Lipovce

Lipovce
obec
Štát	Slovensko
Kraj	Prešovský kraj
Okres	Prešov
Región	Šariš
Nadmorská výška	587 m n. m.
Súradnice	49°03′22″S 20°57′09″V
Rozloha	22,37 km² (2 237 ha)
Obyvateľstvo	511 (31. 12. 2023)
Hustota	22,84 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1320
Starosta	Peter Miženko (SMER)
PSČ	082 36
ŠÚJ	524786
EČV (do r. 2022)	PO
Tel. predvoľba	+421-51
Telefón	051/758 17 84
Poloha obce na Slovensku
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Lipovce
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Lipovce sú obec na Slovensku v okrese Prešov.

Obec Lipovce leží v Lipoveckom údolí na rozhraní dvoch pohorí - Braniska a Bachurne. Vysoké prírodné hodnoty potvrdzuje aj chránená prírodná oblasť Salvatorské lúky s plniarňou stolovej minerálnej vody Salvator. Obec je vzdialená 30 km od Prešova a má viac než 500 obyvateľov. Nadmorská výška v strede obce je 585 m. Známa je aj tým, že v jej katastri leží chránené územie európskeho významu Kamenná baba, ktorého rozloha je asi 340 hektárov.

Vznik obce Lipovce sa predpokladá už v 13. stor. V histórii sa však po prvýkrát spomína až v roku 1320 pod názvom Lypouch v súvislosti s rozdelením dedičných majetkov šľachtica Mikuláša zo Svinej. Majetkovou súčasťou tohto panstva zostala nepretržite aj v 14.-16. stor., až na krátke obdobie okolo roku 1427, keď patrila Detrichovi z Brezovice. Začiatkom 13. stor. postavili v chotári obce kráľovský hrad, ktorý Ondrej II daroval Kecerovcom. Zbúraný bol koncom kuruckých vojen (1591). Obec v roku 1600 pozostávala z 25 obývaných poddanských domov, majerských budov, mlyna, pivovaru, kostola, fary a školy. Koncom 16. stor. boli Lipovce stredne veľkou dedinou s takmer výlučne poddanským obyvateľstvom. Názvy obce: 1320 Lypouch, 1773 Lipowecz, 1786 Lipowce.

Poloha obce je v doline potoka Lipovec, ktorý je prirodzenou hranicou Šarišskej vrchoviny a Braniska. Obec sa radí medzi typické podhorské obce so zameraním na poľnohospodárstvo, so zvýšeným chovom dobytka a ťažbou dreva. Popri poľnohospodárstve sa tu vyrábali šindle, laty, odkvapové rúry a pálilo sa drevené uhlie. Povozníctvo vo väčšej miere slúžilo na odvoz dreva a minerálnej vody Salvator. V obci sa nachádza ZŠ, ktorá slúži obciam Lipovce, Šindliar a Lačnov, a pôvodne gotický katolícky kostol, ktorý bol v roku 1663 prestavaný na renesančný. V roku 1882 bola k nemu pristavaná svätyňa. V obci je zriadená pamätná izba venovaná ThDr. Jánovi Andraščíkovi, ktorý svojou literárnou činnosťou a širokým záberom na poli hospodárskeho, sociálneho, kultúrneho a národného povznesenia pospolitého ľudu si právom zaslúži, aby jeho svetlá pamiatka bola i v jeho rodisku oživená.

Pamätná izba nezabúda ani na prírodné zvláštnosti, ktorými obec Lipovce vo svojom okolí oplýva. Najvýznamnejšie sú Prírodná rezervácia Kamenná baba a svetoznámy prameň minerálnej vody Salvator. S krásou bizarných útvarov skál rezervácie rovnako súperí i vegetácia s množstvom vzácnych druhov zákonom chránených rastlín.

Celá oblasť je rajom pre milovníkov prírody, turistiky a športu.

Kultúra a zaujímavosti

Hudba

Folklorna skupina Bučianka

Významné osobnosti

Ján Andraščík, spisovateľ a národný buditeľ

6.8.1799 – 24.12.1853

Ján Andraščík sa zaradil do slovenských národných dejín ako významný predstaviteľ ľudovýchovného a protialkoholického hnutia na Slovensku v 30., 40. a porevolučných rokoch 19. storočia, ktorý sa svojou každodennou vzdelávacou a literárnou činnosťou zapojil do tých prúdov, ktoré presadzovali bernolákovci a štúrovci. Svojimi postojmi a konkrétnou prácou aktivizoval ľudové vrstvy v hospodárskej, sociálnej, kultúrnej i spoločenskej oblasti a prispel k zblíženiu katolíckeho a evanjelického kultúrneho a literárneho prúdu v slovenskom národnom hnutí. Podobne ako osvietenci a mnohí jeho súčasníci chcel riešiť problémy doby zakladaním spolkov miernosti, nedeľných škôl a knižníc. V Šenku palenčenom podrobil ostrej kritike všetky neduhy.

Ján Andraščík sa narodil 6. augusta 1799 v Lipovciach pri Prešove, kde získal základné školské vzdelanie. Jeho rodičia mali „šenk“, v ktorom predávali všetko, čo dedina potrebovala: od soli až po pálenku. Už tu si mladý Andraščík uvedomil, čo predstavuje alkohol, aké spoločenské, sociálne a morálne problémy spôsobuje.

Nadaného syna roku 1817 dali študovať na peštiansky všeobecný rímskokatolícky seminár, kde bol jedným z najlepších poslucháčov teologickej fakulty. Ako 22-ročný poslucháč 4. ročníka získal 5. septembra 1821 doktorát teológie. V roku 1825 bol vychovávateľom v grófskej rodine Almássyovcov a od roku 1827 pôsobil ako profesor dogmatiky v biskupskom seminári v Košiciach, kde sa venoval aj literárnej činnosti. Odtiaľ ho však pre nekompromisný odpor k šovinistickej maďarizácii preložili do Bardejova. Za farára bol zvolený 4. mája 1832.

