Preskočiť na obsah

Rada Európy

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Rada Európy
Základné informácie
Vznik5. máj 1949
TypRegionálna medzivládna organizácia
ÚstrediePalác Európy, Štrasburg, Francúzsko
Ďalšie informácie
Členstvo46 členských štátov
5 pozorovateľov Rady
3 pozorovatelia zhromaždenia
Rokovací jazykangličtina, francúzština
Generálny tajomníkMarija Pejčinovićová Burićová

Rada Európy (RE; anglicky: Council of Europe, CoE, francúzsky: Conseil de l'Europe, CdE) je medzinárodná organizácia, ktorej cieľom je presadzovať ľudské práva, demokraciu a právny štát v Európe.[1] Bola založená v roku 1949 a od roku 2023 združuje 46 členských štátov[pozn 1] s približne 675 miliónmi obyvateľov; jej ročný rozpočet je približne 500 miliónov eur.

Táto organizácia je odlišná od Európskej únie (EÚ), hoci ľudia si niekedy tieto dve organizácie zamieňajú - čiastočne preto, že EÚ prevzala pôvodnú európsku vlajku, ktorá bola navrhnutá pre Radu Európy v roku 1955,[2] ako aj európsku hymnu.[3] Žiadna krajina nikdy nevstúpila do EÚ bez toho, aby predtým nebola členom Rady Európy.[4] Rada Európy je oficiálnym pozorovateľom OSN.[5]

Rada Európy ako medzinárodná organizácia nemôže vydávať zákony,[6] ale má možnosť presadzovať dodržiavanie vybraných medzinárodných dohôd, ktoré členské štáty uzavreli v rôznych oblastiach. Najznámejším orgánom Rady Európy je Európsky súd pre ľudské práva, ktorý funguje na základe Európskeho dohovoru o ľudských právach z roku 1953.[7]

Dva štatutárne orgány Rady sú Výbor ministrov, ktorý tvoria ministri zahraničných vecí jednotlivých členských štátov, a Parlamentné zhromaždenie Rady Európy (PZRE), ktoré tvoria členovia národných parlamentov jednotlivých členských štátov.[8] Komisár pre ľudské práva je inštitúcia v rámci Rady Európy, ktorej úlohou je podporovať povedomie o ľudských právach a ich dodržiavanie v členských štátoch. Generálny tajomník predsedá sekretariátu organizácie. Medzi ďalšie významné orgány RE patrí Európske riaditeľstvo pre kvalitu liekov a zdravotnej starostlivosti (EDQM)[9] a Európske audiovizuálne observatórium.

Sídlo Rady Európy, ako aj jej Súd pre ľudské práva sa nachádzajú v Štrasburgu vo Francúzsku. Rada používa angličtinu a francúzštinu ako dva úradné jazyky. Výbor ministrov, PZRE a Kongres Rady Európy používajú na niektoré svoje činnosti aj nemčinu a taliančinu.[10]

Dejiny

[upraviť | upraviť zdroj]

Založenie

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1929 francúzsky minister zahraničných vecí Aristide Briand vo svojom prejave vyslovil myšlienku organizácie, ktorá by združovala európske národy do "federálnej únie" s cieľom riešiť spoločné problémy.[11] Premiér Spojeného kráľovstva počas vojny Winston Churchill prvýkrát verejne navrhol vytvorenie "Rady Európy" v rozhlasovom vysielaní BBC 21. marca 1943,[12] keď ešte zúrila druhá svetová vojna. Podľa vlastných slov[13] sa snažil "nazrieť cez hmly budúcnosti na koniec vojny" a premýšľať o tom, ako obnoviť a udržať mier na rozbitom kontinente. Vzhľadom na to, že Európa stála pri zrode dvoch svetových vojen, vytvorenie takéhoto orgánu by bolo podľa neho "ohromnou záležitosťou". K tejto myšlienke sa vrátil počas známeho prejavu na univerzite v Zürichu 19. septembra 1946,[14][15] pričom za ňu postavil celú váhu svojej značnej povojnovej prestíže.

