Preskočiť na obsah

Šarlota Meklenbursko-Strelická

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
 Podľa názoru niektorých redaktorov by sa mal tento článok presunúť na názov Šarlota Meklenbursko-strelická.
Ak s tým nesúhlasíte, vyjadrite sa, prosím, v diskusii.
Šarlota Meklenbursko-strelická
kráľovná Spojeného kráľovstva
Portrét od Thomasa Gainsborougha z roku 1781
Portrét od Thomasa Gainsborougha z roku 1781
Šarlota Meklenbursko-Strelická, erb
Šarlota Meklenbursko-Strelická, podpis
Panovanie
DynastiaMeklenbursko-strelickí
Panovanie8. septembra 1761 - 17. novembra 1818
Korunovácia22. septembra 1761
Biografické údaje
Pôvodné menoSophia Charlotte
Narodenie19. máj 1744
Mirow, Nemecko
Úmrtie17. november 1818 (74 rokov)
Kew Palace, Londýn, Spojené kráľovstvo
Pochovanie2. decembra 1818, Kaplnka sv. Juraja Windsor Castle
Rodina
Manžel
Potomstvo
OtecKarol Ľudovít Fridrich Meklenbursko-strelický
MatkaAlžbeta Sasko-Hildburghausenská
Odkazy
Spolupracuj na CommonsŠarlota Meklenbursko-Strelická
(multimediálne súbory na commons)

Šarlota Meklenbursko-strelická (Sophia Charlotte, * 19. máj 1744 – † 17. november 1818) bola kráľovnou Veľkej Británie a Írska ako manželka kráľa Juraja III. od ich svadby 8. septembra 1761 až do svojej smrti v roku 1818. Akty únie z roku 1800 zjednotili Kráľovstvo Veľkej Británie a Írske kráľovstvo do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska. Ako Jurajova manželka bola aj hannoverskou kurfirstkou, kým sa 12. októbra 1814 nestala kráľovnou Hannoveru. Šarlota bola najdlhšie slúžiacou kráľovnou v Británii, vládla 57 rokov a 70 dní.

Šarlota sa narodila do vládnucej rodiny Meklenbursko-strelických, ktorí vládli vojvodstvu na severe Nemecka. V roku 1760 zdedil britský trón mladý a slobodný Juraj III. Keďže Šarlota bola nemecká princezná bez záujmu o politiku, Juraj ju považoval za vhodnú manželku a v roku 1761 sa zosobášili. Manželstvo trvalo 57 rokov a narodilo sa v ňom 15 detí, z ktorých sa 13 dožilo dospelosti. Patrili medzi nich dvaja budúci britskí panovníci, Juraj IV., Viliam IV. ako aj Šarlota, Princezná Royal, ktorá sa stala kráľovnou Würtumbergu a princ Ernest August, ktorý sa stal kráľom Hannoveru.

Šarlota bola patrónkou umenia a amatérska botanička, ktorá pomohla rozšíriť Kew Gardens. V Británii predstavila vianočný stromček a ozdobila ho v roku 1800 na večierok pre deti z Windsoru. Udržiavala blízky vzťah s francúzskou kráľovnou Máriou Antoinettou a Veľká francúzska revolúcia pravdepodobne posilnila emocionálne napätie, ktoré Šarlota cítila. V roku 1811 bol Šarlotin najstarší syn Juraj vymenovaný za princa regenta kvôli rastúcej závažnosti kráľovej choroby. Šarlota zomrela v novembri roku 1818. Juraj III. zomrel o rok neskôr.

Skorý život

[upraviť | upraviť zdroj]
Šarlotino rodisko v Mirow

Šarlota sa narodila 19. mája 1744 ako Sophia Charlotte. Bola najmladšou dcérou vojvodu Karola Ľudovíta Fridricha Meklenbursko-strelického a princeznej Alžbety Albertíny Sasko-Hildburghausenskej. Jej rodná zem – Meklenbursko-Strelicko bolo malé severonemecké vojvodstvo v Rímsko-nemeckej ríši.[1]

Všetky deti vojvodu Karola sa narodili v Unteress Schloss (Dolný zámok) v Mirowe.[2] Podľa diplomatických správ v čase, keď sa v roku 1761 zasnúbila s Jurajom III., Šarlota získala „veľmi priemerné vzdelanie“.[3] Jej výchova bola podobná ako u dcéry zemského šľachtica.[4] Od lektorov získala základné vzdelanie v oblasti botaniky, prírodnej histórie a jazyka, no jej vzdelanie bolo zamerané na hospodárenie v domácnosti a náboženstvo, ktoré vyučoval kňaz. Až po nástupe svojho Adolfa Fridricha na vojvodský trón v roku 1752 získala skúsenosti s kniežacími povinnosťami a dvorným životom.[1]

Svadba

[upraviť | upraviť zdroj]
Obraz princeznej Šarloty od Johannna Georga Ziesenisa z roku 1761

Keď Juraj III. nastúpil na trón Veľkej Británie po smrti svojho starého otca Juraja II., mal 22 rokov a nebol ženatý. Jeho matka, princezná Augusta Sasko-Cobursko-Gothajská a jeho poradcovia túžili po tom, aby sa usadil v manželstve. 17-ročná princezná Šarlota Meklenbursko-strelická bola oslovená ako potenciálna nevesta, čiastočne preto, že bola vychovaná v bezvýznamnom severonemeckom vojvodstve, a preto pravdepodobne nemala žiadne skúsenosti ani záujem o mocenskú politiku alebo stranícke intrigy. Ukázalo sa, že to je tak a aby sa uistil, Juraj jej dal krátko po svadbe pokyn, aby sa „nemiešala do politiky“, čo s radosťou dodržiavala.[5]

Kráľ oznámil svojej rade v júli 1761 svoj zámer sa oženiť so Šarlotou, potom skupina sprievodcov vedená grófom Haucourtom odišla do Nemecka, aby doviedla Šarlotu do Anglicka. Do Mirowu dorazili 14. augusta 1761 a na druhý deň ich prijal vojvoda Adolf Fridrich IV., Šarlotin brat, pričom v tom čase podpísali manželskú zmluvu on na jednej strane a gróf Harcourt na strane druhej. Nasledovali tri dni verejných osláv a 17. augusta 1761 sa Šarlota vydala do Británie v sprievode Adolfa Fridricha IV. a britskej eskortnej skupiny. 22. augusta dorazili do Cuxhavenu, kde na nich čakala malá flotila, aby ich dopravila do Anglicka. Plavba bola mimoriadne náročná. Skupina sa stretla s troma búrkami na mori a pristáli v Harwichi až 7. septembra. Okamžite vyrazili do Londýna, noc strávili vo Withhame v rezidencii lorda Abercorna a nasledujúci deň o 15:30 dorazili do St. James’s Palace. Kráľ a jeho rodina ich prijali pri bráne do záhrady, bolo to prvé stretnutie nevesty a ženícha.