Ľudovýchovná a literárna činnosť Jána Andraščíka je odrazom hospodárskych a sociálnych pomerov Šariša. Roky 1816 a 1831 po skončení protinapoleonských vojen boli rokmi hladomoru a biedy. Hladomor zachvátil celú Šarišskú župu, kde zomrelo od hladu od novembra 1846 do konca júna 1847 okolo 30 000 ľudí.

Sprievodným znakom hospodárskeho a sociálneho položenia ľudu bolo rozšírené požívanie alkoholu na celom území Slovenska. Na východnom Slovensku, zvlášť v Šarišskej župe, bola spotreba alkoholu niekoľkonásobne vyššia ako v iných krajoch. Preto štúrovci a ostatní ľudovýchovní pracovníci zakladali spolky miernosti, presviedčali ľud o škodlivosti alkoholu, o hmotných škodách, ktoré spôsobuje pálenka, vydávali protialkoholické spisy a pod. Najvýznamnejším organizátorom boja proti alkoholizmu na východnom Slovensku bol Ján Andraščík. Vychádzajúc zo Štúrových zásad v protialkoholickom hnutí zakladal spolky miernosti, tzv. Braterstva krescanskej trižbosci. Ján Andraščík už ako známa osobnosť v slovenskom ľudovýchovnom hnutí svojou aktivitou a všestrannou činnosťou vzbudzoval pozornosť predstaviteľov slovenského národného a kultúrneho života, ktorí sa naňho v rozličných smeroch písomne obracali, ale často ho aj v Bardejove navštevovali.

Ešte väčší význam nadobudol Andraščík, keď v záujme propagácie boja proti opilstvu a alkoholizmu vôbec vydal roku 1844 veršovanú činohru v šarišskom nárečí Šenk palenčeni, určenú pre spolky miernosti. Po Chalupkovom preklade Zschokkeho spisu Pálenka otrava to bola druhá práca v slovenčine s touto tematikou. O rok neskoršie vyšli aj ďalšie protialkoholické spisy, ale svojou účinnosťou význam Šenku neprevýšili. Šenk palenčeni získal veľkú popularitu predovšetkým živým jazykom. Šarišské nárečie získalo mu veľké rozšírenie medzi východoslovenským ľudom. Prepis M. M. Hodžu do novej štúrovskej spisovnej slovenčiny zabezpečil Šenku celonárodný charakter a posilnil aj postavenie novej spisovnej slovenčiny.

Andraščíkova činohra dosiahla medzi ľudom veľký úspech, ale vyvolala aj rozruch medzi vysokou cirkevnou hierarchiou a kráľovskou uhorskou cenzúrou, ktorá 1. vydanie knihy rozkázala zhabať ako panslavistický a revolučný spis. Pri všetkých útokoch Andraščík ostal verný svojmu ľudovýchovnému cieľu. Pripravil druhé a ďalšie vydania Šenku, ktorý za jeho života vyšiel štyrikrát a po jeho smrti ďalších päť vydaní vyšlo v Budapešti a šieste v roku 1923 v USA.

Ján Andraščík pristúpil k napísaniu Šenku palenčeného ako rozhľadený ľudovýchovný neochvejný pracovník, vnímavý pozorovateľ ľudských osudov. Poznal hospodársku, politickú i sociálnu situáciu Uhorska, domácu i zahraničnú protialkoholickú spisbu, dobre ovládal nemčinu, francúzštinu, maďarčinu i taliančinu. Úzko spolupracoval aj s predstaviteľmi rusínsko-ukrajinského národného, kultúrneho a literárneho života, najmä s Duchnovičom a Pavlovičom a s ďalšími národovcami.

Ján Andraščík ako kňaz so širokým spoločenským a kultúrnym rozhľadom podriaďoval svoju činnosť láske k drobnému ľudu, ktorému neprehliadal chyby a nedostatky, ale ostro ich pranieroval, kritizoval jeho vykorisťovateľov – krčmárov a úžerníkov. Pre svoju činnosť nedosiahol význačnejšie postavenie v cirkevnej správe, práve naopak, bol sústavne upodozrievaný a prenasledovaný. Bez rozdielu náboženskej príslušnosti pracoval na pozdvihnutí národného povedomia a vždy vychádzal z potrieb a požiadaviek ľudu a slovenského národného hnutia. Zomrel v úplnej biede 24. decembra 1853 na bardejovskej fare. Pochovaný je na Cintoríne sv. Michala v Bardejove.

Prejavom úcty k veľkosti a významu diela Jána Andraščíka bolo zriadenie pamätnej izby v jeho rodnej obci Lipovce, v okrese Prešov. Je v nej sústredený všetok dostupný materiál dokumentujúci výnimočnosť jeho osobnosti. Pamätná izba nezabúda ani na prírodné zvláštnosti, ktorými obec Lipovce vo svojom okolí oplýva. Je tam umiestnená i busta Jána Andraščíka vyhotovená akademickým sochárom Júliusom Machajom v Prešove.

Pamätné tabule na jeho počesť sú umiestnené na budove rímskokatolíckej fary v Bardejove pri príležitosti stého výročia jeho smrti a na budove novej školy v jeho rodisku v obci Lipovce. Portrét Jána Andraščíka, vyhotovený národným umelcom Júliusom Nemčíkom je v Šarišskom múzeu v Bardejove a jeho kópia zdobí Pamätnú izbu v Lipovciach.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lipovce