Preskočiť na obsah

Morócovci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Morócovci
(Móroczovci)
KrajinaUhorské kráľovstvo, Rakúske cisárstvo, Rakúsko-Uhorsko, Rakúsko
Materská dynastiaklan z Abony
Titulypodpalatín, podžupan, krajinský podsudca, podmaršál
ZakladateľBenedikt Mórocz de Nagyabony, syn Mauricia de Nagyabony
Rok založenia
dynastie		15. storočie
Ďalšie vetvy dynastievetvy:
  • Mórocz de Nagyabony
  • Mórocz de Beketfalva

Morócovci (staršie resp. pre obdobie po zániku Uhorska Móroczovci, lat. Morocz, maď. Morócz, nem. Mórotz) sú starý šľachtický rod pochádzajúci zo Žitného ostrova z Bratislavskej župy.

Dejiny rodu

[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod Morócovcov nie je úplne jasný. Historici sa im snažia prisúdiť české korene. V 12. storočí dostali českí šľachtici, ktorí vtrhli do krajiny zem zvanú "Abony" od kráľa Štefana III.. Zároveň dostali aj privilégia a stali sa dvoranmi. Tieto privilégia boli potvrdené aj potomkom týchto prisťahovalcov kráľom Ondrejom II. aj Belom IV.. Neskôr sa Veľké Blahovo (Fel-Abony, Nagyabony) stalo súčasťou Bratislavského hradu. Obyvatelia plnili úlohu hradných vojakov. Postupne však boli obyvatelia oslobodzovaní z poddanstva. V roku 1299 kráľ Ondrej III. uvoľnil z hradnej služby Jaka, Marcela, Matého, Buga, Endreho, Musga, Csibu a Jánosa a povýšil ich do šľachtického stavu. Zároveň im dal Fel-Abony (Veľké Blahovo) ako dedičnú zem. Tu niekde môžeme hľadať pôvod Morócovcov. Prvý dohľadateľný prapredok rodu je Michael de Nagyabony, šľachtic z Veľkého Blahova. Michael mal syna Mórica (Mauricia), ktorý dal rodu meno. Jeho syn Benedict ako prvý použil priezvisko „Morocz“, ktoré odvodil od krstného mena svojho otca. Benedict sa považuje za prvého Morocza z Veľkého Blahova (lat. nobilis Benedictus Morocz de Naghaban). Poznáme dve rodiny Morócovcov a to "de Nagyabony" a "de Beketfalva". Historicky je vetva z Veľkého Blahova staršia (stredoveká), ktorá si udržala svoj stredoveký privilegovaný stav a vetva z Beketfalvy mladšia (novoveká). Obe však majú zrejme spoločného predka Mauricia.[1][2][3]

V 16. storočí sa Morócovci z Bratislavskej župy rozčlenili na dve vetvy:

