Šao-lin
| Historic Monuments of Dengfeng in “The Centre of Heaven and Earth”* | |
|---|---|
| Lokalita Svetového dedičstva UNESCO | |
| |
| Kláštor Šao-lin | |
| Štát |  Čína
|
| Typ | kultúrna pamiatka |
| Kritériá | iii, vi |
| Identifikačné č. | 1305 |
| Región** | Ázia a Pacifik |
| Súradnice | 34°30′29″S 112°56′07″V / 34,508141°S 112,935396°VSúradnice: 34°30′29″S 112°56′07″V / 34,508141°S 112,935396°V |
| História zápisu | |
| Zápis | 2010 (34. zasadnutie) |
| * Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva. ** Klasifikované regióny podľa UNESCO. | |
Šao-lin (čín. 少林, pchin-jin: shǎolín) je názov budhistického rehoľného rádu a jeho členov. Výraz Šao-lin zároveň označuje pôvodný kláštor, v ktorom rehoľný rád vznikol. Ten sa nachádza na úpätí posvätnej hory Sung-šan pri meste Teng-feng v provincii Che-nan. Je známy svojím bojovým umením šao-lin-čchüan, známejším ako "šaolinské kung-fu."[1] Význam kláštora spočíva aj v jeho role ako rodiska čchanového budhizmu, predchodcu zenu (kórejsky Seon, vietnamsky Thien, v sanskrite Dhjána). Vďaka svojmu kultúrnemu významu bol v roku 2010 zapísaný do zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako súčasť „historických pamiatok v Teng-fengu v centre neba a zeme."[2]
Názov Šaolinský chrám majú viaceré chrámy v Číne, Kórey (Sorim), juhovýchodnej Ázii a Japonsku (šorindži).
Shaolinský rád v 80. rokoch 20. storočia znovu otvoril alebo založil množstvo chrámov v Číne a na Západe. Považuje sa za školu čchanového budhizmu; bojové umenia sa považujú za súčasť budhistickej praxe.
Názov[upraviť | upraviť zdroj]
Názov chrámu v čínštine je (čín. 少林寺, pchin-jin: Shàolín Sì - Šao-lin S’). Znak 少 šao znamená „malý“ alebo „mladý“, ale je to aj názov hory Šao-š’’ (少室山), na severnom úpätí ktorej kláštor stojí. Znak 林 lin znamená „les“ a 寺 s’ znamená „chrám“. Názov Šao-lin možno teda preložiť buď ako „chrám v mladom lese“, ale pravdepodobne odráža polohu ako „chrám v lese na hore Šao-š’“.[3]
Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
.jpg)
V roku 496 dal cisár Siao Wen (孝文帝) (471 – 499) zo severnej dynastie Wej indickému mníchovi Pa-tchuovi (跋陀), v čínskych zdrojoch nazývanom aj Fo-tchuo (佛陀), prostriedky na založenie klástoru Šao-lin v pohorí Sung-šan v provincii Che-nan. Pod vedením Pa-tchua sa kláštor Šao-lin vyvinul na centrum budhistického učenia. Pa-tchuo založil prekladateľskú halu sútier (翻经堂), kde prekladatelia sútier ako Ratnamati a Bodhiruci prekladali sútry zo sanskritu do čínštiny. Sláva tejto prekladateľskej akadémie bola taká veľká, že budhistický pútnický mních Süen-cang (603-664) požiadal cisára Tchaj-cunga (599-649) z dynastie Tchang, aby mohol žiť v kláštore Šao-lin. Süen-cang uviedol Bodhiruciho úspechy ako dôvod svojej voľby Šao-linu.[3]
Podľa legendy položil základy šaolinského bojového umenia indický mních Bodhidharma, zakladateľ a prvý patriarcha čchanového alebo zenového budhizmu, ktorý prišiel do kláštora Šao-lin okolo roku 527. Počas dynastie Tchang (618 - 907 n. l.) získali šaolinskí mnísi výbornú povesť v celej krajine. Na stéle z roku 728 je historický dôkaz, že kláštor Šao-lin vyslal 13 bojujúcich mníchov, aby podporili obliehanú dynastiu.[3] Ako vďačnosť za dobré služby, ktoré títo mnísi poskytovali, boli kláštoru udelené niektoré privilégiá, vrátane výcviku mníchov za bojovníkov.
