Astát

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Astát
(astatium)
polónium ← astát → radón
I
↑
At
↓
Ts
85
Periodická tabuľka
6. perióda, 17. skupina, blok p
halogény, nekovy
Vzhľad
tmavá pevná látka
Atómové vlastnosti
Atómová hmotnosť (210) g·mol−1
Elektrónová konfigurácia [Xe] 4f14 5d10 6s2 6p5
Kovalentný polomer 150 pm
Van der Waalsov pol. 202 pm
Chemické vlastnosti
Elektronegativita 2,2 (podľa Paulinga)
Ionizačná energia(e) 1: 890 kJ.mol−1
Oxidačné číslo(a) -I, I, III, V, VII
Fyzikálne vlastnosti (za norm. podmienok)
Skupenstvo pevné
Teplota topenia 575 K (301,85 °C)
Teplota varu 610 K (336,85 °C)
Sk. teplo varu 40 kJ·mol−1
Tlak pary
p(Pa) 1 10 100 1 k 10 k 100 k
pri T(K) 361 392 429 475 531 607
Iné
Reg. číslo CAS 7440-68-8
Izotop(y) (vybrané)
Izotop Výskyt t1/2 Rr Er (MeV) Pr
Radioactive.svg 209At syn 5,41 h. β+ 209Po
Radioactive.svg 209At syn 5,41 h. α 205Bi
Radioactive.svg 210At stopy 8,1 h. β+ 3,981 210Po
Radioactive.svg 210At stopy 8,1 h. α 5,631 206Bi
Radioactive.svg 211At synt. 7,2 h. ε 211Po
Radioactive.svg 211At synt. 7,2 h. α 207Bi
Commons-logo.svg
 Commons ponúka multimediálny obsah na tému astát.

Astát, latinsky astatium, je chemický prvok v Periodickej tabuľke prvkov, ktorý má značku At a protónové číslo 85. V prírode sa vyskytuje len vo forme izotopov ako produkt rozpadu iných ťažkých prvkov, pričom jeho množstvo v jednom okamihu nie je väčšie ako jeden gram. Vďaka tomu je (spolu s berkéliom) najvzácnejším prvkom na Zemi. Názov astát dostal podľa gréckeho výrazu αστατος (astatos), čo v preklade znamená nestály.

Izotopy[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Izotopy astátu

Žiaden z izotopov astátu nemá dlhšiu životnosť (polčas rozpadu) ako 12 hodín. Pri jeho rozpade vzniká bizmut, polónium, radón alebo iné izotopy astátu. Z prvých 101 prvkov periodickej tabuľky je menej stabilné už len francium. Práve preto vieme o astáte tak málo. Samotný prvok nebol zatiaľ nikdy pozorovaný voľným okom, pretože takéto množstvo by sa okamžite vyparilo následkom tepla, produkovaného vlastným rádioaktívnym rozpadom. Izotop astát-211 sa používa v nukleárnej medicíne na diagnostiku a liečbu niektorých ochorení vďaka emisii alfa častíc. Po vytvorení sa musí pomerne rýchlo použiť, pretože polčas jeho rozpadu je 7,2 hodiny, čo je ale dostatočne dlho na konkrétne využitie. Prvok bol po prvýkrát vytvorený na Kalifornskej Univerzite v roku 1940 pomocou bombardovania bizmutu alfa časticami. Astát sa vyznačuje extrémne silnou produkciou rádioaktívneho žiarenia, ostatné fyzikálno-chemické vlastnosti sú len odvodené interpoláciou či extrapoláciou vlastností príbuzných prvkov.

Zlúčeniny[upraviť | upraviť zdroj]

Astát je menej reaktívny ako jód a je najmenej reaktívnym halogénom.[1] Jeho zlúčeniny boli syntetiované vo veľmi malých množstvách a študované tak intenzívne, ako to bolo možné, než sa rádioaktívne rozložili. Reakcie boli bežne skúmané so zriedenými roztokmi astátu zmiešanými s väčším množstvom jódu. Jód sa v týchto roztokoch správa ako prenášač a zaisťuje dostatočné množstvo materiálu na spracovanie laboratórnymi technikami (napríklad filtráciou a zrážaním).[2][3][Pozn 1][4] Podobne ako u jódu, bolo preukázané, že astát nadobúda nepárne oxidačné čísla od -1 do +7.