Pamätná tabuľa pripomínajúca prvé zasadnutie zhromaždenia Rady Európy na Štrasburskej univerzite

Okrem toho na celom kontinente pôsobilo mnoho ďalších štátnikov a politikov, mnohí z nich členovia Európskeho hnutia, ktorí sa v tichosti usilovali o vytvorenie rady. Niektorí ju považovali za záruku, že hrôzy vojny - alebo porušovanie ľudských práv nacistickým režimom - sa už nikdy nebudú môcť opakovať na kontinente, iní ju vnímali ako "klub demokracií", vytvorený na základe súboru spoločných hodnôt, ktorý by mohol byť oporou proti totalitným štátom patriacim do východného bloku. Iní ho zasa videli ako rodiace sa "Spojené štáty európske", čo je rezonujúca fráza, po ktorej Churchill siahol v roku 1946 v Zürichu.

O budúcej štruktúre Rady Európy sa diskutovalo na Kongrese Európy, na ktorom sa v holandskom Haagu v roku 1948 zišlo niekoľko stoviek popredných politikov, zástupcov vlád a členov občianskej spoločnosti.[16] V reakcii na závery Kongresu Európy zvolala Poradná rada Bruselského paktu Výbor pre štúdium európskej jednoty, ktorý sa od novembra 1948 do januára 1949 stretol osemkrát, aby vypracoval návrh novej širokej európskej organizácie.[17]

Existovali dva konkurenčné názory: jedni uprednostňovali klasickú medzinárodnú organizáciu so zástupcami vlád, zatiaľ čo druhí dávali prednosť politickému fóru s poslancami. Oba prístupy sa nakoniec spojili vytvorením Výboru ministrov (v ktorom boli zastúpené vlády) a Poradného zhromaždenia (v ktorom boli zastúpené parlamenty), dvoch hlavných orgánov uvedených v štatúte Rady Európy. Táto dvojitá medzivládna a medziparlamentná štruktúra bola neskôr skopírovaná pre Európske spoločenstvá, NATO a OBSE.

Rada Európy vznikla 5. mája 1949 na základe Londýnskej zmluvy, zakladajúceho štatútu organizácie, ktorý stanovil tri základné hodnoty, ktorými by sa mala riadiť jej činnosť: demokraciu, ľudské práva a právny štát.[18] V ten deň ju v Londýne podpísalo desať štátov: Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Nórsko, Švédsko a Spojené kráľovstvo, hoci Turecko a Grécko sa pripojili o tri mesiace neskôr. Dňa 10. augusta 1949 sa v Štrasburgu zišlo 100 členov poradného zhromaždenia rady, poslancov z dvanástich členských štátov, na jej prvom plenárnom zasadnutí, ktoré sa konalo počas 18 zasadnutí a trvalo takmer mesiac. Diskutovali o tom, ako zmieriť a obnoviť kontinent, ktorý sa ešte stále spamätáva z vojny, ale už čelí novému rozdeleniu medzi Východom a Západom, predstavili radikálnu koncepciu nadnárodného súdu na ochranu základných ľudských práv každého občana a urobili prvé kroky v procese, ktorý nakoniec vyústil do vytvorenia jej odnože - Európskej únie.[19]

V auguste 1949 Paul-Henri Spaak odstúpil z funkcie belgického ministra zahraničných vecí, aby bol zvolený za prvého predsedu zhromaždenia. Aj on v zákulisí potichu pracoval na vytvorení rady a zohral kľúčovú úlohu pri riadení jej počiatočnej práce. V decembri 1951, po takmer troch rokoch vo funkcii, však Spaak sklamane odstúpil po tom, ako zhromaždenie odmietlo návrhy na vytvorenie "európskeho politického orgánu". Keďže bol presvedčený, že Rada Európy nikdy nebude schopná dosiahnuť jeho dlhodobý cieľ zjednotenej Európy, čoskoro sa o to pokúsil znova v novom a sľubnejšom formáte, tentoraz založenom na hospodárskej integrácii, a stal sa jedným zo zakladateľov Európskej únie.

Prvé roky

[upraviť | upraviť zdroj]

V prvých rokoch existencie Rady Európy vládlo obrovské nadšenie, keď jej priekopníci začali pripravovať návrh Európskeho dohovoru o ľudských právach, charty individuálnych práv, ktorú - ako sa dúfalo - už žiadna členská vláda nebude môcť porušiť. Čiastočne vychádzali z princípov Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorá bola podpísaná len niekoľko mesiacov predtým v Paríži. Čo je však rozhodujúce, Všeobecná deklarácia mala v podstate len aspiračný charakter, Európsky dohovor od začiatku obsahoval mechanizmus presadzovania - medzinárodný súd, ktorý mal rozhodovať o údajných porušeniach jeho článkov a brať vlády na zodpovednosť, čo bol dramatický skok vpred v oblasti medzinárodnej spravodlivosti. Dnes je to Európsky súd pre ľudské práva, ktorého rozhodnutia sú záväzné pre 46 európskych štátov, čo je najrozsiahlejší systém medzinárodnej spravodlivosti na svete.

