Akvinas Juraj Gabura
| Akvinas M. Juraj Gabura | |
| Štát pôsobenia | Česko-Slovensko Slovensko |
|---|---|
| Biografické údaje | |
| Občianske meno | Juraj Gabura |
| Narodenie | 17. január 1915 Veľký Bysterec (dnes Dolný Kubín), Rakúsko-Uhorsko (dnes Slovensko) |
| Úmrtie | 29. marec 2019 (104 rokov) Dunajská Lužná, Slovensko |
| Pochovaný | 6. apríl 2019 Zvolen, Slovensko |
| Svätenia | |
| Cirkev | rímskokatolícka |
| Rehoľník | |
| Rehoľa | Rehoľa kazateľov (OP) (dominikáni) |
| Vstup | 28. september 1933 (18 rokov) |
| Večné sľuby | 29. september 1937 (22 rokov) |
| Kňaz | |
| Kňazská vysviacka | 5. júl 1939 (24 rokov) Olomouc Leopold Prečan arcibiskup olomoucký |
Akvinas M. Juraj Gabura OP (občianskym menom Juraj Gabura; * 17. január 1915, Veľký Bysterec, Rakúsko-Uhorsko – † 29. marec 2019, Dunajská Lužná, Slovensko) bol slovenský rímskokatolícky kňaz a rehoľník – dominikán. V čase svojej smrti bol najstarším kňazom, rehoľníkom[1] a politickým väzňom[2][3] na Slovensku. Je považovaný za zakladateľa („otca a pilier“) slovenskej provincie dominikánov.[4][5][6]
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Detstvo a vzdelávanie[upraviť | upraviť zdroj]
Juraj Gabura sa narodil 17. januára 1915[7][8] vo Veľkom Bysterci[4] (Dolnom Kubíne) ako druhé dieťa otca Jozefa Gaburu, železničiara a rušňovodiča v tom čase bojujúceho ako námorný vojak rakúsko-uhorskej armády, a matky Márie rodenej Karasovej.[1] V roku 1920 (keď mal 5 rokov) mu umrela matka na španielsku chrípku.[7][8][1] Po smrti matky sa o deti starala jej sestra Emília, ktorá sa neskôr za Jozefa Gaburu vydala.[1][7][8] Od roku 1920 chodil 4 roky do školy v Kraľovanoch a, pretože ešte nemal 10 rokov, aby mohol nastúpiť na gymnázium, jeden rok na meštiansku školu v Námestove (tam býval u svojho krstného otca, námestovského farára Vendelína Schwarza).[1][8][9] Najprv chodil 2 roky na Československé štátne reálne gymnázium Tomáša Červeňa v Nitre (počas štúdia býval v biskupskom internáte, čo mu vybavil jeho krstný otec, Vendelín Schwarz)[9] a po tom, čo sa rodina v roku 1927 presťahovala do Bratislavy, na Masarykovo štátne reálne gymnázium (Grösslingová), kde v roku 1933 zmaturoval.[1][4][7][8] Na Masarykovom gymnáziu bol spolužiakom napr. Gustáva Husáka, Márie Kišonovej-Hubovej[1][7][8] a Dezidera Kardoša.[9] Počas štúdia sa každý deň zúčastňoval na svätej omši a už vtedy sa zaujímal o rehoľný život.[1][7][8]
Rehoľník a kňaz[upraviť | upraviť zdroj]
28. septembra 1933 vstúpil Juraj do noviciátu v olomouckom kláštore dominikánov a prijal rehoľné meno Akvinas Mária.[1][4][8] 29. septembra 1934 zložil prvé sľuby a 29. septembra 1937 sľuby doživotné.[9][10] 5. júla 1939 ho olomoucký arcibiskup Leopold Prečan v Olomouci vysvätil za kňaza.[2][4][8][11]
V Olomouci ostal až do 15. augusta 1940, keď začal pôsobiť v novovzniknutej skupine dominikánov v Trenčíne ako správca Kurácie sv. Anny.[2][8][9][10] V Trenčíne viedol misie, duchovné cvičenia, pracoval s mládežou a založil študentskú a robotnícku skupinu pod vplyvom hnutia profesora Tomislava Kolakovića.[1][2][8][9] Trenčianski dominikáni bývali v dome kurácie, ten sa však následkom výbuchu granátu 9. apríla 1945 rozpadol, a tak sa dočasne presťahovali do priestorov Školských sestier de Notre Dame, kým si nekúpili poschodový dom neďaleko pôvodného domu kurácie. V tom čase však viacerí rehoľníci odišli do Košíc a v Trenčíne ostali len traja vrátane Akvinasa.[9]
