Preskočiť na obsah

Steven Tyler

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 13:04, 17. november 2020, ktorú vytvorila Lalina (diskusia | príspevky) (→Referencie: kt)
Steven Tyler

Základné informácie
Popis umelca  americký spevák, hudobník, autor skladieb
Rodné meno Steven Victor Tallarico
Narodenie 26. marec 1948 (76 rokov)
Yonkers, New York, USA
Žáner hard rock, blues rock, heavy metal
Hrá na nástrojoch spev, ústna harmonika, perkusie, klávesy, bicie nástroje, gitara, basgitara
Roky pôsob. 1965–prítomnosť
Vydavateľstvá Columbia Records,
Geffen Records
Súvisiace
články 		Aerosmith, Toxic Twins
Webstránka Sexysteventyler.com

Steven Tyler, vlastným menom Steven Victor Tallarico (* 26. marec 1948, Yonkers, New York, USA) je americký hudobník a autor skladieb, známy predovšetkým ako spevák a líder americkej hardrockovej kapely Aerosmith.

Pre bývalého bubeníka rovnomennej skupiny je typický surový, ostrý vokál a hudobná všestrannosť, ktorá sa prejavuje aj cez jeho multiinštumentálnosť. Ovláda tiež hru na gitare, klávesoch, ústnej harmonike, bicích a perkusiových nástrojoch.

Charakteristickým prvkom Tylerovho vystupovania sú, aj napriek jeho veku, vysoko-energické predstavenia, hrubý vyjadrovací jazyk, erotická lyrika skladieb, ale aj farebné oblečenie, vrátane jeho obchodnej značky: šatiek oviazaných na stojane mikrofónu.

V 70. a skorých 80. rokoch bol Tyler známy aj pre svoju silnú drogovú a alkoholickú závislosť, napriek ktorej bol vyše dvadsiatich rokov abstinentom. Nazývaný tiež ako „démon kriku“[1] bol svojím divokým životom a charizmatickou osobnosťou preslávený aj ako „najväčší playboy hudobného biznisu.“[2] Býva tiež označovaný za „posledného pravého rockera, ktorý v sebe spája vzhľad hipíka s poriadnou dávkou sexappealu.“[3] V zozname časopisu Rolling Stone obsadil 99. miesto v Stovke najlepších spevákov všetkých čias[4], pričom magazín Hit Parader mu udelil 3. miesto v Top stovke metalových vokalistov všetkých čias[5].

Detstvo a mladosť

Steven Victor Tallarico sa narodil v New Yorku, ako jedno z dvoch detí otcovi Victorovi Tallaricovi, ktorý mal talianske a nemecké korene a matke Susan Blancha s rusko-indiánskymi (kmeň Cherokee) koreňmi. Okrem Stevena majú ešte staršiu dcéru Lyndu (*1946). Detstvo a mladosť prežil napoly v Bronxe a napoly v New Hampshire ,,pod piánom"[6] ako sám tvrdil, keďže pochádzal z hudobníckej rodiny. Starý otec Giovanni bol violončelista, otec Victor bol zase virtuózom a klaviristom s klasickým hudobným vzdelaním, ktorý často hrával na prestížnom konzervatóriu Juilliard či v Carnegie Hall. Rodičia tiež vlastnili malé rekreačné stredisko a o pár rokov neskôr sa stali správcami v Tyler Zoo, Tylerovej zoologickej záhrade.

Vzhľadom na pôvodne umelecké zameranie rodiny sa prvé hudobné skúsenosti Stevena Tylera spájajú so zborom v presbyteriánskom kostole, ktorý ho údajne „zoznámil“ so sexom v siedmich rokoch,[7] a so skupinou svojho otca na večierkoch prominentnej spoločnosti. Uvoľnené rodinné zázemie ho pomaly viedlo k bohémskemu životu. ,,Doma chlastali ako prekopnutí"[6], vyjadril sa záporne na margo otázky novinára Davida Frickeho z Rolling Stone, či bol jeho otec prísny muž. Tyler pil už v detstve, pričom alkohol do školy si nosil v sklíčku od kompótu. Na školských záchodoch prišlo k prvému kontaktu s marihuanou, ktorú odmietol so slovami: ,,Díky kámo, mám dosť problémov s chlastom."[6] Dostal sa tiež k pochybnému gangu. Problémy si preniesol aj na strednú školu: ,,Na hodinu hrnčiarstva chodil špicel z narkotického...(...)...chlpatí mi dali klepetá a odviedli si ma so sebou."[6] Vyhodili ho zo strednej školy. Pri vojenskom odvode však získal ohodnotenie ,,mladistvý delikvent"[6], na základe čoho nemusel narukovať do vojny vo Vietname a mohol sa venovať hudbe. Bol však nútený ukončiť štúdium na drahej súkromnej škole, kde však založil svoju prvú kapelu.

Hudobné začiatky

Prvé hudobné začiatky absolvoval Steven Tyler ako šesťročný zborový spevák v presbyteriánskom kostole v Bronxe. Bolo to zároveň jediné miesto kde sa, priúčal" spevu. ,,Naučil som sa rozohriať staré akordy od hlasového trénera, a to bola dobrá služba".[8] Jeho ozajstná hudobná škola sa však viaže na otcovu skupinu, s ktorou kedysi hrával hudbu pre ,,lepších ľudí"[6]. Tyler vtedy zastával post bubeníka a svoje pocity z rodinnej skupiny vyjadril slovami: ,,Keď sa v dverách objavila nejaká kočka a pozrela sa na skupinu, iba prevrátila očami. Bolo to šialené. Pozeral som sa na ňu, ako by som sa jej snažil vysvetliť, že je to inak: ja som v pohode."[6]

V skupinách začal pôsobiť od pätnástich rokov. Medzi najdôležitejšie patrili The Strangeurs, Chain Reaction, The Chain a William Proud. So skupinou Chain Reaction sa po prvýkrát ocitol aj v nahrávacom štúdiu. Skladbu The Sun (1968) nahrali v štúdiu MGM. Zároveň s ňou absolvoval aj prvé turné spolu so skupinou The Byrds. V čase keď hral letný koncert s iným projektom William Proud, Steven získal pocit, že veci nenaberajú rýchly spád a tak sa vydal stopom do New Hampshire kde videl The Jam Band budúcich spoluhráčov z Aerosmith, Joea Perryho a Toma Hamiltona. ,,Vedel som, že by sme mohli hrať spoločne"[8]. V oveľa staršom rozhovore popísal situáciu slovami: „Bol som z nich úplne vedľa. Nevedeli síce ani naladiť nástroje, ale vychádzalo z nich niečo úžasné, čo bolo ďaleko lepšie ako akýkoľvek sex, ktorý som kedy zažil.“[9]

V čase keď sa William Proud rozpadli sa Perry s Hamiltonom premiestňovali do Bostonu, kde po rozpade Jam Bandu plánovali rozbehnúť serióznu hudobnú kariéru. Tyler sa k ním pridal spolu s Rayom Tabanom, gitaristom ktorý Aerosmith opustil v roku 1972.

