Voschod 2

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Voschod 2
Znak misie
Voskhod-2 patch.svg
Údaje o misii
Názov misie Voschod 2
Kozmická loď: Voschod-3KD (výr. č. 4)
Nosná raketa: Voschod 11A57
Volací znak: Алмаз (Almaz – diamant)
Posádka: 2
Kozmodróm (rampa): Bajkonur, Kazachstan (LC-1)
Štart: 18. marec 1965, 07:00:00 UTC
Začiatok výstupu: 18. marec 1965, 08:34:51 UTC
nad severnou Afrikou
Koniec výstupu: 18. marec 1965, 08:47:00 UTC
nad východnou Sibírou
Pristátie: 19. marec 1965, 09:02:17 UTC
59°37′S 55°28′V / 59.617°S 55.467°V / 59.617; 55.467
Trvanie: 1 deň, 2 hodiny, 2 minúty, 17 sekúnd
Počet obehov: 17
Apogeum: 475 km
Perigeum: 167 km
Doba obehu: 90,9 minút
Inklinácia: 64,8°
Hmotnosť: 5 682 kg
Fotografia posádky
Sovietska poštová známka z roku 1965 s portrétmi Leonova (vpravo) a Beľajeva (vľavo)
Sovietska poštová známka z roku 1965 s portrétmi Leonova (vpravo) a Beľajeva (vľavo)
Navigácia
Predchádzajúca misia Nasledujúca misia
Voskhod-1 mission patch.svg Voschod 1 Soyuz-1-patch.png Sojuz 1

Pozri aj Kozmonautický portál

Voschod 2 (Восход-2) bola sovietska vesmírna misia v rámci programu Voschod. Počas tohto letu kozmonaut Alexej Leonov vystúpil ako prvý človek do otvoreného vesmíru. Jeho výstup trval približne 12 minút.

Posádka[upraviť | upraviť zdroj]

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Záložná posádka[upraviť | upraviť zdroj]

Rezervná posádka[upraviť | upraviť zdroj]

Cieľ letu[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavným cieľom tohto letu bolo uskutočniť prvý výstup človeka do voľného kozmického priestoru.

Priebeh letu[upraviť | upraviť zdroj]

Nafukovacia prechodová komora a skafander použitý Leonovom pri výstupe do vesmíru

Kozmická loď vážiaca 5 682 kg odštartovala z kozmodrómu Bajkonur v Kazachstane 18. marca 1965 ráno. Obaja kozmonauti zostali po celý čas (26 hodín) trvania letu v skafandroch. K druhému poklopu lode bola pripevnená nafukovacia prechodová kabína. Už pri druhom oblete Zeme sa Leonov s pomocou Beľajeva vystrojil pre výstup z lode a cez prechodovú komoru vystúpil priviazaný na 5 metrov dlhom lane mimo loď a „plával“ voľne priestorom. Tieto výstupy boli neskôr označené ako EVA (z anglického Extra-Vehicular Activity) a Leonov bol v ich histórii prvý. S pomocou lana a pohybov sa snažil svoj ​​let riadiť, sledovaný televíznou a filmovou kamerou.[1] Po 12 minútach sa vrátil do kabíny. Podľa slov Leonova došlo k nafúknutiu skafandra do väčšej miery ako sa predpokladalo, a preto sa nemohol vrátiť do kabíny ako bolo v pláne nohami napred, ale hlavou napred. Aby sa mohol v prechodovej komore obrátiť, tak musel využiť všetku silu, čo mal. Bolo veľké šťastie, že Leonov mal veľmi dobrú fyzickú kondíciu. Inak by tento nikdy necvičený manéver nezvládol a do kabíny by sa nedostal. V tom prípade by musel Beľajev podľa nacvičeného scenára dehermetizovať celú loď a Leonova skúsiť vtiahnuť do kabíny. Pristáť bez Leonova by podľa Leonovových slov nikdy neskúsil. Leonov toto otočenie vymyslel a zvládol bez akejkoľvek konzultácie s Beľajevom či pozemným centrom. Podľa jeho slov nemal na toto čas, pretože sa blížil okamih kedy kozmická loď vojde do zemského tieňa (cca 3–4 minúty). Pre zaujímavosť: Leonov sa musel v prechodovej komore otočiť (musel zabezpečiť dôkladné zatvorenie vonkajšieho uzáveru) čo v komore, ktorá je široká 120 cm je s takmer neohybným skafandrom (dlhým 1,9 m, širokým 0,68 m) naozaj náročná úloha. Leonov vypotil 6 litrov potu. Tep mal 190 za minútu, ale dokázal to.