Erbová pečať rodu Mórocz de Nagyabony
Erbová pečať rodu Mórocz de Nagyabony

„Mórocz de Nagyabony“

Morócovci žijúci v dedine Nagyabony (Veľké Blahovo) boli spoluvlastníci tejto obce (maď. nagyabonyi közbirtokosok). Išlo o stredovekú zemepánsku šľachtu, ktorá si dokázala udržať svoj status aj v novoveku. Zakladateľ rodu bol "Benedictus Morocz de Naghaban" vlastník majetkov vo Veľkom Blahove a v časti Nadvár.[4] V roku 1520 bol vyslancom Bratislavskej kapituly v Győri.[5] Jeho ženou bola Katarína Zempczy de Bachffalva s ktorou mal dvoch synov Baláža a Demetera.[6] Synovia Benedicta rozvetvili rod do niekoľkých generácii. Hľavným cieľom zemepánov bolo získať kráľovské listiny (donácie) na potvrdenie svojich majetkov. Išlo o tzv. nové donácie (z latinského Donatio nova). Získanie týchto listín malo väčšiu hodnotu, ako získať erbovú listinu, ktorá sa od 17. storočia udeľovala masovo. Morócovcom z Veľkého Blahova sa to podarilo v roku 1641. 4. júna 1641 Ambróz Morocz získal kolektívnu donáciu (majetok, lat. „processus inferior insulanus“) v Nagyabony od panovníka Ferdinanda III., ktorou potvrdil jeho starobylé majetky a samosprávu nad celým chotárom.[7] V roku 1718 dostali vnuci Ambróza ochranný list na majetky od kráľa Karola VI. z roku 1641. Veľké Blahovo patrí medzi najstaršie obce v regióne. Prvá zmienka je už z roku 1162. Išlo o šľachtickú obec, ktorá sa pripojila k systému Végvár a zohrala dôležitú vojenskú úlohu zabezpečovaním nepretržitej obrannej pohotovosti proti Turkom. Za vynikajúce plnenie týchto úloh a statočnosť bol Morócovcom udelený motív meča a pancierového ramena v ich erbe v roku 1651 od Ferdinanda III. (túto verziu erbu využívala Michalova vetva, ktorá nebola donátorská).[8] Napriek tomu donátorská Ambrózova vetva využívala pôvodnú starobylú verziu erbu, ktorá sa vyvinula organicky (jej podobu poznáme zo zachovaných pečatí). Z vetvy z Veľkého Blahova pochádzali aj šľachtickí Morócovci, ktorí sa usadili na začiatku 18. storočia v obci Eperjes (Jahodná, Pozsonyeperjes). V roku 1823 dostala táto vetva potvrdenie prídomoku "de Nagyabony" od stoličných úradov a status zakorenenej/starobylej šľachty.[9][10][11]

erb rodu Morocz de Nagyabony z roku 1651 (Michalova vetva)
erb rodu Mórocz de Nagyabony z roku 1651 (Michalova vetva)

„Mórocz de Beketfalva“

erb rodu Morocz de Beketfalva z roku 1572
erb rodu Mórocz de Beketfalva z roku 1572

Ide o prestížnu, ale mladšiu vetvu Morócovcov. Príslušníkov rodu nachádzame v osade Beketfalva (dnešné Holice, Beketfa, okres Dunajská Streda), ktorá patrila k panstvu Prešporok a privilegovanej Holickej stolici. Obyvatelia tejto stolice mali na základe kráľovského nariadenia isté kolektívne, samosprávne hospodárske a súdne privilégiá a považovali sa za priamych poddaných kráľa. Morócovci zrejme patrili k drobnej kuriálnej šľachte tejto stolice (živila sa prevažne poľnohospodárstvom), ktorej členovia slúžili u popredných šľachticov. Za svoje služby dostali do zálohy Beczketházu, pustú usadlosť pri Beketfalve (1563), ako aj ďalšie menšie nehnuteľnosti v okolí. Jej príslušníci získali vyššie vzdelanie a Anton sa priženil do šľachtickej rodiny Bessenyey z Galanty (okolo roku 1565). Zmienka o rodine z roku 1549, v ktorej sa spomína „providus Georgius Morocz colonus regiae maiestatis in possesione Bekethfalwa“.[12]

O začlenenie Morócovcov medzi armálestickú (šľachta s erbom) uhorskú šľachtu sa zaslúžil Anton Moróc a jeho otec Peter Moróc, ktorým za verné služby svojmu zemepánovi a prešporskému županovi Mikulášovi Salmovi (ríšsky šľachtic) bol v roku 1572 vo Viedni, cisárom a kráľom Maximiliánom II. udelený erb. Morócovci následne získali kúriu v Beketfalve a ešte druhú šľachtickú kúriu v blízkej osade Bodófalva. Tým sa rod zaradil medzi majetnú nižšiu šľachtu a k priezvisku si pridal prídomok „de Beketfalva“. Anton Moróc sa následne dostal do stoličnej samosprávy, ktorého si tam priviedol švagor František Esterházy, spočiatku bol prísažným prísediacim, neskôr bol zvolený za jedného zo štyroch stoličných služných. Táto spolupráca prekvitala takmer dve desaťročia počas celých osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 16. storočia. Dôkazom dobrých vzťahov medzi príbuznými bola aj skutočnosť, že sa František stal tútorom Antonovho syna Wolfganga.[13]