V rokoch 1368 až 1644 zaznamenal kláštor Šao-lin a jeho bojové umenia, podporované vládnucou dynastiou Ming, obrovský rozmach. Kláštorná armáda mala približne 2500 vojakov a kláštorné bojové umenia sa cvičili v nespočetných variáciách a technikách. V tejto súvislosti sa hovorí aj o vrchole šaolinského chrámu.
Chrám bol počas svojej existencie mnohokrát zničený, vydrancovaný a prestavaný. Najznámejšie je údajné zničenie chrámu za dynastie Čching cisárom Kchang-si (1654–1722). Hovorí sa, že zo strachu pred bojovou silou mníchov nechal chrám zničiť a mnohých mníchov zavraždiť. V skutočnosti bol Kchang-si pravdepodobne skôr zástancom chrámu, ktorého kaligrafický nápis nad hlavnou bránou chrámu tam visí dodnes.
K poslednému zničeniu kláštora došlo v roku 1928, keď na území chrámu viedli svoje spory skupiny militantov. Veľká časť chrámových náboženských umeleckých pokladov a písomností bola stratená; len malé časti chrámu boli opätovne vystavané.
Južný šaolinský kláštor[upraviť | upraviť zdroj]
Legendy uvádzajú druhý, južný kláštor Šao-lin v provincii Fu-ťien, ktorý údajne existoval až do 18. storočia. Je možné, že legenda o zničení kláštora Šao-lin počas vlády cisára Kchang-si sa týka tohto kláštora. Južný kláštor Šao-lin je považovaný za pôvod juhočínskych štýlov bojových umení (napr. Wing Chun, Weng Chun, Hung Kuen). Presná historická poloha južného kláštora nie je známa a nárokujú si ju najmenej tri miesta v Číne.
V Čchüan-čou, v juhovýchodnej provincii Fu-ťien, bol kláštor Šao-lin oficiálne založený počas dynastie Tchang (618–907). Jedna tradícia hovorí, že mnísi zo severného chrámu Šao-lin prišli na juh, aby pomohli v boji proti pirátom. Iné tradície hovoria, že mnísi utiekli zo severnej Číny po páde dynastie Ming v 17. storočí.[4]
Nedávna história[upraviť | upraviť zdroj]
Po založení Čínskej ľudovej republiky Mao Ce-tungom v roku 1949 mohli mnísi spočiatku slobodne ďalej pôsobiť. Počas kultúrnej revolúcie z roku 1966 bol však chrám zničený a mnísi boli prenasledovaní a vyhnaní.[5] Ruiny kláštora roky obývalo len pár mníchov. V roku 1982 sa chrám stal známym na Západe prostredníctvom filmu Chrám Šao-lin s Jet Li a bol objavený aj pre cestovný ruch.[6] Čínska vláda dala chrám prestavať a v rámci všeobecnej liberalizácie náboženských praktík v ňom povolila budhistickým mníchom opäť legálne praktizovať.
Chrám prvého patriarchu a pagodový les šaolinského chrámu (čín. 初祖庵及少林寺塔林, pchin-jin: Chū zǔ ān jí shàolínsì tǎlín) sú od roku 1996 na zozname pamiatok Čínskej ľudovej republiky a od 2010 sú zaradené do svetového dedičstva UNESCO.
