Andrej Sládkovič: Rozdiel medzi revíziami

	Andrej Sládkovič
	slovenský básnik, kritik, publicista a prekladateľ
	; Portrét od J. B. Klemensa
Rod. meno	Braxatoris
Narodenie	31. marec 1820; Krupina, Rakúske cisárstvo
Úmrtie	20. apríl 1872 (52 rokov); Radvaň nad Hronom, Rakúsko-Uhorsko
Podpis
Odkazy
Commons	Andrej Sládkovič
	Biografický portál

Interaktívne prechádzať históriu

← Predchádzajúca úprava Ďalšia úprava →

Smazaný obsah Přidaný obsah

VizuálneWikitext

V textu

Verzia z 05:48, 17. júl 2018

Andrej Sládkovič (vlastným menom Andrej Braxatoris, pseudonymy Andrej Braxatoris-Sládkovič, Andrej Sládkovič, Ondřej Krasyslav Sládkovič) (* 31. marec 1820, Krupina – † 20. apríl 1872, Radvaň nad Hronom), bol slovenský evanjelický kňaz, básnik, kritik literárnych a dramatických prác, publicista a prekladateľ. Je po ňom pomenovaná planétka (4781) Sládkovič aj gymnázium v Banskej Bystrici aj v Krupine. V Krupine je po ňom pomenované aj múzeum, ulica a park.

Jeho syn, Martin Miloš Braxatoris tiež evanjelický kňaz, bol známy básnik, redaktor a prekladateľ. Jeho vnukom bol libretista a textár Pavol Braxatoris, spoluzakladateľ slovenskej operety a známy spolutvorca operiet s Gejzom Dusíkom, ako napr. Modrá ruža, Pod cudzou vlajkou a ďalších. Ďalším potomkom bola Alexandra Braxatorisová (slovenská dramaturgička, prekladateľka, libretistka) a Zora Braxatorisová.

Životopis

Pochádza z rodiny učiteľa a literáta Ondreja Braxatorisa a Terézie, rodenej Bartolomeides. Vzdelanie získaval v rokoch 1826 – 1830 v Krupine, v rokoch 1830 – 1831 sa zdokonaľoval v maďarčine v Perovčanoch, v rokoch 1831 – 1832 navštevoval piaristické gymnázium v Krupine, v rokoch 1832 – 1840 pokračoval v štúdiu na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v rokoch 1840 – 1842 navštevoval Evanjelické lýceum v Bratislave a napokon v rokoch 1843 – 1844 študoval teológiu na univerzite v Halle.

V rokoch 1839 – 1840 vyučoval v dome Pavla Pišla v Banskej Štiavnici, kde spoznal Marínu Pišlovú - o ktorej napísal dielo Marína - ,v roku 1838 pôsobil ako pomocný učiteľ v Ladzanoch. V roku 1841 sa spolu so Samuelom Jurkovičom pričinil o založenie „slovenského národného divadla“ v Sobotišti. V rokoch 1842 – 1843 pôsobil ako vychovávateľ v Hodruši, po návrate zo štúdií v Halle sa stal vychovávateľom v rodine Pavla Bezegha v Rybároch.

V roku 1847 bol vysvätený za kňaza a ešte v tom roku začal pôsobiť ako evanjelický farár v Hrochoti. S nadšením vítal revolúciu v rokoch 1848 – 1849. Veril, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do vedomia národov a že budú určujúce v širších spoločensko-politických a kultúrnych súvislostiach. V roku 1849 bol zaistený a vyšetrovaný. Od roku 1856 až do smrti pôsobil ako farár v Radvani nad Hronom. Zúčastnil sa na memorandovom zhromaždení v Martine, kde zastával funkciu zapisovateľa, bol tiež zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, ale tiež posudzovateľom literárnych a dramatických prác. Po smrti Karola Kuzmányho sa v roku 1867 stal predsedom Zpěvníkového výboru, ktorého úlohou bolo vydávanie duchovných piesní a náboženských kníh. V roku 1868 vážne ochorel na vodnatieľku, a z tohto ochorenia sa už nevyliečil. Pochovaný bol na evanjelickom cintoríne v Radvani.

Tvorba

Prvé básne prezentuje v almanachu Nitra. Vo svojej romantickej poézii spája podnety slovenského folklóru s filozofickou predstavou o ideálnej mravnosti, kráse a dokonalosti človeka. Silným inšpiračným zdrojom boli vlastné zážitky, citový život, osobné konflikty, hľadanie životnej rovnováhy v zložitej situácii v národnom a spoločenskom živote. Vyjadroval sa k rôznym životným otázkam, objavoval i „neobjavenú“ krásu v slovenskej prírode, v ľude a jeho kultúre. V jeho básňach sa objavujú národnobuditeľské a národnoobranné prvky.