Bolo popísaných len niekoľko zlúčenín s kovmi, vo forme astatidov sodíka,[5] paládia, striebra, tália a olova.[6] Niektoré charakteristické vlastnosti astatidov striebra a sodíka a takisto iných hypotetických astatidov alkalických kovov a kovov alkalických zemín boli odhadnuté extrapoláciou podľa ostatných halogenidov kovov.[6]

Model astatovodíka

Tvorba zlúčeniny astátu s vodíkom - označovaná ako astatovodík - bola popísaná hneď na začiatku chémie astátu.[6] Patrí medzi halogenovodíky. Existujú predpoklady označovať túto zlúčeninu ako hydrid astátu namiesto astatidu vodíka. Ľahko sa oxiduje, okyslením zriedenou kyselinou dusičnou vznikajú ión At0 alebo At+ a následná adícia strieborných katiónov je schopná vyzrážať astát v podobe astatidu strieborného (AgAt) len čiastočne. Oproti tomu jód sa neoxiduje a ľahko sa zráža v podobe jodidu strieborného.[6][7]

Je známe, že astát sa viaže na bór,[8] uhlík a dusík.[4] Boli pripravené rôzne bórové klietky s väzbami At–B, ktoré sú stabilnejšie než väzby At–C.[9] Astát môže nahradiť atóm vodíka v benzéne, čím vzniká astatobenzén C6H5At, ktorý sa môže oxidovať chlórom na C6H5AtCl2. Pôsobením zásaditého roztoku chlórnanu na túto zlúčeninu je možné vytvoriť C6H5AtO2.[4] Dipyridín-astátny katión, [At(C5H5N)2]+, tvorí iónové zlúčeniny s chloristanom[4] (ktorý vystupuje ako nekoordinujúci anión[10]) a dusičnanom, [At(C5H5N)2]NO3.[4] Táto zlúčenina s dusičnanom existuje ako koordinačný komplex s dvoma datívnymi kovalentnými väzbami, ktoré každá samostatne spáj astátny katión s každým pyridínovým kruhom cez dusíkové atómy.[4]

S kyslíkom existujú dôkazy pre zlúčeniny AtO− a AtO+ vo vodyných roztokoch, ktoré vznikajú reakciou astátu s oxidantom, napríklad brómom alebo (aspoň u AtO+) peroxodisíranom sodným v roztoku kyseliny chloristej.[6][7] Zlúčeninu AtO+ je možné protónovať, čím vzniká kyselina astátitá, H2AtO2+.[6] Zlúčenina, ktorá bola pôvodne odhadovaná na AtO2-, bola neskôr identifikovaný ako AtO(OH)2-, produkt hydrolýzy AtO+. Ďalším produktom tejto hydrolýzy je AtOOH.[11] Dobre popísaný anión AtO3- je možné získať napríklad oxidáciou astátu chlórnanom draselným v roztoku hydroxidu draselného.[6][4] Príprava triastatičnanu lantanitého, La(AtO3)3, nasledovaná oxidáciou astátu horúcim roztokom Na2S2O8 bola takisto popísaná.[12] Ďalšou oxidáciou AtO3-, napríklad fluoridom xenónatým (v horúcom zásaditom roztoku) alebo jodistanom (v neutrálnom alebo zásaditom roztoku), vzniká astatistý anión, AtO4-. Ten je však stabilný len v neutrálnych alebo zásaditých roztokoch.[6] Predpokladá sa, že astát je schopný tvoriť katióny v soliach s oxyaniónmi, napríklad jodičnanom alebo dichrómanom, na základe pozorovania, že v kyslých roztokoch sa spoluzrážajú jednoväzbové alebo prechodné stavy s kladným oxidačným číslom astátu s nerozpustnými soľami kovových katiónov, napríklad jodičnanom strieborným alebo dichrómanom tálnym.[6][4]

Astát môže vytvoriť väzby s chalkogénmi, napríklad so sírou v S7At+ a At(CSN)2-, o selénom v koordinačnej zlúčenine so selenomočovinou a s telúrom v astáto-telúrnom koloide.[4]

Štruktúra jodidu astatného, jednej z interhalogénových zlúčenín astátu a najťažšieho známeho diatómového interhalogénu.