Aerosmith: 1970 – 1973

Počiatky Aerosmith sa datujú od r. 1970. Skupina sa udomácnila v Bostone kde žila v stiesnenom podnájme a privyrábala si hrou na ulici či príležitostnými prácami. Jedlo na prežitie kradli v supermarketoch. ,,Boli sme piati v skupine a niektorí z nás žili v kuchyni, pojedajúc hnedú ryžu a Campbellovu polievku. Tieto dni s galónom piva boli ako nebo. Boli to ťažké časy a boli naozaj skvelé,"[10] nechal sa neskôr počuť Tyler. K skupine sa pridal bubeník Joey Kramer, čo Stevena priviedlo k postu speváka. Po odchode Raya Tabana prijali do svojich kruhov gitaristu Brada Whitforda, ktorý dosahoval najvyššie hudobné vzdelanie. Prvé vystúpenie absolvovala skupina na strednej škole Nipmuc Regional.

Čerstvé zoskupenie trávilo čas hraním všade kde sa len dalo a už v tom čase sa pred známymi vyhováralo na „experimentovanie“ s drogami. Po hudobnej stránke stavili na tvrdosť čo zo skupiny urobilo kapelu „pre chlapov“[11], ako neskôr tvrdili členovia, na ktorých koncertoch absentovalo ženské publikum. Steven Tyler sa veľmi rýchlo udomácnil za mikrofónom. Hudobne mu bola blízka Janis Joplin („Naučil som sa od nej, že musíte do muziky vložiť všetko.“[11]) i líder skupiny Rolling Stones Mick Jagger. Kvôli podobnosti s ním musela skupina často čeliť obvineniam z plagiátorstva. („Samozrejme, že ma Jagger ovplyvnil. Ktorého rockového speváka nie? Kto hovorí že ho napodobňujem, pretože sa mu trochu podobám má v hlave úplne vymetené. Joe Perry sa zase trochu podobá na Keitha Richardsa. Čo máme robiť? Ísť na plastickú operáciu?“[12])

Napriek rôznym názorom publika si Aerosmith už vo svojich začiatkoch získali značnú podporu teritória v ktorom vystupovali. Klubové vystúpenie v Max´s Kansas City navštívil aj prezident firmy Columbia Records Clive Davis, s ktorým následne na to podpísali zmluvu (1972). Prvý album s rovnomenným názvom Aerosmith vyšiel v r. 1973 a objavil sa na ňom aj neskorší hit „Dream On“, ktorý prerazil až v r. 1976. Tyler sa od začiatku prejavoval nielen ako skladateľ, ale aj zručný textár: „Steven je v tomto geniálny. Ako textár sa s ním naozaj nemôžem porovnávať...(...)...to čo píše v textoch mi proste pripadá veľmi zábavné.“[13], vyjadril sa neskôr na kolegovu adresu gitarista Brad Whitford. Priaznivé kritiky u novinárov zožala aj Tylerova sila náznakov a dvojzmysly: „Keby ste vyslovovali obscénne slová tak často, ako na nich narážate, vaše platne by boli plné cenzurovaných zásahov.“[6]

Aerosmith: 1973 – 1975

Debutový album Aerosmith si všimlo iba niekoľko miestnych rádií. Nešlo však o prepadák. Práve naopak: skupina si vďaka nemu získala pozíciu predkapely a to u mnohých známych mien. Išlo o skupiny Kinks, Mahavishnu Orchestra, Sha Na Na, či Mot The Hoople. Čím bol však úspech väčší, tým viac museli Aerosmith čeliť útokom z plagiátorstva. Veľké Tylerove ústa, tvrdé riffy a vpredu stojaca dvojica Tyler/Perry, ktorá pripomínala inú koncertnú dvojku Jagger/Richards. Nielen kvôli kokaínovým rokom si preto prvá menovaná vyslúžila prezývku Toxic Twins (Toxické dvojčatá), ktorá pomenovaním odkazovala na už známe dvojčatá Glimmer Twins (nablýskané) z The Rolling Stones. Steven Tyler nezakrýval svoje rozčúlenie: „Pekne ma to sralo. Bol som v tej dobe na drogách, takže som bol proti všetkému a všetkým. Mick Jagger bol pre mňa ten najväčší idiot, akého som poznal.“

Napriek kritike naviazal na úspech predošlého albumu aj druhý počin Get Your Wings z r. 1974. Steven si už s príchodom prvého albumu zmenil priezvisko na Tyler, pričom počas nasledujúceho turné sa zase dopracoval k svojej osobnej poznávacej značke: omotaným šatkám okolo mikrofónu. „Vtedy som žil s jednou ženskou na Dvacaťtretej v New Yorku. Nechala ma kvôli Jimmymu Pageovi a všetky moje handry vyhádzala von oknom. Našiel som ich v zadnej uličke. Zobral som jednu svoju košeľu a uviazal ju na stojan mikrofónu. Nejak sa mi to zapáčilo. Navyše, keď Aerosmith začínali, hrali sme s kapelami ako Kinks a ľudia nás používali ako terč. Vrieskali že chcú počuť Kinks. A tak ako sa gitaristi schovávajú za rozpustené vlasy i ja som potreboval niečo, za čo by som sa schoval.“[6] Z albumu sa napriek všetkému predalo pol milióna kusov.

Tretí počin, platinový Toys In The Attic z roku 1975, už Aerosmith dostal na vrchol. Bol to však iba začiatok všetkého po stránke pracovnej, rovnako ako „koniec“ po stránke osobnej. Tak ako sa kapele darilo z obchodného hľadiska, tak sa na nej začali prejavovať aj účinky drog a alkoholu. „Nahrávacej spoločnosti sa veľmi nepáčilo, že všetky zarobené peniaze míňame na drogy.“[11] Kapela sa však aj napriek protestom spoločnosti zatvárala do štúdia, vyžiadala si aby ju nikto nerušil a za neúmernej konzumácie kokaínu a iných drog sa venovala tvorbe nových skladieb. Steven Tyler: „Za starých čias sme bývali na drogách, a tak sme nápady obvykle zabúdali. Takže som navrhol, aby sme si zapínali kazeťák. Mali by ste tie staré nahrávky počuť...je to to isté: „Čo si to hral? Čo si to spravil?“ „Nemám poňatie.“ „Vráť to naspäť!“[6] Nezdravý životný štýl sa podobne ako u iných hardrockových kapiel 70. rokov začal prejavovať aj u Aerosmith. Stav členov bolo cítiť aj na „ťažkom pôrode“[14] nového albumu Rocks z r. 1976. Drogy poznačili aj vzťahy v kapele, pričom rozhnevali aj naoko nezničiteľnú dvojicu Tyler/Perry. „Bol som plný sračiek. Heroín, kokaín, válium, bral som všetko čo mi prišlo pod ruku. Boli časy, keď som sa ani o nič iné nestaral. Spadol som do studne a prestal som si uvedomovať o čo v našej kapele išlo a aké to bolo skvelé. Proste totálne temno v lebke.“[14]