Wolfgang Moróc (Mórocz) - vicepalatín Uhorska
Wolfgang Moróc (Mórocz) de Beketfalva - vicepalatín Uhorska

O prienik Morócovcov medzi šľachtickú elitu sa zaslúžil Wolfgang Moróc, ktorý bol na začiatku svojej kariéry v službách palatína Štefana Ilešháziho. Neskôr aj zásluhou príbuzenských vzťahov s rodom Esterháziovcov a priateľským vzťahom s rodom Pálfiovcov sa začal Wolfgang Moróc presadzovať v celo krajinských úradoch a prenikol až do celouhorskej politiky. V štyridsiatych rokoch 17. storočia patril k najvplyvnejším kráľovským úradníkom v krajine. Keď v roku 1645 zomrel jeho príbuzný a patrón, uhorský palatín Mikuláš Esterházi, bol zvolený nový palatín Ján Draškovič, ktorý si za svojho pod palatína vybral práve Wolfganga Moróca. Prelom rokov 1646/1647 bol vrcholom Wolfgangovej kariéry. Wolfgang si dal upraviť aj rodový erb. Oproti pôvodnému stavu si na svojom erbe zmenil prilbu – z kolčej na turnajskú a namiesto točenice začal používať šľachtickú korunku. Tieto zmeny boli zámerné a mali vyjadrovať nadobudnutý spoločenský status rodu. Na konci svojej kariéry už Wolfgang skutočne patril k elite uhorskej nobility.[12]

K spoločenskému vzostupu Morócovcov prispelo okrem lojality k Habsburskej monarchii, katolíckej viery aj príbuzenské prepojenie na významný rod Esterházi. Esterháziovci boli patrónskym rodom Morócovcov. Anton Moróc sa oženil so šľachtickou dcérou Annou Bessenyey z Galanty, ktorá bola sestrou Heleny Bessenyey z Galanty, ktorej manželom bol Benedikt Esterházi (neskôr Esterházy), otec Františka Esterháziho a dedo Mikuláša Esterháziho. V druhej polovici 17. storočia sa Alžbeta vydala za baróna Alexandra Esterháziho z Galanty a zo Zvolena.

Erbová pečať Wolfganga Moróca (Mórocza), komorského radcu (1644)
Erbová pečať Wolfganga Moróca (Mórocza), komorského radcu (1644)

Morócovci boli rodinne prepojení s mnohými magnátskymi rodmi (napr. Esterháziovci, Séčéniovci, Amadeovci, Jakusithiovci, Beňovský). K barónskemu titulu bol veľmi blízko Wolfgang, ktorý ako vicepalatín mohol pomýšľať na takúto milosť od cisára, avšak kvôli zlému zdravotnému stavu sa musel vzdať pomerne skoro tohto postu a žiadny z jeho potomkov už nedosiahol takýto významný post. Napriek tomu sa v historických zdrojoch spomína ako barón Imrich, ale rok nadobudnutia tohto titulu nie je známy. Vieme, však, že titul mu udelila Mária Terézia, ale zrejme titul nebol nikdy vyplatený a preto sa oficiálne nezapísal do registrov.

