Portál:Pes/Plemeno mesiaca
Obsah[upraviť zdroj]
Január | Február | Marec | Apríl | Máj | Jún | Júl | August | September | Október | November | December
Január[upraviť zdroj]
Havanský psík (Havanský bišón, Bichon Havanais, Havanese) je plemeno psa uznané v FCI v skupine 9 pod číslom 250. Spolu s Boloňským psíkom a Maltézskym psíkom patrí medzi bišonov.
Toto hravé, k deťom prítulné psie plemeno bolo vyšľachtené v 18. storočí v Západnom stredomorí odkiaľ bolo neskôr prevezené na Kanárske ostrovy. Španielski dobyvatelia si tieto psíky brávali so sebou počas osídľovania nových kolónii v Strednej a Južnej Amerike a tým aj na karibské ostrovy, ku ktorým patrí aj Kuba so svojim hlavným mesto Havanou. Predkovia havanských psíkov pochádzajú zo západneho stredomoria, odkiaľ boli neskôr prevezení na Kanárske ostrovy. Na Kubu ich nosili španielski námorníci ako dary (provízie) od talianskych obchodníkov pre zámožných Kubáncov. "Malé psíky z Havany" boli neskôr v 19. storočí obľúbené v Európe ako cvičení cirkusoví psi, či domáci spoločníci. Počas Kubánskej revolúcie tieto milé rodinné psíky ako nepotrebný symbol aristokracie prestali byť pre obyvateľstvo zaujímavé. Niekoľko z nich sa spolu s utečencami z Kuby dostalo do USA.
Február[upraviť zdroj]
Nemecký krátkosrstý stavač je plemeno psa uznané v FCI v skupine 7 pod číslom 119. Je to všestranný, rýchly a vytrvalý stavač s vynikajúcim nosom a patrí medzi najrozšírenejšie lovecké plemená v Európe.
Nemecký krátkosrstý stavač bol vyšľachtený v Nemecku v 18. storočí zo starošpanielskeho stavača, ktorý sa do Nemecka dostal cez Holandsko v 17. storočí. Pri šľachtení tohto plemena boli zrejme použité aj rôzne duriče a farbiare ako foxhound a bloodhound. Prvé nemecké stavače sa však od dnešných značne líšili a to ako v exteriéri tak v temperamente. Koncom 19. storočia boli prikrížené elegantné anglické stavače, ktoré sa v tomto období dostali do Nemecka. Vďaka cieľavedomému výberu vznikol ľahší typ stavača s vynikajúcim nosom a schopnosťami zahrňujúcimi spoľahlivé prinášaním, rýchle dohľadávanie a pevné vystavovanie. V roku 1879 zasadala v Hannoveri zvláštna komisia, ktorá vypracovala štandard plemena nemeckého krátkosrstého stavača.
Marec[upraviť zdroj]
Borderská kólia je psie plemeno uznané v FCI v sekcii 1 pod číslom 297. Je známa ako jeden z najlepších ovčiarskych psov.
Je to atraktívny pes s živou, pozornou povahou. Na pasenie oviec sa využíva už niekoľko storočí. Rozoznávame štyri základné farebné varianty - Štandard, nazývaný aj Bi-color (čierno-biely variant), Tri-color (čierno-hnedo-biely), Red (hnedo-biely) a Blue Merle (biely, až sivomodrý s čiernymi škvrnami). Borderská kólia je pes strednej veľkosti, s pomerne ľahko udržovateľnou srsťou rôznych farieb, pričom prevažujú bielo-čierne jedince. V žiadnom farebnom variante však nesmie prevažovať biela. Štandard tohto plemena je značne voľný a toleruje sa pomerne veľká variabilita vo vzhľade. Dnes sa preto môžeme stretnúť s dvoma hlavnými líniami borderských kólií a to "pracovnou borderkou" a "show borderkou" ("exteriérová borderka").
Apríl[upraviť zdroj]
Máj[upraviť zdroj]
Zlatý retríver je psie plemeno uznané v FCI v skupine 8 pod číslom 111. Zlatý retríver je inteligentné pracovné plemeno vhodné aj do chladnejšieho počasia. Ide o pokojné, trpezlivé a pozorné plemeno, nikdy nie agresívne. Pri strážení nikdy nenapáda. Ako každé poľovné plemeno, aj zlatý retríver má vyvinutý lovecký pud, ktorý treba výchovou a výcvikom usmerniť podľa potrieb majiteľa.