Reštrukturalizácia[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1999 bol mních Š’ Jung-sin intronizovaný ako opát kláštora. Okrem mnohých aktivít na oživenie kultúry Šao-linu sa preslávil aj kontroverznou demoláciou „Shaolin Village“. Do roku 2001 existovalo v bezprostrednej blízkosti chrámu množstvo škôl bojových umení, ktoré mali s chrámom len malý vzťah, no zdobili sa názvom „Šao-lin“. Na jednej strane to zvýšilo popularitu chrámu, ale z pohľadu opáta Š’ Jujng-sin to poškodilo tradičné hodnoty, pretože tieto školy nemali s chrámom žiadne spojenie. Po dohode s komunistickou vládou Čínskej ľudovej republiky dal v septembri 2001 vyvlastniť a zbúrať takmer všetky školy wu-šu v Šao-line. Postihnuté školy boli odškodnené pozemkami v neďalekom Teng-fengu, ale mnohé školy boli proti ich vôli vysťahované. Z ich pôdy, ktorá patrí štátu, sa väčšinou stali polia či trávnaté plochy. V existencii zostala len štátna škola wu-šu „Wu-šu-kuan“, ktorá funguje ako súčasť kláštora Šao-lin.
Kláštor Šao-lin a jeho okolie sú taktiež turistickou atrakciou.[5] Pred Wu-šu-kuanom sa každú hodinu konajú demonštrácie wu-šu. V prednej časti samotného chrámu bola vybudovaná turistická oblasť „Shaolin The Stage of Joy“ s obchodmi so suvenírmi, turistickou kanceláriou a reštauráciou. Búranie škôl a vybudovanie centralizovanej infraštruktúry so školou wu-šu, vlastným tovarom a službami sú čiastočne interpretované ako náznak komerčnej orientácie kláštora Šao-lin.
Šao-lin mimo Číny[upraviť | upraviť zdroj]
Okrem kláštora na Sung-šane, ktorý sa zvyčajne považuje za pôvodný kláštor šaolinského rádu, existujú v Číne aj v zahraničí rôzne chrámy a kláštory, ktoré nesú alebo niesli názov Šao-lin. Mnoho mníchov, ktorí počas Kultúrnej revolúcie utiekli z krajiny, často zakladalo takéto kláštory a chrámy v iných krajinách.
Od dosadenia opáta Š’ Jung-sina a jeho snáh urobiť kláštor známejším a modernejším vzniklo viacero „oficiálnych“ pobočiek kláštora po celom svete. Tie sú často v rozpore s už zabehnutými „šaolinskými“ kláštormi, keďže materský kláštor v Che-nane sa teraz snaží celosvetovo obmedziť používanie názvu Šao-lin na inštitúcie zmluvne spojené s hlavným kláštorom.[7]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ TASR. Mnísi šaolinského kung-fu predstavia svoje majstrovstvo na Slovensku. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2017-12-17. Dostupné online [cit. 2023-12-14].
- ↑ UNESCO World Heritage Centre. Historic Monuments of Dengfeng in “The Centre of Heaven and Earth” [online]. [Cit. 2023-12-13]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c SHAHAR, Meir. The Shaolin Monastery: History, Religion, and the Chinese Martial Arts. Honolulu : University of Hawai'i Press, 2008. ISBN 0-8248-3110-1. S. 11.
- ↑ WISSGOT, Sim Sim. Southern Shaolin’s kung fu monks battle for attention [online]. CGTN, 2017-12-27, [cit. 2023-12-14]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b ČTK. Kláštor Šao-lin so školami kung-fu je dnes predovšetkým biznis. Denník N (Bratislava: N Press), 2017-04-30. Dostupné online [cit. 2023-12-14]. ISSN 1339-844X.
- ↑ ATKIN, Nicolas. How Jet Li turned the Shaolin Temple into a kung fu cash cow for China [online]. South China Morning Post, 2019-06-26, [cit. 2023-12-14]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ China's Shaolin Temple builds business empire [online]. asiaone.com, [cit. 2023-12-14]. Dostupné online. Archivované 2011-01-18 z originálu.
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Shaolin na nemeckej Wikipédii.
