Vasil Biľak

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Vasiľ Biľak)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vasil Biľak
Vasil Bilak1a.jpg
Bývalý poslanec Slovenskej národnej rady
V úrade
18. december 195414. júl 1960
Bývalý poslanec Národného zhromaždenia ČSSR
V úrade
9. júl 196012. jún 1964
Bývalý minister
V úrade
12. júl 19605. január 1963
Bývalý poslanec Federálneho zhromaždenia ČSSR
V úrade
196928. december 1989
Osobné informácie
Narodenie 11. august 1917
Krajná Bystrá, Rakúsko-Uhorsko (dnes Slovensko)
Úmrtie 6. február 2014 (96 rokov)
Bratislava, Slovensko
Politická strana Komunistická strana Československa
Alma mater Vysoká škola politická ÚV KSČ
Profesia krajčír, politik
Manželka Anna Biľaková († 1996)
Deti Naděžda Ševcová
Dmitrij Biľak (* 1955)
Národnosť rusínska (uvádzané ako ukrajinská)
Pozri aj Politický portál

RSDr. Vasil Biľak[1] (* 11. august 1917, Krajná Bystrá, okres Svidník – † 6. február 2014, Bratislava)[2] bol slovenský komunistický politik rusínskeho pôvodu,[3] známy najmä vďaka podpisu na pozývacom liste pre okupačné vojská v roku 1968 a ako ideológ následnej normalizácie napriek zlému ovládaniu spisovnej slovenčiny.

Životopis

Vasil Biľak (celým menom Vasil Gula-Biľak[4]) sa narodil v obci na severovýchode Slovenska, blízko poľských hraníc v roľníckej rodine. Otec mu zomrel, keď mal 3 roky a matka, keď mal 11. Z jeho 7 súrodencov prežil len starší brat Dimitrij.[5] Bol vyučený ako krajčír v Hradci Králové a od roku 1936 aj šil v Bratislave ako člen komunistických odborov. V roku 1945 vstúpil do KSČ. Od roku 1950 v rámci náboru robotníckych kádrov najprv pracoval na krajskom výbore Komunistickej strany Slovenska (KSS) v Bratislave a po absolvovaní Vysokej školy politickej ÚV KSČ (1953) sa dostal v roku 1954 do najvyššieho straníckeho vedenia (ÚV KSČ).

V rokoch 1955 – 1968 a 1969 – 1971 bol členom ústredného výboru (ÚV KSS), v rokoch 1954 – 1989 členom ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ), v rokoch 1962 – 1968 bol tajomníkom a od januára do augusta 1968 prvým tajomníkom ÚV KSS; od apríla 1968 do decembra 1988 členom predsedníctva ÚV KSČ.

Od novembra 1968 do decembra 1988 bol tajomníkom ÚV KSČ s rozhodujúcim vplyvom v zahraničnej politike a ideologickej sfére. V rokoch 1960 – 1989 bol poslancom Národného, potom Federálneho zhromaždenia.

V roku 1968 bol jedným z vedúcich predstaviteľov konzervatívnych síl v KSČ, podporoval sovietsku intervenciu a podieľal sa na likvidácii obrodného procesu tzv. Pražskej jari.

Bol jedným zo signatárov tzv. pozývacieho listu vojsk Varšavskej zmluvy a hlavným exponentom brežnevovského vedenia v KSČ, reprezentantom neostalinského dogmatizmu. Je vnímaný ako ideologický autor Poučenie z krízového vývoja, publikácie KSČ z roku 1970, ktorá oficiálne interpretovala predchádzajúce udalosti ako "kontrarevolúciu" a intervenciu ako "pomoc bratských krajín". Bol jedným z hlavných predstaviteľov normalizácie, politického obdobia, ktoré v ČSSR pretrvávalo až do rozpadu sovietskeho bloku v r. 1989.

V decembri 1989 bol vylúčený z KSČ. Žil v Bratislave spolu so svojim zaťom Jozefom Ševcom vo vilách na Timravinej ulici. Bol obvinený z porušenia zákona na ochranu mieru, ale aj iných ekonomických trestných činov. Trestné stíhanie začal v marci 1991 Úrad federálneho ministerstva vnútra na vyšetrovanie protiústavnej činnosti. V roku 1993 vec odstúpil Mestskému úradu vyšetrovania v Bratislave.[6] Biľak nebol odsúdený ani potrestaný. V januári 2011 bol jeho súdny proces zastavený špeciálnou prokuratúrou SR pre nemožnosť výpovede kľúčových svedkov z Česka.[7]  Zomrel vo veku 96 rokov doma. Je pochovaný na cintoríne v Slávičom údolí iba päť metrov od miesta posledného odpočinku Alexandra Dubčeka.[8]

Dňa 21. februára 2015 Komunistická strana Slovenska odhalila Vasilovi Biľakovi pamätník s bustou a s nápisom pod ňou „Pravda zostane pravdou“ v jeho rodnej obci Krajná Bystrá pri príležitosti prvého výročia jeho úmrtia. V ten istý deň v nočných hodinách bustu dvaja občianskí aktivisti z Košíc, výtvarník Peter Kalmus a Ľuboš Lorencz, na protest obliali červenou farbou, a na pamätník napísali červenou farbou nápis „SVIŇA“, k čomu sa aj verejne priznali.[9]

Referencie

  1. Ottova Encyklopédia Slovensko A-Ž. 1. vyd. [s.l.] : [s.n.]. ISBN 80-7360-578-3.
  2. Zomrel Vasil Biľak. Muž, ktorý podpísal pozývací list v roku 1968 [online]. pravda.sk, 6. február 2014. Dostupné online.
  3. Vladimír Jancura. pravda.sk, 6.2.2014. Dostupné online.
  4. V. Biľak: Míľniky môjho života (odkaz v Plus7)
  5. Soudruh Vasil Biľak šedesátiletý. Rudé právo, 11. 8. 1977, s. 1
  6. Matúš Burčík: Biľaka už súd nevypočuje, Sme, 24. 1. 2011 
  7. BURČÍK, Matúš. Biľaka už súd nevypočuje [online]. sme.sk, 24.1.2011, [cit. 2012-08-31]. Dostupné online.
  8. Posledný z päťky: Pozývací list Brežnevovi odovzdal Biľak pre istotu na záchode, Plus 7, 14. február 2014
  9. MIKUŠOVIČ, Dušan. Biľakov nový pomník natreli červenou farbou, odsúdil ho aj ÚPN [online]. dennikn.sk, 22.2.2015, 10:28, [cit. 2015-02-25]. Dostupné online.

Dielo

  1. Pravda Zostala Pravdou, Bratislava : Pravda, 1971
  2. Vybrané Prejavy A State, Bratislava : Pravda, 1982
  3. Paměti Vasila Biľaka I a II, Praha : Cesty, 1991

Literatúra o V. Biľakovi

  1. Biľakovo svedectvo, Karol Lovaš a Emília Múčková, Bratislava : Interlingua, 2000

Iné projekty