Aerosmith: 1976 – 1979

V období nasledujúcich troch rokov sa skupina premiestnila do veľkých koncertných hál. Po úspešnom ťažení z predošlých rokov sa však vnútorné problémy začínali prejavovať aj navonok. Európske a japonské turné v rokoch 1976-77 skončilo fiaskom.[14] Album z r. 1977 Draw The Line bol zase pre fanúšikov prvým sklamaním, ktoré mapovalo silné užívanie drog. Problematickými však boli hlavne živé vystúpenia kapely na ktorých sa prejavovala neschopnosť jej členov vystupovať. Dochádzalo tak k rôznym bizarným situáciám: na jednom z koncertov museli usporiadatelia vyniesť Tylera rukami priamo na pódium.[15] Stavy absolútnej neprítomnosti však mali aj svoje výhody: po páde z pódia si Tyler necítil svoj zlomený členok a vystupoval ďalej. S kolegom Joeom Perrym viedli na pódiu časté súboje. Na jednom z koncertov prepichol Perry Tylerovu peru gitarovou strunou. Ten vracal útok pľutím krvi na Perryho.[16] O zlom stave hudobníkov však nasvedčoval predovšetkým Tylerov pódiový kolaps. Aerosmith však napriek všetkému mali za sebou viacero triumfov, a tak v r. 1978 vyšiel prvý živý album Live! Bootleg, ktorý sa nahral počas festivalu California Jam II. Pred ďalším radovým albumom stihli Aerosmith spraviť coververziu „Come Together“ od autorskej dvojice Lennon/McCartney k filmu Roberta Stigwooda Stg. Pepper´s Lonely Hearts Club Band. Steven Tyler si v ňom zahral člena skupiny Future Villain Band. Potom nasledovala práca na albume Night In The Ruts (1979). V tomto období sa skupine začala vzďaľovať Tylerova pravá ruka, gitarista Joe Perry. Na príprave albumu sa objavoval už len sporadicky, až kým Aerosmith definitívne neopustil.
Steven Tyler sa skupinu snažil udržať pohromade. Odchod však oznámil aj druhý gitarista Brad Whitford.

Aerosmith: 1980 – 1984

Kým sa Perry s Whitfordom snažili preraziť inými, viac-menej neúspešnými, projektmi, nahrávacia spoločnosť vyplnila tiché miesto po Aerosmith výberom najväčších hitov Greatest Hits (1980). Skupina sa zatiaľ obzerala po náhradných gitaristoch, ktorými sa stali Jimmy Crespo a Rick Dufay. Entuziazmus Stevena Tylera však pohltili drogy: v januári toho istého roku predstieral počas koncertu v Portlande záchvat, aby nemusel vystupovať. Drogové opojenie malo za následok aj jeho motocyklovú nehodu z januára r. 1981, keď sa pod vplyvom drog a alkoholu rozhodol priviesť k dcére Mii opatrovateľku: ,Zišiel som z diaľnice. Úplne som si odrezal pätu. Iba tam tak pľandala.“[6] V nemocnici sa dozvedel o skupine, ktorú Van Halen založil s Davidom Lee Rothom: ,,Dožralo ma to: Kto si ten sráč myslí že je? Trepe sa na moje miesto! Všetko som posral. Bol som v jednom kuse na drogách a Joe a Brad ma opustili. Ľudia vraveli: Ty idiot, veď nemáš ani kapelu!...(...)...myslím že bolo nutné o všetko prísť.“[6]
Album novej zostavy však vyšiel, a to pod názvom Rock in a Hard Place v r. 1982. Personálne zmeny v Aerosmith však bolo výrazne cítiť: ,Tylerov hlas síce nesklame, ale struny gitár rozozvučané Perryho prstami nepočuť.“[17] Na neúspech albumu reagovalo aj vydavateľstvo Columbie, ktoré neobnovilo nahrávaciu zmluvu. Rozpätie najbližších troch rokov bolo plné nerozhodného potácania sa, po tom čo bol však Tylerov díler objavený so skrutkovačom zabodnutým v hlave, začal Steven vážne uvažovať nad liečením.[15]
Rok 1984 tak nebol len úplným dnom, ale aj novým odrazovým mostíkom. Pomocnú ruku skupine podal manažér Tim Collins, ktorý sa rozhodol urovnať vzniknuté spory zo všetkých strán. Šancu skupine chcela dať aj nahrávacia spoločnosť David Geffen Comapny, a tak sa za pomoci tretej strany podarilo pôvodných členov presvedčiť na ďalšie pôsobenie v Aerosmith. V tom istom roku už dvojica Tyler/Perry opäť vychádzala a snažila sa pracovať na novom materiály. Keď Steven Tyler počúval u kamaráta hudbu, zaujala ho istá skladba: ,,To je skvelé! To by sme mohli prevziať! Čo to je?" Joe Perry zastenal: ,To sme my, ty idiot."[15] Príbeh so skladbou „You See Me Crying" z albumu Toys in the Attic bol už len predzvesťou blížiacej sa protidrogovej liečby celej skupiny.

