržala tlak vody, ktorý závisel od výšky hrádze. Výstavba bola technicky aj ekonomicky náročná. Napríklad výstavba dvoch Richňavských tajchov vyžadovala súčasne prácu okolo 4 000 ľudí, každý deň počas troch rokov (1738–1740) (dňa 9. 7. 1740 ich pracovalo dokonca 5 283). S objem viac ako 1 mil. m3 vody a výškou hrádze to bolo vtedy najväčšie vodné dielo na svete. Pôvodne bol postavený len jeden tajch, ale keďže zo severozápadnej strany hrádze začala presakovať voda, bola nádrž v roku 1746 rozdelená jednou priečnou hrádzou na jednu väčšiu a jednu menšiu nádrž (Veľká Richňava a Malá Richňava) s komplikovanou, viacnásobnú sústavou vodných uzáverov a vodných štôlní, ktorú projektoval Samuel Mikovíni.[4] Podobný problém s presakovaním vody hrádzou bol aj na Kolpašských tajchoch (Banský Studenec), ktorý Mikovíni riešil nielen rozdelením hrádze ale aj špeciálnou technikou spevnenia hrádze.

Po dokončení sa tajchy dokázali zbaviť všetkej bane od spodnej vody a navyše poskytli dostatok energie pre ďalšie prosperujúce priemyselné odvetvia.[4]

Z geografického hľadiska sa tajchy v Štiavnických vrchoch delia do 8 základných skupín:

  • Piargske tajchy. Sú najrozsiahlejšou skupinou, s najväčšou sieťou zberných jarkov a najlepšie navzájom prepojené (zbernými jarkami a štôlňami). Tvoria približne polovicu objemu všetkých štiavnických tajchov. Nachádzajú sa J a JZ od Banskej Štiavnice. Sú z časti v povodí Ipľa a z časti v povodí Hrona.
  • Banskoštiavnické tajchy. Patria k najstarším. Všetky patria do povodia Ipľa.
  • Kolpašské tajchy. Nachádzajú sa v okolí Banského Studenca a JV od Banskej Štiavnice. Sú v povodí Hrona napojené na potok Belá-Kozelník.
  • Hodrušské tajchy. Slúžili na pohon zariadení v Hodrušskej doline, ktorá patrí do povodia Hrona. V súčasnosti sú naplnené vodou iba štyri z nich.
  • Vyhnianske tajchy. Slúžili na pohon zariadení vo Vyhnianskej doline, ktorá patrí do povodia Hrona.
  • Belianske tajchy. Slúžili na pohon zariadení v Banskobelianskej a Kozelníckej doline, patria do povodia Hrona. Sem patria aj Kysihýbelské tajchy na dolnom toku Kolpašského potoka.
  • Rudnianske tajchy. Slúžili na pohon zariadení na spracovanie rúd ťažených v okolí Rudna nad Hronom v doline smerom na Pukanec, patriacej do povodia Hrona.
  • Tajchy oblasti Počúvadla. Slúžili na pohon stúp a obilných mlynov v oblasti Dekýša, Piargu, Štefultova. Technicky patria do povodia Hronu, ale ich vody sa využívali najmä v Poiplí.

Využitie[upraviť | upraviť kód]

Posledný zachovaný tajch Červená studňa bol postavený v roku 1765. Je to rok, v ktorom sa Jamesovi Wattovi pripisuje objavenie parného stroja. V skutočnosti Watt "iba" významne zdokonalil stroje Thomasa Saveryho a Thomasa Newcomena. Išlo o stroje fungujúce na princípe kondenzácie vodnej pary vo valci a využitie sily vyvolanej podtlakom na čerpanie vody. Watt oddelil kondenzáciu pary do osobitného priestoru mimo valec a priebehu druhej polovice 18. storočia si potom nechal patentovať viacero súvisiacich vynálezov, ktoré boli ďalej využívané po celú éru parných strojov, z ktorých bol významný najmä dvojčinný parný stroj, v ktorom sa para vháňala striedavo pod piest a nad piest, takže aj spätný pohyb piesta bol poháňaný tlakom pary a nie atmosféry.

V prípade atmosferického parného stroja Thomasa Newcomena, ktorý prvý krát zostrojil v roku 1712 bol priestor pod piestom naplnený parou, ktorá piest zdvihla do hornej polohy. Potom sa pod piest vstrekla studená voda a kondenzáciu pary vznikol podtlak. Piest bol tlačený atmosferickým tlakom dole a prostredníctvom tiahla, ktoré s ním bolo pevne spojené, vykonával prácu kývavým pohybom hore a dole ako záhradná pumpa. V rokoch 1722-1724 postavil Newcomenov atmosférický parný stroj - prvý na európskom kontinente - anglický mechanik Issak Potter v Novej Bani. Do roku 1733 bolo po svete postavených viac ako 100 takýchto strojov a aj na Slovensku po Novej Bani nasledovalo niekoľko ďalších atmosférických parných strojov. [5] Objavenie nového zdroja tepelnej energie praných strojov znamenalo významné zníženie významu základnej funkcie tajchov ako zdroja energie. Aj keď im naďalej zostal význam vodohospodársky v súčasnosti sú najmä turistickým lákadlom a technickou pamätihodnosťou (v zozname UNESCO)[3].

