Krematórium a Urnový háj v Bratislave

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 48°12′34″S 17°02′42″V / 48,209542°S 17,044896°V / 48.209542; 17.044896
Krematórium a Urnový háj v Bratislave
krematórium
WP 20151027 13 12 32 Pro.jpg
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Bratislavský kraj
Okres Bratislava IV
Mesto Bratislava
Mestská časť Záhorská Bystrica
Súradnice 48°12′34″S 17°02′42″V / 48,209542°S 17,044896°V / 48.209542; 17.044896
Autor Ferdinand Milučký
Štýl moderna, minimalizmus
Materiál kameň, betón, vápenec, sklo, drevo, oceľ
Vznik 1968
Štátny znak SRNárodná kultúrna pamiatka SR
ÚZPF[1]
 - číslo 104-11436/1
 - dátum zápisu 28. 8. 2003
Poloha v rámci Bratislavy
RedHut.svg
Poloha v rámci Bratislavy
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Krematórium a Urnový háj v Bratislave je krematórium na Hodonínskej ulici 44 v Bratislave a prvé krematórium na Slovensku.[2]

Realizovalo sa v rokoch 1967 – 68 podľa projektu architekta Ferdinanda Milučkého z rokov 1962 – 63. Nachádza sa na západe Bratislavy, na svahoch Malých Karpát v riedkom lese. Staré duby a borovice tvoria kontrast s jeho vodorovnými líniami, umiestnenými nad lúkou na kopci.[2]

Krematórium je navrhnuté ako minimalistická stavba v duchu severskej moderny, ktorá sa podobným spôsobom spájala s prírodou.[3] Celý komplex je navrhnutý s veľkým citom pre krajinu a aj umiestnenie architektúry do nej. Je to kultová stavba a jej hodnoty sú hlavne duchovné. Patrí k najlepším dielam povojnovej architektúry na Slovensku.[2][4]

Stavba a areál[upraviť | upraviť kód]

Prostredie tejto architektúry vznikalo naopak, ako býva vo zvyku. Nesadili sa stromy okolo novostavby, ale architektúra sa umiestnila medzi staré borovice a duby.

V areáli sa nachádza hlavná stavba, prevádzková vedľajšia stavba a urnový háj, dotvorený plastikami.

Hlavná stavba sa skladá zo sústavy bielych vodorovných stien, ktoré vymedzujú základné vnútorné priestory a priečnych celozasklených stien z číreho skla. Zložená zo suterénu (prevádzková časť) a obradných priestorov vyvýšených na terase. Rozprestiera sa na kopci nad lúkou. V obradných priestoroch sa nachádza predsieň (čakáreň), obradná miestnosť rozlúčky blízkych príbuzných a hlavná obradná sála. Z hlavnej obradnej sály je pôsobivý pohľad do lesa so starými borovicami a dubmi. Z exteriéru (zo záhrady) prechádza drevená stena do interiéru (obradnej miestnosti), ako znak spojenia človeka s prírodou.

Areál dotvára totemová plastika od Vladimíra Kompánka, nachádzajúca sa na hlavnej lúke, inšpirovaná drevenými krížmi dedinských cintorínov a hálkami ľudových dreveníc, ktoré sa objavovali na Slovensku. Nachádza sa tu aj travertínová fontána pred hlavnou sálou od Rudolfa Uhera, socha Smútok v urnovom háji Pavla Tótha (neskôr odstránená) a Milučkého pohrebisko významných predstaviteľov.[3][2]

Návrh a filozofia[upraviť | upraviť kód]

„Vyžaduje sa prostredie, ktoré nemá s konvenčným ponímaním cintorína nič spoločného, prostredie upokojujúce, vyvážené, harmonické.“ slová Ferdinanda Milučkého

V roku 1962 sa začali tvoriť prvé skice krematória. Už sám prístup po dlhom oblúkovom chodníku popri hlavnej lúke s totemom je obradom príchodu k miestu rozlúčky. Hlavné obradné priestory sa nachádzajú na terase nad svahom a akoby len s voľne spojených vodorovných stien. Medzi nimi možno kedykoľvek uniknúť, len číre priečne sklo určuje vnútorný priestor. Múry z interiéru prenikajú cez zasklenie ďaleko do exteriéru a dlažba spája interiér s okolím.

V apríli roku 2000 sa dokončila rekonštrukcia, kde sa vymenila zastaraná technológia.

„Toto všetko, stvárnené zákutie prírody, priestor, architektúra, má svoju prísnu zákonitosť, svoju čistotu. Je výrazom nesentimentálneho poňatia ľudského osudu. Je to stále javisko kultu, ktoré má svoj jasný rituál. Odbočíš z cesty, zastaneš a odídeš.“ Autorom týchto slov je Dominik Tatarka.[5]

„Odišiel do lesov. Tak hovorili starí Slovania, keď niekto zomrel. Lesy a smrť, odchod z tohto života do večného šumenia lesov, rozlúčenie so zosnulým v prírode, večný kolobeh života, návrat doňho po smrti.“ Tak začína svoju stať o Milučkého krematóriu jeho niekdajší učiteľ Jan E. Koula.

Už sám prístup po dlhom oblúkovom chodníku, začínajúcom pri bráne a končiacom pri hlavnej stavbe, je časť obradu, symbol-púť k poslednej rozlúčke. Smútiacich príbuzných privádza do sveta iných hodnôt, vyvedie ich z kolobehu života a mesta. Aj v tom je toto dielo skvostom. Milučký tu poukázal svoj cit pre detail, ktorého strohosť na seba neupozorňuje, ale dovoľuje sa venovať rozlúčke so zosnulými.

Ceny[upraviť | upraviť kód]

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Detailnejší pohľad

Pochované osobnosti[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Pamiatkový objekt – podrobnosti [online]. Bratislava : Pamiatkový úrad SR, [cit. 2018-01-18]. Dostupné online.
  2. a b c d Register modernej architektúry Slovenska : Krematórium a urnový háj [online]. Bratislava : Ústav stavebníctva a architektúry SAV, [cit. 2018-01-18]. Dostupné online.
  3. a b DULLA, Matúš. Krematórium Bratislava : Ferdinand Milučký. ARCH (Bratislava: Eurostav), marec 2008, č. 3, s. 30 – 33. Dostupné online [cit. 2018-01-18]. ISSN 1335-3268.
  4. LUKEŠ, Zdeněk. Bratislavské krematórium. Jedinečný dom na konci cesty. hnonline.sk (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2018-01-15. Dostupné online [cit. 2018-01-18]. ISSN 1336-1996.
  5. a b ŠLACHTA, Štefan. Krematórium v Bratislave. ASB.sk (Bratislava: JAGA GROUP), 2007-03-26. Dostupné online [cit. 2018-01-18].

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • DULLA, Matúš; STEFANOVIĆ, Olja Triaška. Na konci cesty. Krematórium v Bratislave. Bratislava : Slovart, 2017. 128 s. ISBN 978-80-556-2985-8.

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  • DULLA, Matúš; MORAVČÍKOVÁ, Henrieta. Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava : Slovart, 2002. 511 s. ISBN 80-7145-684-5.
  • KUSÝ, Martin. Architektúra na Slovensku 1945 – 1975. Bratislava : Pallas, 1976. 286 s.
  • DULLA, Matúš. Architekt Ferdinand Milučký. Bratislava : Spolok architektov Slovenska, 1998. 99 s. ISBN 80-88757-17-7.