Jedným z prvých krokov Rady bolo prijatie Západného Nemecka do jej radov 2. mája 1951,[20] čím sa vytvoril model povojnového zmierenia, ktorý sa stal charakteristickým znakom Rady, a začal sa dlhý proces "rozširovania", v rámci ktorého sa organizácia rozrástla z pôvodných desiatich zakladajúcich členských štátov na 46 štátov, ktoré tvoria Radu Európy v súčasnosti.[21] Island sa stal členom už v roku 1950, v roku 1956 ho nasledovalo Rakúsko, v roku 1961 Cyprus, v roku 1963 Švajčiarsko a v roku 1965 Malta.

Historické prejavy v Rade Európy

[upraviť | upraviť zdroj]
Inauguračný prejav Winstona Churchilla na zasadnutí Rady Európy v Haagu

V roku 2018 sa na internete objavil archív všetkých prejavov hláv štátov a vlád prednesených na pôde PZRE od vzniku Rady Európy v roku 1949, ktorý je výsledkom dvojročného projektu s názvom "Hlasy Európy". V čase spustenia archív obsahoval 263 prejavov, ktoré počas 70 rokov prednieslo približne 216 prezidentov, premiérov, monarchov a náboženských predstaviteľov zo 45 krajín - archív sa však naďalej rozširuje, keďže každých niekoľko mesiacov pribúdajú nové prejavy.

Zahrnuté sú aj niektoré veľmi skoré prejavy jednotlivcov považovaných za "zakladateľov" európskych inštitúcií, aj keď v tom čase neboli hlavami štátov alebo vlád (napríklad sir Winston Churchill alebo Robert Schuman). V zozname sa objavujú prejavy ôsmich monarchov (napríklad španielskeho kráľa Juana Carlosa I., belgického kráľa Alberta II. a luxemburského veľkovojvodu Henricha I.), ako aj prejavy náboženských osobností (napríklad pápeža Jána Pavla II. a pápeža Františka) a niekoľkých vedúcich predstaviteľov krajín Blízkeho východu a severnej Afriky (napríklad Šimona Peresa, Jásira Arafata, Husního Mubaráka, Léopolda Sédara Senghora alebo jordánskeho kráľa Husajna).

Úplné znenie prejavov je uvedené v angličtine aj vo francúzštine bez ohľadu na použitý pôvodný jazyk. V archíve je možné vyhľadávať podľa krajín, mien a chronologicky.

Ciele a úspechy

[upraviť | upraviť zdroj]

V článku 1 písm. a) štatútu sa uvádza, že "cieľom Rady Európy je dosiahnuť väčšiu jednotu medzi jej členmi s cieľom chrániť a uskutočňovať ideály a zásady, ktoré sú ich spoločným dedičstvom, a uľahčovať ich hospodársky a sociálny pokrok."[22] Členstvo je otvorené pre všetky európske štáty, ktoré sa usilujú o harmóniu, spoluprácu, dobrú správu vecí verejných a ľudské práva, akceptujú zásadu právneho štátu a sú schopné a ochotné zaručiť demokraciu, základné ľudské práva a slobody.

Zatiaľ čo členské štáty Európskej únie prenášajú časť svojich národných zákonodarných a výkonných právomocí na Európsku komisiu a Európsky parlament, členské štáty Rady Európy si zachovávajú svoju suverenitu, ale zaväzujú sa prostredníctvom dohovorov/zmluv (medzinárodné právo) a spolupracujú na základe spoločných hodnôt a spoločných politických rozhodnutí. Tieto dohovory a rozhodnutia vypracúvajú členské štáty, ktoré spolupracujú v Rade Európy. Obe organizácie fungujú ako sústredné kruhy okolo spoločných základov európskej spolupráce a harmónie, pričom Rada Európy je geograficky širším kruhom. Európsku úniu možno považovať za menší kruh s oveľa vyššou úrovňou integrácie prostredníctvom prenosu právomocí z národnej úrovne na úroveň EÚ. "Rada Európy a Európska únia: rozdielne úlohy, spoločné hodnoty."[23] Dohovory/zmluvy Rady Európy sú otvorené na podpis aj nečlenským štátom, čím sa uľahčuje rovnocenná spolupráca s krajinami mimo Európy.