Bol pod silným vplyvom Ľudovíta Štúra a patril k vedúcim osobnostiam jeho družiny. Stal sa zakladajúcim členom Matice slovenskej a zúčastnil sa tak na revitalizácii slovenského života. Udržiaval kontakty s poprednými predstaviteľmi slovanských národov. Jeho myšlienkovú orientáciu ovplyvnila aj Hegelova filozofia. Popri pastoračnej činnosti sa venoval aj náboženskej spisbe. Život, a nie filozofia mu dal podnet k napísaniu jeho najslávnejšej básnickej skladby Marína, ktorá je oslavou konkrétnej lásky k žene, ale aj k národu. Marína a lyricko-epická báseň Detvan sú považované za vrcholy jeho básnického diela.

Popri poézii sa venoval prekladaniu z ruštiny (Alexander Sergejevič Puškin), francúzštiny (Voltaire, Jean Racine), neskôr tiež z nemčiny (Johann Wolfgang Goethe). Písal tiež publicistické články (Národnie školy, Verejná mienka o nás), recenzie (Ján Botto: Báj Maginhradu a i.) a posudky, ktoré mali vysokú teoretickú úroveň. Jeho najprekladanejším dielom do cudzieho jazyka je Marína (dvakrát do maďarčiny, češtiny, poľštiny, francúzštiny). Na jeho počesť sa od roku 1960 každoročne usporadúva Sládkovičova Radvaň, krajská súťaž v umeleckom prednese.

Dielo

Poézia

1842 – K Nitře, báseň (vyšlo v almanachu Nitra)
1842 – Potěcha, báseň (vyšlo v almanachu Nitra)
1842 – Ctibor, báseň (vyšlo v almanachu Nitra)
1842 / 1844 – Sôvety v rodine Dušanovej, veršované rozhovory
1846 – Marína, básnická skladba, ktorá je so svojimi 291 strofami najdlhšou ľúbostnou básňou na svete.
1848 – Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti, rapsodická báseň, ktorou vítal revolúciu v rokoch 1848 – 1849
1848 – Nehaňte ľud môj, báseň (vyšlo v časopise Orol tatranský)
1848 – Hron, báseň ( vyšlo v časopise Orol tatranský)
1848 – More, báseň (vyšlo v časopise Orol tatranský)
1848 – Morava, báseň (vyšlo v časopise Orol tatranský)
1848 – Krajanom, báseň (vyšlo v časopise Orol tatranský)
1848 – Mládenec, báseň (vyšlo v časopise Orol tatranský).
1853 – Detvan, báseň (5 spevov: Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady a Lapačka)
1853 – Znovuzrodenec, báseň o Jánovi Amosovi Komenskom (vyšlo v kalendári Živeny)
1858 – Milica, báseň vytvorená spojením básní Perla hárema a Oľga (vyšlo v almanachu Concordia)
1861 – Svätomartiniáda, poéma k príležitosti memorandového zhromaždenia
1863 – Pamiatka pre deň 4. augusta, báseň na počesť založenia Matice slovenskej
1863 – Hojže, Bože, jak to bolí, keď sa junač roztratí
1864 – Lipa cyrilo-metodejská, pamiatka slovanských vierozvestcov
1866 – Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky na Sihoti, báseň pri príležitosti 300. výročia smrti juhoslovanského národného hrdinu
1869 – Duma pohronia
Ohlasy, báseň; polemika o potrebe a vzniku spisovného jazyka
Prosba, báseň
Štiavnica, básnické vyznanie sa zo vzťahu k Banskej Štiavnici
Duchu Puškinovmu, báseň o Alexandrovi Sergejevičovi Puškinovi
Veľký pôst, báseň
Novembrová duma, báseň
Roky a veky, báseň
Pieseň o Samsonovi, báseň
To české tábory, vlastenecká báseň
Pozdrav, vlastenecká báseň
Omladinám, vlastenecká báseň
Čo vy za nič nemáte nás?, vlastenecká báseň

Ľúbostná poézia

Opustená
Žaloba
Vraví oko tvoje

Poézia pre deti a mládež

Kĺzačka
Prázdniny a škola
Obri a zakrpenci
Malý Kristus

Výbery

1918 – Otčiny mojej spevy
1927 – Výber z lyriky
1934 – Výber z básní Jána Hollého a Andreja Sládkoviča
1972 – Poézia
1977 – Sládkovič vo výbere Milana Krausa
1979 – Marína a Detvan

Súborné diela

1861 – Spisy básnické Andreja Sládkoviča, súbor poézia, ktorou sa stal „prvým básnikom“ Slovenska
1878 – Andreja Sládkoviča Spisy básnické
1920 – Spisy básnické Andreja Sládkoviča 1-2
1939 – Sobrané básne
1961 – Dielo 1-2

Próza

Posestrima

Dráma

Nezaľúbení zaľúbenci

Preklady

Voltaire – Zaira
Voltaire – Sokrates
Voltaire – Smrť Cézara
Jean Racine – Phaedra (len časť diela)

Kázne

1924 – Nevěsta Kristova

Listy

1970 – Korešpondencia Andreja Sládkoviča

Kultúrno-historické diela

1988 – Zápisnica Slovenského národného zhromaždenia v Turčianskom Svätom Martine 6. a 7. júna 1861