Aerosmith: 1985 – 1988

Výsledkom práce staro-novej zostavy Aerosmith bol album z r. 1985, Done With Mirrors. Zvuk albumu síce niesol známky ,,jedného z najtvrdších“[17], ale mladú generáciu poslucháčov už neoslovil. Trendy 80. rokov sa uberali iným smerom, rovnako ako propagácia a vizáž kapiel postavená na hudobnom videoklipe. Ako veľmi šikovný sa však ukázal ťah producenta Ricka Rubina, ktorý priniesol nápad spojiť dvojicu Toxických dvojčiat s aktuálnym zvukom raperského tria Run–D.M.C.. Revolučné spojenie rocku a hip-hopu v skladbe „Walk This Way“, pôvodne z albumu Toys in the Attic, zabralo a nahrávka z roku 1986 sa stala celonárodným hitom, pričom obom kapelám priniesla ocenenie Soul Train Music Award za najlepší rap (1987). Obe skupiny si čas od času spoločne zahrali, napr. aj na americkom koncerte raprského tria na prelome tisícročia. Steven Tyler okomentoval koncert slovami: ,Vystúpením sme Run DMC vzdali vďaku. Boli to práve oni, ktorí nás pred štrnástimi rokmi coververziou tohto songu znovu prebrali k životu.“[18]
Úspech a opätovné zvýšenie záujmu o takmer odpísanú skupinu primäl Aerosmith k triezvemu uvažovaniu nad smerovaním v nových hudobných vodách. Za týmto účelom oslovili úspešného producenta Desmonda Childa, ktorý s nimi spolupracoval na albume z r. 1987, Permanent Vacation. Album už iba nadviazal na úspech znovuoživenej skladby „Walk This Way“. Do roku 1988 bol dvakrát platinový, pričom časom sa zaradil medzi klasické rockové albumy. Tyler: ,,Ani neviem, ako sme to dokázali. Hromada ľudí nám neverila a možno práve to nás hnalo dopredu – chceli sme im za každú cenu dokázať, že sa mýlia. Toľko ľudí s ktorými sme predtým popíjali na párty nám hovorilo, že nestojíme absolútne za nič.“[19] Po novom úspechu sa však začala ozývať aj macošská Columbia Records, ktorá na úspechu bývalých odídencov zarobila po triumfe Walk This Way aspoň vydaním dvojdielnej kompilácie Classics Live a Classics Live II a po žiadanom Permanent Vacation patriacom už cudzej nahrávacej spoločnosti ešte uplatnila nárok na vydanie výberu hitov Gems.
V r. 1987-1988 absolvovali Aerosmith triumfálne[17] turné o úspešnosti ktorého svedčil aj fakt, že hudobným predskokanom bola síce mladá, ale v tom čase už výrazne populárna kapela Guns N’ Roses. Napriek obdivu voči hlavným hviezdam turné, však boli obe skupiny ubytovávané v rozdielnych hoteloch, čoho dôvodom boli obavy a spomienky spojené s rokmi drogovej závislosti. Keď počas turné Steven Tyler narazil na gitaristu Slasha s tromi fľašami whiskey Jacka Danielsa v návale zlosti mu ich rozbil: ,,Hanbím sa za to, že som bol feťák.“[20]

Aerosmith: 1989 – 1993

Aerosmith začali rýchlo pracovať na novom albume, čo uľahčil aj fakt, že išlo o prvý album v histórii skupiny, pri ktorého tvorbe boli všetci členovia,čistý“ a bez drog. Album plný nových experimentov vyšiel pod názvom Pump (1989) a popularitu Aerosmith len upevnil. Tylerov text k skladbe „Janie´s Got a Gun“, o dievčati ktoré bolo zneužívané vlastným otcom, len dopomohol skupine k prvému oceneniu Grammy. Videoklip k piesni bol zase ocenený MTV Video Music Award ako najlepší videoklip všetkých čias.[21] Skupina tak úspešne naskočila na vlnu videoklipovej tvorby, ktorá podporovala imidž nezničiteľných rockerov a ,,zlých chlapcov Rock´n´Rollu“ na ktorý boli jednotliví členovia vo svojom vnútri vždy tajne pyšní.[22] Steven Tyler o videoklipoch: ,,Na klipoch sa podieľame až veľmi!...(...)...Je to podobné, ako keď sa pripravuje doska. Keby sme to nechali len na producentovi, dostane sa tam úplne iná interpretácia, ako by sme si predstavovali.“[23] V inom rozhovore však Steven priznal: ,,Pripadá mi, že to trošku vadí vnímaniu hudby ako takej.“[24] Nový prístup Tylera a Aerosmith však priniesol úspech aj v Európe, kde už koncertovaniu nebránil „drogový“ strach z colníkov. Stevenovi venovali titulnú stranu významné britské hudobné noviny Melody Maker.
Skupina sa však rýchlo vrátila k prácam na ďalšom radovom albume. Čakanie naň vyplnila opäť Columbia výberovkou Pandoras Box, neskôr doplnenú o výber Box of Fire. Album Get a Grip vyšiel v r. 1993. Steven Tyler: ,,Už pri Permanent Vacation a Pump sa nám zdalo, že sú zenitom našej hudobnej kariéry a vidíš, Get a Grip ich výrazne prebehol.“[25] Get a Grip sa však nestal iba dobre predávaným albumom so 7 miliónmi predaných kópií v Spojených štátoch. Bol aj prvým albumom Aerosmith, ktorý sa v „Dvestovke hitparády Billboardu“ umiestnil na prvom mieste[26], pričom získal dve ocenenia Grammy. V tomto čase už Steven videl svoju vilu neďaleko Bostonu len tri mesiace v roku: ,,Ja to tak chcem...(...)...zo starých čias mi ostalo jediné – horúčkovitá túžba po turné. Som proste pravý rockenrolový cigán. Keď ma to chytí, musím preč.“[27]. Pri spomienke ako na stojan mikrofónu vešal podprsenky fanyniek ktoré sa zvykli na koncertoch obnažovať reagoval rovnako pokojne: ,,S našimi fanynkami ešte stále všetci radi flirtujeme, ale nič viac.“[28] Na turné k novému albumu, kde ho sprevádzala aj žena Theresa s deťmi, si však neodpustil provokatívne oblečenie: rozopnutú košeľu odhaľujúcu veľký nápis na bruchu Get a Grip (Siahni si) spolu so šípkou smerujúcou k nohaviciam. Pri narážke na úspech a skladbu „Leaving on the Edge“ (Žitie na hrane) však dodáva s nadhľadom zrelého človeka: ,,Vieme, že svojou muzikou ovplyvňujeme mladých ľudí. Preto si dávame na textoch záležať....(...)...niekedy mám skutočne pocit, že rockoví muzikanti by mohli hýbať svetom viac ako politici. Smutná predstava.“[28]

Aerosmith: 1994 – 1997

V r. 1994 prišiel na svet ďalší výber hitov, tentokrát pod značkou Geffen, Big Ones. Album sa stal výberom komerčne najúspešnejších skladieb skupiny z poslednej éry, ktorý bol navyše doplnený šesťdesiatminútovým VHS filmom Big Ones You Can Look At, obsahujúcim rozhovory so skupinou i hudobné videoklipy. Klip k skladbe Cryin´ pritom získal na MTV Video Music Awards cenu za „najlepšie video roka“, čím Aerosmith porazili takých konkurentov ako Nirvana, R.E.M. či Beastie Boys, divácku cenu, ale aj cenu za „najlepšie video skupiny“ pri ktorom ešte nezabudli poďakovať manažérovi Timovi Collinsovi a jeho manažmentu.

