Ilia Jefimovič Repin

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Iľja Jefimovič Repin)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ilia Jefimovič Repin
Ilia Jefimovič Repin
V. A. Serov Portrét I. J. Repina, 1892, olej na plátne, Štátna Tretiakovská galéria, Moskva

Narodenie 5. august 1844
Čugujev, Cárske Rusko, dnes Ukrajina
Úmrtie 29. september 1930 (86 rokov)
Kuokkala, Fínsko, dnes Rusko

Ilia Jefimovič Repin (rus. Илья Ефимович Репин) (* 5. august 1844, Čugujev - † 29. september 1930, Kuokkala, dnes Repino) bol ruský maliar a sochár, významný predstaviteľ realistického prúdu v ruskom výtvarnom umení, jeden z čelných zástupcov združenia peredvižnikov.

Pochádzal zo štvordetnej rodiny (mal jednu sestru a dvoch bratov) z mesta Čugujev v niekdajšej Charkovskej gubernii. Jeho otec Jefim Vasiljevič ako vojak bol často odvelený mimo domova a tak najväčší podiel na výchove mladého Iľju mala jeho matka Tatiana Stepanovna rod. Bočarovová.

Štúdium a umelecké začiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Už od detstva sa uňho prejavovalo mimoriadne umelecké nadanie. Ako štrnásťročný vstúpil do učenia k miestnemu maliarovi ikon I. M. Bunakovovi. Čoskoro sa v maľovaní zdokonalil a po prvý raz samostatne pracoval na kostolných obrazoch. Jeho snom však bolo skutočné štúdium maliarstva, ktoré mu mohla poskytnúť iba petrohradská Výtvarná akadémia, v tom čase jedna z najrenomovanejších výtvarných vzdelávacích ustanovizní.

V novembri 1863 prišiel do Petrohradu a po úspešných skúškach sa v januári nasledujúceho roku na nasledujúcich osem rokov stal riadnym poslucháčom Akadémie. Jeho prvým učiteľom sa stal vynikajúci maliar a pedagóg, príslušník prvej generácie ruských realistov P. P. Čistiakov. Veľmi významným momentom v Repinovom ďalšom umeleckom pôsobení bolo zoznámenie s maliarom I. N. Kramským, ktorý na Akadémii pôsobil istý čas ako pomocný učiteľ. Kramskoj, ktorý v mladom Repinovi spoznal talentovaného umelca, mu pomohol v počiatkoch jeho umeleckého rastu. Stal sa tiež prvým Repinovým kritikom.

Vzkriesenie Jairovej dcéry, 1871, olej na plátne, Štátne ruské múzeum, Sankt Peterburg

Výtvarná akadémia v sedemdesiatych rokoch 19. storočia bola významným kultúrnym centrom, kde nachádzali živnú pôdu nové umelecké smery. V prostredí plnom pracovného zápalu a snahy povzniesť ruské výtvarné umenie sa formovali Repinove umelecké a spoločenské názory, ktoré ho spolu s nesmiernym úsilím čoskoro vyzdvihli medzi popredných petrohradských maliarov. Dôkazom jeho mimoriadneho výtvarného prejavu, je aj jeden z najznámejších no súčasne najvýznamnejších Repinových obrazov, zrod ktorého spadá ešte do študentských čias - Burlaci na Volge. K myšlienke namaľovať tento obraz priviedol Repina lodný výlet s priateľmi na rieke Neve. Tu po prvý raz uvidel tzv. burlakov, ľudí, ktorí zapriahnutí do chomútov vliekli na lane loď proti prúdu rieky.

Študentské roky na Akadémii zavŕšil obrazom s biblickým námetom Vzkriesenie Jairovej dcéry (1871), na ktorom badať ešte silné tradície starého umenia. Za dielo, ktoré zožalo veľký úspech na akademickej výstave, bol odmenený zlatou medailou Akadémie.

Tento úspech mu priniesol prvú veľkú objednávku. Pre miestny hotel mal namaľovať obraz s námetom stretnutia slovanských skladateľov. Dielo Schôdzka ruských, poľských a českých hudobných skladateľov (1871 - 1872) Repin poňal ako veľký skupinový portrét.

Benátky, Paríž[upraviť | upraviť zdroj]

Po končení štúdia dostal umelecké štipendium, ktoré mu umožnilo vycestovať z Ruska. V roku 1873 sa s rodinou (medzitým, v roku 1872, sa oženil s Vierou Alexejevnou Ševcovovou, dcérou petrohradského architekta) vydal na cesty. Jeho prvou zastávkou bolo Taliansko. Najväčší dojem naň urobili Benátky, kde obdivoval diela Tiziana a Veroneseho. Ešte v tom istom roku pricestoval do Paríža, ktorý sa na nasledujúce tri roku stal jeho domovom. Napriek tomu, že jeho veľké očakávania sa nenaplnili, parížske obdobie bolo v Repinovej tvorbe mimoriadne plodné. Okrem mnohých krajinárskych štúdií namaľoval sériu žánrových scén z parížskeho života. Najvýznamnejším dielom je Parížska kaviareň (1875). Okrem toho tu vzniklo niekoľko portrétov (napr. v Paríži žijúceho spisovateľa I. S. Turgeneva) ako aj veľký obraz Sadko v podmorskej ríši (1875 - 1876).