Najznámejším úspechom Rady Európy je Európsky dohovor o ľudských právach, ktorý bol prijatý v roku 1950 na základe správy PZRE a nadviazal na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv Organizácie Spojených národov.[24] Na základe dohovoru bol zriadený Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Súd dohliada na dodržiavanie Európskeho dohovoru o ľudských právach, a teda funguje ako najvyšší európsky súd. Práve na tento súd sa môžu Európania obrátiť, ak sa domnievajú, že niektorá členská krajina porušila ich základné práva a slobody.

Rôzne aktivity a výsledky Rady Európy nájdete podrobne na jej oficiálnej webovej stránke. Rada Európy pôsobí v týchto oblastiach:

  • Ochrana právneho štátu a podpora právnej spolupráce prostredníctvom približne 200 dohovorov a iných zmlúv[25] vrátane takých významných nástrojov, ako je Dohovor o počítačovej kriminalite, Dohovor o predchádzaní terorizmu, Dohovory proti korupcii a organizovanému zločinu,[26][27][28] Dohovor o boji proti obchodovaniu s ľuďmi a Dohovor o ľudských právach a biomedicíne.
  • Výbor expertov pre terorizmus, určený na koordináciu protiteroristických opatrení
  • Európska komisia pre efektívnosť justície
  • Ochrana ľudských práv, najmä prostredníctvom:
    • Európsky dohovor o ľudských právach
    • Európsky výbor na zabránenie mučeniu
    • Európska komisia proti rasizmu a intolerancii
    • Dohovor o boji proti obchodovaniu s ľuďmi[29]
    • Dohovor o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracúvaní osobných údajov
    • Dohovor o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním
    • Dohovor o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu[30]
    • sociálne práva podľa Európskej sociálnej charty
    • Európska charta miestnej samosprávy, ktorá zaručuje politickú, administratívnu a finančnú nezávislosť miestnych orgánov
    • jazykové práva podľa Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov
    • práva menšín podľa Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín
    • Sloboda médií podľa článku 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach a Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii
  • Ochrana demokracie prostredníctvom parlamentnej kontroly a monitorovania volieb Parlamentným zhromaždením, ako aj pomoc pri demokratických reformách, najmä prostredníctvom Benátskej komisie.
  • Podpora kultúrnej spolupráce a rozmanitosti v rámci Kultúrneho dohovoru Rady Európy z roku 1954 a viacerých dohovorov o ochrane kultúrneho dedičstva, ako aj prostredníctvom Centra pre moderné jazyky v rakúskom Grazi a Centra Sever-Juh v portugalskom Lisabone.
  • Podpora práva na vzdelanie podľa článku 2 prvého protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach a niekoľkých dohovorov o uznávaní vysokoškolského štúdia a diplomov.
  • Podpora spravodlivého športu prostredníctvom antidopingového dohovoru
  • Podpora európskych mládežníckych výmen a spolupráce prostredníctvom Európskych mládežníckych centier v Štrasburgu a Budapešti v Maďarsku.
  • Podpora kvality liekov v celej Európe prostredníctvom Európskeho riaditeľstva pre kvalitu liekov a jeho Európskeho liekopisu.
  • Podpora medzikultúrnej integrácie prostredníctvom programu Intercultural Cities (ICC). Tento program ponúka informácie a poradenstvo pre miestne orgány v oblasti integrácie menšín a prevencie diskriminácie.

Inštitúcie

[upraviť | upraviť zdroj]

Inštitúcie Rady Európy sú:

  • Generálny tajomník, ktorého volí PZRE na obdobie piatich rokov a ktorý vedie sekretariát Rady Európy. Marija Pejčinovićová Burićová, bývala podpredsedníčka vlády Chorvátska, bola 18. septembra 2019 zvolená za generálneho tajomníka Rady Európy.
  • Výbor ministrov zložený z ministrov zahraničných vecí všetkých 46 členských štátov, ktorí sú zastúpení svojimi stálymi predstaviteľmi a veľvyslancami akreditovanými pri Rade Európy.[31] Predsedníctva Výboru ministrov sa konajú v abecednom poradí počas šiestich mesiacov podľa anglickej abecedy: Island 11/2022-05/2023, Lotyšsko 05/2023-11/2023, Lichtenštajnsko 11/2023-05/2024, Litva 05/2024-11/2024, Luxembursko 11/2024-05/2025, Malta 05/2025-11/2025, Moldavsko 11/2025-05/2026 atď.
  • Hemicykel Parlamentného zhromaždenia Rady
    Parlamentné zhromaždenie Rady Európy (PZRE), ktoré tvoria poslanci národných parlamentov všetkých členských štátov.[32] Zhromaždenie prijíma rezolúcie a odporúčania pre vlády, vedie dialóg so svojím vládnym partnerom, Výborom ministrov, a často sa považuje za "motor" organizácie. Národné parlamentné delegácie v zhromaždení musia odrážať politické spektrum svojho národného parlamentu, t. j. pozostávajú z vládnych a opozičných strán. Zhromaždenie vymenúva svojich členov za spravodajcov s mandátom pripravovať parlamentné správy o konkrétnych témach. Britský poslanec Sir David Maxwell-Fyfe bol spravodajcom pre prípravu Európskeho dohovoru o ľudských právach. Správy Dicka Martyho o tajných zadržaniach CIA a o letoch na vydávanie osôb v Európe sa stali pomerne známymi v rokoch 2006 a 2007. Ďalšie správy zhromaždenia sa zaslúžili napríklad o zrušenie trestu smrti v Európe, upozornili na politickú situáciu a situáciu v oblasti ľudských práv v Čečensku, určili, kto je zodpovedný za zmiznuté osoby v Bielorusku, zaznamenali ohrozenie slobody prejavu v médiách a mnohé ďalšie témy.
  • Kongres Rady Európy (Kongres miestnych a regionálnych orgánov Európy), ktorý bol založený v roku 1994 a pozostáva z politických zástupcov miestnych a regionálnych orgánov všetkých členských štátov. Najvplyvnejšími nástrojmi Rady Európy v tejto oblasti sú Európska charta miestnej samosprávy z roku 1985 a Európsky rámcový dohovor o cezhraničnej spolupráci medzi územnými spoločenstvami alebo orgánmi z roku 1980.
  • Európsky súd pre ľudské práva, ktorý bol zriadený na základe Európskeho dohovoru o ľudských právach z roku 1950, sa skladá zo sudcu z každého členského štátu, ktorého volí PZRE na jedno funkčné obdobie deviatich rokov bez možnosti obnovenia, a na jeho čele stojí zvolený predseda súdu. Súčasným predsedom súdu je Síofra O'Learyová z Írska. Na základe nedávneho protokolu č. 14 k Európskemu dohovoru o ľudských právach sa reformovalo a zefektívnilo vybavovanie prípadov na súde. Ratifikáciu protokolu č. 14 Rusko niekoľko rokov odkladalo, ale získalo podporu a protokol bol prijatý v januári 2010.
  • Komisára pre ľudské práva volí PZRE na neobnoviteľné šesťročné funkčné obdobie od vytvorenia tejto funkcie v roku 1999. Od apríla 2018 túto funkciu zastáva Dunja Mijatovićová z Bosny a Hercegoviny.
  • Konferencia mimovládnych organizácií. Mimovládne organizácie sa môžu zúčastniť na Konferencii mimovládnych organizácií Rady Európy. Od rezolúcie (2003), ktorú prijal Výbor ministrov 19. novembra 2003, majú "status účastníka".
  • Spoločná rada Rady Európy pre mládež. Európsky riadiaci výbor pre mládež (CDEJ) a Poradný výbor pre mládež (CCJ) Rady Európy spoločne tvoria Spoločnú radu pre mládež (CMJ). CDEJ združuje zástupcov ministerstiev alebo orgánov zodpovedných za otázky mládeže z 50 štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Európskeho kultúrneho dohovoru. CDEJ podporuje spoluprácu medzi vládami v oblasti mládeže a poskytuje rámec na porovnávanie vnútroštátnych politík v oblasti mládeže, výmenu osvedčených postupov a vypracúvanie návrhov normotvorných textov. Poradnú radu pre mládež tvorí 30 zástupcov mimovládnych mládežníckych organizácií a sietí. Poskytuje stanoviská a príspevky mládežníckych mimovládnych organizácií ku všetkým činnostiam v sektore mládeže a zabezpečuje, aby sa mladí ľudia zapájali do ďalších činností rady.
  • Informačné kancelárie Rady Európy v mnohých členských štátoch.

