Preskočiť na obsah

Morócovci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Morócovci
(Móroczovci)

Erb vetvy rodu Morócovcov „de Beketfalva“
KrajinaUhorské kráľovstvo, Rakúske cisárstvo, Rakúsko-Uhorsko, Rakúsko
Materská dynastiaKarcsay
Titulypodpalatín, podžupan, krajinský podsudca, podmaršál
ZakladateľMauritius
Rok založenia
dynastie		13. storočie
Ďalšie vetvy dynastievetvy:
  • Mórocz de Beketfalva
  • Mórocz de Nagyabony

    • Morócovci (staršie resp. pre obdobie po zániku Uhorska Móroczovci, lat. Morocz, maď. Morócz, nem. Mórotz) sú starý šľachtický rod pochádzajúci zo Žitného ostrova z Bratislavskej župy.

    Dejiny rodu

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Pôvod Morócovcov sa odvodzuje od starého rodu "Karcsay". Prvé zmienky o "Karcsayovcoch" sú z roku 1215. Boli majiteľmi majetkov v oblasti Kračan (maď. Karcsa, lat. Karcha) na Žitnom ostrove. Z rodu "Karcsay" vzišlo niekoľko rodov a jedným z nich sú práve Morócovci. Prvý doložený prapredok Morócovcov je osoba menom Mauritius (Moroch, Moruch) pokrvný príbuzný Zydu. Zyda bol v roku 1215 kráľom Ondrejom II. uvoľnený z hradnej služby a stal sa šľachticom ostrihomského arcibiskupa. Zároveň dostal aj majetky v oblasti Kračan. O Mauritiovi (v niektorých zdrojoch uvádzaný aj ako Móricz, vplyvom maďarského jazyka sa z latinskej podoby mena stalo priezvisko Móroc) nemáme veľa hodnoverných informácii, ale vieme, že žil v 13. storočí na území Kračan. Karcsa je slovo tureckého pôvodu (znamená sup) a na Žitný ostrov sa dostalo spolu s Pečenehmi. Preto sa usudzuje, že Morócovci mali pečenský pôvod.[1][2][3] Písomná zmienka z roku 1291 hovorí, že Ján, syn Móricza (Móroca, Maurtitia, Morocha) so všetkými svojimi majetkami a pozemkami sa stal nobilitovaným cirkevným šľachticom (predialistom) ostrihomského arcibiskupa (nobiles jobagones archiepiscopatus sancte Strigoniensis ecclesie de Karcha).[4][5] Ján musel byť významnou a rešpektovanou osobou, keďže bola po ňom pomenovaná kúria resp. opevnené sídlisko „Mórocz-János-Karcsa“ (dnešné Moravské Kračany (maď. Mórockarcsa), okres Dunajská Streda). Ján mal 5 synov a v roku 1320 potvrdil ostrihomský arcibiskup šľachtictvo aj Jakubovi synovi Jána a vnukovi Mauritia, ktorý je v historických prameňoch uvádzaný ako comes alebo ispan (lat. comes Jacobus Mauritzi de Karcha).[4] V roku 1358 bolo potvrdené šľachtictvo aj Mikulášovi a Alusovi, synom Jakuba a následne v roku 1396 ďalším príbuzným a to: Jánovi, Martinovi, Ladislavovi, Michalovi a Móriczovi.[6] V roku 1394 sa prvý krát v diplomoch objavuje už podoba mena "Mórocz". V roku 1414 sprevádzal Ján syn Móricza do Kostnice kráľa a cisára Žigmunda Luxemburského (ako arcibiskupský šľachtic). V roku 1456 boli Jakub syn Jána a jeho bratia nobilitovaní kráľom Ladislavom V. Pohrobkom.[7] Tento rok môžeme považovať za rok, kedy sa z "Móroczovcov" stali oficiálny "kráľovskí šľachtici." V roku 1458 kráľ Matej Korvín kráľovskou donáciou potvrdzuje polovicu panstva Šipošových Kračan Ondrejovi z Mórocových Kračan synovi Móricza, jeho synovi Dénešovi a jeho trom synom. [8]

