Fulianka

Pohľad na obec Fulianka z Kapušianskeho hradu

Poloha

Fulianka
obec
Štát	Slovensko
Kraj	Prešovský kraj
Okres	Prešov
Vodný tok	Sekčov
Nadmorská výška	275 m n. m.
Súradnice	49°03′54″S 21°19′48″V
Rozloha	3,81 km² (381 ha)
Obyvateľstvo	411 (31. 12. 2021)
Hustota	107,87 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1410
Starosta	Miroslav Leško (nezávislý)
PSČ	082 12 (pošta Kapušany)
ŠÚJ	524417
EČV	PO
Tel. predvoľba	+421-51
Poloha obce na Slovensku
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Fulianka
Webová stránka: fulianka.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Fulianka je obec na Slovensku v okrese Prešov. Fulianka leží na styku Šarišskej vrchoviny a Nízkych Beskýd, v doline Sekčova v nadmorskej výške 275 m n.m., vzdialená 11 km od Prešova. Rozloha chotára je 380 ha. Nad obcou sa tiahne hradný vrch, na južnom okraji ktorého sú zrúcaniny Kapušianskeho hradu. Na východ od obce je vrch „Haľagoš“, ktorý patrí do pohoria Nízkych Beskýd. Pohľad na sever nám ponúka krásnu scenériu Čergovského pohoria, patriaceho do masívu Nízkych Beskýd. Na juh od obce sa tiahnu Slanské vrchy. Obec susedí na severe s obcou Tulčík, na juhu s obcou Kapušany, na východ s Podhoranami a na západe s Finticami. Sekčovskou dolinou preteká rieka Sekčov, ktorá rozdeľuje obec na dve časti – stará Fulianka a nová časť obce, nazývaná „Chalaš“.

Počet obyvateľov: 411

Rozloha obce: 380 ha

Nadmorská výška: 275 m n. m.

Poloha centra obce: 49°03´52,71´´N - severnej zem. šírky

                                21°19´42,38´´E - východnej zem. dĺžky

História

Prvá písomná zmienka o obci Fulianka sa nachádza v diele Sárosvarmegye monograflája od Šándora Tótha, kde je spomínaná naša obec pod menom Fulyán a pochádza z roku 1410. V priebehu rokov sa názov obce menil takto :

1410 – Fulyán

1683 – Fulyanka

1776 – Fulánka

1920 – Fuľanka, Poľanka

od r. 1948 – Fulianka.

Je možné, že pomenovanie obce znamenalo niekedy označenie časti chotára v panstve Kaplovcov, ktorým v tých časoch Fulianka patrila. S určitosťou je možné predpokladať, že začiatok osídlenia Fulianky spadá do druhej polovice 14. storočia (asi r. 1360).

Fulianku vybudoval pravdepodobne šoltýs a usadlíci podľa zákupného práva v 14. storočí. Šoltýsi, dediční richtári, boli skúsení muži z radov mešťanov, prípadne bratov alebo synov šoltýsa. Tí sa podľa dohody so zemepánom zaviazali priviesť prisťahovalcov, ktorí na dohovorenom mieste by založili novú dedinu. K právam šoltýsov všeobecne patrilo právo postaviť si v dedine dom, mlyn a vlastniť polia v rozsahu 1 lánu (asi 30 ha). Povinnosťou šoltýsov bolo dozerať, aby poddaní riadne odovzdávali naturálie zemepánom a aby načas platili ročnú daň kráľovi. Šoltýstvo tu existovalo ešte aj v 16. storočí.

Do začiatku 16. storočia väčšina sedliakov stratila pozemky, nakoľko sa veľmi zvýšili ich robotné povinnosti voči zemepánom a dane voči kráľovi, ktoré nevládali platiť a tak sa stali želiarmi alebo sa odsťahovali. V rokoch 1543, 1572 a 1578 boli sedliaci zdanení len od jednej porty. V roku 1600 sídlisko pozostávalo zo siedmich obývaných domov a domu šoltýsa, resp. richtára. Koncom 16. storočia bola Fulianka malou dedinou s poddanským obyvateľstvom rusínskeho pôvodu.