Návrat do vlasti[upraviť | upraviť zdroj]

Roky 1876 - 1877 strávil Repin opäť v Petrohrade a v rodnom Čugujeve. Najmä pobyt v rodnej obci znamenal pre ďalší Repinov život mnoho. Zmenené sociálne podmienky a život vôbec prispeli k dokončeniu formovania Repinovej umeleckej osobnosti. Vtedy vznikol rad portrétov, napr. Mužík s uhrančivým okom (1877) či Protodiakon (1877), ktorý vyvolal u kritiky veľký obdiv. Pod vplyvom príkrych spoločenských protikladov začal počas čugujevského pobytu pracovať na jednom zo svojich najveľkolepejších diel Krížovej procesii v Kurskej gubernii.

V roku 1877 sa Repin usadil v Moskve, ktorá ho inšpirovala predovšetkým svojou históriou. Začalo sa najvýznamnejšie a najplodnejšie obdobie jeho tvorby. Spadá doň vznik väčšiny Repinových najlepších diel. Očarený malebnými historickými zákutiami, umeleckými pokladmi a bohatým dejinami Moskvy začal v roku 1879 pracovať na svojom prvom diele s historickým námetom. Obraz Cárovná Sofia Alexejevna (celý názov Vládkyňa cárovná Sofia Alexejevna po roku väznenia v Novodevičiom kláštore, v čase popravy strelcov a mučenia jej služobníctva roku 1698) bol inšpirovaný osobou cárovnej Sofie Alexejevny, svojho času väznenej v Novodevičiom kláštore, neďaleko ktorého Repin v Moskve býval.

V Moskve sa zoznámil s obchodníkom a umeleckým zberateľom P. M. Tretiakovom, ktorý tu ešte v roku 1856 založil galériu ruského národného umenia. Repin, veľký patriot, si veľmi vážil záujmu a lásky Tretiakova o osud a rozkvet národného umenia a jeho zásluhy na vzniku jedinečnej zbierky, ktorej zasvätil celý život. Mal záujem aby sa jeho najlepšie diela dostali do Tretiakovovej zbierky.

Dôležitým medzníkom v Repinovom umeleckom živote bol vstup do Združenia putovných umeleckých výstav (peredvižnici) v roku 1878. Združenie mladých umelcov vzniklo ešte v roku 1870 v Petrohrade; zjednotili sa v ňom umelci realisti, niektorí členovia zaniknutého družstva Artel (družstvo štrnástich mladých umelcov vzniklo v roku 1863 na petrohradskej Akadémii) a skupina moskovských maliarov, na čele s I. N. Kramským. Repin sa čoskoro stal jedným z jeho popredných predstaviteľov.

Portrét L. N. Tolstého, 1887, olej na plátne, Štátna Tretiakovská galéria, Moskva

Okrem členov združenia peredvižnikov Repin v Moskve nadviazal kontakty i s ďalšími vplyvnými osobnosťami. Navštevoval ich sídla, maľoval portréty. V rokoch 1878 - 1879 býval v Abramceve, sídle bohatého moskovského podnikateľa a mecenáša S. I. Mamontova, kde vznikla prvá skica k budúcemu veľkému dielu Záporožskí kozáci píšu list tureckému sultánovi (1880 - 1891).

Na jeseň roku 1882 sa na jeden rok opäť sťahoval do Petrohradu. Už v nasledujúcom roku vycestoval z krajiny. Cesta, ktorá trvala takmer dva mesiace, priniesla Repinovi mnoho nového. Navštívil nemecké mestá Berlín, Drážďany, Mníchov ale tiež Paríž, Amsterdam, Madrid a Benátky. V Paríži bol svedkom manifestácie na cintoríne Père-Lachaise, kde si 15. mája 1883 tisíce Parížanov prišli uctiť pamiatku bojovníkov Parížskej komúny. Ovplyvnený dojmami z tejto udalosti vzniklo okrem obrazu Spomienková slávnosť pri múre Komunardov na cintoríne Père-Lachaise (1883) niekoľko jeho ďalších diel: Schôdzka revolucionárov (1883), Nečakali (1884) či Revolucionárka pred popravou.