Erb rodu Moróc de Beketfalva

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa miniatúry z roku 1572 v modro-červeno delenom štíte na zelenom trojvrší na jednej nohe stojí žeriav s červenou čiapočkou, s kameňom v druhom pazúre. Klenotom je žeriav zo štítu na zlato-červeno-strieborno-modrej točenici s vejúcimi koncami. Prikrývadlá sú zlato-modré a strieborno-červené. Najstarším známym sfragistickým prameňom sú pečate slúžneho Antona (1583, 1589). V štíte na trojvrší stojí žeriav s kameňom v pazúre. Klenotom je na kolčej prilbe v korune žeriav zo štítu. Iniciály sú A ‒ M. Pečate Wolfganga z rokov 1638 a 1644 sú totožné s armálesom. Na pečati je kruhopis “MOROCZ FARKAS”. Ďalšie podoby erbu sú z pečatí Štefana (1657 – 1675). Oktogonálna prsteňová pečať s menom majiteľa “ISTVANY MOROCZ” sa od miniatúry armálesu líši len korunou namiesto točenice a guľatým kameňom (1657). Delenie štítu je vyznačené bez udania farieb. Túto podobu erbu publikoval aj Csergheö. Ďalšia pečať Štefana nie je delená (1664). Šľachta bratislavskej stolice[14] publikovala aj pečať Františka z roku 1703 s nedelenou korunovanou kartušou. Pribudli dva vtáky ako štítonosiči.[15]

Známi príslušníci rodu

[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili[12]:

  • Benedictus Mórocz de Nagyabony, prvý Mórocz
  • Ambróz Mórocz de Nagyabony, donátor z roku 1641 a spolumajiteľ chotára Veľké Blahovo
  • Anton Mórocz de Beketfalva (* cca 1545 – † po 1594), slúžny Bratislavskej stolice, adresát erbovej listiny (1572), manželka: Anna Bessenyey z Galanty († po 1618), dcéra Juraja Bessenyeya
  • Wolfgang Mórocz de Beketfalva (* 1575 – † 1648), podžupan Bratislavskej stolice, radca Uhorskej komory, uhorský podpalatín, manželky: I. Žofia Kálmár, II. Katarína Szilva († po 1644), dcéra Michala Szilvu († 1654), kráľovského hlavného tridsiatnika v Prešporku (Bratislave) a Zuzany Schmuggerovej
  • Štefan Mórocz de Beketfalva (* cca 1610 – † 1683), podžupan Bratislavskej stolice, zástupca krajinského sudcu a prísediaci kráľovskej súdnej tabule, manželky: I. Alžbeta Vitály z Dolnej Sásy /de Alszász/, II. barónka Zuzana Amade z Vrakúňa /de Wárkony/ († po 1663), dcéra baróna Leonarda Amadeho († 1647), uhorského podpalatína a Uršuly Götzelovej, III. Kristína Kerekes zo Svätého Jura /de Szentgyörgy/, dcéra Andreja Kerekesa († 1668) kráľovského protonotára a radcu Uhorskej komory a Anny Hederváryovej
  • Zuzana Mórocz de Beketfalva (* cca 1605–1610 – † 1630), pochovaná v kostole v Holiciach (Egyházasgelle), manžel: Ján Törös († 1652), palatín arcibiskupských predialistov, tajomník kardinála Petra Pázmánya (svadbu mali 15. februára 1626 v Šamoríne)
  • Leonard Mórocz de Beketfalva (17. storočie), podžupan Mošonskej stolice a prísediaci kráľovskej súdnej tabule, v roku 1691 sa zúčastnil bosoráckeho procesu v Šamoríne
  • Alžbeta Mórocz de Beketfalva (* doložená 1659 – † po 1689), manžel: barón Alexander Esterházi z Galanty a Zvolena († 1679)
  • Helena Mórocz de Beketfalva (* cca 1630 – † 1703), manžel: gróf Juraj Séčéni[16] de Sárvár († 1732)
  • Imrich Mórocz de Beketfalva (* cca 1699 – † 1758), barón, cisársky podmaršál, majiteľ husárskeho pluku. Preslávil sa v bitke pri Kolíne 1757
  • Karol Mórocz de Beketfalva (* cca 1669 – † 1795), husársky major
  • Karol Mórocz de Beketfalva (* cca 1616 – † 1790), podplukovník
  • András Mórocz de Nagyabony (* 1891 – † 1958), gazda na esterháziovskom majeri na Hornom Dvore (maď. Felsö Údvar) pri Senci, v prvej svetovej vojne sa zúčastnil bitky pri Jagodíne (1914), bitky pri Doberdó (1916) a oslobodzovania Sedmohradska (1917), získal rytierskú medailu prvej a druhej triedy, člen komárňanského bandéria, bol mu udelený rytierský titul "vitéz", manželka: Erzsébet Görföl († 1992, zo šľachtického rodu Görföl z Jelky (maď. Jóka))
  • Ferenc Mórocz de Nagyabony (* 1878 – † 1947), hrdina z prvej svetovej vojny, bol mu udelený rytiersky titul "vitéz"