O 21:00 toho istého večera (8. septembra 1761), do šiestich hodín od svojho príchodu, sa Šarlota vydala za kráľa Juraja III. Sobáš vykonal arcibiskup canterburský Thomas Secker v Kráľovskej kaplnke.[6] Bola prítomná len kráľovská rodina, partia, ktorá pricestovala z Nemecka a hŕstka hostí.[6] Korunovácia Juraja a Šarloty sa konala vo Westminsterskom opátstve o štrnásť dní neskôr, 22. septembra.

Kráľovná manželka

[upraviť | upraviť zdroj]

V deň svadby Šarlota nevedela po anglicky, jazyk sa rýchlo naučila, ale hovorila so silným nemeckým prízvukom. Jeden pozorovateľ poznamenal: „Spočiatku je bojazlivá, ale veľa rozpráva, keď je medzi ľuďmi, ktorých pozná“.[7]

Kráľovná Šarlota s jej dvoma najstaršími synmi od Johana Zoffanyho z roku 1765

Necelý rok po svadbe, 12. augusta 1762 kráľovná porodila svoje prvé dieťa, Juraja, princa z Walesu. V priebehu manželstva sa pár stal rodičmi 15 detí,[8] z ktorých sa všetky okrem dvoch (Oktáviusa a Alfréda) dožili dospelosti.[9][10][11]

St. James’s Palace fungoval ako oficiálna rezidencia kráľovského páru, ale kráľ nedávno kúpil neďalekú nehnuteľnosť, Buckingham House, ktorá sa nachádza na západnom konci St James' Park. Súkromnejšia a kompaktnejšia nová nehnuteľnosť stála uprostred zvlneného parku neďaleko St. James’s Palace. Okolo roku 1762 sa kráľ a kráľovná presťahovali do tejto rezidencie, ktorá bola pôvodne určená ako súkromné útočisko. Kráľovná si túto rezidenciu obľúbila a trávila tam toľko času, že sa stala známou ako Kráľovnin dom. V roku 1775 zákon parlamentu skutočne vyrovnal majetok kráľovnej Šarloty výmenou za jej práva na Somerset House.[12] Väčšina z jej 15 detí sa narodila v Buckingham House, hoci St. James’s Palace zostal oficiálnym a slávnostným kráľovským sídlom.[13][pozn. 1][pozn. 2]

V roku 1767 Francis Cotes nakreslil pastel kráľovnej Šarloty a jej najstaršou dcérou Šarlotou, Princeznou Royal. Lady Mary Coke nazvala podobizeň „takú, že si ju nemožno pomýliť so žiadnou inou osobou“[14].

Počas prvých rokov vo Veľkej Británii napätý vzťah so svokrou Augustou jej spôsoboval ťažkosti pri adaptácii na život na britskom kráľovskom dvore.[1] Augusta zasahovala do Šarlotiných snáh nadviazať sociálne kontakty tým, že trvala na prísnej dvornej etikete.[1] Okrem toho Augusta vymenovala mnoho zamestnancov Šarloty, od ktorých sa očakávalo, že budú Auguste podávať správy o Šarlotinom správaní.[1] Šarlota sa obrátila na svojich nemeckých spoločníkov a priateľov a najmä na svoju blízku dôverníčku Juliane von Schwellenberg.[1]

Kráľ si užíval vidiek a jazdenie na koni a uprednostňoval rodinné sídla vo vtedajších vidieckych mestách Kew a Richmond. Uprednostňoval neformálny a uvoľnený život, na zdesenie niektorých dvoranov, zvyknutých skôr na prejavy vznešenosti a prísneho protokolu. Lady Mary Coke bola rozhorčená, keď sa v júli 1769 dozvedela, že kráľ, kráľovná, jej hosťujúci brat Ernest Gottlob a lady Effinghamová išli na prechádzku mestom Richmond sami bez služobníctva: „V duchu nie som spokojná so slušnosťou kráľovnej, ktorá sa prechádza mestom bez dozoru“.[15]

Od roku 1778 kráľovská rodina trávila veľa času v novovybudovanej rezidencii, Queen’s Lodge vo Windsore, oproti Windsor Castle vo Windsor Great Park, kde si kráľ užíval lov jeleňov.[16] Kráľovná bola zodpovedná za výzdobu interiéru ich novej rezidencie, ktorú opísala priateľka kráľovskej rodiny Mary Delany: „Vchod do prvej miestnosti bol oslnivý, celá zariadená krásnym indickým papierom, stoličky pokryté rôznymi výšivkami najživších farieb, poháre, stoly, nástenné svietniky v najlepšom vkuse, celok zladený tak, aby dodal miestu najväčšiu veselosť“.[15]

Šarlota sa k opatrovateľkám svojich detí správala priateľsky, čo odráža poznámka, ktorú napísala asistentke vychovávateľky svojich dcér Mary Hamiltonovej:

„Moja drahá slečna Hamiltonová, čo môžem povedať? Naozaj nie veľa! Ale zaželám Vám dobré ráno v peknej modrobielej miestnosti, kde som mala túto česť sedieť s Vami, báseň, ktorá je u mňa taká obľúbená, že som ju toto leto prečítala dvakrát. Oh! Aké je požehnanie byť v dobrej spoločnosti! Veľmi pravdepodobne by som sa nemala možnosť zoznámiť ani s básnikom, ani s ani s básňou, keby nebolo Teba“.[17]

Šarlota mala určitý vplyv na politické záležitosti prostredníctvom kráľa. Jej vplyv bol diskrétny a nepriamy, ako sa ukázalo v korešpondencii s jej bratom Karolom. Jej blízkosť s Jurajom III. využila na to, aby sa informovala a poskytovala odporúčania pre úrady.[18] Jej odporúčania zrejme neboli priame, keďže pri jednej príležitosti v roku 1779, požiadala svojho brata Karola, aby jej list spálil, pretože kráľ mal podozrenie, že osoba, ktorú nedávno odporučila na miesto, je klientkou ženy, ktorá predávala kancelárie.[18] Šarlota sa zaujímala najmä o nemecké otázky. Zaujímala sa o vojnu o bavorské dedičstvo (1777 – 1778) a je možné, že práve vďaka jej úsiliu kráľ podporil britskú intervenciu v pokračujúcom konflikte medzi Jozefom II. a Karolom Teodorom Bavorským v roku 1785.[18]

Manželovo prvé obdobie choroby

[upraviť | upraviť zdroj]
Portrét od Nathaniela Dance- Hollanda z roku 1768

Keď kráľ Juraj mal v roku 1765 prvý dočasný záchvat duševnej choroby, jej svokra a lord Bute držali Šarlotu bez povedomia o situácii. Regentský zákon z roku 1765 uvádzal, že ak by sa kráľ stal trvalo neschopným vládnuť, Šarlota by sa stala regentkou. Jej svokra a lord Bute sa neúspešne postavili proti tomuto usporiadaniu, ale keďže kráľova choroba z 1765 bola dočasná a Šarlota netušila o manželovej chorobe ani regentskom zákone.[1]