    V 16. storočí sa Morócovci z Bratislavskej župy rozčlenili na dve vetvy:

    „Mórocz de Nagyabony“

    erb rodu Morocz de Nagyabony z roku 1651
    erb rodu Mórocz de Nagyabony z roku 1651

    Morócovci žijúci v dedine Nagyabony (Veľké Blahovo) boli šľachtickí statkári a gazdovia. Ide o menšiu, ale starobylú vetvu. Boli to potomkovia Móroczovcov z Mórocových Kračan, ktorý získali majetky v tejto neďalekej obci. Treba poznamenať, že šľachtici z Kračan a Veľkého Blahova medzi sebou neustále bojovali a súdili sa o majekty. Veľké Blahovo patrí medzi najstaršie obce v regióne. Prvá zmienka je už z roku 1162. Išlo o šľachtickú obec, ktorá sa pripojila k systému Végvár a zohrala dôležitú vojenskú úlohu zabezpečovaním nepretržitej obrannej pohotovosti proti Turkom. Za vynikajúce plnenie týchto úloh a statočnosť bol Morócovcom udelený motív meča a pancierového ramena v ich erbe. V roku 1488 sa spomína medzi šľachticmi z Veľkého Blahova Móricz syn Michaela. Z historických listín rodu Olgyay a Csiba vieme, že v roku 1511 sa Benedikt Mórocz z Nagyabony (de Naghaban) spomína ako šľachtic. V roku 1525 sa spomína Baláž Mórocz z Veľkého Blahova ako účastník sporu medzi rodinou Végh a Angyala. Ďalšia zmienka z roku 1638 hovorí, že Baláž Mórocz z Veľkého Blahova dostal majetky, ako zálohu na 99 rokov. V roku 1641 boli tieto majetky potvrdené kráľovskou donáciou. Podľa listiny dokazujúcu šľachtictvo z roku 1725 dostali 4. júna 1641 Georgius, Andreas, Lucas, Joannes a Petrus donáciu (majetok, lat. „processus inferior insulanus“) v Nagyabony od panovníka Ferdinanda III..[9] V historických záznamoch sú vedení ako statkári (maď. birtokosok) alebo majitelia pôdy. Podľa miesta vlastníctva svojich majetkov používali prídomok "de Nagyabony". V roku 1651 panovník Ferdinand III. udelil aj nový erb členom rodu Mórocz de Nagyabony.[10] Z tejto vetvy pochádzali aj šľachtickí Morócovci, ktorí sa usadili na začiatku 18. storočia v obci Eperjes (Jahodná).[11][12]

    „Mórocz de Beketfalva“

    erb rodu Morocz de Beketfalva
    erb rodu Mórocz de Beketfalva

    Ide o prestížnu, ale mladšiu vetvu Morócovcov. Príslušníkov rodu nachádzame v osade Beketfalva (dnešné Holice, Beketfa, okres Dunajská Streda), ktorá patrila k panstvu Prešporok a privilegovanej Holickej stolici. Obyvatelia tejto stolice mali na základe kráľovského nariadenia isté kolektívne, samosprávne hospodárske a súdne privilégiá a považovali sa za priamych poddaných kráľa. Morócovci zrejme patrili k drobnej kuriálnej šľachte tejto stolice (živila sa prevažne poľnohospodárstvom), ktorej členovia slúžili u popredných šľachticov. Za svoje služby dostali do zálohy Beczketházu, pustú usadlosť pri Beketfalve (1563), ako aj ďalšie menšie nehnuteľnosti v okolí. Jej príslušníci získali vyššie vzdelanie a Anton sa priženil do šľachtickej rodiny Bessenyey z Galanty (okolo roku 1565). Zmienka o rodine z roku 1549, v ktorej sa spomína „providus Georgius Morocz colonus regiae maiestatis in possesione Bekethfalwa“.[13]