Dominikáni boli pod vplyvom útlaku zo strany komunistickej moci nútení z Trenčína odísť, ostal jedine Akvinas, ktorý si tu našiel podnájom a odtiaľ spravoval Kuráciu. 12. novembra 1949 ho preložili do Košíc, kde sa stal predstaveným dominikánskeho konventu.[1][9]
V januári 1941 spoluzaložil duchovný časopis Smer, ktorého spoluredaktorom bol od roku 1942 a šéfredaktorom od roku 1946. Páter Akvinas bol literárne činný: prekladal z francúzštiny a latinčiny, uverejňoval duchovné články a teologické úvahy a pod pseudonymom Anjelov tiež publikoval niekoľko básní. Po poslednom októbrovom vydaní časopisu v roku 1948 však jeho vydávanie zakázal štát.[9]
Komunistický režim[upraviť | upraviť zdroj]
Ako jeden z mála rehoľníkov nebol počas Akcie K (13. – 14. apríl 1950) internovaný do sústreďovacieho kláštora, pretože práve v tú noc cestoval vo vlaku z Košíc do Trenčína.[2][8] Keď sa o akcii dozvedel, začal sa skrývať postupne v Trenčíne, Podsuchej, Liptovskej Štiavnici, Martinčeku, Dolnom Kubíne, Medzibrodí nad Oravou a nakoniec v Dlhej nad Oravou, kde sa skrýval aj krátko pred zatknutím.[1][2][8][9] 16. augusta 1952 sa dozvedel, že sa v nebezpečenstve života súci členovia Bielej légie chcú vyspovedať a aj ich vyspovedal, ich úkryt však bol prezradený a taktiež meno kňaza, ktorý ich spovedal.[1][2][6][8] Rodinu, ktorá ho ukrývala, zatkli, jej deti vyhostili zo školy a brat Akvinas, aby ju zachránil, išiel sa udať v Oravskom Podzámku.[1][6] Následne bol v Ružomberku kruto vypočúvaný a nespravodlivo odsúdený na doživotie za údajnú vlastizradu na monsterprocese 22. novembra 1952 v Dolnom Kubíne.[1][2][3][6][7][8] Trest mu neskôr zmiernili na 25 rokov.[1] Spočiatku bol väznený v Žiline, neskôr v Ilave a Leopoldove a od roku 1957 vo Valdiciach.[8] Vo väzení stretol aj významné osobnosti ako napr. Gustáva Husáka,[3][8] biskupov Jána Vojtaššáka, Pavla Petra Gojdiča, Vasiľa Hopka a dekana Josefa Steinhübla.[8][9]
Po amnestii prezidenta Novotného sa v roku 1960 brat Akvinas (i keď stále pod dozorom Štátnej bezpečnosti) dostal na slobodu[1][2][3][4][6][8] a nasťahoval sa k sestre do Bratislavy.[8] Pracoval ako murársky pomocník a neskôr ako pracovník inštalačného skladu.[1][8]
V tom čase v Bratislave tajne vyvíjal rozsiahlu apoštolskú činnosť (udeľoval sviatosti, vyučoval náboženstvo, organizoval krúžky),[8] preto je niekedy označovaný ako „apoštol Bratislavy“.[1][2][3] V roku 1962 založil slovenské Bratstvo laikov svätého Dominika.[8] Organizoval tiež výchovu nových členov rehole, ktorým aj prekladal a rozmnožoval študijné materiály.[2][8] 20. januára 1978 sa stal tajným predstaveným Slovenského vikariátu Českej dominikánskej provincie.[1][9] Jeho zásluhou je obnovenie dominikánskej rehole na Slovensku v ilegalite vrátane bratstiev terciárov a ružencových bratstiev.[4][6]
Po páde komunistického režimu[upraviť | upraviť zdroj]
Po tom, ako mohla Cirkev po roku 1989 opäť slobodne pôsobiť, začal brat Akvinas obnovovať do vlastníctva rehole navrátené kláštory a zakladať nové. Najprv založil v navrátenom kláštore v Košiciach noviciát a klerikát. Vo Zvolene založil nový kláštor, kam sa následne presunul noviciát. Prispel tiež k budovaniu komunity v Dunajskej Lužnej.[8]
Od roku 2009 žil vo zvolenskom konvente.[7] Približne do roku 2014 ešte sám slúžil sväté omše.[7] Počas svojho pobytu vo Zvolene bol najstarším obyvateľom mesta.[5][6]