Kráľova telesná a duševná choroba v roku 1788 kráľovnú znepokojila a vydesila. Spisovateľka Frances Burney, v tom čase ako jedna z kráľovniných sluhov, začula jej stonanie pre seba so „skľučujúcim zvukom“: „Čo bude so mnou? Čo bude so mnou?“[19] Keď sa kráľ jednej noci zrútil, odmietla s ním zostať sama a úspešne trvala na tom, aby dostala vlastnú spálňu. Keď zavolali lekára Richarda Warrena, nebola informovaná a nedostala možnosť s ním hovoriť. Keď jej syn – princ z Walesu povedal, že kráľa majú odsťahovať do Kew, ale že ona by sa mala presťahovať do Kráľovninho domu alebo do Windsoru, úspešne trvala na tom, aby sprevádzala svojho manžela do Kew. Ona a jej dcéry však boli odvezené do Kew oddelene od kráľa a počas jeho choroby žili v ústraní od neho. Pravidelne ho navštevovali, no návštevy mu boli nepríjemné, pretože mal tendenciu ich objímať.[1]

Počas choroby kráľa v roku 1788 došlo ku konfliktu medzi kráľovnou a princom z Walesu, ktorí boli podozriví z túžby prevziať regentstvo, ak by sa u kráľa stala choroba trvalou, čo by viedlo, že by bol vyhlásený za nespôsobilého vládnuť. Šarlota podozrievala svojho syna z plánu nechať kráľa vyhlásiť za duševne chorého s pomocou doktora Warrena a prevziať vládu.[1] Stúpenci princa Juraja najmä sir Gilbert Ellis, zase podozrieval kráľovnú Šarlotu z plánu nechať kráľa Juraja vyhlásiť za zdravého s pomocou doktora Willisa a premiéra Pitta, aby mohol dať vymenovať regenta, ak by znovu ochorel a potom ho znovu vyhlásia za nepríčetného a Šarlota môže prevziať regentstvo.[1] Podľa doktora Warrena na neho doktor Willis tlačil, aby vyhlásil kráľa za zdravého na príkaz kráľovnej.[1]

V zákone o regentstve z roku 1789 by bol princ z Walesu vyhlásený za regenta, ak by sa kráľ natrvalo zbláznil, ale zároveň dal kráľa, jeho dvor a maloleté deti pod poručníctvo kráľovnej.[1] Kráľovná použila tento zákon, keď odmietla princovi z Walesu povolenie vidieť kráľa osamote, dokonca aj po tom čo bol kráľ na jar roku 1789 opäť vyhlásený za zdravého.[1] Konflikt okolo regentstva viedol k vážnym nezhodám medzi princom z Walesu a jeho matkou.[1] V hádke ju obvinil, že sa postavila na stranu jeho nepriateľov, zatiaľ čo ona ho nazývala nepriateľom kráľa.[1] Ich konflikt sa dostal na verejnosť, keď ho odmietla pozvať na koncert, ktorý sa konal na oslavu uzdravenia kráľa, čo vyvolalo škandál.[1] Počas tohto obdobia bola kráľovná Šarlota zosmiešňovaná v satirických grafikách, ktoré ju zobrazovali ako neprirodzenú matku a stvorenie predsedu vlády.[20] V januári 1789 The Times obvinili opozíciu, že začala „nanajvýš sprostý útok na kráľovnú a to nielen súkromným rozhovorom, ale aj prostredníctvom tlače v ich záujme“.[21] Kráľovná Šarlota a princ z Walesu sa nakoniec z jej iniciatívy v marci 1791 zmierili.[1]

Keď sa kráľ natrvalo zbláznil, osobnosť kráľovnej sa zmenila: prevládala u nej hrozná nálada, upadla do depresie a už ju nebavilo vystupovať na verejnosti, dokonca ani na hudobných koncertoch, ktoré tak milovala, a jej vzťahy s dospelými deťmi sa stali napätými.[22] Od roku 1792 našla určitú úľavu od svojich starostí o manžela plánovaním záhrad a výzdoby nového sídla pre seba, Frogmore House, vo Windsore.[23]

Záujmy a patronát

[upraviť | upraviť zdroj]
Kráľovná Šarlota v Štátnom rúchu od Joshua Reynoldsa z roku 1779

Kráľ Juraj III. a kráľovná Šarlota boli hudobní znalci s nemeckým vkusom, ktorí vzdávali osobitú poctu nemeckým umelcom a skladateľom. Boli vášnivými obdivovateľmi hudby Georga Friedricha Händela.[24]

V apríli 1764 vtedy osemročný Wolfgang Amadeus Mozart prišiel do Británie so svojou rodinou ako súčasť ich veľkého turné po Európe a zostal tam do konca júla 1765.[25] Mozartovci boli predvolaní na kráľovský dvor 19. mája a hrali pred kráľovskou rodinou od šiestej do desiatej hodiny. Johann Christian Bach, jedenásty syn veľkého Johanna Sebastiana Bacha, bol vtedy hudobným majstrom kráľovnej. Pred malého Wolfganga postavil ťažké diela Händela, J. S. Bacha a Carla Friedricha Abela: hral ich všetky na pohľad, k úžasu prítomných.[26] Potom mladý Mozart zahral sólové dielo na flaute s kráľovnou, ktorá spievala árie.[27] 29. októbra boli Mozartovci opäť v Londýne a boli pozvaní na kráľovský dvor, aby oslávili štvrté výročie kráľovho nástupu na trón. Ako spomienku na kráľovskú priazeň vydal Leopold Mozart šesť Wolfgangových sonát, známych ako Mozartov Opus 3, ktoré boli venované kráľovnej 18. januára 1765, za čo ich odmenila darom 50 guineí.[28]

Kráľovná Šarlota bola amatérskou botaničkou, ktorá sa veľmi zaujímala o Kew Gardens. Vo veku objavov, keď takí cestovatelia ako kapitán James Cook a Joseph Banks neustále nosili do Británie nové druhy a odrody rastlín, zabezpečila, že zbierky boli výrazne obohatené a rozšírené.[29] Jej záujem o botaniku viedol k tomu, že juhoafrický kvet, rajský vták, dostal na jej počesť názov Strelitzia reginae.[30]