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ V závislosti od rôznych geografických definícií možno niektoré členské štáty alebo ich časti považovať za transkontinentálne alebo euroázijské (Arménsko, Azerbajdžan, Cyprus, Gruzínsko a Turecko), alebo patriace do Ameriky (Holandský Karibik, Francúzska Guyana a Grónsko), Oceánie (Francúzska Polynézia) a Afriky (Kanárske ostrovy, Ceuta, Mayotte, Melilla a Réunion)

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Profile: The Council of Europe [online]. 2010-12-11, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. ↑ The European flag - The Council of Europe in brief - www.coe.int [online]. The Council of Europe in brief, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. ↑ The European anthem - The Council of Europe in brief - www.coe.int [online]. The Council of Europe in brief, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. ↑ Do not get confused - The Council of Europe in brief - www.coe.int [online]. The Council of Europe in brief, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. ↑ Intergovernmental Organizations | United Nations [online]. web.archive.org, 2018-12-02, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. Archivované 2018-12-02 z originálu.
  6. ↑ European Commission – what it does | European Union [online]. european-union.europa.eu, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. ↑ The European Court of Human Rights - Council of Europe Office in Georgia - www.coe.int [online]. Council of Europe Office in Georgia, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. ↑ Structure - The Council of Europe in brief - www.coe.int [online]. The Council of Europe in brief, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. ↑ European Directorate for the Quality of Medicines and Healthcare - European Directorate for the Quality of Medicines & HealthCare - EDQM [online]. European Directorate for the Quality of Medicines & HealthCare, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  10. ↑ Headquarters and offices - The Council of Europe in brief - www.coe.int [online]. The Council of Europe in brief, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  11. ↑ Discours d'Aristide Briand devant la SDN du 7 septembre 1929 - Lumni | Enseignement [online]. [Cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po francúzsky)
  12. ↑ PIXELSTORM. National Address [online]. International Churchill Society, 1943-03-21, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  13. ↑ www.ibiblio.org, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online.
  14. ↑ Document, records and archives of the Council of Europe - Documents, Records and Archives - www.coe.int [online]. Documents, Records and Archives, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  15. ↑ European Navigator News [online]. [Cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  16. ↑ History - Language policy - www.coe.int [online]. Language policy, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  17. ↑ ROBERTSON, A. H.. The Council of Europe, 1949-1953: II. The International and Comparative Law Quarterly, 1954, roč. 3, čís. 3, s. 404–420. Dostupné online [cit. 2024-03-07]. ISSN 0020-5893.
  18. ↑ About the Council of Europe [online]. training.itcilo.org, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online.
  19. ↑ Parliamentary Assembly - No Hate Speech Youth Campaign - www.coe.int [online]. No Hate Speech Youth Campaign, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  20. ↑ Accession of Germany to the Council of Europe (Strasbourg, 2 May 1951) [online]. CVCE.EU by UNI.LU, 2011-11-08, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  21. ↑ Our member States - The Council of Europe in brief - www.coe.int [online]. The Council of Europe in brief, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  22. ↑ Full list - Treaty Office - www.coe.int [online]. Treaty Office, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  23. ↑ The Council of Europe and the European Union - Portal - www.coe.int [online]. Portal, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  24. ↑ NATIONS, United. Universal Declaration of Human Rights [online]. United Nations, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  25. ↑ Full list - Treaty Office - www.coe.int [online]. Treaty Office, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  26. ↑ Full list - Treaty Office - www.coe.int [online]. Treaty Office, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  27. ↑ Full list - Treaty Office - www.coe.int [online]. Treaty Office, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  28. ↑ Search on Treaties [online]. web.archive.org, 2021-01-05, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. Archivované 2021-01-05 z originálu.
  29. ↑ Wayback Machine [online]. web.archive.org, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. Archivované 2008-05-28 z originálu.
  30. ↑ Full list - Treaty Office - www.coe.int [online]. Treaty Office, [cit. 2024-03-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  31. ↑ History, Role, and Activities of the Council of Europe: Facts, Figures and Information Sources - GlobaLex [online]. www.nyulawglobal.org, [cit. 2024-03-08]. Dostupné online.
  32. ↑ How it works [online]. web.archive.org, 2018-09-19, [cit. 2024-03-08]. Dostupné online. Archivované 2018-09-19 z originálu.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rada Európy

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Council of Europe na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Rada_Európy&oldid=7820731“