Problémy však nekončili, pri uzavretí vonkajšieho prielezu došlo ku zlému dosadnutiu poklopu a malou medzerou unikala vnútorná atmosféra. Systém podpory života na to reagoval zvýšeným vývinom kyslíka, takže hrozilo, že kozmonauti budú tak vysokou koncentráciou čistého kyslíka poškodení a zomrú rovnako ako Valentin Bondarenko pri výcviku. Nakoniec pomohla náhoda. Po siedmich hodinách boja so vzniknutou situáciou kozmounati v skafandroch zaspali. V spánku Leonov skafandrom posunul páku rozvodu kyslíka a tlak sa rýchlo ešte zvýšil. Týmto tlakom došlo k zatesneniu poklopu a životné podmienky sa v kozmickej lodi rýchlo vrátili do normálu.

Výstup do otvoreného vesmíru[upraviť | upraviť zdroj]

  • 08:28:13 UTC – Leonov spustil znižovanie tlaku v prechodovej komore.
  • 08:32:54 UTC – Leonov otvoril príklop na prechodovej komore.
  • 08:34:51 UTCzačiatok výstupu, Leonov vystúpil z prechodovej komory.
  • 08:47:00 UTCkoniec výstupu, Leonov sa vrátil do lode. 12-minútový výstup.
  • 08:48:40 UTC – Leonov zatvoril a zaistil príklop prechodovej komory.
  • 08:51:54 UTC – Leonov spustil zvyšovanie tlaku v prechodovej komore.

Koniec letu[upraviť | upraviť zdroj]

Počas 17. obletu Zeme mal automaticky začať riadený zostup. Kvôli poruche automatiky prevzal riadenie Beľajev a podarilo sa mu pristáť aj napriek veľkému preťaženiu o jeden obeh neskôr 19. marca o 09:02:17 svetového času do zasneženej tajgy 180 km severozápadne od mesta Perm v Rusku[2], čiže 2000 km od plánovaného miesta pristátia. V mieste pristátia bolo –25°C a po ramená snehu. Až večer kozmonautov našlo prvé pátracie lietadlo a zhodilo im teplé oblečenie, ktoré sa však zachytilo v korune stromu, pretože tu kvôli stromom pristáť nemohlo. Toto oblečenie teda nemohli kozmonauti použiť. Podľa spomienok Leonova sa vyzliekli donaha. Vyžmýkali spotené oblečenie a zase si ho obliekli. (Leonov mal po pristátí v skafandri po kolená potu). Nožmi odrezali pevné súčasti skafandra. Obalili sa kusmi izolačnej tkaniny z vnútorného obloženia Voschodu. Použili tiež kusy popruhov z pristávacieho padáku. Takto vybavení sa dokázali vo vonkajšom prostredí pohybovať a získať drevo na oheň, vďaka ktorému sa cez noc zahriali. Noc v mraze prečkali, ráno k nim na lyžiach prišiel záchranný oddiel, ktorý na mieste vybudoval malý zrub, v ktorom nad ohňom umiestnili veľkú nádobu, do ktorej si Leonov s Beľajevom vliezli a poriadne sa vykúpali. Až na tretí deň sa všetci na lyžiach vydali do 9 kilometrov vzdialeného stanovišťa k improvizovanej pristávacej ploche vrtuľníka. Aby tu vrtuľník mohol pristáť, bolo nutné vyrúbať väčšie množstvo stromov. Vrtuľník ich následne odviezol do mesta Perm.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. VÍTEK, Antonín; LÁLA, Petr. Malá encyklopedie kosmonautiky. Praha: Mladá fronta, 1982. Kapitola Pilotované kosmické lety, s. 319.
  2. CODR, Milan. Sto hvězdných kapitánů. Praha: Práce, 1983. Kapitola Pavel Ivanovič Běljajev, s. 47.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]