Východoeurópska platforma

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Oceánska kôra - vek

██ 0-20 Ma

██ 20-65 Ma

██ >65 Ma

Pevninská kôra - rozdelenie

██ Prekambrické štíty

██ Tabuľa

██ Orogénne pásma

██ Panvy

██ Veľké vulkanické provincie

██ Kontinentálny šelf

Východoeurópska platforma alebo európska/ruská/fenosarmatská platforma alebo fenosarmatia je rozsiahla stabilná časť kontinentálnej zemskej kôry (platforma) tvoriaca najstaršie časti Európskeho kontinentu. Z paleogeografického hľadiska tvorí základ platne Baltika.

Geografické vymedzenie[upraviť | upraviť zdroj]

Vrátane šelfových oblastí zaberá asi 6,7 milióna km2[1]. Tvorí hlavne oblasti Východnej Európy. Zo severozápadu ju ohraničujú kaledónske Škandinávske vrchy, ktoré sa nasúvajú na baltický štít, miestami až na vzdialenosť 200 km[2]. Na severovýchode ju ohraničuje Pečorská nížina, a komplikovanejšie bajkalské Timanské vrchy. Tvorí i Rybársky a Kaninský polostrov a tiež časť dna Barentsovho mora[3]. Na východe ju od sibírskej platformy oddeľuje pohorie Ural. Na juhu je ohraničením alpínsky násun Kaukazu a Krymských vrchov a násun čiernomorsko-kaspických hercyníd - skýtskej a turanskej platformy vrátane Dobrudže a mladšej moezíjskej platformy. Tvorí ju línia Bolgrad - jazero Sasyk, úpätie chrbátu Golicyna - Skadovsk - Geničesk[4]. Na juhozápade sa na ňu násúvajú Karpaty. Na západe sa ponára pod sedimenty mladšieho paleozoika približne na oderskej línii[5]. Niektoré staršie členenia zahŕňajú do platformy aj Stredoeurópsku rovinu a teda aj oblasti Nemecka, Dánska, Britských ostrovov a dno Severného mora. Novšie výskumy však preukázali, že ich kryštalinikum je mladšieho bajkalského veku[3].

Geomorfologické členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Z geomorfologického hľadiska sa člení na celky[6]:

Stavba[upraviť | upraviť zdroj]

Východoeurópska platforma má zvrásnený prekambrický fundament, ktorý je na väčšine územia prekrytý horizontálne nasadajúcimi usadenými horninami rôznej hrúbky. Prekambrický fundament tvorený kryštalickými bridlicami (ruly, migmatity) a granitoidmi vystupuje najmä v oblasti tzv. štítov. Tieto oblasti sa vyznačujú metamorfózou do granulitovej fácie. Vek najstarších hornín týchto oblastí je najmenej 1,6-2,6 miliardy rokov.

Súčasťou východoeurópskej platformy sú baltický (fennoscandia), volžsko-uralský (volgo-uralia) a ukrajinský štít, ktorý spolu s voronežským masívom tvorí tzv. sarmatiu. Všetky tieto štíty sa skladajú z menších blokov. V oblasti baltického štítu sú vymedzené: murmanský, kolský, belomorský, karelský a juhoškandinávsky (svekofenniský) blok. Ukrajinský štít tvorí: volynsko-podolský, odesko-belocerkovský, kirovogradský, podneperský a azovský blok. Predpokladá sa, že podobné bloky tvoria aj voronežský a volžsko-uralský masív, kde sú povrchové výskyty kryštalinika menšie a ich vzájomné vzťahy sú ťažšie interpretovateľné[2].

Sedimentárny pokryv môže mať rôznu hrúbku, okolo 1 – 2 km v oblasti Moskovskej panvy a na strednom Povolží, 5 km v oblasti dnepersko-doneckého aulakogénu a Kaspickej nížiny. Oblasti platformy prekryté nezvrásnenými sedimentami sa označujú ako tabuľe. Na východoeurópskej platforme je to ruská tabuľa. Najstaršie nezvrásnené horniny majú vrchnoproterozoický vek (rifej/ediakarium/eokambrium). Horniny spodného až streného rifeja sú ílovité bridlice, kremence v Bugsko-podolskej a Kamsko-ufimskej panve a tiež jotnické pieskovce vo Fínsku a Švédsku, či sparagmitový súbor v Nórsku. V hlbších panvách a aulakogénoch sa sedimentárny záznam začína až v strednom až vrchnom rifeji ílmi, pieskovcami, diabázovými lávami a tufmi.[3]

Paleozoický sedimentárny pokryv východoeurópskej platformy na severozápade, severovýchode a v strednej časti tvoria hlavne morské uloženiny kambria, ordoviku, silúru, vrchného devónu, stredného a vrchného karbónu, vrchného permu. V oblasti Dnepersko-doneckého aulakogénu začal v strednom devóne vznikať rift, v prehlbujúcom sa grabene sa usadzovali íly, pieskovce ale dochádzalo i k erupciám vulkanických hornín a sedimentácii evaporitov. Mezozoikum sa nachádza hlavne v centrálnej časti, kde ho tvoria prevažne morské sedimenty jury, na juhu sa nachádza i krieda. Kenozoické paleogénne a neogénne sedimenty vystupujú hlavne na juhu.

V oblasti Kaspiku nie je známa najstaršia časť sedimentárneho pokryvu. V mladších obdobiach totiž v oblasti došlo k značnému ohybu, na niektorých miestach vznikli hlboké sedimentárne panvy, inde sa fundament vydul do foriem chrbtov.

Ložisková geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Východoeurópska platforma má vo svojich pekambrických zvrásnených pásmach významné ložiská páskovaných železných rúd, napr. krivojrožský súbor a kurská magnetická anomália. Medzi paleozoické horniny ruskej tabule patria i ekonomicky významné horľavé bridlice a bauxity (ťažené napr. v Estónsku a Leningradskej oblasti). V oblasti dnepersko-doneckého aulakogénu sa nachádzajú veľké ložiská uhlia (Donecká panva) ale i evaporitov. Mangánové rudy sedimentovali v oblasti Nikopolu v terciéri.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Bogdanova, S.V., Gorbatchev, R., Garetsky, R.G., 2005: East European Craton. in Selley, R.C., Cocks, L.R.M., Plimer, I.R. (Editors) Encyclopedia of Geology, Elsevier, Amsterdam, s. 34-49.
  2. a b Metelkin, D.V., Vernikovskij, V.A., 2005: Regionaľnaja geologia Rossii (Kratkij kurs lekcii). Novorossijskij gosudarstvennyj universitet, Novrossijsk, 95 s.
  3. a b c Muratov, M. V.. Vostočno-Evropeiskaja platforma, Boľšaja sovietskaja enciklopedia [online]. bse.sci-lib.com, [cit. 2009-03-16]. Dostupné online. (po rusky)
  4. Sulimov, I.N., 1984: Geologia Ukrajinskogo Černomoria. Vaša škola. Kiev, 123 s.
  5. Mísař, Z., 1987: Regionální geologie světa. Academia, Praha, 708 s.
  6. Král, V., 1999: Fyzická geografie Europy. Akademie, Praha