Do dnešných čias sa vo funkčnom stave uchovala iba približne polovica (24 až 27 pozri zoznam dole) z pôvodného počtu tajchov. Tajch Veľká Richňava napájala kedysi sieť jarkov dlhá 30 km teraz z nej zostalo len 400 metrov. [3] Úplné naplnenie tajchu po jeho vypustení môže trvať roky. Niektoré tajchy boli v priebehu posledných rokoch rekonštruované. Naplnenie Kolpašského tajchu trvalo viac ako dva roky. Slovenský vodohospodársky podnik rekonštruuje od roku 2012 Dolný Hodrušský tajch, ktorý doteraz (2019) nie je naplnený[6] a to napriek tomu, že rekonštrukcia mala skončiť v roku 2015.[7]

Štátna staroslivosť od roku 1995[upraviť | upraviť kód]

Z tlačovej správy Ministerstva životného prostredia:

"Po útlme a zániku baníctva v Banskej Štiavnici v roku 1995 prevzal (od Rudných bane) na seba úlohu správcu banskoštiavnických tajchov štát, ktorý sa prostredníctvom Slovenský vodohospodársky podnik, š.p. stará o 23 historických vodných nádrží, z ktorých už väčšina prešla komplexnou rekonštrukciou. Zrekonštruovaný bol celý kaskádovitý systém troch piarskych tajchov – Bakomi, Vindšachta a Evička, obľúbené dva Kolpašské tajchy, Beliansky tajch, Moderštôlniansky na Kopaniciach, Bančiansky, Klinger a dnes už aj Veľká Richňava. Do konca tohto roka bude ukončená aj rekonštrukcia Malej Richňavy a Dolnohodrušského tajchu, ktorá sa realizuje taktiež v rámci Operačného programu Životné prostredie z Kohézneho fondu Európskej únie."[7]

Zoznam funkčných tajchov v Štiavnických vrchoch[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Banská Štiavnica si pripomenula svetové prvenstvo, keď v bani použila pušný prach [online]. TASR, myziar.sme.sk, [cit. 2019-09-11]. Dostupné online.
  2. K.IVAN. Banské, technické, a iné pamiatky [online]. sobota 10. ledna 2015, [cit. 2019-09-11]. Dostupné online.
  3. a b c d GRMAN, Miro. Predkovia nám zanechali technický zázrak. Udržíme ho pre potomkov? [online]. Aktuality.sk, [cit. 2019-09-11]. Dostupné online.
  4. a b Richňavské tajchy (archived on Wayback Machine) [online]. GeoPark Banská Štiavnica, 2007-09-28, [cit. 2019-09-11]. Dostupné online.
  5. Potterov parný stroj a jeho autora približuje nová publikácia [online]. TERAZ.sk, 1970-01-01, [cit. 2019-09-11]. Dostupné online.
  6. Tajch v Štiavnických vrchoch pripomína kráter. Kto sfušoval jeho opravu? [online]. Pravda.sk, 2019-05-25, [cit. 2019-09-11]. Dostupné online.
  7. a b Zrekonštruovaný Veľký Richňavský tajch slávnostne odovzdali do užívania [online]. Ministerstvo životného prostredia www.minzp.sk, 11. 09. 2015, [cit. 2019-09-11]. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • ČERVEŇ, Michal. Banskoštiavnická vodohospodárska sústava – minulosť a súčasnosť unikátneho technického diela. In: Technické pamiatky – zbierky, výskum a nové využitie. Ed. Tereza Bartošíková. Bratislava : Pamiatkový úrad SR, 2018. 114 s. Dostupné online. ISBN 978-80-89175-80-2. S. 34 – 43.
  • ČERVEŇ, Michal; ZLATINSKÁ, Lenka. Banskoštiavnická vodohospodárska sústava : tajomstvá štiavnických hôr. [Svätý Anton] : Michal Červeň, 2018. 142 s. ISBN 978-80-972967-8-0.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  • LICHNER, Marián, a kol. Banská Štiavnica : Svedectvo času. Banská Bystrica : Harmony, 2002. 256 s. ISBN 80-968547-8-X.
  • DURBÁK, Milan, a kol. Sprievodca po technických pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia, zapísaných v zozname svetového dedičstva UNESCO. Banská Bystrica : Štúdio Harmony, 2002. 72 s. ISBN 80-968547-4-7.
  • Zborník konferencie Štiavnické Bane 2003, vyd Bevex, Prievidza in Spravodaj č. 2 – 4/2003