Na vrchole slávy[upraviť | upraviť zdroj]

V osemdesiatych rokoch, kedy rozvoj jeho talentu a myšlienok dosahovali najvyššie méty, vnášal do svojich diel hlbokú ideovosť a sugestívny prejav. Celkom to charakterizuje jeho ďalšie majstrovské dielo, historický obraz Ivan Hrozný a jeho syn Ivan (1885). Významnú skupinu Repinových diel z tohto obdobia tvoria portréty významných osobností ruskej kultúry - hudobných skladateľov M. P. Musorgského, A. P. Borodina, M. I. Glinku, N. A. Rimského-Korsakova, maliarov V. D. Polenova, I. I. Šiškina, či spisovateľa L. N. Tolstého. Ku skupine portrétov možno zaradiť i viacero umelcových autoportrétov.

Deväťdesiate roky 19. storočia znamenali v Repinovej tvorbe absolútny vrchol. Ocenením jeho umeleckej dráhy bolo v roku 1892 menovanie profesorom petrohradskej Akadémie; v nasledujúcom roku sa stal jej riadnym členom. Od roku 1894 trinásť rokov na Akadémii vychovával svojich nasledovníkov.

Čoraz častejšie opúšťal svoju vlasť a podnikal dlhšie či kratšie umelecké „výjazdy“ do cudziny. Pri jednom z nich v roku 1900 pri príležitosti výstavy peredvižnikov v Prahe navštívil českú metropolu. Odtiaľ pokračoval na ceste do Paríža, kde sa zoznámil so spisovateľkou N. B. Nordman-Severovou, ktorá sa stala jeho druhou manželkou (pred niekoľkými rokmi sa so svojou prvou ženou rozviedol - spolu mali dve dcéry). Do jej vily v usadlosti Penaty v dedine Kuokkala neďaleko Petrohradu, ale už v susednom Fínsku, sa po návrate z cudziny presťahoval. Tento moment sa stal pre Repinovu tvorbu osudným. Pretrhli sa preňho také dôležité väzby s ruským ľudom a iba cesty do Petrohradu, návštevy známych a umelcov ho spájali so životom milovaného Ruska.

Na sklonku života[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek odlúčeniu jeho vlasť naň nezabudla. V roku 1901 pri príležitosti stého výročia zriadenia Štátnej rady bol Repin vybraný, aby na plátne zachytil slávnostné jubilejné zasadnutie za prítomnosti cára a takmer sto účastníkov. Z pôvodne malého obrazu umelec vytvoril monumentálne veľkorozmerné plátno Zasadanie Štátnej rady, na ktorom strávil tri roky.

Po dohotovení tohto obrazu Repinovo dielo začalo upadať. Ani dramatické udalosti 9. januára 1905 ani vypuknutie Októbrovej revolúcie v novembri 1917 nenašli výraznejší odraz v jeho tvorbe. Poslednými významnejšími dielami sú obrazy s historickou tematikou Čiernomorská volnica (1908) a Gopak (1927). Tri roky po jeho dokončení, 29. septembra 1930, Ilia Jefimovič Repin zomrel.

Repin a jeho dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Spomedzi ruských maliarov 19. storočia sa žiaden netešil za svojho života toľkej slávy ako I. J. Repin. V očiach súčasníkov zaujímal vo výtvarnom umení podobné miesto ako L. N. Tolstoj v literatúre.

Repin nesmierne prenikavo vnímal život, jeho mnohoraké podoby, sociálne protiklady ale aj jeho duchovný rozmer. Všetky tieto atribúty našli odraz v jeho diele. Súčasne veľmi hĺbavo vstrebával dejinné súvislosti a prenášal ich na plátno s túžbou odhaliť ľudský charakter na pozadí historických udalosti v celej jeho zložitosti a hĺbke.

Ako jeden z mála ruských maliarov vedel dokonale vystihnúť podstatu „duše“ prostého ruského človeka. Svojimi dielami stvárňoval nielen elitu národa ale aj ľudí z najspodnejších vrstiev spoločnosti. Keby Repin nebol namaľoval ani jediný portrét, jednako by bol v dejinách ruského umenia zostal neprekonateľným majstrom ľudských charakterov. Jeho portrétne diela, námetovo i obsahovo veľmi mnohotvárne, patria nesporne medzi to najlepšie, čo vytvorilo európske umenie v tomto žánre v druhej polovici 19. storočia.

Výber z diela[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Vl. Fiala, Ilja Jefimovič Repin, Orbis, Praha, 1952
  • G. J. Sternin, Repin, Pallas, Bratislava, 1976
  • Vl. Fiala, Ruské maliarstvo XIX. storočia, Tvar - výtvarné nakladateľstvo, Bratislava, 1952
  • A. Gubarev, Ruské múzeum, Progress, Moskva, 1981
  • K. F. Antonovová, I. T. Rostovcevová, Gosudarstvennaja Treťjakovskaja galereja, Izdateľstvo Avrora, Leningrad, 1976
  • O. Petrova, A. Dmitrenko, Gosudarstvennyj Russkij muzej, Sovetskij chudožnik, Leningrad, 1969

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]