Zlatého retrívera začal v 19. storočí chovať Lord Tweedmouth, ktorý chcel vyšľachtiť schopného loveckého psa s atraktívnym vzhľadom. Za týmto účelom využil žltého retrívra, ktorý sa narodil vo vrhu čiernych retríverov, a dnes už neexistujúceho tweedskeho vodného španiela. V roku 1868 sa narodili prvé šteniatka. Lord Tweedmouth použil ako jeden z prvých chovateľov pri šlachtení plemena líniovú plemenitbu. V jeho šľapajách potom pokračovali vikomt Harcout a pani Charlesworthová. K uznaniu plemena žltý retríver došlo v roku 1903 v britskom Kennel klube. O desať rokov neskôr bol založený klub. Dnešný názov - zlatý retríver - bol prijatý až v roku 1920, pričom predtým bolo plemeno označované prívlastkom žltý alebo zlatý.
Jún[upraviť zdroj]
Slovenský hrubosrstý stavač je psie plemeno vyšľachtené na Slovensku. Vyznačuje sa typickou hrubou srsťou sivej farby. Je to zatiaľ najmladšie slovenské národné plemeno.
Šľachtenie slovenského hrubosrstého stavača (ďalej SHS) ako nášho pôvodného plemena sa začalo približne v 40. rokoch 20. storočia. Nestor slovenskej kynológie, pán Koloman Slimák začal vtedy podchytávať hrubosrstých jedincov zaujímavého sivastého zafarbenia, ktoré sa v tej dobe v chovoch hrubosrstých plemien vyskytovali. Na procese tvorby tohto plemena sa podieľali weimarský stavač, český fúzač a nemecký drôtosrstý stavač. Potomkovia vzájomných párení týchto plemien, avšak iba hrubosrstí a jednofarební, boli zapisovaní ako hrubosrstí weimarskí stavači do experimentálnej plemennej knihy, zastrešovanej od roku 1950 Slovenským poľovníckym zväzom. Oficiálny štandard weimarského stavača však neuznával jeho hrubosrstú formu.
Júl[upraviť zdroj]
Airedalský teriér je psie plemeno uznané v FCI v 3. skupine pod číslom 7. Airedalský teriér je prezývaný aj „kráľ teriérov“ pre svoju veľkosť v porovnaní s ostatnými teriérmi. Svoje meno dostal podľa údolia rieky Aire v grófstve Yorkshire vo Veľkej Británii.
Airedalský teriér nie je tzv. pôvodné plemeno s históriou siahajúcou do praveku. Je to pomerne mladé plemeno, ktoré človek vyšľachtil cieľavedomým krížením. Prvé jedince sa narodili približne v prvej polovici 19. storočia a išlo o krížence vydrára (otterhound) s dnes už vyhynutým čierno-trieslovým teriérom. Chovatelia sa snažili o vytvorenie všestranne upotrebiteľného loveckého plemena, je však pravdepodobné, že pre ustálenie čierno-trieslového sfarbenia bola pri šľachtení využitá aj kólia. Znalci plemena nevylučujú ani prikríženie írskeho teriéra, bulteriéra a gordonsetra. Spočiatku sa plemeno netešilo veľkej obľube. V poľovníctve však našiel využitie pri love ondatier, vydier, líšok, jazvecov, často aj ako durič na vysokú (srny, jelene a pod.) a čiernu (diviaky) zver.
August[upraviť zdroj]
Anglický chrt alebo grejhund či greyhound, je psie plemeno, uznané FCI a klasifikované v 10 skupine (Chrty), v sekcii 3 pod číslom 158. Ide o starodávny typ vysokého krátkosrstého chrta.
Greyhound je krátkosrsté vysoké plemeno, vyznačujúce sa štíhlou atletickou postavou. Ako všetky chrty má dlhé končatiny, úzke telo a hlavu, dlhú nosovú časť. Jeho vzhľad je prispôsobený rýchlosti behu. Anglický chrt je pokojné a mierumilovné plemeno. V domácnosti je pokojný, ale vyžaduje veľa pohybu. Preto je aspoň raz denne nutné nechať ho prebehnúť. Je vhodný aj do rodiny s deťmi. Miluje pohyb a lov. Anglický chrt má dlhú históriu, všeobecne sa zaraďuje medzi najstarobylejšie psie plemená. Považuje sa za potomka starovekých Egyptských chrtov. Konkrétnejšie vieme o jeho vývoji to, že je ho predkom bol určite kontinentálny chrt, ktorý sa na územie dnešnej Veľkej Británie dostal okolo roku 200 nášho letopočtu, počas migrácie Keltov v Európe.
September[upraviť zdroj]
Československý vlčiak je psie plemeno uznané v FCI v skupine 1 pod číslom 332. Bol vyšľachtený z nemeckého ovčiaka a karpatského vlka.