Divadelné a rozhlasové dramatizácie (výber)

1910 – Marína (SND)
1957 – V slovenské doliny so mnou, bratia moji… (Československý.rozhlas)
1970 – Vo víchrici žitia (Československý rozhlas)
1985 – Detvan (Československý rozhlas)
1989 – Každý svojou pošiel (Československý rozhlas)

Hudobné adaptácie

1928 – Detvan (opera SND)

Iné projekty

Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Andrej Sládkovič
Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Andrej Sládkovič
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Andrej Sládkovič

Externé odkazy

Záznam o pokrstení v matrike evanjelického cirkevného zboru v Krupine; matrika neuvádza položku dátum narodenia, len dátum krstu - 1. apríla
Záznam o úmrtí v matrike evanjelického cirkevného zboru v Radvani; zaujímavosťou je chybne uvedený vek - 25 rokov namiesto 52, hoci je tu zapísaný aj dátum narodenia
Kompletné dielo Andreja Sládkoviča v Zlatom fonde denníka SME

@@ Riadok 20: / Riadok 20: @@
 Pochádza z rodiny učiteľa a literáta [[Ondrej Braxatoris|Ondreja Braxatorisa]] a Terézie, rodenej Bartolomeides. Vzdelanie získaval v rokoch [[1826]] – [[1830]] v [[Krupina|Krupine]], v rokoch [[1830]] – [[1831]] sa zdokonaľoval v maďarčine v [[Perovčany|Perovčanoch]], v rokoch [[1831]] – [[1832]] navštevoval piaristické gymnázium v Krupine, v rokoch [[1832]] – [[1840]] pokračoval v štúdiu na Evanjelickom lýceu v [[Banská Štiavnica|Banskej Štiavnici]], v rokoch [[1840]] – [[1842]] navštevoval Evanjelické lýceum v [[Bratislava|Bratislave]] a napokon v rokoch [[1843]] – [[1844]] študoval [[teológia|teológiu]] na univerzite v [[Halle (Saale)|Halle]].
-V rokoch [[1839]] – [[1840]] vyučoval v dome Pavla Pišla, kde spoznal [[Mária Geržová|Marínu Pišlovú]]  - o ktorej napísal dielo ''Marína -'' ,v roku [[1838]] pôsobil ako pomocný učiteľ v [[Ladzany|Ladzanoch]]. V roku [[1841]] sa spolu so [[Samuel Jurkovič|Samuelom Jurkovičom]] pričinil o založenie „slovenského národného divadla“ v [[Sobotište|Sobotišti]]. V rokoch [[1842]] – [[1843]] pôsobil ako vychovávateľ v [[Hodruša-Hámre|Hodruši]], po návrate zo štúdií v Halle sa stal vychovávateľom v rodine Pavla Bezegha v [[Sliač|Rybároch]].
+V rokoch [[1839]] – [[1840]] vyučoval v dome Pavla Pišla v Banskej Štiavnici, kde spoznal [[Mária Geržová|Marínu Pišlovú]]  - o ktorej napísal dielo ''Marína -'' ,v roku [[1838]] pôsobil ako pomocný učiteľ v [[Ladzany|Ladzanoch]]. V roku [[1841]] sa spolu so [[Samuel Jurkovič|Samuelom Jurkovičom]] pričinil o založenie „slovenského národného divadla“ v [[Sobotište|Sobotišti]]. V rokoch [[1842]] – [[1843]] pôsobil ako vychovávateľ v [[Hodruša-Hámre|Hodruši]], po návrate zo štúdií v Halle sa stal vychovávateľom v rodine Pavla Bezegha v [[Sliač|Rybároch]].
 V roku [[1847]] bol vysvätený za kňaza a ešte v tom roku začal pôsobiť ako evanjelický farár v [[Hrochoť|Hrochoti]]. S nadšením vítal revolúciu v rokoch [[1848]] – [[1849]]. Veril, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do vedomia národov a že budú určujúce v širších spoločensko-politických a kultúrnych súvislostiach. V roku [[1849]] bol zaistený a vyšetrovaný. Od roku [[1856]] až do smrti pôsobil ako farár v [[Radvaň (Banská Bystrica)|Radvani nad Hronom]]. Zúčastnil sa na [[Memorandum slovenského národa|memorandovom]] zhromaždení v [[Martin (mesto na Slovensku)|Martine]], kde zastával funkciu zapisovateľa, bol tiež zakladajúcim členom [[Matica slovenská|Matice slovenskej]], členom jej literárneho odboru, ale tiež posudzovateľom literárnych a dramatických prác. Po smrti [[Karol Kuzmány|Karola Kuzmányho]] sa v roku [[1867]] stal predsedom Zpěvníkového výboru, ktorého úlohou bolo vydávanie duchovných piesní a náboženských kníh. V roku [[1868]] vážne ochorel na [[Vodnatieľka|vodnatieľku]], a z tohto ochorenia sa už nevyliečil. Pochovaný bol na evanjelickom cintoríne v [[Radvaň (Banská Bystrica)|Radvani]].