Tiež je známe, že astát reaguje s jeho ľahšími homológmi jódom, brómom a chlórom vo výparoch. Týmito reakciami vznikajú dvojatómové interhalogénne zlúčeniny so vzorcami AtI, AtBr a AtCl.[4] Prvé dve z týchto zlúčenín prebiehajú i vo vode, pri reakcii astátu s roztokom jódu a jodidu za vzniku AtI alebo pri reakcii astátu s roztokom jód, bromidu jódneho a bromid]u za vzniku AtBr. Nadbytok jódov alebo bromidov vedie k iónom AtBr2- a AtI2-.[4] V roztoku s chloridmi môžu vytvoriť ióny AtCl2- alebo AtBrCl- v rovnovážnej reakcii s chloridmi.[4] Oxidácia astátu s dichrómanom (v roztoku kyseliny dusičnej) ukázala, že prídavok chloridu premenil astát na molekulu, pravdepodobne AtCl alebo AtOCl. Podobne môžu vzniknúť AtOCl2- alebo AtCl2-.[4] Polyhalogenidy PdAtI2, CsAtI2, TlAtI2[4][13] a PbAtI[4] sú takisto známe alebo predpokladné v zrazeninách. V hmotnostnom spektrometri so zdrojom iónovej plazmy vznikli ióny [AtI]+, [AtBr]+ a [AtCl]+ vďaka prímesiam výparov ľahších halogénov do cely naplnenej héliom, ktorá obsahovala astát, čo podporuje existenciu stabilnýchneutrálnych zlúčenín v plazme.[4] Zatiaľ neboli objavené žiadne fluoridy astátu (v akomkoľvek pomere).Ich neprítomnosť je predpokladane kvôli extrémnej reaktivite týchto zlúčenín, vrátane reakcie so stenami sklenenej nádoby za vzniku neprchavých produktov.[Pozn 2][14][15][16] Aj keď sa teda predpokladá, že syntéza fluoridov astátu je možná, je možné, že bude vyžadovať rozpúšťadlo kvapalného fluoridu halogénu, ktoré bolo použité napríklad pri charakterizácii fluorid radónatého.[6][4]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Jód je možné použiť ako prenášač napriek tomu, že s astátom vo vode reaguje, pretože tieto reakcie vyžadujú jodid (I−), nie (len samotný) I2 (viď nasledujúci zdroj pre viac informácií).
  2. ↑ Pôvodný pokus fluoridovať astát pomocou fluoridu chloritého mal za následok vznik produktov, ktoré boli prilepené na skle. Vznikli fluorid chlórny, chlór a tetrafluorosilán. Autori nazvalu tento efekt "šokujúcim" a priznali, že predpokladali vznik prchavého fluoridu (viď prvý nasledujúci zdroj pre viac informácií). O desať rokov neskôr bolo predpovedané, že táto zlúčenina bude neprchavá, čo neodpovedá ostatným halogénom, ale podobalo by sa na fluorid radónatý (viď druhý nasledujúci zdroj pre viac informácií). V tom momente už bolo ukázané, že RaF2 je iónová zlúčenina (viď tretí nasledujúci zdroj pre viac informácií).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ ANDERS, E.. Technetium and astatine chemistry. Annual Review of Nuclear Science, 1959, s. 203–220. DOI: 10.1146/annurev.ns.09.120159.001223.
  2. ↑ Section 5: Radiochemical Methods. Analytical Chemistry of Astatine. Analyst, 1952, s. 774–777. DOI: 10.1039/AN9527700774.
  3. ↑ Astatine. Russian Chemical Reviews, 1968, s. 87–98. DOI: 10.1070/RC1968v037n02ABEH001603.
  4. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q ZUCKERMAN; HAGEN. The formation of bonds to halogens. Part 1. New York : VCH Publishers, 1989. Dostupné online. ISBN 978-0-470-14538-8. S. 31, 38, 60, 190-193, 212, 276, 426.