Československý vlčiak je veľký pes vzhľadom pripomínajúci vlka. Dosahuje výšku v kohútiku minimálne 65 cm (psy) /60 cm (suky), horná hranica nie je stanovená. Telo československého vlčiaka má byť obdĺžnikového rámca s pomerom 9:10 (výška:dĺžka). Plemeno sa vyznačuje dlhými bedrovými aj hrudnými končatinami. Typické je žltosivé až strieborné sfarbenie so svetlou maskou. Srsť je hustá s rovnými chlpmi. Je to temperamentný a aktívny pes s mimoriadne vyvinutými zmyslami a orientáciou v teréne, pohybuje klusom. Toto plemeno je veľmi naviazané na svoju rodinu či svorku. V dnešnej plemenitbe sa tak ako aj v minulosti kladie veľký dôraz na jeho cvičiteľnosť.
Október[upraviť zdroj]
Šeltia je plemeno psa uznané v FCI pod číslom 88. Patrí medzi ovčiarske psy.
Pôvodným domovom šeltie sú Shetlandské ostrovy, kde bola po storočia využívaná k paseniu a stráženiu stád oviec. Je zrejmá blízka príbuznosť s kóliou, je považovaná za jej zakrpatenú formu, i keď v nej zrejme koluje krv aj pôvodných keltských ovčiakov. Drsné podnebie ostrova ovplyvnilo jej malý vzrast, rovnako ako i iných, tu žijúcich zvierat. V 20. storočí sa toto plemeno dostalo do Škótska, a jeho chov bol stabilizovaný. V Spojenom kráľovstve a Severnej Amerike je šeltia veľmi obľúbená, najviacej popularity sa jej však dostalo v Japonsku. Ako pracovný pes sa dnes využíva len výnimočne, je však nielen obľúbeným domácim psom a spoločníkom, ale taktiež výborným strážcom.
November[upraviť zdroj]
Dalmatínsky pes je psie plemeno uznané v FCI v skupine 6, pod číslom 153.
Hoci sa za jeho domovinu považuje Dalmácia, pochádza toto plemeno pravdepodobne z Indie a cielene šľachtený bol najmä v Spojenom kráľovstve (niektoré zdroje uvádzajú, že prvých dalmatínov priviezli do Indie námorníci z Dalmácie). Typickým plemenným znakom je biela srsť pokrytá čiernymi, alebo hnedými škvrnami. Dalmatínsky pes patrí medzi najstaršie známe plemená a ich vzhľad zmenil iba neveľmi. Už v hrobkách starých egyptských faraónov sa objavujú nápadne bodkovaní psi, avšak s postavou chrta. Je možné, že sa už títo psi podieľali na vzniku plemena Dalmatínsky pes. Dalmatínsky pes (dalmatínec) pravdepodobne pochádza z Dalmácie (Chorvátsko), odkiaľ sa rozšíril po Európe po vodnej ceste - britskí námorníci si dalmatína natoľko obľúbili, že si ho priviezli do rodného Anglicka. Tu sa čoskoro stali obľúbeným plemenom šľachty, ktorú sprevádzal pri vychádzkach v kočoch. Neskôr klusal aj popri poštových vozoch, či hasičských autách.
December[upraviť zdroj]
Argentínska doga je psie plemeno uznané v FCI v 2. skupine pod číslom 292. Toto relatívne mladé plemeno vyšľachtil Dr. Antonio Nores Martínez z miestneho (Cordóbskeho) mohutného bieleho psa zvaného cordóbska doga (perro de pelea Córdobes).
Cordóbsku dogu využívali miestni ľudia na zábavu - psie zápasy, stráženie majetku a ochranu stád pred pumami, jaguármi či diviakmi. Dr. Martínez ako vášnivý poľovník chcel vyšľachtiť mohutného a mrštného loveckého psa so silným zákusom a tak ku cordóbskej doge prikrížil nemeckú dogu a írskeho vlkodava pre výšku a rýchlosť, anglického pointra a boxera pre zlepšenie čuchu a eleganciu tela, bulteriéra, anglického buldoga a bordeauxkú dogu pre silný zákus, razantnosť a mohutnosť tela a pyrenejského mastifa, ktorý dodal argentínskej doge pevnú kostru. Po smrti Dr. Martíneza v roku 1956 pokračoval v šľachtení jeho brat Augustín, ktorý pokračoval v ustaľovaní plemenných znakov. Jeho úsilie vyvrcholilo v roku 1964, kedy plemeno uznala Argentínska kynologická federácia a tiež 31. júla 1973 uznaním plemena v FCI.