Mariánsky stĺp a socha Immaculaty v Holiciach

[upraviť | upraviť zdroj]
Mariánsky stĺp pred Kostolom svätého Petra a Pavla v Holiciach
Mariánsky stĺp pred Kostolom svätého Petra a Pavla v Holiciach

Na znak svojej vďačnosti a oddanosti dali Morócovci postaviť Mariánsky stĺp so sochu Immaculaty v roku 1689, ktorá predstavuje jedinečnú ukážku barokového sochárstva. Pôvodne sa nachádzala na konci obce, neskôr (okolo roku 1930) bola premiestnená pred farský kostol. Ide o mariánske motívy, ktoré sa od sedemdesiatych rokov 17. storočia stávajú dominantným motívom kamennej skulptúry. Panna Mária je ponímaná predovšetkým ako patrónka Uhorska, čo bezpochyby súvisí so sľubom cisára Leopolda I. a arcibiskupa Selepčéniho vytvoriť z Uhorska Máriino kráľovstvo.

Kaštieľ v Beketfalve

[upraviť | upraviť zdroj]
Kaštiel v Beketfalve na mape z 18. storočia
Kaštiel v Beketfalve na mape z 18. storočia

Wolfgang sa v prvej polovici 17. storočia rozhodol v rodovej dedine Beketfalve postaviť novú rezidenciu, ktorá by zodpovedajúco reprezentovala postavenie rodiny. Išlo o rozsiahly projekt, ktorý dokončili až jeho potomkovia v druhej polovici 17. storočia. Rezidencia sa nezachovala do dnešných čias, preto predstavu o objekte máme len zo zachovaných dobových máp, hlavne od Adama Hankóczyho z poslednej tretiny 18. storočia. Budova je označená ako Castell[um] a je zrejmé, že išlo o honosné sídlo s štvorkrídlovou dispozíciou, s troma vnútornými dvormi a hospodárskymi budovami na okolí. Sídlo bolo porovnateľné so stavbami vyššej šľachty v Uhorsku. Vzhľadom na aktuálne osmanské nebezpečenstvo v oblasti Žitného ostrova bol kaštieľ opevnený tromi veľkými baštami na nárožiach a v čase svojho vzniku bol opevnený zrejme aj zemným valom, či vodnou priekopou. Beketfalva bola vždy len malou osadou, avšak rezidencia z nej urobila známe sídlo v širšom regióne okolo uhorského hlavného mesta. Význam Beketfalvy v tomto období potvrdzuje aj mapa Uhorska od ríšskeho autora Georga M. Vischera z roku 1685, ktorý na zobrazení Žitného ostrova okrem cisárskych pevností a väčších sídiel zakreslil aj túto osadu. Dnes nám bývalú slávu rodu v obci pripomína už len názov ulice ("Móroczová ulica") a zvyšky hospodárskej budovy, ktorá sa zachovala.[12]