    O začlenenie Morócovcov medzi armálestickú (šľachta s erbom) uhorskú šľachtu sa zaslúžil Anton Moróc a jeho otec Peter Moróc, ktorým za verné služby svojmu zemepánovi a prešporskému županovi Mikulášovi Salmovi (ríšsky šľachtic) bol v roku 1572 vo Viedni, cisárom a kráľom Maximiliánom II. udelený erb. Morócovci následne získali kúriu v Beketfalve a ešte druhú šľachtickú kúriu v blízkej osade Bodófalva. Tým sa rod zaradil medzi majetnú nižšiu šľachtu a k priezvisku si pridal prídomok „de Beketfalva“. Anton Moróc sa následne dostal do stoličnej samosprávy, ktorého si tam priviedol švagor František Esterházy, spočiatku bol prísažným prísediacim, neskôr bol zvolený za jedného zo štyroch stoličných služných. Táto spolupráca prekvitala takmer dve desaťročia počas celých osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 16. storočia. Dôkazom dobrých vzťahov medzi príbuznými bola aj skutočnosť, že sa František stal tútorom Antonovho syna Wolfganga.[14]

    Wolfgang Moróc (Mórocz) - vicepalatín Uhorska
    Wolfgang Moróc (Mórocz) de Beketfalva - vicepalatín Uhorska

    O prienik Morócovcov medzi šľachtickú elitu sa zaslúžil Wolfgang Moróc, ktorý bol na začiatku svojej kariéry v službách palatína Štefana Ilešháziho. Neskôr aj zásluhou príbuzenských vzťahov s rodom Esterháziovcov a priateľským vzťahom s rodom Pálfiovcov sa začal Wolfgang Moróc presadzovať v celo krajinských úradoch a prenikol až do celouhorskej politiky. V štyridsiatych rokoch 17. storočia patril k najvplyvnejším kráľovským úradníkom v krajine. Keď v roku 1645 zomrel jeho príbuzný a patrón, uhorský palatín Mikuláš Esterházi, bol zvolený nový palatín Ján Draškovič, ktorý si za svojho pod palatína vybral práve Wolfganga Moróca. Prelom rokov 1646/1647 bol vrcholom Wolfgangovej kariéry. Wolfgang si dal upraviť aj rodový erb. Oproti pôvodnému stavu si na svojom erbe zmenil prilbu – z kolčej na turnajskú a namiesto točenice začal používať šľachtickú korunku. Tieto zmeny boli zámerné a mali vyjadrovať nadobudnutý spoločenský status rodu. Na konci svojej kariéry už Wolfgang skutočne patril k elite uhorskej nobility.[13]

    K spoločenskému vzostupu Morócovcov prispelo okrem lojality k Habsburskej monarchii, katolíckej viery aj príbuzenské prepojenie na významný rod Esterházi. Esterháziovci boli patrónskym rodom Morócovcov. Anton Moróc sa oženil so šľachtickou dcérou Annou Bessenyey z Galanty, ktorá bola sestrou Heleny Bessenyey z Galanty, ktorej manželom bol Benedikt Esterházi (neskôr Esterházy), otec Františka Esterháziho a dedo Mikuláša Esterháziho. V druhej polovici 17. storočia sa Alžbeta vydala za baróna Alexandra Esterháziho z Galanty a zo Zvolena.