Fulianka sa stala súčasťou Šarišskej župy, ktorá vznikla po rozpade kráľovského komitátu Novum castrum jeho severnú časť. Vznik Šarišskej župy sa predpokladá v priebehu prvej polovice 13. storočia. Hlavný predstaviteľom župy bol župan, ktorého menoval kráľ, potom podžupan a štyria slúžni, ktorých na jednoročné obdobie volila šarišská šľachta. Slúžnovské úrady vznikli po rozpade stavovskej župnej samosprávy. V rokoch 1670 - 1775 bola šarišská župa rozdelená na štyri slúžnovské obvody, ktoré sa volali podľa slúžnych a na panstvo Makovica. V roku 1776 sa vytvára šesť slúžnovských obvodov, pomenovaných podľa riek pretekajúcich ich územím a to na: Hornotoryský, Strednotoryský, Dolnotoryský, Sekčovský, Topliansky a Makovický. Po reorganizácii verejnej samosprávy v roku 1850. bola župa rozdelená na sedem slúžnovských okresov, pomenovaných podľa ich sídiel: Bardejov, Giraltovce, Lemešany, Prešov, Široké, Sabinov a Svidník. Tento stav prevzala i bývalá ČSR a trval až do 31. decembra 1922, kedy vstúpila do platnosti nová územná organizácia, v ktorej dovtedajšie slúžnovské úrady nahradili okresné úrady. Slúžnovský úrad Giraltovce 1850 - 1875 (Topliansky), do ktorého patrila i obec Fulianka, bol v rokoch 1861 - 1863 rozdelený na tri obvody:  Giraltovce, Hanušovce, Kurima. Obec Fulianka patrila do slúžnovského obvodu Hanušovce.

V roku 1902 patrila obec Fulyánka do okresu Topľa, poštový úrad bol v Kapušanoch, telegrafná stanica v Prešove, obvodný notársky a matričný úrad v Tulčíku, pozemková kniha v Giraltovciach, berný úrad v Giraltovciach, žandárska stanica v Slovenských Raslaviciach, volebný obvodný zmocnenec v Kapušanoch a finančné riaditeľstvo v Prešove  Počet  obyvateľov bol 252, počet domov 52, veľkosť chotára 655 katastrálnych jutár. V roku 1903 obec patrila do notárskeho obvodu Tulčík, do volebného obvodu Giraltovce okresu Topľa pre voľbu poslancov.  Od 1. 12. 1909 na základe nového rozdelenia obcí do jednotlivých okresov bola obec Fulianka zaradená do zväzku Okresného súdu Prešov.

V súčasnosti patrí obec do okresu Prešov a vyššieho územného celku Prešovského samosprávneho kraja.

Pamätihodnosti

Zoznam kultúrnych pamiatok, nachádzajúcich sa v obci a sú vedené v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok, ktoré vydalo Krajské stredisko štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Prešove pod číslom 283:

1. Barokovo-klasicistický chrám sv. Kozmu a Damiána, dokončený v roku 1800,
2. Obraz sv. Kozmu a Damiána od maliara Michala Mankoviča, maľovaný na dreve z roku 1830,
3. Obraz Krista -Pantokratora od maliara Michala Mankoviča, maľovaný na dreve z roku 1830.

Osobnosti obce

Dionýz Ilkovič

18.1.1907 - 3.8.1980

Narodil sa 18.1.1907 v Šarišskom Štiavniku, okres Svidník, v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Ľudovú školu vychodil vo Fulianke, odkiaľ prešiel už ako deväťročný na maďarské katolícke gymnázium do Prešova. Od kvarty pokračoval na štúdiu na Československom reálnom gymnáziu v Prešove, kde v roku 1924 maturoval s vyznamenaním. Potom odišiel študovať do Prahy (1925-1929) na Prírodovedeckú fakultu Karlovej univerzity  chémiu, fyziku a matematiku.