Kráľovnej Šarlote sa tiež pripisuje predstavenie vianočného stromčeka Británii a jej kolóniam.[31] Spočiatku Šarlota zdobila jedinú vetvičku tisu, čo je bežná vianočná tradícia v jej rodnom Meklenbursko-Strelickom vojvodstve, aby oslávila Vianoce s členmi kráľovskej rodiny a domácnosti.[32] S pomocou svojich dvorných dám vyzdobila vetvu a si nechala zhromaždiť dvor, aby kráľovná spievala koledy a rozdávala darčeky.[32] V decembri 1800 kráľovná Šarlota postavila prvý známy anglický vianočný stromček v Queen’s Lodge vo Windsore.[32][33] V tom roku usporiadala veľký vianočný večierok pre deti všetkých rodín vo Windsore a do salónu umiestnila celý stromček vyzdobený pozlátkami, sklom, guličkami a ovocím.[32] John Watkins, ktorý sa zúčastnil vianočného večierku, opísal stromček vo svojom životopise kráľovnej: „Z konárov z neho viseli zväzky sladkostí, mandlí a hrozienok v papieroch, ovocie a hračky, chutne naaranžované, stromček celý osvetlený drobným voskom. Po tom, čo spoločnosť obišla a obdivovala stromček, každé dieťa dostalo časť sladkostí, spolu s hračkou a potom sa všetci veľmi natešení vrátili domov“.[32] Prax zdobenia stromčeka sa stala populárnou medzi britskou šľachtou a neskôr sa rozšírila do kolónii.[31][32]

Kráľovná Šarlota v roku 1782

K obľúbeným remeselníkom a umelcom kráľovského páru patrili stolár Wiliam Vile, striebrotepec Thomas Heming, krajinný dizajnér Lancelot Brown a nemecký maliar Johan Zoffany, ktorý často maľoval kráľa, kráľovnú a ich deti v neformálnych scénach, ako je napríklad portrét kráľovnej Šarloty a jej detí, keď sedela pri svojom toaletnom stolíku.[34] V roku 1788 kráľovský pár navštívil továreň na porcelán Worcester (založená v roku 1751 a neskôr známa ako Royal Worcester), kde si kráľovná Šarlota objednala porcelánovú službu, ktorá bola neskôr na jej počesť pomenovaná na „Royal Lily“. Ďalšou známou porcelánovou službou pomenovanou po nej bola „Queen Charlotte“.[35]

Kráľovná zakladala sirotince a v roku 1809 (poskytla nové financovanie) Všeobecnej nemocnice, pre nastávajúce matky. Následne bola premenovaná na Queen's Hospital a dnes sa volá Queen Charlotte's and Chelsea Hospital.[36] Vzdelanie žien malo pre ňu veľký význam a starala sa o to, aby jej dcéry boli vzdelanejšie, ako bolo bežné u vtedajších mladých žien, trvala však aj na tom, aby jej dcéry žili blízko nej, a zakázala im sa vydať, kým nebudú dostatočne vyspelé.

Až do roku 1788 portréty zobrazujú Šarlotu v materinských pózach s deťmi a vyzerá mlado a spokojne.[37] V tom roku však jej manžel vážne ochorel a dočasne sa zbláznil. Teraz sa predpokladá, že kráľ trpel porfýriou,[38] hoci bipolárna porucha bola tiež označená ako ďalšia možná príčina jeho stavu.[39][40][41] Portrét Šarloty od Sira Thomasa Lawrencea v tomto čase predstavuje prechodný bod, v ktorom vyzerá na svojich portrétoch oveľa staršie. Jej dvorná dáma Charlotte Papendiek napísala, že kráľovná bola „veľmi zmenená, jej vlasy boli dosť šedivé“.[42]

Priateľstvo s Máriou Antoinettou

[upraviť | upraviť zdroj]
Šarlotin portrét od Sira Thomasa Lawrencea zo septembra roku 1789. Recenzenti to považovali za „silnú podobizeň“[43].

Veľká francúzska revolúcia v roku 1789 pravdepodobne pridala napätie, ktoré Šarlota cítila. Kráľovná Šarlota a francúzska kráľovná Mária Antoinetta medzi sebou udržiavali blízky vzťah.[44] Šarlota bola o 11 rokov staršia ako Mária Antoinetta, no napriek tomu ich spájalo mnoho záujmov, ako napríklad láska k hudbe a umeniu. Nikdy sa osobne nestretli a obmedzili svoje priateľstvo na pero a papier. Mária Antoinetta sa zverila Šarlote o vypuknutí Veľkej francúzskej revolúcie. Šarlota zabezpečila byty, ktoré mali byť pripravené pre francúzsku kráľovskú rodinu v exile.[45] Šarlota bola veľmi rozrušená, keď sa dozvedela, že francúzsky kráľ a kráľovná boli popravení gilotínou.

Éra regentstva

[upraviť | upraviť zdroj]
Kráľovná Šarlota v neskorších rokoch z roku 1807

Po vypuknutí kráľovho šialenstva v roku 1811 bol Juraj III. zverený do opatrovníctva svojej manželky v súlade so zákonom o regentstve z roku 1789.[1] Nemohla sa prinútiť ho veľmi často navštevovať kvôli jeho nevyspytateľnému správaniu a jeho občasným násilným reakciám. Šarlota však svojho manžela naďalej podporovala, pretože jeho choroba sa v starobe zhoršovala. Kým jej syn, princ regent vládol kráľovskou mocou, ona bola jeho zákonným zástupcom od roku 1811 až do svojej smrti v roku 1818. Kvôli rozsahu kráľovej choroby nemohol alebo nevedel pochopiť, že Šarlota zomrela.[46]

Počas éry regentstva svojho syna kráľovná Šarlota naďalej plnila svoju úlohu prvej dámy dvora kvôli odcudzeniu princa regenta a jeho manželky.[1] Fungovala ako taká hostiteľka po boku svojho syna na oficiálnych recepciách, ako napríklad na slávnosti v Londýne na oslavu porážky cisára Napoleona v roku 1814.[1] Dohliadala aj na výchovu svojej vnučky, princeznej Šarloty z Walesu.[1] Počas posledných rokov života sa stretávala s rastúcim nedostatkom popularity a niekedy bola vystavená demonštráciám. Po tom čo sa 29. apríla 1817 zúčastnila recepcie v Londýne, dav sa jej posmieval. Povedala davu, že je znepokojujúce, keď sa s k nej takto správajú po dlhej službe národu.[1]

Smrť

[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľovná zomrela 17. novembra 1818 v prítomnosti svojho najstaršieho syna, princa regenta, ktorý ju držal za ruku v rodinnom vidieckom sídle Dutch House (teraz známy ako Kew Palace).[47] Pochovali ju v Kaplnke sv. Juraja na Windsor Castle.[48] Jej manžel zomrel o rok neskôr. Je najdlhšie slúžiacou kráľovnou manželkou, pričom ona slúžila od svojho manželstva (8. septembra 1761) až do svojej smrti (17. novembra 1818) spolu 57 rokov a 70 dní.[49]