Po svetovom turné a živote na mediálnom i hudobnom výslní sa však začali objavovať problémy, neskôr prerastajúce do veľkých rozmerov. Pôvodcom týchto problémov bol práve manažér Tim Collins, ktorý sa v 80. rokoch podieľal na znovuoživení skupiny. Collinsove finančné podvody a snahy aktívne zasahovať do života skupiny vyvrcholili počas príprav albumu Nine Lives a následne na to viedli k jeho prepusteniu: ,On chcel byť našou opatrovateľkou, no my sme potrebovali manažéra...(...)...slovom zastávať naše záujmy, nie rozkazovať."[29] Zákazy sa však týkali aj súkromného života. ,,Mne napríklad povedal, aby som manželku nechal doma, lebo keď vystupujem z limuzíny, tak ju môžu uvidieť,"[29] tvrdil už životne vysporiadaný a rodinne založený Steven Tyler. Snahy Tima Collinsa sa však neuchyľovali len k priamym výmenám názorov. Tie totiž Collins začal presadzovať iniciatívne, čomu zodpovedal telefonát Tylerovej manželke Terese v ktorom Collins tvrdil, že videl jej muža na pláži s cudzou ženou.
Tyler však nemusel uvádzať na pravú mieru len situáciu v domácnosti. Pri príprave albumu Nine Lives ktosi spustil klebety o jeho opätovnom užívaní drog: ,Keby som tušil, kto s tými rečami začal, okamžite ho zažalujem. Spustilo sa to asi tým, že som pri štúdiových prácach poriadne vystrájal, skákal a hysterčil, čo si niekto zle vysvetlil. Ten niekto ale zrejme v živote nebol nastrelený, inak by dokázal rozlišovať nálady plynúce z charakteru človeka a zo závislosti."[29] Poverám okolo novozniknutého úžívania drog však uverili aj poniektorí kolegovia z Aerosmith, ktorí Tylera prostredníctvom vyhlásení razantne žiadali aby si dohodol konzultácie s terapeutkou Nancy Sobel a poradcom Aerosmith v otázke drog, Bobom Timminsom: ,,Kým sa nezmeníš a nezaobstaráš si pomoc ktorú potrebuješ, nechceme byť s tebou v skupine."[30] Vyhrotenú situáciu, ktorá začínala opakovať scenár z r. 1979, urovnávali až sprostredkovatelia, ktorí začali na skupinu apelovať, aby sa zmierila. Aerosmith, ktorých chcel zúrivý Tyler rozpustiť, sa tak na dva týždne vzdialili na rehabilitačnú protidrogovú kliniku v Kalifornii, kde sa vzniknuté problémy prerokovali: ,Dlho som sa však nevedel vyrovnať s tým, že tomu uverili."[29]

Úprimná diskusia medzi členmi kapely sa následne na to uzniesla aj na prepustení manažéra Tima Collinsa, keďže skupina sa za Tylera jednoznačne postavila. Joe Perry neskôr vyvracal obvinenia z drogovej závislosti Stevena Tylera slovami, že medzi kapelou nefungovala predovšetkým komunikácia a s tým súvisel aj list, ktorý skupina spevákovi poslala.[31]
Problémy osobného rázu tak vystriedali problémy pracovné. Skupine, ktorá si k producentskej práci na albume prizvala úspešného producenta Glena Ballarda, sa totiž po komerčnejšom počine Get a Grip nepodarilo vytvoriť pôvodný zámer ,,surového pulzujúceho albumu."[29] Túto skutočnosť pocítila aj nahrávacia spoločnosť, ktorá trvala na nahradení už hotového materiálu, ktorý podľa nej neznel ako Aerosmith. Materiál na album, ktorý ovplyvnila aj absencia bubeníka Joeyho Kramera vyrovnávajúceho sa so smrťou svojho otca, sa tak ocitol v koši a skupina sa rozhodla nahradiť producenta, ktorým sa vzápätí na to stal Kevin Shirley. Shirleyho i opätovná Kramerova prítomnosť tak priviedla ťažkú prípravu albumu Nine Lives (1997) do cieľa. Ten síce nenaviazal na úspech predošlého radového albumu, ale návrat k poctivému rocku zožal u kritickej verejnosti priaznivé odozvy. Svoju spokojnosť nad výsledným albumom netajila ani Steven Tyler: ,Bolo to ťažké, ale je to za nami. Teraz je podstatné len to, že držím v ruke našu novú dosku a som na ňu fakt pyšný."[30]

Aerosmith: 1998 – 2001

Po vydaní albumu Nine Lives (Deväť životov) začali Aerosmith robiť promo kampaň k novému albumu. Rok a pol dlhé turné začalo koncertmi v Európe, keďže turné k albumu Get a Grip sa sústreďovalo predovšetkým na americké publikum. Koncertné scény dokumentovali orientálny nádych albumu, na ktorom boli angažovaní aj indickí hráči na sitár. Nasledovali vystúpenia v Amerike, ktoré sa však nedočkali zdarného konca. Steven Tyler utŕžil v máji pri pódiovej tanečnej kreácii v kanadskom meste Anchorage zranenie kolena, čomu zodpovedala niekoľkohodinová ťažká operácia a štvormesačný zákaz koncertnej činnosti. Aerosmith však stihli nahrať pilotnú skladbu „I Don’t Want to Miss a Thing“ na soundtrack ku katastrofickému filmu Armagedon (1998), na ktorý sa zaradila napr. aj oprášená skladba Sweet Emotions. Pilotná skladba zaznamenala úspech ako v Európe, tak aj v Spojených štátoch amerických, kde sa dostala na prvé miesto oficiálnej singlovej hitparády. Na floridskú filmovú premiéru v Mys Canaveral však Tyler získal od lekárov výnimku a spievať prišiel s masívnou ortézou na kolene. Netajil sa ani radosťou z úspechu dcéry Liv Tyler, ktorá si vo filme zahrala: „Liv si svoj filmový debut odbila v našom klipe Crazy a teraz hrá po boku Bruca Willisa!“[32]
Skupina ešte ťažila na odovzdávaní cien MTV, kde vyhrala cenu za „najlepšie rockové video“ (videoklip: „I Don´t Want to Miss a Thing“), pričom v novembri 1998 jej vyšiel živý dvojalbum A Little South of Sanity, ktorý zachytával úspešné turné z posledných rokov. Na ňom si Tyler vybavuje účty s kričiacimi fanúšikmi: „Kde ste boli v sedemdsiatomôsmom?“
Na ďalšom turné z r. 1999 vymenili Aerosmith britskú predkapelu Kula Shaker za amerických Black Crowes a pomaly sa začali pripravovať na nový album. Ten vyšiel takmer paralelne s uvedením skupiny do „Rockenrolovej siene slávy“, kde boli Aerosmith zapísaný spolu s inou legendou Led Zeppelin.