    Erbová pečať Wolfganga Moróca (Mórocza), komorského radcu (1644)
    Erbová pečať Wolfganga Moróca (Mórocza), komorského radcu (1644)

    Morócovci boli rodinne prepojení s mnohými magnátskymi rodmi (napr. Esterháziovci, Séčéniovci, Amadeovci, Jakusithiovci, Beňovský). K barónskemu titulu bol veľmi blízko Wolfgang, ktorý ako vicepalatín mohol pomýšľať na takúto milosť od cisára, avšak kvôli zlému zdravotnému stavu sa musel vzdať pomerne skoro tohto postu a žiadny z jeho potomkov už nedosiahol takýto významný post. Napriek tomu sa v historických zdrojoch spomína ako barón Imrich, ale rok nadobudnutia tohto titulu nie je známy. Vieme, však, že titul mu udelila Mária Terézia, ale zrejme titul nebol nikdy vyplatený a preto sa oficiálne nezapísal do registrov.

    Erb rodu Moróc de Beketfalva

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Podľa miniatúry z roku 1572 v modro-červeno delenom štíte na zelenom trojvrší na jednej nohe stojí žeriav s červenou čiapočkou, s kameňom v druhom pazúre. Klenotom je žeriav zo štítu na zlato-červeno-strieborno-modrej točenici s vejúcimi koncami. Prikrývadlá sú zlato-modré a strieborno-červené. Najstarším známym sfragistickým prameňom sú pečate slúžneho Antona (1583, 1589). V štíte na trojvrší stojí žeriav s kameňom v pazúre. Klenotom je na kolčej prilbe v korune žeriav zo štítu. Iniciály sú A ‒ M. Pečate Wolfganga z rokov 1638 a 1644 sú totožné s armálesom. Na pečati je kruhopis “MOROCZ FARKAS”. Ďalšie podoby erbu sú z pečatí Štefana (1657 – 1675). Oktogonálna prsteňová pečať s menom majiteľa “ISTVANY MOROCZ” sa od miniatúry armálesu líši len korunou namiesto točenice a guľatým kameňom (1657). Delenie štítu je vyznačené bez udania farieb. Túto podobu erbu publikoval aj Csergheö. Ďalšia pečať Štefana nie je delená (1664). Šľachta bratislavskej stolice[15] publikovala aj pečať Františka z roku 1703 s nedelenou korunovanou kartušou. Pribudli dva vtáky ako štítonosiči.[16]

    Známi príslušníci rodu

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili[13]:

    • Ján de Móroczkarcsa (13. storočie), predialista ostrihomského arcibiskupa (1291)
    • Jakub de Móroczkarcsa (14. storočie), predialista ostrihomského arcibiskupa (1320)
    • Peter Mórocz de Beketfalva (* cca 1510 – † po 1592), drobný šľachtic z Beketfalvy, adresát erbovej listiny (1572)
    • Pavol Mórocz de Beketfalva († po 1583), drobný šľachtic z Beketfalvy, adresát erbovej listiny (1572), prešporský sudca, brat Antona.
    • Anton Mórocz de Beketfalva (* cca 1545 – † po 1594), slúžny Bratislavskej stolice, adresát erbovej listiny (1572), manželka: Anna Bessenyey z Galanty († po 1618), dcéra Juraja Bessenyeya
    • Wolfgang Mórocz de Beketfalva (* 1575 – † 1648), podžupan Bratislavskej stolice, radca Uhorskej komory, uhorský podpalatín, manželky: I. Žofia Kálmár, II. Katarína Szilva († po 1644), dcéra Michala Szilvu († 1654), kráľovského hlavného tridsiatnika v Prešporku (Bratislave) a Zuzany Schmuggerovej
    • Štefan Mórocz de Beketfalva (* cca 1610 – † 1683), podžupan Bratislavskej stolice, zástupca krajinského sudcu a prísediaci kráľovskej súdnej tabule, manželky: I. Alžbeta Vitály z Dolnej Sásy /de Alszász/, II. barónka Zuzana Amade z Vrakúňa /de Wárkony/ († po 1663), dcéra baróna Leonarda Amadeho († 1647), uhorského podpalatína a Uršuly Götzelovej, III. Kristína Kerekes zo Svätého Jura /de Szentgyörgy/, dcéra Andreja Kerekesa († 1668) kráľovského protonotára a radcu Uhorskej komory a Anny Hederváryovej
    • Zuzana Mórocz de Beketfalva (* cca 1605–1610 – † 1630), pochovaná v kostole v Holiciach (Egyházasgelle), manžel: Ján Törös († 1652), palatín arcibiskupských predialistov, tajomník kardinála Petra Pázmánya (svadbu mali 15. februára 1626 v Šamoríne)
    • Leonard Mórocz de Beketfalva (17. storočie), podžupan Mošonskej stolice a prísediaci kráľovskej súdnej tabule, v roku 1691 sa zúčastnil bosoráckeho procesu v Šamoríne
    • Alžbeta Mórocz de Beketfalva (* doložená 1659 – † po 1689), manžel: barón Alexander Esterházi z Galanty a Zvolena († 1679)
    • Helena Mórocz de Beketfalva (* cca 1630 – † 1703), manžel: gróf Juraj Séčéni[17] de Sárvár († 1732)
    • Imrich Mórocz de Beketfalva (* cca 1699 – † 1758), barón, cisársky podmaršál, majiteľ husárskeho pluku. Preslávil sa v bitke pri Kolíne 1757
    • Karol Mórocz de Beketfalva (* cca 1669 – † 1795), husársky major
    • Karol Mórocz de Beketfalva (* cca 1616 – † 1790), podplukovník
    • András Mórocz de Nagyabony (* 1891 – † 1958), gazda na esterháziovskom majeri na Hornom Dvore (maď. Felsö Údvar) pri Senci, v prvej svetovej vojne sa zúčastnil bitky pri Jagodíne (1914), bitky pri Doberdó (1916) a oslobodzovania Sedmohradska (1917), získal rytierskú medailu prvej a druhej triedy, člen komárňanského bandéria, bol mu udelený rytierský titul "vitéz", manželka: Erzsébet Görföl († 1992, zo šľachtického rodu Görföl z Jelky (maď. Jóka))
    • Ferenc Mórocz de Nagyabony (* 1878 – † 1947), hrdina z prvej svetovej vojny, bol mu udelený rytiersky titul "vitéz"

    Mariánsky stĺp a socha Immaculaty v Holiciach

    [upraviť | upraviť zdroj]
    Mariánsky stĺp pred Kostolom svätého Petra a Pavla v Holiciach
    Mariánsky stĺp pred Kostolom svätého Petra a Pavla v Holiciach

    Na znak svojej vďačnosti a oddanosti dali Morócovci postaviť Mariánsky stĺp so sochu Immaculaty v roku 1689, ktorá predstavuje jedinečnú ukážku barokového sochárstva. Pôvodne sa nachádzala na konci obce, neskôr (okolo roku 1930) bola premiestnená pred farský kostol. Ide o mariánske motívy, ktoré sa od sedemdesiatych rokov 17. storočia stávajú dominantným motívom kamennej skulptúry. Panna Mária je ponímaná predovšetkým ako patrónka Uhorska, čo bezpochyby súvisí so sľubom cisára Leopolda I. a arcibiskupa Selepčéniho vytvoriť z Uhorska Máriino kráľovstvo.

    Kaštieľ v Beketfalve

    [upraviť | upraviť zdroj]
    Kaštiel v Beketfalve na mape z 18. storočia
    Kaštiel v Beketfalve na mape z 18. storočia