Deň pred smrťou kráľovná nadiktovala svoj testament sekretárovi svojho manžela Sirovi Herbertovi Taylorovi, pričom jeho a lorda Ardena vymenovala za svojich vykonávateľov. Po jej smrti bol jej majetok ocenený na 140 000 libier.[50], pričom väčšinu z jej majetku tvorili jej klenoty.[51] Kráľovná vo svojom testamente, preukázanom 8. januára 1819, odkázala svojmu manželovi šperky, ktoré od neho dostala, pokiaľ nie je v stave nepríčetnosti, v takom prípade sa mali stať dedičstvom Hannoverskej dynastie. Ostatné šperky, vrátane tých, ktoré kráľovnej daroval Nawab z Arcotu, mali byť rovnomerne rozdelené medzi jej dcéry. Nábytok a vybavenie kráľovskej rezidencie Frogmore spolu so „živým a mŕtvym majetkom...vo Frogmore“ boli odkázané jej dcére Auguste Žofii spolu s majetkom Frogmore, pokiaľ by sa jeho údržba pre jej dcéru ukázala príliš drahá, v takom prípade sa musí vrátiť Korune. Jej najmladšia dcéra Žofia zdedila Royal Lodge.[51] Určitý osobný majetok, ktorý si kráľovná priniesla z Meklenbursko-Strelicka, sa mal vrátiť do rúk tejto dynastie, zatiaľ čo zvyšok jej majetku vrátane kníh, plátna, umeleckých predmetov a porcelánu sa mal rovnomenne rozdeliť medzi jej dcéry.[51]

Po kráľovninej smrti si jej najstarší syn, princ regent, nárokoval drahokamy kráľovnej Šarloty a po jeho smrti si ich zase nárokoval jeho dedič Viliam IV. Po Viliamovej smrti vyvolali Šarlotine šperky zdĺhavý spor medzi jej vnučkou kráľovnou Viktóriou, ktorá si nárokovala klenoty ako vlastníctvo britskej koruny a Šarlotiným najstarším žijúcim synom Ernestom, ktorý si klenoty nárokoval právom najvyšší mužský člen rodu Hannover. Spor sa nevyriešil za Ernestovho života. Nakoniec v roku 1858, viac ako dvadsať rokov po smrti Viliama IV a takmer štyridsať rokov po Šarlotinej smrti, bola vec rozhodnutá v prospech Ernestovho syna Juraja, čím Viktória dala šperky do opatery hannoverskému veľvyslancovi.[52]

Zvyšok Šarlotinho majetku bol predaný v aukcii od mája do augusta 1819. Jej oblečenie, nábytok a dokonca aj jej šnupavý tabak predal Christie's.[53] Je vysoko pravdepodobné, že by sa jej manžel vôbec dozvedel o jej smrti. Zomrel slepý, hluchý, chromý a šialený o 14 mesiacov neskôr.[54]

Dedičstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Šarlotina socha na Queen Square v Londýne.

Medzi miesta pomenované po Šarlote patria Ostrovy kráľovnej Šarloty (teraz známe ako Haida Gwaii) v Britskej Kolumbii v Kanade a mesto kráľovnej Šarloty na Haida Gwaii, Queen Charlotte Channel (neďaleko Vancouveru v Kanade), Queen Charlotte Bay v západných Faklandoch, Queen Charlotte Sound, južný ostrov na Novom Zélande niekoľko opevnení vrátane Fort Charlotte na ostrove Svätý Vincenta a Grenadín, Charlottesville vo Virgínii, Charlottetown na Ostrove princa Eduarda, Charlotte v Severnej Karolíne[55], Mecklenburg County vo Virgínii, Charlotte County vo Virgínii, Charlotte County na Floride, Port Charlotte na Floride, Charlotte Harbor na Floride a Charlotte vo Vermonte. Bolo navrhované, aby boli po nej pomenované severoamerické kolónie Vandalia[56][57][58] a Charlottina.[59] Na Tonge kráľovská rodina prijala na jej počesť meno Sālote (tongská verzia Charlotte) a medzi významné osobnosti s tým to menom patrili Sālote Lupepauʻu a Sālote Tupou III.[60]

Poskytnutie financií Šarlotou pre všeobecnú nemocnicu v Londýne zabránilo jej zatvoreniu, dnes má názov Queen Charlotte's and Chelsea Hospital a je uznávanou pôrodnicou. Veľká kópia portrétu Šarloty od Allana Ramsaya visí v hlavnej hale nemocnice.[36] Queen Charlotte's Ball, každoročný ples debutantov, ktorý pôvodne financoval nemocnicu, je pomenovaný po nej.[61]

Olovená socha pravdepodobne kráľovnej Šarloty, datovaná do roku 1775 stojí na Queen Square v Bloomsbury v Londýne[62][63] a v Charlotte v Severnej Karolíne sú dve jej sochy: na medzinárodnom letisku Charlotte Douglas[64] a v Medzinárodnom obchodnom centre.[65]

Rutgers, štátna univerzita v New Jersey, bola založená v roku 1766 ako Queen's College s odkazom na kráľovnú Šarlotu.[66] V roku 1825 bola premenovaná na počesť Henryho Rutgersa, vojenského dôstojníka za nezávislosť a univerzitného dobrodinca.[67]

Kráľovnú Šarlotu stvárnila Frances White v televíznom seriáli Princ Regent z roku 1979, Helen Mirrenová vo filme The Madness of King George z roku 1994[68], Golda Rosheuvel v pôvodnom seriáli Netflixu z roku 2020 Bridgetonovci[69] a India Amarteifio z roku 2023 v seriáli Kráľovná Šarlota: Príbeh Bridgertonovcov.[70]

Strelícia, rod kvitnúcich rastlín z pôvodom z Južnej Afriky, ktorý sa stal všade prítomný v oblastiach s teplým počasím po celom svete, je pomenovaný podľa Šarlotinej rodnej zemi, Meklenbursku-Strelicku.[71]

Potomstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod

[upraviť | upraviť zdroj]
Portrét Šarloty od Allana Ramsayho z roku 1761

Tvrdenia, že kráľovná Šarlota mohla mať čiernych afrických predkov alebo zmiešaných predkov, sa prvýkrát objavili v knihe Rasová zmes a základný princíp života publikovanej v roku 1929 nemeckým historikom Brunoldom Springerom, ktorý spochybnil jej portrét od Thomasa Gainsborougha ako nepresný.[72] Na základe alternatívneho portrétu od Allana Ramsayho a súčasných opisov jej vzhľadu Springer dospel k záveru, že kráľovnine „široké nozdry a ťažké pery“ musia poukazovať na africké korene. Jamajsko-americký amatérsky historik J. A. Rogers súhlasil so Springerom vo svojej knihe z roku 1940[73][74], kde dospel k záveru, že kráľovná Šarlota musela byť zmiešanej rasy[75] alebo čiernej pleti.[76][77][78]

Zástancovia tohto tvrdenia o africkom pôvode sa tiež držia doslovného výkladu denníka baróna Stockmara, v ktorom opísal Šarlotu ako „malú a pokrivenú so skutočnou tvárou mulata“. Stockmar, ktorý slúžil ako osobný lekár manžela kráľovninej vnučky Leopolda I., prišiel na dvor len dva roky pred Šarlotinou smrťou v roku 1816. Jeho opisy Šarlotiných detí v tom istom roku sú rovnako nelichotivé.[79]