  5. ↑ EMSLEY, John. Nature's Building Blocks : an a-Z Guide to the Elements.. Oxford : Oxford University Press, Incorporated, 2011. (2nd ed.) Dostupné online. ISBN 978-0-19-257046-8.
  6. ↑ a b c d e f g h i j KUGLER; KELLER. 'At, Astatine', System No. 8a.. 8. vyd. Berlin : Springer-Verlag, 1975-1980. (Gmelin Handbook of Inorganic and Organometallic Chemistry.) Dostupné online. ISBN 978-3-540-93516-2. S. 109-112, 129, 192-193, 211, 213-219, 221-222.
  7. ↑ a b Holleman-Wiberg: Inorganic Chemistry. [s.l.] : Academic Press, 2001. Dostupné online. ISBN 978-0-12-352651-9. S. 423.
  8. ↑ DAVIDSON, M.. Contemporary boron chemistry. [s.l.] : Royal Society of Chemistry, 2000. Dostupné online. ISBN 978-0-85404-835-9. S. 146.
  9. ↑ ELGQVIST, J.; HULTBORN, R.; LINDEGREN, S.. Targeted Radionuclide Therapy. [s.l.] : Lippincott Williams & Wilkins, 2011. ISBN 978-0-7817-9693-4. Ovarian cancer: background and clinical perspectives, s. 380–396 (383).
  10. ↑ [(3,5-(CF3)2C6H3)4B]-[H(OEt2)2]+: a convenient reagent for generation and stabilization of cationic, highly electrophilic organometallic complexes. Organometallics, 1992, s. 3920–3922. DOI: 10.1021/om00059a071.
  11. ↑ Advances on the Determination of the Astatine Pourbaix Diagram: Predomination of AtO(OH)2− over At− in Basic Conditions. Chem. Eur. J., 2016, s. 2964–71. DOI: 10.1002/chem.201504403. PMID 26773333.
  12. ↑ LAVRUKHINA, Avgusta Konstantinovna. Analytical chemistry of technetium, promethium, astatine and francium. Ann Arbor, : Ann Arbor-Humphrey Science Publishers, 1970. Dostupné online. ISBN 0-250-39923-7.
  13. ↑ Decomposition of Caesium Diiodo Astatate (I), (CsAtI2). Radiochimica Acta, 1963, s. 48. DOI: 10.1524/ract.1963.2.1.48.
  14. ↑ Observation of Astatine Compounds by Time-of-Flight Mass Spectrometry. Inorganic Chemistry, 1966, s. 766–769. DOI: 10.1021/ic50039a016.
  15. ↑ Fluorides of Radon and Element 118. Journal of the Chemical Society, Chemical Communications, 1975, s. 760b–761. Dostupné online. DOI: 10.1039/C3975000760B.
  16. ↑ BARTLETT. The Chemistry of Krypton, Xenon and Radon. 1. vyd. [s.l.] : Pergamon. (Comprehensive Inorganic Chemistry.) ISBN 978-0-08-017275-0.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Astatine#Compounds na anglickej Wikipédii.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému astát
  • Spolupracuj na Wikislovníku Wikislovník ponúka heslo astát
Chem template.png Tento článok týkajúci sa chémie je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.
Periodická tabuľka chemických prvkov
1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18
1 H   He
2 Li Be   B C N O F Ne
3 Na Mg   Al Si P S Cl Ar
4 K Ca Sc   Ti V Cr Mn Fe Co Ni Cu Zn Ga Ge As Se Br Kr
5 Rb Sr Y   Zr Nb Mo Tc Ru Rh Pd Ag Cd In Sn Sb Te I Xe
6 Cs Ba La Ce Pr Nd Pm Sm Eu Gd Tb Dy Ho Er Tm Yb Lu Hf Ta W Re Os Ir Pt Au Hg Tl Pb Bi Po At Rn
7 Fr Ra Ac Th Pa U Np Pu Am Cm Bk Cf Es Fm Md No Lr Rf Db Sg Bh Hs Mt Ds Rg Cn Nh Fl Mc Lv Ts Og
Alkalické kovy Kovy alk. zemín Lantanoidy Aktinoidy Prechodné prvky Kovy Polokovy Nekovy Halogény Vzácne plyny
 
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Astát&oldid=7525260“