    Wolfgang sa v prvej polovici 17. storočia rozhodol v rodovej dedine Beketfalve postaviť novú rezidenciu, ktorá by zodpovedajúco reprezentovala postavenie rodiny. Išlo o rozsiahly projekt, ktorý dokončili až jeho potomkovia v druhej polovici 17. storočia. Rezidencia sa nezachovala do dnešných čias, preto predstavu o objekte máme len zo zachovaných dobových máp, hlavne od Adama Hankóczyho z poslednej tretiny 18. storočia. Budova je označená ako Castell[um] a je zrejmé, že išlo o honosné sídlo s štvorkrídlovou dispozíciou, s troma vnútornými dvormi a hospodárskymi budovami na okolí. Sídlo bolo porovnateľné so stavbami vyššej šľachty v Uhorsku. Vzhľadom na aktuálne osmanské nebezpečenstvo v oblasti Žitného ostrova bol kaštieľ opevnený tromi veľkými baštami na nárožiach a v čase svojho vzniku bol opevnený zrejme aj zemným valom, či vodnou priekopou. Beketfalva bola vždy len malou osadou, avšak rezidencia z nej urobila známe sídlo v širšom regióne okolo uhorského hlavného mesta. Význam Beketfalvy v tomto období potvrdzuje aj mapa Uhorska od ríšskeho autora Georga M. Vischera z roku 1685, ktorý na zobrazení Žitného ostrova okrem cisárskych pevností a väčších sídiel zakreslil aj túto osadu. Dnes nám bývalú slávu rodu v obci pripomína už len názov ulice ("Móroczová ulica") a zvyšky hospodárskej budovy, ktorá sa zachovala.[13]

    Rod v súčasnosti

    [upraviť | upraviť zdroj]
    rytier Robert Morocz de Nagyabony
    rytier Róbert Mórocz de Nagyabony

    Pokračovateľom tradície rodu v súčasnosti je Róbert Mórocz (* 1985, Bratislava) neúradne celým menom rytier (hu. vitéz) Ján Róbert Mária Mórocz de Nagyabony (nem. ritter von, maď. vitéz nemes), ktorý je potomkom vetvy z Jahodnej (maď. Pozsonyperjes) a Veľkého Blahova (maď. Nagyabony). Jeho manželkou je dáma Andrea Reseková (vydatá Mórocz Reseková), ktorej prapradedo Karol Reszek bol dlhoročným richtárom v Malackách (1856-1867)[18]. Róbert zdedil rytiersky titul po svojom pradedovi rytierovi Andrásovi Móroczovi de Nagyabony (* 1891 – † 1958), ktorý je hrdina z prvej svetovej vojny[19]. V roku 2022 bol v maďarskom Máriapócsi pasovaný za dedičného rytiera Jozefom Karolom Habsbursko-Lotrinským, rakúskym arcivojvodom a korunným princom Uhorska, ako pokračovateľ pokrvnej línie.[20] Zároveň mu bol potvrdený diplomom starobilý titul "nemes" (slov. šľachtic, lat. nobilis), ktorý jeho predkovia dostali v 13. storočí (šľachtici arcibiskupa) resp. v 15. storočí (kráľovský šľachtici)[13]. Tieto tituly sú stále platné v niektorých krajinách (napr. v Nemecku alebo Švédsku).

    Galéria

    [upraviť | upraviť zdroj]
    • Mariánsky stĺp pred Kostolom svätého Petra a Pavla v Holiciach
      Mariánsky stĺp pred Kostolom svätého Petra a Pavla v Holiciach
    • Erb na soche v Holiciach
      Erb Morócovcov (Móroczovcov) na spodnej časti mariánskeho stĺpu
    • Epitaf v interiéri Kostola svätého Petra a Pavla v Holiciach
      Epitaf v interiéri Kostola svätého Petra a Pavla v Holiciach
    • Armáles udelený panovníkom Maximiliánom II. vo Viedni dňa 25. júna 1572 Antonovi Morócovi (Móroczovi), ako aj jeho otcovi Petrovi
      Armáles udelený panovníkom Maximiliánom II. vo Viedni dňa 25. júna 1572 Antonovi Morócovi (Móroczovi), ako aj jeho otcovi Petrovi
    • Pečať Františka Moróca (Mórocza), 1695 Beketfalva
      Pečať Františka Moróca (Mórocza), 1695 Beketfalva