Just Push Play vyšiel v r. 2001 a hoci sa dočkal vlažnejšieho prijatia, kritici uznávali značku Aerosmith ako istý štandard: „Bostonskí Aerosmith sú podobne ako Rolling Stones príkladom kapely, ktorú bude najskôr nutné odstreliť, inak sa ich nikdy nezbavíme. Našťastie na rozdiel od Jaggera a spol. nie je v ich resuscitovaných reinkarnáciách tak cítiť túžbu po naplnených bankových kont.“[33] Kritici dokumentujú aj to, čo po vydaní albumu tvrdil nadšený Joe Perry: „Steven nikdy nespieval tak, ako na tejto doske.“[11] Nové hudobné projekty však vidia v širšej perspektíve: „Parádne sa rozbehol spevák Steven Tyler. Nie že by som neočakával jeho rozhulákané pasáže v refrénoch (je to charakteristický znak, na doske dostatočne prevarený). Udivuje však v rapových pohrávačkách Just Push Play či Outta Your Head, keď má druhá menovaná sklony popasovať sa s dance music tak, ako to kapela cíti. Je v tom určitý archaizmus, ale tiež potrebná dávka odvahy. Opäť sa núka otázka, čo je viac.“ Názory kritikov smerovali predovšetkým k experimentálnej stránke albumu, ktorý sa snažil držať krok s dobou. Steven Tyler však snahu o komerčné zaujatie mladého publika odmietal: „Ja elektronickú hudbu milujem. Keď som ju po prvýkrát počul pred desiatimi rokmi, tak som predpovedal, že to bude hudba budúcnosti. A už je to tu, aspoň čiastočne. Je hypnotizujúca.“[34] Elektronický album spojený s hitovými ambíciami a starou rockovou školou bol však krokom na slepo.

Aerosmith: 2002 – súčasnosť

Po vydaní niekoľkých singlov a videoklipov, medzi nimi Jaded s herečkou Milou Kunis (seriál Tie roky sedemdesiate) alebo Fly Away From Here s herečkou Jessicou Biel (seriál V siedmom nebi), vydala Columbia výber hitov O Yeah! (2002) k tridsiatemu výročiu od podpísania zmluvy Aerosmith so spoločnosťou. Výročný album sa ešte stihol umiestniť na 4. mieste v rebríčku Billboard Top 200, pričom predaju dopomohla aj hudobná novinka Girls of Summer s rovnomenným videoklipom, rovnako v ambicióznom hitovom duchu.
V tomto období už však skupina začala pociťovať nespokojnosť nad hudobnou produkciou Aerosmith posledných rokov (slovami Joea Perryho „sračkami“[35]) a odpoveďou na ňu bol radový album Honkin on Bobo z r.2004. Názov pre album „Vracanie na Boba“ vymyslel Steven Tyler a zvyšok skupiny ho s nadšením prijal. Podľa terminológie K. H. Brinemana je Bobo novým slangovým výrazom pre buržoázneho bohéma, príslušníka elity na prelome 20. a 21. storočia, snažiaceho sa skĺbiť ideály Hippies podnikaním.[35] Album coververzií starých skladieb ktorým hudobníci vzdali svoju úctu sprevádzala aj jediná autorská novinka The Grind.
Po albume sa ešte objavili „výberovky“ Rockin The Joint (2005) a Devil´s Got a New Disguise (2006), pričom posledná obsahovala klasické, nikdy nepočuté nahrávky Sedona Sunrise a Devil´s Got a New Disguise. Recenzenti však tieto počiny nazvali „zbytočnými ťahačmi peňazí z fanúšikov“ a „ďalšími výberovkami skupiny“ ktorá bude mať pravdepodobne viac výberových ako radových albumov.[11]
V tomto období už Steven Tyler riešil aj svoje osobné problémy a v tlači sa objavili správy o jeho druhom rozvode (2005-2006). Podľa slov Stevena Tylera si s dlhoročnou a tolerantnou manželkou Teresou Barrick nerozumeli už dávnejšie, ale rozchod ktorý sa udial slušne, oddialili kvôli mladším deťom.[36] Teresu po istom čase nahradila o dvadsaťtri rokov mladšia Erin Brady. Zhruba v tomto období sa začalo meniť aj Tylerovo správanie, ktoré nahnevaní fanúšikovia i médiá začali pripisovať zlému vplyvu novej priateľky. Erin Brady sa totiž verejnosti javí ako žena s mentalitou rockových hviezd a s pozitívnym vzťahom k večierkom, čo Tylerovi ako bývalému alkoholikovi a narkomanovi neprospieva.[37] Kolegovia z Aerosmith sa snažia vyjadrovať neutrálne, ale sú presvedčení o Tylerovom úpadku: „Boli tu teraz na jeho život zlé vplyvy a on robí biedne rozhodnutia,“ tvrdil bubeník Joey Kramer.[37] V auguste r. 2009 spevák spadol z pódia počas koncertu v Sturgise, v Severnej Dakote. Vážne zranenia, ktoré si vyžiadali operáciu, niesli za následok ako opakované bolesti, ktoré Tyler potláčal liekmi, tak aj zvýšenú pozornosť a starostlivosť svojho okolia o jeho zdravie. Musel podstúpiť odvykaciu liečbu, pričom sa zároveň izoloval od svojho okolia a čas trávil s Brady a svojím okruhom priateľov. Mnoho z blízkych ľudí Stevena Tylera sa však domnieva, že Tyler aj napriek podstúpenej rehabilitácii „flámuje“ ďalej.[37] Gitarista Brad Whitford je presvedčený že jeho správanie sa dostáva spod kontroly: „Je náladový a nepredvídateľný. Nebola to zmena zo dňa na deň. Postupne sa dostáva mimo dosahu...(...)...ruší koncerty, termíny...(...)...nikomu nepovie o svojom psychickom ani fyzickom stave.“[37] Joe Perry len potvrdzuje: „Nemá žiadne kontakty so mnou, ani s inými členmi kapely.“[38] Skupina preto už v novembri r. 2009 vypustila špekulácie, že si za speváka budú hľadať náhradu. Joe Perry: „Nemôžete jednoducho vziať 40 rokov skúseností a zahodiť ich!“[38] a Whitford: „Nikto nemôže nahradiť alebo imitovať Stevena, pretože je jedinečný. No ak by sa našla nejaká náhrada a fungovalo by to, tak prečo nie.“[38] Dohady, že by tým niekým mal byť spevák a gitarista Lenny Kravitz zmietol zo stola práve Steven Tyler. So svojim právnym zástupcom Skipom Millerom poslal skupine list, v ktorom sa dožaduje, aby manažér kapely Howard Kaufman okamžite prestal konať v neprospech kapely aj samotného speváka. Zároveň zvolal februárové stretnutie akcionárov, na ktorom sa malo prejednať nahrávanie nového albumu a koncertovanie po Európe a Južnej Amerike. Tyler sa nechal počuť, že chcel byť len nejaký čas na „voľnej nohe“ a zo skupiny odísť nechce.[39] Európske turné Cocked, Locked, Ready to Rock Tour sa začalo v júni roku 2010. Brad Whitford: „Nie som si istý, kto je šťastnejší, kapela alebo fanúšikovia.“[40]