Galéria

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Egyetemes magyar encyclopaedia: kiadja a Szent-István-Társulat. [s.l.] : Nyom. Emich Gusztáv (abb: "Athenaeum"), 1859. Google-Books-ID: tXBYJNMZgL4C. Dostupné online. (po maďarsky)
  2. ↑ CSIBA, Balázs. Autentický protokol Bratislavskej kapituly V. Druhá časť (1519 – 1522) (Documenta Posoniensia VI) (FULL TEXT). [s.l.] : [s.n.], 2024-01-01. Dostupné online.
  3. ↑ CSIBA, Balázs. Autentický protokol Bratislavskej kapituly V. Prvá časť (1514 – 1518) (Documenta Posoniensia V) (FULL TEXT). [s.l.] : [s.n.], 2024-01-01. Dostupné online.
  4. ↑ Az Olgyay család levéltárának oklevelei (1469–1526). In FONS XVII. 2020. 2. sz. 173–227 [online]. [cit. 2025-07-15]. Dostupné online.
  5. ↑ Magyar Sion: egyháztörténelmi havi folyóirat. [s.l.] : Egyed, 1865. Google-Books-ID: G2tUAAAAcAAJ. Dostupné online. (po maďarsky)
  6. ↑ CSIBA, Balázs. Autentický protokol Bratislavskej kapituly V. Druhá časť (1519 – 1522) (Documenta Posoniensia VI) (FULL TEXT). [s.l.] : [s.n.], 2024-01-01. Dostupné online.
  7. ↑ lllésy-gyűjtemény - M602 [online]. [cit. 2022-02-17]. Dostupné online.
  8. ↑ Morócz II. | Siebmacher: Wappenbuch | Reference Library [online]. www.arcanum.com, [cit. 2022-12-19]. Dostupné online.
  9. ↑ Nemesség bizonyító iratok, 1723-1784 [online]. [cit. 2022-02-03]. Dostupné online.
  10. ↑ História rodu Mórocz z Veľkého Blahova/Nagyabony - Róbert Mórocz [online]. moroczovci.sk, [cit. 2023-12-17]. Dostupné online.
  11. ↑ Gazdagh Ferenc, Brissel István, Szelle Bálint, Csiba István, Dobos János, Morocz Ambrus, Kazmér György, Csomor György, Posa Péter, Böke György, Gyarfas Tamás | Libri Regii | Hungaricana [online]. archives.hungaricana.hu, [cit. 2026-04-04]. Dostupné online.
  12. 1 2 3 4 FEDERMAYER, Frederik. Wolfgang Mórócz z Beketfalvy (1575–1648). Spoločenský vzostup kariérneho úradníka v ranonovovekom Uhorsku. Theatrum historiae (Pardubice: Univerzita Pardubice), 2011, čís. 9, s. 201 – 223. Dostupné online [cit. 2020-03-02]. ISSN 2571-0621.
  13. ↑ DUCHOŇOVÁ, Diana. Palatín Mikuláš Esterházy : dvorská spoločnosť a aristokratická každodennosť. preprac. a dopl. vyd. Bratislava : Historický ústav SAV; Veda, 2017. 558 s. ISBN 978-80-224-1606-1. S. 27.
  14. ↑ PONGRÁCZ, Denis et.al.. Šľachta Bratislavskej Stolice. 1. vyd. Bratislava : Agentúra Luigi, 2004. ISBN 80-969027-0-9. S. hesko Morócz.
  15. ↑ PONGRÁCZ, Denis. Atlas osobných pečatí I. 1. vyd. Bratislava : JUDr. M. Trstenský vl.n., 2019. ISBN 9788057011941. S. 298.
  16. ↑ SÉČÉNI, Juraj. In: Slovenský biografický slovník. Zväzok V R – Š. Martin : Matica slovenská, 1992. 560 s. ISBN 80-7090-216-7. S. 189.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Morócovci&oldid=8231268“