V roku 1997 Mario de Valdes y Cocom, nezávislý výskumník ekvatoriálnej diaspóre,[80][77] spopularizoval a rozšíril argumenty v článku pre Frontline[81], ktorý bol odvtedy citovaný ako hlavný zdroj mnohých článkoch na danú tému.[82][83][84][85] Valdes sa tiež zmocnil Šarlotinho portrétu od Allana Ramsayho z roku 1761 ako dôkazu o africkom pôvode, pričom uviedol kráľovnin „nezameniteľný africký vzhľad“ a „negroidnú fyziognómiu“.[81] Valdes tvrdil, že Šarlota zdedila tieto črty od jedného zo svojich vzdialených predkov, Madragany (nar. okolo 1230), milenky portugalského kráľa Alfonza III. (1210 – 1279).[81] Jeho záver je založený na rôznych historických zdrojoch, ktoré opisujú, že Madraganu buď ako Maurkyňu[86] alebo Mozarabkyňu[87], čo Valdes interpretoval, že bola čierna.[78]

Hoci sú tieto tvrdenia populárne medzi širokou verejnosťou, väčšina vedcov ich väčšinou odsudzuje.[88][74][89][90][78] Okrem Stockmarovej poznámky k jej vzhľadu krátko pred jej smrťou sa o Šarlote nikdy nehovorilo, že by mala nejaké špeciálne africké fyzické črty, nieto ešte predkov. Okrem toho jej portrétovanie nebolo atypické pre jej dobu a maľované portréty by sa vo všeobecnosti nemali považovať za spoľahlivý dôkaz skutočného vzhľadu osoby.[90] Použitie významu „Maur“ ako rasového identifikátora pre Šarlotinu predchodkyňu Madraganu je tiež nepresvedčivé, keďže v stredoveku sa tento výraz nepoužíval na opis rasy, ale náboženskej príslušnosti.[91][92] Bez ohľadu na to, že Madragana bola pravdepodobne Mozarabka[86][93][94][95] a akýkoľvek genetický príspevok od predka vzdialených 15 generácii do minulosti by bol natoľko rozptýlený, že by mal zanedbateľný vplyv na jej vzhľad.[89][78] Historik Andrew Roberts opisuje tieto tvrdenia ako „úplne svinstvo“ a ich verejnú popularitu pripisuje váhavosti medzi historikmi.[88]

V roku 2017 po oznámení zasnúbenia princa Harryho a Meghan Markle, bolo publikovaných množstvo novinových článkov propagujúcich tieto tvrdenia.[82][75][96] David Buck, hovorca Buckinghamského paláca, citovaný denníkom Boston Globe, povedal: „O tom sa šepká už roky a roky. Je to záležitosť histórie a úprimne povedané, musíme hovoriť o oveľa dôležitejších veciach“.[97] V seriáli na Netflixe z roku 2023 Kráľovná Šarlota: Príbeh Bridgetonovcov, bola do úlohy Šarloty daná India Amarteifio so zmiešanou rasou. [98][99][100]