Problémy medzi členmi kapely však neutíchli ani po jeho ukončení. Už v auguste toho istého roku rozčúlil Perryho Tylerov zámer stať sa porotcom v americkej speváckej súťaži American Idol. Tyler sa tak bez ohľadu na plány kapely rozhodol uchádzať o miesto po bývalom porotcovi Simonovi Cowellovi. V rozpakoch ostal aj zvyšok skupiny, ktorý predpokladal časovú náročnosť programu. Joe Perry: „Ako každý iný, aj ja som sa to dozvedel z internetu. Pritom nejde o žiadnu drobnosť. Hráme spolu 40 rokov a on mi to nemohol povedať! Prečo s tým robí také tajnosti? Ak má Steven s produkciou programu nejakú dohodu, bude to mať určite vplyv na chod kapely. My si svoj život takisto chceme plánovať.“[41] Steven Tyler sa stal porotcom 10. série súťaže v septembri r. 2010. Nový radový album však aj napriek tomu Tyler avizuje na marec roku 2012.

Osobný život

Vzťahy

Prvé dieťa-syn Stevena Tylera malo prísť na svet v roku 1976. Matku Dianu Hall (rodenú Juliu Holcolm)[42] stretol po koncerte v Portlande vo veku dvadsaťsedem rokov. Diana mala štrnásť a vďaka dobrým vzťahom s rodičmi Hallovej mohol Tyler podpísať dokumenty k opatrovníctvu, na základe čoho s ním Diana mohla žiť v Bostone. Rozišli sa po troch rokoch vzťahu z dôvodu neplánovaného otehotnenia a nechcenej interupcie.[43] V rozhovore v r. 1999 však Tyler tvrdil, že pre potrat sa so ženou rozhodli ,kvôli bordelu v hlavách" a vyjadril názor, že by už podobný krok nikdy neurobil.[44] Podiel na rozchode však mal aj vekový rozdiel.

Následne na to mal krátky vzťah s modelkou a bývalou playmate časopisu Playboy a groupie Bebe Buell (*1953). Zo vzťahu má najstaršiu dcéru Liv Tyler (*1977), rodenú Rundgreenovú, ktorá je modelkou a herečkou. Kto je jej otcom netušila Liv do deviatich rokov. Matka Bebe utajovala pred dcérou skutočnosť z dôvodu Tylerových drogových a sexuálnych excesov a neželala si, aby sa jej dcéra zdržiavala v spoločnosti drogovo závislého otca.[45] Tvrdila preto, že Liviným otcom bol jej vtedajší partner Todd Rundgren (*1948). Napriek komplikovanej minulosti si však Liv s otcom vytvorila veľmi blízky vzťah, na základe čoho si vo veku dvanástich rokov zmenila priezvisko z Rundgren na Tyler.

Tyler sa oženil v roku 1978 s bývalou modelkou a herečkou Andyho Warhola a groupie Cyrindou Foxe (*1952 - †2002 rodenou Kathleen Hetzekian) s ktorou má dcéru Miu Tyler (*1978), modelku pre XXL modely. Mia a Liv sa zoznámili na koncerte, kde im k potvrdeniu príbuzenského stavu postačila veľká vizuálna podobnosť. Následne na to sa Liv opýtala matky, kto je jej biologický otec.
Pár sa rozviedol v roku 1987.

Tyler sa oženil aj po druhýkrát (1988) s módnou návrhárkou Teresou Barrick (*1956) s ktorou sa rozišiel v r. 2005 a rozviedol v r. 2006. Zo vzťahu má dcéru Chelsea Annu (*1989) a syna Taja Monroea (*1992). Prvá manželka Cyrinda Foxe podľahla rakovine mozgu v roku 2002. Aj napriek sporom vedeným kvôli Foxovej autobiografii sa Steven Tyler pohrebu zúčastnil. Nelichotivá spomienková kniha Dream On: Livin' on the Edge with Steven Tyler and Aerosmith („Snívaj: život na hrane so Stevenom Tylerom a Aerosmith“) vyšla v roku 1997. O dva roky neskôr Cyrinda oznámila, že nové vydanie knihy bude obsahovať aj nahé fotky Stevena Tylera. Nasledoval súdny spor, ktorý Tyler v r. 1999 vyhral. V roku 2000 však Cyrinda spustila webovú stránku, ktorá inkriminované fotografie predávala. Na konci roka však bola zrušená z neznámych dôvodov.

V súčasnosti má Steven Tyler vzťah s o dvadsaťtri rokov mladšou Erin Brady.

Z rodinných pomerov príbuzných má Tyler neter Juliu Hasz, dcéru sestry Lyndy. Sestra sa vybrala opačným smerom ako jej brat: je učiteľkou vo Vermonte. Z manželstva dcéry Liv a zaťa Roystona Langdona (britská skupina Spacehog) má vnuka Mila Williama Langdona (*2004). V r. 2008 sa Liv s manželom rozviedla. Tylerovým zaťom z bývalého manželského zväzku dcéry Mie je bývalý bubeník americkej skupiny Papa Roach, Dave Buckner. Tylerová a Buckner sa rozviedli po dvoch rokoch vzťahu v r. 2005.