Výhľad na ulicu Valal vo Fulianke z kostolnej veže

Fulianka v zime

Bol veľmi nadaný, a preto v roku 1930 sa stal asistentom Fyzikálno-chemického ústavu Prírodovedeckej fakulty KU u profesora Jaroslava Heyrovského, neskoršie laureáta Nobelovej ceny. Pod vedením prof. Heyrovského a pri práci na teoretických základoch polarografie vytvoril dodnes platnú, tzv. Ilkovičovu rovnicu, čo je vzťah medzi polarografickým difúznym prúdom, koncentráciou roztoku a charakteristikami kvapkovej ortuťovej elektródy. Táto rovnica sa stala základom teoretickej polarografie. V rokoch 1937-38 absolvoval študijný pobyt na Elektrotechnickom ústave na Sorbonne v Paríži. Od roku 1940 pracoval ako prednosta Ústavu technickej fyziky na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (PFSU), ďalej ako profesor fyziky Prírodovedeckej fakulty Slovenskej univerzity a od roku 1944 ako prednosta Fyzikálneho ústavu PFSU. Dionýz Ilkovič sa svojou pedagoagickou a organizačnou činnosťou nesmierne zaslúžil o rozvoj slovenskej fyziky, najmä po druhej svetovej vojne. Aktívne sa zúčastňoval na založení Slovenskej akadémie vied (SAV) a v roku 1953 sa stal jej riadnym členom – akademikom – a vedeckým tajomníkom. V roku 1963 založil a viedol Fyzikálny ústav SAV.

Patrí k popredným osobnostiam v oblasti svetovej fyzikálnej chémie.

Je spoluzakladateľom Matematicko-fyzikálneho časopisu SAV, vykonával množstvo zodpovedných funkcií v ČSAV, SAV, na ministerstve školstva i vo vysokoškolských orgánoch. Veľký je aj Ilkovičov prínos pre pedagogickú činnosť. Do prednášok fyziky prvý zaviedol vektorovú analýzu. V roku 1957 vytvoril prvú slovenskú vysokoškolskú učebnicu fyziky v ČSSR. Popri svojej pedagogickej práci a organizačných povinnostiach neustával ani vo vedeckej činnosti, venoval sa termodynamike, elektrodynamike, teórii relativity a jadroveja fyzike. Je autorom vyše 30 pôvodných vedeckých štúdií, vydaných doma i za hranicami. Pri príležitosti Svetovej výstavy v Bruseli r. 1958 ho belgická vláda vymenovala za predsedu poroty, ktorá na tejto výstave hodnotila úroveň exponátov z prírodných vied. Za svoje celoživotné dielo bol viackrát vyznamenaný a ocenený mnohými vyznamenaniami, cenami a uznaniami, z ktorých najvzácnejšie sú čestné členstvo v Jednote československých matematikov a fyzikov, Rad práce a Štátna cena SSR.

Zomrel 3.8.1980 v Bratislave.

Hilár Ilkovič

Významným kňazom vo farnosti Fulianka bol o. Hilár Ilkovič (1874-1956). S manželkou Irenou rod. Toronskou (1881-1963) vychovali štyri deti: Mikuláša (1904-1978), Dionýza (1907-1980),  Alexeja (1910-1944) a Martu (1912 - 1993).

Obom rodičom veľmi záležalo na tom, aby ich deti dostali čo najlepšie vzdelanie: dvaja synovia a dcéra študovali na Karlovej univerzite v Prahe (Mikuláš a Dionýz na Prírodovedeckej fakulte a Marta na Filozofickej fakulte), čo iste nemálo zaťažilo rodinný rozpočet. Najstarší syn Mikuláš po skončení štúdia a úspešnom zložení skúšok učiteľskej spôsobilosti učil na priemyselnej škole v Prešove. Dionýz sa stal zakladateľskou osobnosťou slovenskej fyziky. Tretí syn, Alexej, zahynul v roku 1944. Za prosovietsku agitáciu ho úrady zadržali a na väzenie, kde bol zadržaný dopadla za náletu sovietska bomba.

Otec Hilár Ilkovič okrem iných zásluh po 157 rokoch znovu požiadal apoštolský stolec o znovuudelenie odpustkov pre fuliansky chrám na sviatok sv. apoštola Petra a Pavla, ktoré udelil Benedikt XV., rímsky pápež.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Fulianka

Externé odkazy

• Oficiálny web