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Adolf Fridrich I. Meklenbursko-schverinský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Adolf Fridrich II. Meklenbursko-strelický
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Katarína Brunšvicko-Dannenbergská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol Ľudovít Fridrich Meklenbursko-strelický
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Kristián Viliam I., princ Scharzburg-Sonderhausenský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Christiana Emília Schwarzburg-Sonderhausenská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Antónia Sibyla z Barby-Mühlingenu
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Šarlota Meklenbursko-strelická
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ernest Sasko-hildburghausenský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ernest Fridrich I. Sasko-hildburghausenský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Žofia Henrieta z Waldecku
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alžbeta Albertína Sasko-hildburghausenská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Juraj Ľudovít I., gróf Erbach-Erbach
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Žofia Albertína Erbach-Erbach
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Amália Katarína z Waldecku
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Pretrváva tradícia, že zahraniční veľvyslanci sú formálne akreditovaní na „The Court of St James's “, aj keď po vymenovaní odovzdajú svoje poverovacie listiny a personál panovníkovi v Buckinghamskom paláci.
  2. ↑ Dom, ktorý tvorí architektonické jadro súčasného paláca , bol postavený pre I. vojvodu z Buckinghamu a Normanby v roku 1703 podľa návrhu Williama Windea. Buckinghamov potomok, Sir Charles Sheffield, predal Buckingham House Jurajovi III v roku 1761.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v FITZGERALD, Percy. Good Queen Charlotte [online]. [Cit. 2023-08-21]. Dostupné online.
  2. ↑ WURLITZER, Bernd; SUCHER, Kerstin. Mecklenburg-Vorpommern: Mit Rügen und Hiddensee, Usedom, Rostock und Stralsund. [s.l.] : [s.n.], 2010. ISBN 978-3897941632.
  3. ↑ Fraser 2005 , s. 16.
  4. ↑ Fitzgerald s. 7.
  5. ↑ L. COOPER, Jean; POWELL, Angelika. "Kráľovná Charlotte z jej listov" [online]. Univerzita Virgínia, [cit. 2023-08-21]. Dostupné online.
  6. ↑ a b Fitzgerald (1899), s. 32–33
  7. ↑ Fraser 2005 , s. 17.
  8. ↑ Ayling, s. 85–87.
  9. ↑ "St. James's, 6 May" [online]. [Cit. 2023-08-21]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  10. ↑ Weir 2008 , s. 300.
  11. ↑ Holt 1820 , s. 251
  12. ↑ V roku 1775 bol majetok legálne vysporiadaný zákonom o kráľovnej Charlotte (výmenou za Somerset House); a odteraz bol Buckingham House známy v spoločnosti West-end ako "Queen's House". [online]. [Cit. 2023-08-21]. Dostupné online.
  13. ↑ Westminster: Buckinghamský palác [online]. [Cit. 2023-08-21]. Dostupné online.
  14. ↑ Levey 1977 , s. 8–9.
  15. ↑ a b Fraser 2005, s. 23.
  16. ↑ História Berkshire [online]. [Cit. 2023-08-21]. Dostupné online.
  17. ↑ Fraser 2005 , s. 72.
  18. ↑ a b c CAMPBELL ORR, CLARISSA. Kráľovstvo v Európe 1660 – 1815: Úloha manželky. [s.l.] : Cambridge University Press.
  19. ↑ Fraser 2005 , s. 116.
  20. ↑ "Albion's Queen od All Admir'd': Prehodnotenie verejnej reputácie kráľovnej Charlotte, 1761-1818" [online]. [Cit. 2023-08-21]. Dostupné online.
  21. ↑ The Times , 15. januára 1789, citované v Garrett 2022, s. 9. [s.l.] : [s.n.].
  22. ↑ Fraser 2005 , s. 112–379
  23. ↑ História Berkshire. Frogmore House [online]. [Cit. 2023-08-21]. Dostupné online.
  24. ↑ JAHN, OTTO; GROVE, SIR GEORGE. Mozart [online]. [Cit. 2023-08-21]. Dostupné online.
  25. ↑ Engel, Louis: Od Mozarta k Mariovi: Spomienky na polstoročie s.275
  26. ↑ Engel, Louis: Od Mozarta k Mariovi: Spomienky na polstoročie s. 39
  27. ↑ Gehring, Franz Eduard. Mozart , 1911, s. 18.
  28. ↑ Jahn & Grove 1882 , s. 41 [online]. [Cit. 2023-08-21]. Dostupné online.
  29. ↑ Murray, John. Príručka pre cestovateľov v Surrey, Hampshire a Isle of Wight , 1876, s. 130–131.
  30. ↑ Rajský kvet (Strelitzia Reginae)" [online]. [Cit. 2023-08-21]. Dostupné online.
  31. ↑ a b „Ako sem kráľovná Charlotte Mecklenburg priniesla vianočný stromček“ [online]. [Cit. 2023-08-21]. Dostupné online.
  32. ↑ a b c d e f BARNES, Alison. Prvý vianočný stromček [online]. [Cit. 2021-12-21]. Dostupné online.
  33. ↑ SOMMERLAD, Joe. „Prečo si kráľovná Šarlota skutočne zaslúži uznanie za prinesenie vianočného stromčeka do Británie?“ [online]. [Cit. 2021-12-21]. Dostupné online.
  34. ↑ Levey 1977, s. 4
  35. ↑ Príloha III Flight & Barr Worcester Porcelán od Henryho Sandona
  36. ↑ a b RYAN, Thomas. História nemocnice Queen Charlotte's Leing-in Hospital od jej založenia v roku 1752 až po súčasnosť, s popisom jej objektov a súčasného stavu [online]. [Cit. 2022-04-25]. Dostupné online.
  37. ↑ Levey 1977 , s. 7–8
  38. ↑ Kráľ Juraj III a porfýria: základná hypotéza a vyšetrovanie. [s.l.] : Lancet. S. 332 - 335.
  39. ↑ PETERS, TIMOTHY J.; WILKINSON, D.. Kráľ Juraj III a porfýria: klinické opätovné preskúmanie historických dôkazov. História psychiatrie. [s.l.] : [s.n.].
  40. ↑ PETERS. Kráľ Juraj III., bipolárna porucha, porfýria a lekcie pre historikov [online]. 2011, [cit. 2019-05-23]. Dostupné online.
  41. ↑ RENTOUMI, V.; PETERS, T.; CONLIN, J.. Akútna mánia kráľa Juraja III.: Počítačová lingvistická analýza [online]. 2017, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online.
  42. ↑ Levey 1977 , s. 7
  43. ↑ Levey 1977 , s. 16
  44. ↑ Levey 1977 , s. 15
  45. ↑ FRASER, Antonia. Marie Antoinette: Journey. [s.l.] : [s.n.]. S. 287.
  46. ↑ Ayling 1972, s. 453–455; Brooke 1972, s. 384 – 385; Hibbert 1999, s. 405
  47. ↑ Fitzgerald 1899 , s. 258–260
  48. ↑ Kráľovské pohreby v kaplnke sv. Juraja na hrade Windsor [online]. [Cit. 2023-05-03]. Dostupné online.
  49. ↑ "Princ Philip, najdlhšie slúžiaci manžel britského panovníka, zomrel vo veku 99 rokov [online]. 9. apríla 2021, [cit. 2023-05-12]. Dostupné online.
  50. ↑ Aký bol vtedy britský HDP? . [online]. [Cit. 2020-02-02]. Dostupné online.
  51. ↑ a b c Vôla mŕtvej kráľovnej. The Times.
  52. ↑ VAN DER KIRSTE, John. Deti Juraja III.. Spojené kráľovstvo : Stroud, 2004. ISBN 978-0-7509-3438-1.
  53. ↑ BARKER, Kenneth. George IV: Život v karikatúre. [s.l.] : [s.n.]. ISBN 978-0-500-25127-0. S. 114.
  54. ↑ Brooke, s. 386
  55. ↑ BERNSTEIN. Vitajte v Charlotte, meste quirkov [online]. 3. septembra 2012, [cit. 2018-06-04]. Dostupné online.