Zdravotný stav

Leto r. 2009 sa nieslo v znamení zhoršeného zdravotného stavu. Počas augustového koncertu v Severnej Dakote spevák spadol priamo z pódia, čo malo za následok zlomeninu ľavého ramena a ukončenie letného turné Aerosmith. Následne na to podstúpil liečbu zo závislosti na liekoch proti bolesti o čom v decembri r. 2009 informovala tlačová agentúra Associated Press. Tylerov lekár a ortopéd Brian McKeon sa nechal pre magazín People počuť, že Steven Tyler v minulosti utrpel ortopedické úrazy, ktorých následkom boli viaceré chronické bolesti. Tie si vyžadovali dodatočné chirurgické zákroky na kolenách a chodidlách a spôsobili zväčšenie spevákovej bolesti.[46]

Diskografia

S kapelou Chain Reaction

  • 1968 - The Sun - pravdepodobne singel

So skupinou Aerosmith

Štúdiové albumy

  • 1973 - Aerosmith
  • 1974 - Get Your Wings
  • 1975 - Toys in the Attic
  • 1976 - Rocks
  • 1977 - Draw the Line
  • 1979 - Night in the Ruts
  • 1974 - Rock in a Hard Place
  • 1985 - Down With Mirrors
  • 1987 - Permanent Vacation
  • 1989 - Pump
  • 1993 - Get a Grip
  • 1997 - Nine Lives
  • 2001 - Just Push Play
  • 2004 - Honkin on Bobo – album blues-rockových coververzií

Koncertné albumy

  • 1978 - Live! Bootleg
  • 1986 - Classics Live]' – dvojalbum
  • 1986 - Classic Live II – dvojalbum
  • 1998 - A Little South of Sanity – dvojalbum
  • 2005 - Rockin the Joint

Kompilácie

  • 1980 - Greatest Hits
  • 1988 - Gems]'
  • 1991 - Pandoras Box
  • 1994 - Box of Fire
  • 1994 - Big Ones
  • 2002 - O Yeah! Ultimate Aerosmith Hits – výber rockových klasík
  • 2006 - Devils Got a New Disguise

Sólový singel

  • 2010 - Love Lives[47]

Spolupráca na nahrávaní

Spoločné vystúpenia

  • skladba „Walk This Way“ (1999) v prevedení Stevena Tylera, Joea Perryho a Kid Rocka na odovzdávaní cien MTV Video Music Awards
  • skladba „Walk This Way“ (2000) v prevedení Stevena Tylera, Joea Perryho a Run D.M.C počas turné hip-hopového tria
  • skladba „Bring It On Home“ (2004) v prevedení Stevena Tylera, Joea Perryho a Led Zeppelin na Rock and Roll Hall of Fame Awards
  • skladba „Mama Kin“ v prevedení Stevena Tylera, Joea Perryho a Guns N’ Roses počas koncertu Guns N’ Roses v Paríži
  • skladba „You Shook Me All Night Long“ v prevedení AC/DC a Stevena Tylera

Referencie

  1. ↑ Webspace.webring.com Prístup: 04.05.2010
  2. ↑ Posh24.com Prístup: 04.05.2010
  3. ↑ TV Komplet 2001, s. 65
  4. ↑ Rolling Stone 100 greatest singers of all Time: 99 - Steven Tyler
  5. ↑ Hit Parader’s Top 100 Metal Vocalists of All Time
  6. ↑ a b c d e f g h i j k l David Fricke: Steven Tyler: Mám to na háku. Rolling Stone, 2. máj 1999
  7. ↑ http://www.elle.com/pop-culture/celebrities/livin-on-the-edge-284253
  8. ↑ a b Aeroforceone.com Prístup: 28.02.2010
  9. ↑ Kotrbová, M.: Aerosmith: Kočka s devíti životy. Rock&Pop, apríl 1997. s. 69
  10. ↑ Aeroforceone.com Prístup: 01.03.2010
  11. ↑ a b c d e Chýba citácia
  12. ↑ Martina Kotrbová: Aerosmith: kočka s devíti životy. Rock&Pop, s.68. apríl 1997
  13. ↑ Rock&Pop, s.79. júl 1997
  14. ↑ a b c Martina Kotrbová: Aerosmith: Kočka s devíti životy. Rock&Pop, s.69, apríl 1997
  15. ↑ a b c Rolling Stone: Toxická dvojčata Steve Tyler a Joe Perry. cca 2000
  16. ↑ Valerie Potter: Aerosmith: A Little South Of Sanity. Metal Hammer. cca 1999
  17. ↑ a b c Nick Tow: Druhý návrat Aerosmith v prvom sedle. Kankán: CS edition. s. 70, apríl 1997
  18. ↑ Bravo CZ: Show perličky. 2000
  19. ↑ Martina Kotrbová: Aerosmith: Kočka s devíti životy. Rock&Pop, s. 70, apríl 1997
  20. ↑ Martina Kotrbová: Aerosmith: Kočka s devíti životy. Rock&Pop, s. 71, apríl 1997
  21. ↑ Martina Kotrbová: Aerosmith: Kočka s devíti životy. Rock&Pop, s.70, apríl 1997
  22. ↑ Alex Gernard: Aerosmith: Divoké časy máme už dávno za sebou. Bravo CZ, s. 14, 1993
  23. ↑ Sandra Bursáková: Aerosmith: Hráme pro zábavu, ne ze vzteku. Bravo CZ, s. 17, 2001
  24. ↑ Ilja Kučera ml.: Druhý dech Aerosmith. Spark 5/2001
  25. ↑ Steven Tyler: Staré časy sa vracajú. Metal Hammer CS, s. 12. 1997
  26. ↑ Allmusic.com Prístup: 15.03.2010
  27. ↑ Aerosmith: Supershow rockových géniov. Bravo CZ. 1993
  28. ↑ a b Alex Gernard: Aerosmith: Divoké časy máme už dávno za sebou. Bravo CZ, s.14, 1993
  29. ↑ a b c d e Steven Tyler, Aerosmith: Staré časy sa vracajú. CS Metal Hammer. 1997
  30. ↑ a b Martina Kotrbová: Aerosmith: kočka s devíti životy. Rock&Pop, s.71. apríl 1997
  31. ↑ artina Kotrbová: Aerosmith: kočka s devíti životy. Rock&Pop, s.71. apríl 1997
  32. ↑ Aerosmith rockují ve filmu „Armagedon“. CS Bravo. 1998
  33. ↑ Rauvolf, J.: Recenze: Aerosmith - Just Push Play. CS Rolling Stone 2001
  34. ↑ Bursáková, S.: Aerosmith: Hráme pro zábavu, ne ze vzteku. CS Bravo 2001 Interview, s. 17
  35. ↑ a b HOBO: Zneuctený Bobo. TV Komplet. 2004
  36. ↑ Chýbajúca citácia
  37. ↑ a b c d Tv.rightcelebrity.com Prístup: 04.05.2010
  38. ↑ a b c Hnonline.sk Prístup: 04.05.2010
  39. ↑ Rock.sk Prístup: 04.05.2010
  40. ↑ tvnoviny.sk Prístup: 04.05.2010
  41. ↑ Novinky.cz Prístup: 27.12.2010
  42. ↑ Bebe Buell: Rebel Heart
  43. ↑ Allexperts.com Prístup: 02.03.2010
  44. ↑ David Fricke: Steven Tyler: Mám to na háku. Rolling Stone. 2. máj 1999
  45. ↑ Lovelylivtyler.com Prístup: 01.08.2010
  46. ↑ People.com Prístup: 03.03.2010
  47. ↑ Steven Tyler vydáva nový sólový singel
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Steven_Tyler&oldid=7114752“