Pri príležitosti stých narodenín brata Akvinasa, 17. januára 2015 ho vo Zvolene navštívil kardinál Dominik Duka OP, ktorý tu pri tejto príležitosti odslúžil slávnostnú svätú omšu. Počas nej mu rektor Pápežskej akadémie, Konštanc Adam OP prečítal požehnanie od pápeža Františka a list generálneho predstaveného rehole, Bruna Cadorého OP. V tento deň kardinál Duka tiež požehnal pamätnú tabuľu na pamiatku činnosti trenčianskych dominikánov v rokoch 1939 – 1949, medzi ktorými pôsobil aj brat Akvinas.[4]
Od 1. novembra 2017 žil v komunite v Dunajskej Lužnej.[1][2][11] Zomrel v piatok 29. marca 2019 okolo 23:00 hod.[12] Jeho pohreb sa konal vo Zvolene 6. apríla 2019 a zúčastnili sa na ňom okrem hojného počtu dominikánov zo slovenskej provincie aj kardinál Dominik Duka OP, arcibiskup Ján Orosch, biskupi Tomáš Galis a Jozef Haľko, ktorý viedol samotné pohrebné obrady, a mnohí ďalší. Brat Akvinas bol pochovaný na zvolenskom cintoríne v časti Zlatý potok.[13]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u NEUPAUER, František. Komunisti ho odsúdili na doživotie. Dnes má páter Akvinas 103 rokov. blog.postoj.sk (Bratislava: Postoy), 2018-01-21. Dostupné online [cit. 2018-07-06].
- ↑ a b c d e f g h i j k l Dominikán Akvinas Juraj Gabura oslavuje svoje 103. narodeniny [online]. Bratislava: TK KBS, 2018-01-17, [cit. 2018-07-06]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e Osudy Juraja Aquinasa Gaburu - Relácie - Rádio Slovensko [online]. Bratislava: Rozhlas a televízia Slovenska, 2014-04-20, [cit. 2018-07-06]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h Dominikán Juraj Aquinas Gabura oslávil sto rokov [online]. Katolícke noviny, 2015-01-28, [cit. 2018-07-06]. Dostupné online. Archivované 2018-07-07 z originálu.
- ↑ a b Páter Akvinas Gabura OP oslávil 102 rokov – opäť nás prekvapil [online]. dominikani.sk, 2017-01-15, [cit. 2018-07-06]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g Najstarší slovenský dominikán – 102-ročný páter Aquinas [online]. zasvatenyzivot.sk, 2017-01-18, [cit. 2018-07-06]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h i 101-ročný páter Juraj Akvinas Gabura. Zvolenské noviny, február 2016, roč. 2, čís. 2, s. 10. Dostupné online [cit. 2018-07-06].
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y Akvinas Juraj Gabura (1915) [online]. Bratislava: Ústav pamäti národa, [cit. 2018-07-06]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h i j k l LETZ, Dominik Roman OP. Svedectvo utrpenia a vytrvalosti v apoštoláte (Akvinas Juraj Gabura OP). In: DZURJANIN, Stanislav. Život za mrežami. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2007. ISBN 80-7165-649-6. S. 399.
- ↑ a b LETZ, Dominik Roman OP. Pán vzal k sebe svojho verného služobníka [online]. dominikani.sk, 2019-04-01, [cit. 2019-04-05]. Dostupné online.
- ↑ a b Aj v bezvládnosti verným Kristovým kňazom – 80. rok kňazského života otca Akvinasa [online]. dominikani.sk, 2018-07-06, [cit. 2018-07-06]. Dostupné online.
- ↑ Zomrel najstarší slovenský rehoľník, pohrebné obrady budú vo Zvolene [online]. Bratislava: TK KBS, 2019-03-30, [cit. 2019-03-30]. Dostupné online.
- ↑ LETZ, Dominik Roman OP. „Slovenský svätý Dominik“ bol pochovaný v srdci Slovenska [online]. dominikani.sk, 2019-04-06, [cit. 2019-04-06]. Dostupné online.