  56. ↑ OTIS K.; STEPHEN W. BROWN. Západná Virgínia: História. [s.l.] : University Press of Kentucky. ISBN 978-0-8131-1854-3. S. 30.
  57. ↑ MILLER, DAVID W.. Zaujatie územia amerických Indiánov na juhovýchode: História územných prechodov a nútených premiestnení, 1607–1840. [s.l.] : McFarland. ISBN 978-0-7864-6277-3. S. 41.
  58. ↑ SCHAEPER, THOMAS J.. Edward Bancroft: Vedec, autor, špión. [s.l.] : Yale University Press., 2011. ISBN 978-0-300-11842-1. S. 34.
  59. ↑ The Critical Period, 1763-1765, [online]. [Cit. 2020-05-12]. Dostupné online.
  60. ↑ WOOD ELLEM, Elizabeth. Kráľovná Sālote z Tongy: Príbeh jednej éry 1900–1965 [online]. 1999, [cit. 2018-03-20]. Dostupné online.
  61. ↑ Queen Charlotte's Ball, očarujúce podujatie plné šampanského pre zámožných debutantov z celého sveta [online]. 11. septembra 2017, [cit. 2019-09-14]. Dostupné online.
  62. ↑ Socha kráľovnej na severnom konci Queen Square Gardens " [online]. [Cit. 2023-05-22]. Dostupné online.
  63. ↑ Bloomsbury Squares & Gardens [online]. [Cit. 2018-06-04]. Dostupné online.
  64. ↑ Kráľovná Charlotte z Mecklenburgu, Charlotte" . Pamätné krajiny Severnej Karolíny [online]. 19. marca 2010, [cit. 2020-09-21]. Dostupné online.
  65. ↑ Kráľovná Charlotte kráča vo svojej záhrade, Charlotte" . Pamätné krajiny Severnej Karolíny [online]. 19. marca 2010, [cit. 2020-09-21]. Dostupné online.
  66. ↑ Historický náčrt Rutgers University [online]. [Cit. 2018-06-04]. Dostupné online. Archivované 2006-08-22 z originálu.
  67. ↑ BARR, MICHAEL C. A WILKENS, EDWARD. Nominačný formulár národného registra historických miest pre kampus Queens v Rutgers, Štátna univerzita v New Jersey [online]. [Cit. 2013-09-05]. Dostupné online.
  68. ↑ MASLIN, Janet. Zblázniť sa bez toho, aby som bol boľavým porazeným [online]. [Cit. 2018-06-04]. Dostupné online.
  69. ↑ V čom má „Bridgerton“ pravdu o kráľovnej Charlotte“ [online]. [Cit. 2021-01-01]. Dostupné online.
  70. ↑ Queen Charlotte who was the real monarch behind Bridgertons spinoff [online]. [Cit. 2023-12-29]. Dostupné online.
  71. ↑ Strelitzia reginae Banks [online]. [Cit. 2023-03-04]. Dostupné online.
  72. ↑ PRIPOMIENKA KRÁĽOVNEJ CHARLOTTE: RASA, ROD A POLITIKA PAMÄTI, 1750 AŽ 2014 [online]. [Cit. 2019-05-25]. Dostupné online.
  73. ↑ Pohlavie a rasa: Negro-kaukazské miešanie vo všetkých vekoch a všetkých krajinách, zväzok I: Starý svet [online]. [Cit. 2020-02-20]. Dostupné online. Archivované z originálu.
  74. ↑ a b Vysvetlené: Čo vieme o kráľovnej Charlotte, o ktorej sa tvrdí, že je „Britská čierna kráľovná“ [online]. [Cit. 2021-08-28]. Dostupné online.
  75. ↑ a b BLACKMORE, Erin. Meghan Markle nemusí byť prvou členkou britskej kráľovskej rodiny so zmiešanou rasou [online]. [Cit. 2020-09-21]. Dostupné online.
  76. ↑ MOTLALEPULA, Chabaku,. „Zmenené vlastnosti kráľovnej“. Charlotte Observer.
  77. ↑ a b UNGOED-THOMAS, JON; GONCALVES, EDUARDO. "Odhalenie: Čierni predkovia kráľovnej". The Sunday Times.. The Sunday Times.
  78. ↑ a b c d STUART, Jeffries. Bola to prvá britská čierna kráľovná? [online]. [Cit. 2023-05-06]. Dostupné online.
  79. ↑ Spomienky baróna Stockmara [online]. [Cit. 2021-08-21]. Dostupné online.
  80. ↑ "Prispievateľ Mario Valdes" [online]. [Cit. 2023-05-24]. Dostupné online.
  81. ↑ a b c Rozmazané rasové línie slávnych rodín: Kráľovná Charlotte [online]. [Cit. 2020-02-23]. Dostupné online.
  82. ↑ a b BROWN, DeNeen. Britská čierna kráľovná: Bude Meghan Markle skutočne prvou kráľovskou členkou so zmiešanou rasou?" [online]. [Cit. 2020-02-20]. Dostupné online.
  83. ↑ PARK, Andrea. Čo má „Bridgerton“ pravdu o kráľovnej Charlotte“ [online]. 30. marca 2020, [cit. 2021-03-07]. Dostupné online.
  84. ↑ Bola kráľovná Charlotte čierna? Tu je to, čo vieme [online]. [Cit. 2021-03-07]. Dostupné online.
  85. ↑ OWEN, Nathalie. Bola kráľovná Charlotte čierna? Tu je to, čo vieme [online]. [Cit. 2021-03-07]. Dostupné online.
  86. ↑ a b LEAO, Duarte Nunes de, Primeira parte das Chronicas dos reis de Portvgal (list 97) [online]. [Cit. 2021-05-12]. Dostupné online.
  87. ↑ SOUSA, ANTÓNIO CAETANO DE. História Genealógica da Casa Real Portuguesa [online]. [Cit. 2021-06-21]. Dostupné online.
  88. ↑ a b LINGE, Mary. Skutočná kráľovná z 'Bridgerton' nebola čierna , ale bola hlúpa [online]. [Cit. 2022-03-15]. Dostupné online.
  89. ↑ a b HILTON, Lisa. „Mulatka“ kráľovná: Lisa Hilton vyvracia rastúci mýtus o manželke monarchu [online]. [Cit. 2021-03-07]. Dostupné online.
  90. ↑ a b SUDBURY, Jill. Kráľovská rodina, rasa a zvláštny prípad kráľovnej Charlotte“ [online]. [Cit. 2020-09-22]. Dostupné online.
  91. ↑ BLACKMORE, Josiah. Kotvenie: Portugalská expanzia a kolonizovanie Afriky. [s.l.] : Minnesota Press, 2009. ISBN 978-0-8166-4832-0. S. 18.
  92. ↑ MENOCAL MARÍA ROSA. Ornament sveta: Ako Moslimovia, Židia a Kresťania vytvorili kultúru tolerancie v stredovekom Španielsku. [s.l.] : Little, Brown, & Co., 2002. ISBN 0-316-16871-8. S. 241.
  93. ↑ BRAAMCAMP FREIRE, ANSELMO. Brasões da Sala de Sintra" [online]. [Cit. 2019-09-14]. Dostupné online. Archivované z originálu.
  94. ↑ FELGUEIRAS GAYO & CARVALHOS DE BASTO. Nobiliário das Famílias de Portugal, Braga. [s.l.] : [s.n.], 1989.
  95. ↑ PIZARRO, JOSÉ AUGUSTO DE SOTTO. Linhagens Medievais Portuguesas. Zväzok 3. Porto : Universidade Moderna, 1999.
  96. ↑ BATES, KAREN GRIGSBY. Význam Meghan: „Čierny“ a „Kráľovský“ už nie je v Británii Oxymoron [online]. [Cit. 2020-09-23]. Dostupné online.
  97. ↑ Svadba princa Harryho a Meghan Markle: Bude nevesta naozaj naša prvá kráľovská členka so zmiešanou rasou?" [online]. 28. novembra 2017, [cit. 2022-01-20]. Dostupné online.
  98. ↑ LANG, Cady. Skutočný príbeh kráľovnej Charlotte z Netflixu [online]. [Cit. 2023-05-28]. Dostupné online.
  99. ↑ How Queen Charlotte Fixes What Was Broken About Bridgerton [online]. [Cit. 2023-05-28]. Dostupné online.
  100. ↑ Tu je to, čo by ste mali vedieť o Queen Charlotte: A Bridgerton Story [online]. [Cit. 2023-05-28]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Charlotte Mecklenburg-Strelitz na anglickej Wikipédii.


Šarlota Meklenbursko-strelická
Narodenie: 19. mája 1744 Úmrtie: 17. novembra 1818
Vladárske tituly
Predchodca
Karolína z Ansbachu 		Kráľovná Kráľovstva Veľkej Británie
1761 – 1800 		Nástupca
-
Predchodca
Karolína z Ansbachu 		Kráľovná Írskeho kráľovstva
1761 – 1801 		Nástupca
Mária z Tecku
Predchodca
- 		Kráľovná Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska
1801 – 1818 		Nástupca
Karolína Brunšvická
Predchodca
- 		Kráľovná Hannoverského kráľovstva
1814 – 1818 		Nástupca
Karolína Brunšvická
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Šarlota_Meklenbursko-Strelická&oldid=7906725“