    Referencie

    [upraviť | upraviť zdroj]
    1. ↑ FEHÉR, M. Jenő. BESENYŐ ŐSTÖRTÉNET [online]. [Cit. 2022-03-30]. Dostupné online.
    2. ↑ A KARCSAYAK A XIII. SZÁZADBAN. [online]. [Cit. 2022-02-17]. Dostupné online.
    3. ↑ Az Osl nemzetségtől a Nádasdyakig [online]. [Cit. 2022-03-30]. Dostupné online.
    4. ↑ a b Karcsay család. [online]. [Cit. 2020-11-19]. Dostupné online.
    5. ↑ Újabb nemzetségi adatok. | Turul 1883-1950 | Reference Library [online]. www.arcanum.com, [cit. 2023-01-19]. Dostupné online.
    6. ↑ III. | Turul 1883-1950 | Kézikönyvtár [online]. www.arcanum.com, [cit. 2023-01-19]. Dostupné online.
    7. ↑ Historia [online]. 1931, [cit. 2024-10-18]. Dostupné online.
    8. ↑ Collectio Diplomatica Hungarica - AdatbázisokOnline [online]. adatbazisokonline.mnl.gov.hu, [cit. 2023-12-17]. Dostupné online.
    9. ↑ lllésy-gyűjtemény - M602 [online]. [Cit. 2022-02-17]. Dostupné online.
    10. ↑ Morócz II. | Siebmacher: Wappenbuch | Reference Library [online]. www.arcanum.com, [cit. 2022-12-19]. Dostupné online.
    11. ↑ Nemesség bizonyító iratok, 1723-1784 [online]. [Cit. 2022-02-03]. Dostupné online.
    12. ↑ História rodu Mórocz z Veľkého Blahova/Nagyabony - Róbert Mórocz [online]. moroczovci.sk, [cit. 2023-12-17]. Dostupné online.
    13. ↑ a b c d e FEDERMAYER, Frederik. Wolfgang Mórócz z Beketfalvy (1575–1648). Spoločenský vzostup kariérneho úradníka v ranonovovekom Uhorsku. Theatrum historiae (Pardubice: Univerzita Pardubice), 2011, čís. 9, s. 201 – 223. Dostupné online [cit. 2020-03-02]. ISSN 2571-0621.
    14. ↑ DUCHOŇOVÁ, Diana. Palatín Mikuláš Esterházy : dvorská spoločnosť a aristokratická každodennosť. preprac. a dopl. vyd. Bratislava : Historický ústav SAV; Veda, 2017. 558 s. ISBN 978-80-224-1606-1. S. 27.
    15. ↑ PONGRÁCZ, Denis et.al.. Šľachta Bratislavskej Stolice. 1. vyd. Bratislava : Agentúra Luigi, 2004. ISBN 80-969027-0-9. S. hesko Morócz.
    16. ↑ PONGRÁCZ, Denis. Atlas osobných pečatí I. 1. vyd. Bratislava : JUDr. M. Trstenský vl.n., 2019. ISBN 9788057011941. S. 298.
    17. ↑ SÉČÉNI, Juraj. In: Slovenský biografický slovník. Zväzok V R – Š. Martin : Matica slovenská, 1992. 560 s. ISBN 80-7090-216-7. S. 189.
    18. ↑ Kronika mesta Malacky [online]. 2012, [cit. 2022-11-19]. Dostupné online.
    19. ↑ VITÉZ GRÓF TAKÁCH-TOLVAY, JÓZSEF. A FRONTHARCOS ESZME SZOLGÁLATÁBAN. BUDAPESŤ : [s.n.], 1942. S. 505.
    20. ↑ Vitézavatás Máriapócson, a nemzeti kegytemplomban [online]. Vitézavatás Máriapócson, a nemzeti kegytemplomban, 2022-09-03, [cit. 2023-05-24]. Dostupné online. (po maďarsky)

    Literatúra

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Pozri aj

    [upraviť | upraviť zdroj]

    Externé odkazy

    [upraviť | upraviť zdroj]
    Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Morócovci&oldid=7931734“